Zvyknutých na pesničkárstvo Martina Geišberga aktuálny album príjemne prekvapí. Zvyknutých preto, lebo Martinov hudobný rukopis dával tvár piesňam a nahrávkam jeho otca Mariána Geišberga (Byzantskému bohu, 2016, Piate ročné obdobie, 2010). Oproti otcovmu bohémskejšiemu, teatrálnejšiemu a poeticky sociálnejšiemu pesničkárstvu prišiel Martin na svojom debute (V jabloňovom kraji, 2017) s výrazne citlivejšími a komornejšími piesňami.
Preto už po prvej minúte novinky poslucháča prekvapí rázna zmena. Základ Sandonorika tvorí Martin Geišberg a Daniel Špiner (piano, synth, akordeón). Na albume zostavu dotvára kontrabas (Michal Šelep) a výrazne dravý a nasebaupozorňujúci ženský vokál. Lucia Korená živelne opakuje v ozvenách konce Martinových veršov v nejednej piesni a to skutočne často. Zrazu tu máme výrazný pesničkárskošansónový drajv aj v Martinovom hlase, čo sa počúva najprv s dvihnutým obočím. Po navyknutí si však neutícha mierne hudobné deja vu. Nielen kvôli spevu, nástrojom ale aj textom sa chvíľami dostaví pocit, že sme na nahrávke Nanyho Hudáka alebo Romaniky. Tiež sa v urozprávaných a rýchlych pasážach vynorí povestný spevavodivadelný výraz otca Mariána.
Pod albumom sú podpísaní deviati hudobníci v dvoch hudobných zoskupeniach – Sandonoriko a Balkansambel. Balkansambel výrazne mení farbu a rozsah Martinových piesní. Pieseň „Ronja“ má sedem minút, „Voda“ takmer desať. Oveľa viac dostala priestor inštrumentácia a rozvíjanie pesničkových motívov. Samozrejme k lepšiemu, tanečnému, naturálnejšiemu, v pokojných polohách aj meditatívnejšiemu a hudobne smerom na juhovýchod Európy. Balkansambel ozvláštnili Martinove piesne cez bulharský a rumunský kaval, alt-saxofón, flautu, klarinet, tárogató, bubon, ale aj trúbku, pozaunu, tubu a akordeón. Každý z nástrojov je dômyselne využitý sprievodne či sólovo. Martin otvára album sám za sprievodu gitary a postupne sa v minútach a jednotlivých skladbách pripájajú jednotlivé nástroje. Razantnejšie, energickejšie a rytmickejšie piesne s celým ansámblom tvoria začiatok a jadro albumu. Nemusíte ani poznať predošlú Martinovú tvorbu, aby sa pri počúvaní nevyskytli pochybnosti, či to už nie je cez čiaru interpretácie alebo pod latku úrovne civilného divadelného folkáčstva. Sprvoti vám možno bude chýbať väčšia dávka pokoja, jemnosti a poetickosti z prvého albumu. Bude to azda rýchlym preletom počúvania, pretože pomalšie piesne v sprievode vybrnkávanej gitary, plynúce v komornej atmosfére majú svoje dramaturgické miesto.
Tematicky je otvorene priznané, že počúvame album človeka zabehnutého vo svete, človeka so štyrmi krížikmi, človeka vnímavého a ľudského. Príjemne prepracovaný album výrazovo mierne tlačí na pílu. Vďaka Balkansamblu sa viac do popredia dostala hudba sveta, no nezatienila piesne v ich geišbergovskej podobe.
****1/2
JURAJ GONŠOR