JÁN LITECKÝ-ŠVEDA * priekopník slovenského blues

 

litecky_sveda

 

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to bol Peter Lipa, ktorý s formáciami Blues Five a Ex-Blues Five hral a spieval blues. Boli tu aj Bratislavčan Jožo Barina, skupina The Stings z Trenčína či v neposlednom rade trnavská beatová zostava The Breakers, ktorí v rokoch 1969 a 1970 so svojím bluesrockovým programom koncertovali po celom Slovensku. Jedným z priekopníkov tohto žánru v jeho čistej podobe, ktorému už „v zlatých šesťdesiatych“ zasvätil svoj život, je bezpochyby aj Ján Litecký-Šveda, prezývaný „Jagger“. Tento spoluzakladateľ a dlhoročný prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti, propagátor tohto žánru, spevák a gitarista (o. i. frontman bluesovej skupiny Víťazný traktor), moderátor a autor mnohých kníh oslávil v polovici decembra minulého roka (2018) svoje jubilejné sedemdesiate narodeniny. 

 

Ak by niekde jestvovala biblia anglo-americkej populárnej hudby, úvod by veľmi pravdepodobne obsahoval vetu: „Na počiatku bolo blues. Blues bolo v hudbe a hudba bola blues.“ Jazz, funk, rock’n’roll, pop či hip-hop – to všetko sú potomkovia žánru, ktorý nachádzame pri koreni čiernej muziky, hoci sa v USA od začiatku veľmi rýchlo miešala s hudbou belochov. „Blues je niečo, čo sa dá cítiť alebo spievať, ale nie opísať,“ poznamenal americký jazzový klavirista a jeden z najväčších amerických skladateľov 20. storočia „Duke“ Ellington. „Na blues si cením jednoduchosť. Blues je vlastne intímnejšie, pretože striptíz odhaľuje mäso, ale hudba dokáže odhaliť najvnútornejšie pocity. Keď hráte, všetko sa stíši a ľudia sedia ako v kostole, akoby ste duši nastavovali zrkadlo. Silné a autentické na blues aj každej inej čiernej muzike je, že medzi pocitom a prstami hudobníka je čo najmenej prevodov a prešpekulovaných súkolesí,“ uviedol ďalší bluesman Erich „Boboš“ Procházka, najznámejší hráč na ústnu harmoniku na Slovensku.

 

Ján Litecký-Šveda sa narodil 14. decembra 1948 v Prešove, avšak vyrastal v Zborove. „Kým prišlo blues, bola tu samozrejme iná muzika,“ vykresľuje na úvod rozprávania svojho príbehu Ján Litecký-Šveda. „Vždy som bol spevavé a neposedné dieťa, už ako malý chlapec som spieval ľudovky a šlágre tej doby, rodičia z toho mali zábavu. V čase dospievania som si čoraz dôraznejšie začal uvedomovať prítomnosť rock’n’rollu, ktorý k nám z USA prišiel síce s určitým oneskorením, avšak nesmierne ma chytil za srdce.“ Spomína, ako ho oslovil americký rock’n’rollový klavirista a spevák Jerry Lee Lewis. „Bol som ôsmak či deviatak a zašli sme do kina, v ktorom bežal týždenný žurnál. V jednom zo šotov ukazovali Jerry Lee Lewisa, ktorý hral nohou na klavíri ako ukážku úpadku buržoáznej kultúry. Pre mňa to však bolo niečo úžasné!“ Bolo tu „samozrejme“ aj Rádio Luxemburg. „Keď som ho v šesťdesiatych rokoch začal počúvať, bola už rock’n’rollová vlna v podstate za zenitom. Sem-tam dali Chucka Berryho. Ja som mal vtedy najradšej Little Richarda, ktorého však už veľmi nehrávali, keďže bol mimo rock’n’rollového diania. Každopádne, odvtedy som sa v hudbe začal pozerať v čase dozadu. Hľadať korene a odpoveď, prečo ma vzrušuje táto a nie iná hudba.“

 

Vracia sa do éry, keď na strednej škole prvýkrát počul skupinu The Rolling Stones a bol z nich hotový: „V tej dobe boli všetci okolo mňa blázni do Beatles, mňa to však nejako neoslovilo. Nebolo to ono. A potom prišli Rolling Stones, osvieženie, pri ktorom som si povedal: Toto je to, čo hľadám! Toto je môj hudobný svet! Prečo? Pretože to na rozdiel od Beatles už nebol čistokrvný rock’n’roll, ale rhythm & blues. Rolling Stones napokon hrávali 90 % vecí prameniacich z ortodoxného blues a to je to, čo ma na nich fascinovalo.“ Vtedy ešte netušil, že vo svojom hudobnom vývoji sa vydá presne opačným smerom, ako šiel vývoj blues. „Začínal som teda s Rolling Stones a cez Johna Mayalla a potom Muddy Watersa som prešiel k chicagskému blues. To neskôr vystriedalo folkové country blues Leadbellyho, aby som napokon zakotvil v surovom, energickom, ešte nevykryštalizovanom delta blues. Hudobne je možno primitívne, ale ľudsky načisto úprimné,“ hovorí Ján Litecký-Šveda, ktorý hrá na akustickej gitare s bottleneckom a občas aj na ústnej harmonike. A podobne ako ďalší slovenskí bluesmeni, nepripisuje veľkú dôležitosť takým hybným silám súčasného spoločenského života, akými sú mediálny úspech, bulvárna popularita či najlepšie finančné ohodnotenie. 

 

Slovenské blues žije možno práve preto, že nie je príliš zaujímavé pre komerciu, domáci bluesmeni sa navzájom poznajú. Dnes už nie je problém kúpiť si nahrávky z dvadsiatych rokov a študovať blues priamo od koreňov, no inak to bolo ešte v začiatkoch. Skôr ako čisté blues Slováci spoznali rock’n’roll, ako ho k nám priniesli britské belošské kapely v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a ktoré tu potom hrávali naše skupiny. 
 

jls_kacin
 

Písal sa rok 1968 a ako hovorí Ján Litecký-Šveda, „prišiel som do Bratislavy študovať vysokú školu elektrotechnickú. Tu som sa aj oženil a keďže okrem iného v hlavnom meste boli väčšie možnosti hrať blues, tak som zostal v Bratislave.“ Blues v Československu začal v tejto epoche chytať dych. Už o rok neskôr sa na Liteckého-Švedu usmialo šťastie, keď si zo Západného Nemecka, kde bol ako študent na brigáde (kým nezavreli po roku 1969 hranice), priniesol kopu bluesových LP platní. „Pekne som tam zarobil, avšak všetko som ihneď investoval do bluesových platní. Vtedy to boli veľké peniaze, na čiernom trhu sa taká platňa dala predať aj za 300,-Kčs. Každopádne, v Nemecku bola tá pomyselná výhybka, ktorá ma nasmerovala od Rolling Stones k bluesu,“ podčiarkuje Ján Litecký-Šveda. 

 

K platniam zo zahraničia sa Ján Litecký-Šveda dostal okrem vlastného pobytu v Nemeckej spolkovej republike aj inak. „Vo Švajčiarsku som mal priateľov, ktorí k nám do Československa chodievali z času na čas na návštevu. Zakaždým pred ich príchodom som kúpil pred bratislavským Tuzexom marky a Brunovi, jednému z nich ich odovzdal. On mi v Bazileji založil účet a keď som si cez neho objednal platne, on ich z môjho účtu preplatil a z Brém, z CrossCut Records mi domov došli objednané platne. Svojím spôsobom som za to mohol dostať podmienku alebo ísť aj do basy, pretože kšefty s valutami boli vtedy pod prísnym drobnohľadom polície.“ S rozsiahlym archívom sa už dalo „pracovať“, popozýval preto kamarátov, partiu, muzikantov či známych na tzv. počúvačky. „Púšťali sme si platne aj do rána. Pre fanúšikov daného žánru to bolo nesmierne vzácne, pretože túto hudbu, v tomto prípade blues, vtedy nikde inde nemali možnosť počuť. Dnes, keď si na internete môžeme nájsť kedykoľvek čokoľvek a na youtube máme v priebehu stotiny sekundy desiatky, ak nie stovky rôznych verzií k dispozícii, je to až neuveriteľné. Sám nad tým žasnem, z akých podmienok sme vtedy vychádzali.“ Svoju zbierku platní však oveľa rokov neskôr využil aj tak, že v bratislavských kluboch na Kominárskej a v Čiernom havranovi robil náučné programy o hlavných bluesových štýloch a hlavne v rádiu RMC, kde mal pravidelnú večernú reláciu „Blues do domu“.
 

Pod vplyvom hudby, s ktorou sa zoznámil, prešiel od vyhrávania skladieb Rolling Stones po žúroch k vyhrávaniu country blues. Jeho prvé verejné vystúpenie 9. júna 1970 v bratislavskom V-klube možno považovať za prvý čisto bluesový koncert v Bratislave a aj na Slovensku, kde zazneli ortodoxné bluesové skladby od Son Housa, Johna Lee Hookera, Sonny Terryho a Brownie McGeeho. „Išlo však o osamotenú bodku za šesťdesiatimi rokmi,“ spomína v knihe Blues na Slovensku vydanej Hudobným centrom v roku 2003 Ján Litecký-Šveda. Mimochodom, na dlhý čas posledná bluesová platňa z jazzovej edície Gramofónového klubu Rhythm And Blues vyšla vo vydavateľstve Supraphon v roku 1969. „V tom čase, naopak, prestávalo hrať veľa kapiel a pestrá beatová, rocková a rhythm & bluesová scéna postupne vyprázdňovala vydobyté pozície pre pop music a pseudorock,“pripomína Litecký-Šveda. 
 

jls_1970
 

Na bluesových lánoch bolo všeobecne dosť pusto. Ján Litecký-Šveda si párkrát zahral vo vysokoškolských kluboch, napríklad na Antilýre, či ako „predskokan“ vtedy začínajúcej Fermáty Fera Grigláka. Pre blues – rovnako ako skôr veľmi populárny bigbít – platil tichý zákaz angličtiny, ktorý sa však prekračoval, ignoroval, alebo toleroval. Preto sa v roku 1975 rozhodol pre písanie vlastných textov v slovenčine, ktoré v jeho skladbách počuť dodnes. „V začiatkoch, keď sa človek pokúša napodobniť čiernych bluesmanov, je to v poriadku, ale potom si musí vyvinúť vlastný výraz a vybrať sa svojou cestou. Načo imitovať Roberta Johnsona? Keď chcem, pustím si ho v origináli,“ argumentuje Ján Litecký-Šveda. To však neznamená, že dobrý blues v angličtine nedokážu rovnako dobre zahrať aj Slováci. Speváčka a gitaristka Zuzana Suchánková, pohybujúca sa medzi jazzom, soulom a blues, ako príklad uvádza operu: „Kolískou opery je Taliansko, ale to neznamená, že ju dobre nespievajú Japonci.“ Litecký-Šveda tiež približuje, ako v tých časoch pre chýbajúci bluesový klub alebo festivaly často hrával na folkových akciách. Tu sa zoznámil okrem Zuzany Suchánkovej napríklad aj s hudobným publicistom a muzikantom – terajším šéfredaktorom a vydavateľom magazínu Nový Populár – Martinom Chrobákom, ktorý síce výrazným spôsobom vychádza z folku, ale rovnako v jeho pesničkách dokážeme nájsť jazz, rock, blues, latino, funky či klasickú hudbu.

 

Málinko optimizmu do ďalšieho desaťročia – aspoň svojím názvom – vlialo podujatie Blues na Dunaji, ktoré začal od roku 1980 organizovať Ladislav Snopko. Trvalo do roku 1988. „Dramaturgia však brala blues skôr ako metaforu slobody a nezávislosti a štýlovo čistého blues sa tam hralo veľmi málo,“ zdôrazňuje Ján Litecký-Šveda. Jedným dychom však dodáva: „Je ale pravdou, že na jeho poslednom ročníku v roku 1988 už bola medzi účinkujúcimi prevaha bluesmenov.“ On sám vtedy ešte netušil, že v nasledujúcej dekáde ho čakajú nielen početné sólové vystúpenia na mnohých festivaloch (Blues na Dunaji, Folk festival v Lipnici nad Sázavou, Košická pohoda, Nonstop blues Litvínov, Poetická lýra, Porta, Rockfest, Salon tradičního jazzu Praha, Valašský špalíček, Vokalíza a iné), ale že osemdesiate roky, a najmä ich druhá polovica, bude epochou zrodu bratislavskej bluesovej scény. (Napríklad v Trnave, ďalšej dôležitej bašte blues, boli v tomto smere kryštalizujúci sa priekopníci a základné piliere slovenskej bluesovej scény – spomeňme napríklad Vlada Bielka, Ota Berežného, Vlada Machalu, Petra „Bonza“ Radványiho, Petra Stojku či Ivana Tomoviča – v predstihu, keďže tam už na začiatku 80. rokov fungovali kapely ako Bakelit, Pulz, Fero Keszler Band a iné – pozn. autora.)

 

Vráťme sa do tuhej zimy na koniec roka 1986, kedy za Jánom Liteckým-Švedom prišli Juraj „Dura“ Turtev a Erich „Boboš“ Procházka, ktorého videli predtým hrať na Blues na Dunaji. „Keď som videl aj s Bobošom hrať Jána Liteckého-Švedu na Blues na Dunaji, pripadal nám ako keby bol zoslaný z neba. Prvýkrát v živote sme naživo videli zahrať a zaspievať blues našinca ako nikdy predtým. Ja už som v tom období počúval Sonny Terryho, J. B. Lenoira či Big Billa Broonzyho, ale to, čo Jano predviedol pred mojimi očami, bolo fascinujúce. Klientela odchovaná na Johnovi Mayallovi, Petrovi Greenovi či Led Zeppelin (čo sa bralo ako etalón blues) sa dočkala bluesových koreňov a nie som si istý, či si to vtedy plne uvedomovala... Takže nezostávalo nič iné, ako ho navštíviť a spoznať,“ opisuje v knihe Blues na Slovensku zrod spolupráce Juraj Turtev.

 

Ich stretnutie poslúžilo ako katalyzátor pre uvoľnenie energie, ktorou dotyční – vtedy ešte mládenci – tak prekypovali. „Osud menšinových žánrov vždy záleží od nejakého ťahúňa, ktorého ten koníček tak pohltí, že sa odhodlá k činu. Vždy to záleží od jedného človeka, alebo dvoch, troch, ktorí to svojím nadšením presadia,“ prízvukuje Ján Litecký-Šveda. Hneď nato Juraj Turtev a Erich Procházka založili prvú vyslovene bluesovú skupinu na Slovensku s názvom Bluesweiser, vtedy ešte akustickú, ktorá prešla rôznymi mutáciami a pôsobí dodnes. (Niektoré zdroje tento primát pripisujú Petrovi Lipovi, ktorý s vlastnou zostavou Lipa Andršt Blues Band koncertoval po celej bývalej ČSSR a vypredával kulturáky.) Nech už je tak či onak, tieto dve výrazné postavy slovenskej bluesovej scény dal dokopy Adrián Pullmann, ktorý im ako zamestnanec osvetového strediska zorganizoval niekoľko vystúpení pre verejnosť. Mimochodom, Adrián Pullmann taktiež zorganizoval prvý čistokrvný slovenský bluesový festival v Petržalke (Rhythm & Blues Festival), ktorý mal celkovo päť ročníkov (1987-1991). 

   

Ďalšou významnou udalosťou bolo založenie prvého bratislavského bluesového klubu v priestoroch Závodného klubu Revolučného odborového hnutia (ROH) pri Bratislavských elektrotechnických závodoch na Kominárskej ulici. „Pri zrode pravidelných bluesových večerov stál bývalý folker a neskôr veľký vyznávač južanského rocku Miki Kadlečík so spoluhráčom Petrom Žalmanom. Aj keď bluesové obdobie tohto klubu netrvalo zvlášť dlho – od januára 1989 do októbra 1991, bolo to mimoriadne výdatné a významné obdobie. Tam sa začala formovať a viditeľne rozširovať bratislavská bluesová scéna. Vlastne až odvtedy možno o nejakej scéne vôbec rozprávať,“ podotýka Ján Litecký-Šveda. Skvelá nálada na Kominárskej mala vysoký cveng, až to v decembri 1990 prišla nakrútiť a odvysielať aj Slovenská televízia. „Roky po nežnej revolúcii sú v pamätiach nás bluesmanov zapísané ako zlatý vek domáceho blues. Zažívalo boom. Majitelia krčiem a klubov boli pre hudbu zapálení viac ako dnes, keď je na prvom mieste tržba a otázka, ako prežiť v čoraz tvrdšej konkurencii. Pamätníci spomínajú klub U Zbrojnoša na Zámočníckej ulici v Bratislave, kde sa na blues v tlačenici tancovalo na stoloch. Neskôr začali podnikatelia uťahovať opasky a na nekomerčnú hudbu tohto typu bolo menej peňazí aj priestoru,“ opisuje situáciu v hlavnom meste Slovenska Ján Litecký-Šveda. 

 

vitazny_traktor

 

V roku 1990 Jána Liteckého-Švedu oslovili Zoltán „Zoe“ Vincze (bicie) a Pavol Kuzma (basa) – niekdajší spoluhráči bigbítovej legendy Jozefa Barinu – s nápadom založiť skupinu, ktorej názov mimochodom vznikol podľa titulu jednej vyradenej sovietskej knihy z odborárskej knižnice na spomínanej Kominárskej ulici v Bratislave – Víťazný traktor. „Bola to pre mňa nová skúsenosť,“priznáva po takmer tridsiatich rokoch Ján Litecký-Šveda. „Problém bol ale v tom, že predtým som dlhé roky hrával sólovo a nikomu som sa nemusel prispôsobovať. A teraz, keď som spolupráci prikývol, to pre mňa boli vyslovené galeje. Začalo usilovné skúšanie, ktoré spočívalo najmä v tom, že obaja spoluhráči ma krotili a učili dodržiavať, aspoň občas, dohovorený počet taktov (smiech). Súčasne som si uvedomoval, že aj hodinový program, ktorý bolo treba na festivalových koncertoch vyplniť, sám s hlasom, gitarou, prípadne s ústnou harmonikou, nevyplním. Presnejšie povedané neutiahnem, takže sme hľadali cestu i kompromis, ako sa ku spoločnému muzicírovaniu dopracovať. Ale chvalabohu, podarilo sa to.“

 

Skupina hrávala väčšinou po kluboch (vôbec prvé verejné vystúpenie mala v júni 1991), o dva roky k nej pribudol aj saxofonista Pavel Doležal. V roku 1998 Ján Litecký-Šveda zmenil rytmiku i spoluhráčov, prišli bluesoví veteráni Oto „Ježo“ Berežný (bicie) a Dušan Strapec (kontrabas), neskôr ho vymenil Peter Oberländer. A toho po čase zase nahradil bluesmanov syn Ján Litecký-Šveda junior. Stálym členom skupiny bol od roku 1999 aj Erich „Boboš“ Procházka. Práve dvojica Litecký-Šveda – Procházka je podpísaná pod vôbec prvým bluesovým CD na Slovensku, „Blues polnočného zrkadla“ vyšlo vo vydavateľstve Pavian Records v roku 1994. V tomto obsadení Ján Litecký-Šveda už naplno uplatnil svoj talent a prirodzené bluesové cítenie a zožal úspechy po kluboch a hlavne na festivaloch doma i v zahraničí. „Na toto obdobie spomínam veľmi rád, boli to pre mňa zlaté časy. Víťazný traktor i zostava Frozen Dozen s gitaristom Milanom Konfráterom mala rovnakú rytmiku a vzájomne sme sa hodne dopĺňali,“ vyznáva sa Litecký-Šveda.  

 

Ján Litecký-Šveda stál aj pri zrode Slovenskej bluesovej spoločnosti a stal sa jej prezidentom. Slovenská bluesová spoločnosť vznikla (z výraznej iniciatívy trnavských fanúšikov bluesovej hudby a muzikantov) v roku 1993 v Bratislave, i keď dlhých jedenásť rokov sídlila v Trnave. Jej doterajšími tajomníkmi boli Oto Berežný, Dušan Strapec, Vlado Žgančík, Jaroslav Olešovský, Peter Haruštiak a Pavel Sojka – spolu so „spiritus movens“ spoločnosti Petrom „Bonzom“ Radványim. „Blues je menšinový žáner. Pomáhame muzikantom v konkrétnych záležitostiach, prepájame osoby, kluby, alebo festivaly. Umelecky to dopredu nepohneme, každý musí hrať sám, no snažíme sa otvárať možnosti tomu, kto sa na nás obráti,“ ozrejmuje realitu Pavel Sojka. 

 

Od roku 1996 mapujú scénu cédečkami – samplermi, doposiaľ ich bolo vydaných štrnásť. „Nie je to síce ideálne, blues na Slovensku však rozhodne nie je v kóme. Naopak, myslím si, že má mierny, avšak istý vzostup. Je jasné, že ide o menšinový žáner a takým je všade vo svete. Aj americkí bluesmeni si musia chodiť privyrábať, majú zamestnania, hudbou sa ich živí mizivé percento. Každopádne nás však veľmi teší interes mladých ľudí, ktorí ho nielen počúvajú, ale aj hrávajú,“ hovorí Litecký-Šveda. Mimochodom, Ján Litecký-Šveda sa blues venuje aj publicisticky a osvetovo, v roku 2003 so spoluautormi vydal spomínanú knihu Blues na Slovensku a o dva roky neskôr vyšla aj anglická mutácia. Okrem blues sa venuje aj poézii a publicistike, doposiaľ mu bolo vydaných deväť publikácií (Labyrint – hlavou o múr; Gordion, alebo ako rozuzliť niektoré slová tancom; Oko uragánu; Gordion II; Labrys; PravDADA; Majstri labyrintu a majstri pokroku; Veľký brat na Slovensku; Stopy vtákov v mokrej hline). 

 

Momentálne je skupina Víťazný traktor „odstavená v garáži“ kvôli rodinným problémom bubeníka a tak Ján Litecký-Šveda občas koncertuje so synom Jánom (basgitara) a dcérou Ulrikou (vokály) pod názvom Vlčie mlieko – už ako stála súčasť Bratislavského kultúrneho leta. „Obaja vyrastali na muzike, najmä na bluese, tá hudba ich výrazne zaujala a ovplyvnila,“ konštatuje o svojich najbližších nasledovníkoch, ktorí sa vydali v jeho šľapajach, Ján Litecký-Šveda. „Spomínam si, ako mi v dobe, keď boli obaja ešte malí, začali z archívu v dobrom miznúť platne a cédečká, ktoré som následne našiel v detskej izbe. Janko i Ulrika počúvali množstvo žánrov, prezentovali sa aj v ďalších hudobných oblastiach, Ulrika o. i. napríklad v opere, ale k bluesu sa obaja hrdo hlásia.“

 

Ulrika Litecká-Švedová spomína: „Od detstva som sa zúčastňovala bluesových koncertov, alebo tatových vychýrených počúvačiek, ktoré organizoval u nás v obývačke, kde sa točila jeho zbierka LP platní a zúčastňovali sa jej nadšenci dobrej hudby a dobrej nálady. Neskôr to bol môj brat, ktorý ma požiadal dopĺňať vokálmi a perkusiami jeho kapelu Bluesraiders. To bolo niekoľko fantastických rokov, v priebehu ktorých som s kapelou koncertovala na rôznych festivaloch na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku... Vyhrali sme festival Blues Aperitiv v Šumperku, zahrali si s veľkými bluesovými menami a organizovali sme obľúbené Maškarné bluesbaly.“ 

  

Tak či onak, „s obomi si zamuzicírujem najmä tu v Bratislave, sem tam niečo odohráme v zahraničí, tak ako naposledy na pozvanie organizátora festivalu Front Porch Blues Andrzeja Matysika v Poľsku. Alebo s partiou bluesových priateľov v najrôznejších akustických zostavách pod názvom Veteráni zo Salon Doré, v ktorej nás na rumpľu sprevádza Paľo Sojka, súčasný tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti,“ dodáva Ján Litecký-Šveda. Víťazný traktor mu však evidentne chýba. „Menej skúšame, ale kapela nezanikla. Na druhej strane o čo menej hráme, o to viac vecí skladám, lebo mi to nedá tú gitaru pustiť z ruky. Dúfam, že come-back ešte dáme,“ praje si. „Snáď na budúci rok, keď bude päťdesiate výročie prvého ortodoxného bluesového koncertu na Slovensku. Ale priznávam, mne už sa nechce zakladať novú kapelu a cvičiť repertoár už tobôž.“

 

Ako však povedal „Boboš“ Procházka, starí bluesmeni necvičili, len zobrali do rúk nástroje, hrali a keď mali pocit, že je čas, začali hrávať pred obecenstvom. „Neverím tomu, že z niekoho sa stal bluesman tým, že chodil do hudobnej školy a každý deň nacvičoval. Blues sa nedá cvičiť, rovnako, ako život sa necvičí, ale žije,“ uzavrel príbeh slovenský bluesman ústnej harmoniky. Môžeme len súhlasiť. 

 

jls  

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to bol Peter Lipa, ktorý s formáciami Blues Five a Ex-Blues Five hral a spieval blues. Boli tu aj Bratislavčan Jožo Barina, skupina The Stings z Trenčína či v neposlednom rade trnavská beatová zostava The Breakers, ktorí v rokoch 1969 a 1970 so svojím bluesrockovým programom koncertovali po celom Slovensku. Jedným z priekopníkov tohto žánru v jeho čistej podobe, ktorému už „v zlatých šesťdesiatych“ zasvätil svoj život, je bezpochyby aj Ján Litecký-Šveda, prezývaný „Jagger“. Tento spoluzakladateľ a dlhoročný prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti, propagátor tohto žánru, spevák a gitarista (o. i. frontman bluesovej skupiny Víťazný traktor), moderátor a autor mnohých kníh oslávil v polovici decembra minulého roka svoje jubilejné sedemdesiate narodeniny. 

 

Ak by niekde jestvovala biblia anglo-americkej populárnej hudby, úvod by veľmi pravdepodobne obsahoval vetu: „Na počiatku bolo blues. Blues bolo v hudbe a hudba bola blues.“ Jazz, funk, rock’n’roll, pop či hip-hop – to všetko sú potomkovia žánru, ktorý nachádzame pri koreni čiernej muziky, hoci sa v USA od začiatku veľmi rýchlo miešala s hudbou belochov. „Blues je niečo, čo sa dá cítiť alebo spievať, ale nie opísať,“ poznamenal americký jazzový klavirista a jeden z najväčších amerických skladateľov 20. storočia „Duke“ Ellington. „Na blues si cením jednoduchosť. Blues je vlastne intímnejšie, pretože striptíz odhaľuje mäso, ale hudba dokáže odhaliť najvnútornejšie pocity. Keď hráte, všetko sa stíši a ľudia sedia ako v kostole, akoby ste duši nastavovali zrkadlo. Silné a autentické na blues aj každej inej čiernej muzike je, že medzi pocitom a prstami hudobníka je čo najmenej prevodov a prešpekulovaných súkolesí,“ uviedol ďalší bluesman Erich „Boboš“ Procházka, najznámejší hráč na ústnu harmoniku na Slovensku.
 

 

Ján Litecký-Šveda sa narodil 14. decembra 1948 v Prešove, avšak vyrastal v Zborove. „Kým prišlo blues, bola tu samozrejme iná muzika,“ vykresľuje na úvod rozprávania svojho príbehu Ján Litecký-Šveda. „Vždy som bol spevavé a neposedné dieťa, už ako malý chlapec som spieval ľudovky a šlágre tej doby, rodičia z toho mali zábavu. V čase dospievania som si čoraz dôraznejšie začal uvedomovať prítomnosť rock’n’rollu, ktorý k nám z USA prišiel síce s určitým oneskorením, avšak nesmierne ma chytil za srdce.“ Spomína, ako ho oslovil americký rock’n’rollový klavirista a spevák Jerry Lee Lewis. „Bol som ôsmak či deviatak a zašli sme do kina, v ktorom bežal týždenný žurnál. V jednom zo šotov ukazovali Jerry Lee Lewisa, ktorý hral nohou na klavíri ako ukážku úpadku buržoáznej kultúry. Pre mňa to však bolo niečo úžasné!“ Bolo tu „samozrejme“ aj Rádio Luxemburg. „Keď som ho v šesťdesiatych rokoch začal počúvať, bola už rock’n’rollová vlna v podstate za zenitom. Sem-tam dali Chucka Berryho. Ja som mal vtedy najradšej Little Richarda, ktorého však už veľmi nehrávali, keďže bol mimo rock’n’rollového diania. Každopádne, odvtedy som sa v hudbe začal pozerať v čase dozadu. Hľadať korene a odpoveď, prečo ma vzrušuje táto a nie iná hudba.“

 

Vracia sa do éry, keď na strednej škole prvýkrát počul skupinu The Rolling Stones a bol z nich hotový: „V tej dobe boli všetci okolo mňa blázni do Beatles, mňa to však nejako neoslovilo. Nebolo to ono. A potom prišli Rolling Stones, osvieženie, pri ktorom som si povedal: Toto je to, čo hľadám! Toto je môj hudobný svet! Prečo? Pretože to na rozdiel od Beatles už nebol čistokrvný rock’n’roll, ale rhythm & blues. Rolling Stones napokon hrávali 90 % vecí prameniacich z ortodoxného blues a to je to, čo ma na nich fascinovalo.“ Vtedy ešte netušil, že vo svojom hudobnom vývoji sa vydá presne opačným smerom, ako šiel vývoj blues. „Začínal som teda s Rolling Stones a cez Johna Mayalla a potom Muddy Watersa som prešiel k chicagskému blues. To neskôr vystriedalo folkové country blues Leadbellyho, aby som napokon zakotvil v surovom, energickom, ešte nevykryštalizovanom delta blues. Hudobne je možno primitívne, ale ľudsky načisto úprimné,“ hovorí Ján Litecký-Šveda, ktorý hrá na akustickej gitare s bottleneckom a občas aj na ústnej harmonike. A podobne ako ďalší slovenskí bluesmeni, nepripisuje veľkú dôležitosť takým hybným silám súčasného spoločenského života, akými sú mediálny úspech, bulvárna popularita či najlepšie finančné ohodnotenie. 

Slovenské blues žije možno práve preto, že nie je príliš zaujímavé pre komerciu, domáci bluesmeni sa navzájom poznajú. Dnes už nie je problém kúpiť si nahrávky z dvadsiatych rokov a študovať blues priamo od koreňov, no inak to bolo ešte v začiatkoch. Skôr ako čisté blues Slováci spoznali rock’n’roll, ako ho k nám priniesli britské belošské kapely v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a ktoré tu potom hrávali naše skupiny. 

 

Písal sa rok 1968 a ako hovorí Ján Litecký-Šveda, „prišiel som do Bratislavy študovať vysokú školu elektrotechnickú. Tu som sa aj oženil a keďže okrem iného v hlavnom meste boli väčšie možnosti hrať blues, tak som zostal v Bratislave.“ Blues v Československu začal v tejto epoche chytať dych. Už o rok neskôr sa na Liteckého-Švedu usmialo šťastie, keď si zo Západného Nemecka, kde bol ako študent na brigáde (kým nezavreli po roku 1969 hranice), priniesol kopu bluesových LP platní. „Pekne som tam zarobil, avšak všetko som ihneď investoval do bluesových platní. Vtedy to boli veľké peniaze, na čiernom trhu sa taká platňa dala predať aj za 300,-Kčs. Každopádne, v Nemecku bola tá pomyselná výhybka, ktorá ma nasmerovala od Rolling Stones k bluesu,“ podčiarkuje Ján Litecký-Šveda. 

 

K platniam zo zahraničia sa Ján Litecký-Šveda dostal okrem vlastného pobytu v Nemeckej spolkovej republike aj inak. „Vo Švajčiarsku som mal priateľov, ktorí k nám do Československa chodievali z času na čas na návštevu. Zakaždým pred ich príchodom som kúpil pred bratislavským Tuzexom marky a Brunovi, jednému z nich ich odovzdal. On mi v Bazileji založil účet a keď som si cez neho objednal platne, on ich z môjho účtu preplatil a z Brém, z CrossCut Records mi domov došli objednané platne. Svojím spôsobom som za to mohol dostať podmienku alebo ísť aj do basy, pretože kšefty s valutami boli vtedy pod prísnym drobnohľadom polície.“ S rozsiahlym archívom sa už dalo „pracovať“, popozýval preto kamarátov, partiu, muzikantov či známych na tzv. počúvačky. „Púšťali sme si platne aj do rána. Pre fanúšikov daného žánru to bolo nesmierne vzácne, pretože túto hudbu, v tomto prípade blues, vtedy nikde inde nemali možnosť počuť. Dnes, keď si na internete môžeme nájsť kedykoľvek čokoľvek a na youtube máme v priebehu stotiny sekundy desiatky, ak nie stovky rôznych verzií k dispozícii, je to až neuveriteľné. Sám nad tým žasnem, z akých podmienok sme vtedy vychádzali.“ Svoju zbierku platní však oveľa rokov neskôr využil aj tak, že v bratislavských kluboch na Kominárskej a v Čiernom havranovi robil náučné programy o hlavných bluesových štýloch a hlavne v rádiu RMC, kde mal pravidelnú večernú reláciu „Blues do domu“.

 

Pod vplyvom hudby, s ktorou sa zoznámil, prešiel od vyhrávania skladieb Rolling Stones po žúroch k vyhrávaniu country blues. Jeho prvé verejné vystúpenie 9. júna 1970 v bratislavskom V-klube možno považovať za prvý čisto bluesový koncert v Bratislave a aj na Slovensku, kde zazneli ortodoxné bluesové skladby od Son Housa, Johna Lee Hookera, Sonny Terryho a Brownie McGeeho. „Išlo však o osamotenú bodku za šesťdesiatimi rokmi,“ spomína v knihe Blues na Slovensku vydanej Hudobným centrom v roku 2003 Ján Litecký-Šveda. Mimochodom, na dlhý čas posledná bluesová platňa z jazzovej edície Gramofónového klubu Rhythm And Blues vyšla vo vydavateľstve Supraphon v roku 1969. „V tom čase, naopak, prestávalo hrať veľa kapiel a pestrá beatová, rocková a rhythm & bluesová scéna postupne vyprázdňovala vydobyté pozície pre pop music a pseudorock,“pripomína Litecký-Šveda. 
 

litecky_sveda
 

Na bluesových lánoch bolo všeobecne dosť pusto. Ján Litecký-Šveda si párkrát zahral vo vysokoškolských kluboch, napríklad na Antilýre, či ako „predskokan“ vtedy začínajúcej Fermáty Fera Grigláka. Pre blues – rovnako ako skôr veľmi populárny bigbít – platil tichý zákaz angličtiny, ktorý sa však prekračoval, ignoroval, alebo toleroval. Preto sa v roku 1975 rozhodol pre písanie vlastných textov v slovenčine, ktoré v jeho skladbách počuť dodnes. „V začiatkoch, keď sa človek pokúša napodobniť čiernych bluesmanov, je to v poriadku, ale potom si musí vyvinúť vlastný výraz a vybrať sa svojou cestou. Načo imitovať Roberta Johnsona? Keď chcem, pustím si ho v origináli,“ argumentuje Ján Litecký-Šveda. To však neznamená, že dobrý blues v angličtine nedokážu rovnako dobre zahrať aj Slováci. Speváčka a gitaristka Zuzana Suchánková, pohybujúca sa medzi jazzom, soulom a blues, ako príklad uvádza operu: „Kolískou opery je Taliansko, ale to neznamená, že ju dobre nespievajú Japonci.“ Litecký-Šveda tiež približuje, ako v tých časoch pre chýbajúci bluesový klub alebo festivaly často hrával na folkových akciách. Tu sa zoznámil okrem Zuzany Suchánkovej napríklad aj s hudobným publicistom a muzikantom – terajším šéfredaktorom a vydavateľom magazínu Nový Populár – Martinom Chrobákom, ktorý síce výrazným spôsobom vychádza z folku, ale rovnako v jeho pesničkách dokážeme nájsť jazz, rock, blues, latino, funky či klasickú hudbu.

 

Málinko optimizmu do ďalšieho desaťročia – aspoň svojím názvom – vlialo podujatie Blues na Dunaji, ktoré začal od roku 1980 organizovať Ladislav Snopko. Trvalo do roku 1988. „Dramaturgia však brala blues skôr ako metaforu slobody a nezávislosti a štýlovo čistého blues sa tam hralo veľmi málo,“ zdôrazňuje Ján Litecký-Šveda. Jedným dychom však dodáva: „Je ale pravdou, že na jeho poslednom ročníku v roku 1988 už bola medzi účinkujúcimi prevaha bluesmenov.“ On sám vtedy ešte netušil, že v nasledujúcej dekáde ho čakajú nielen početné sólové vystúpenia na mnohých festivaloch (Blues na Dunaji, Folk festival v Lipnici nad Sázavou, Košická pohoda, Nonstop blues Litvínov, Poetická lýra, Porta, Rockfest, Salon tradičního jazzu Praha, Valašský špalíček, Vokalíza a iné), ale že osemdesiate roky, a najmä ich druhá polovica, bude epochou zrodu bratislavskej bluesovej scény. (Napríklad v Trnave, ďalšej dôležitej bašte blues, boli v tomto smere kryštalizujúci sa priekopníci a základné piliere slovenskej bluesovej scény – spomeňme napríklad Vlada Bielka, Ota Berežného, Vlada Machalu, Petra „Bonza“ Radványiho, Petra Stojku či Ivana Tomoviča – v predstihu, keďže tam už na začiatku 80. rokov fungovali kapely ako Bakelit, Pulz, Fero Keszler Band a iné – pozn. autora.)

 

Vráťme sa do tuhej zimy na koniec roka 1986, kedy za Jánom Liteckým-Švedom prišli Juraj „Dura“ Turtev a Erich „Boboš“ Procházka, ktorého videli predtým hrať na Blues na Dunaji. „Keď som videl aj s Bobošom hrať Jána Liteckého-Švedu na Blues na Dunaji, pripadal nám ako keby bol zoslaný z neba. Prvýkrát v živote sme naživo videli zahrať a zaspievať blues našinca ako nikdy predtým. Ja už som v tom období počúval Sonny Terryho, J. B. Lenoira či Big Billa Broonzyho, ale to, čo Jano predviedol pred mojimi očami, bolo fascinujúce. Klientela odchovaná na Johnovi Mayallovi, Petrovi Greenovi či Led Zeppelin (čo sa bralo ako etalón blues) sa dočkala bluesových koreňov a nie som si istý, či si to vtedy plne uvedomovala... Takže nezostávalo nič iné, ako ho navštíviť a spoznať,“ opisuje v knihe Blues na Slovensku zrod spolupráce Juraj Turtev.

 

Ich stretnutie poslúžilo ako katalyzátor pre uvoľnenie energie, ktorou dotyční – vtedy ešte mládenci – tak prekypovali. „Osud menšinových žánrov vždy záleží od nejakého ťahúňa, ktorého ten koníček tak pohltí, že sa odhodlá k činu. Vždy to záleží od jedného človeka, alebo dvoch, troch, ktorí to svojím nadšením presadia,“ prízvukuje Ján Litecký-Šveda. Hneď nato Juraj Turtev a Erich Procházka založili prvú vyslovene bluesovú skupinu na Slovensku s názvom Bluesweiser, vtedy ešte akustickú, ktorá prešla rôznymi mutáciami a pôsobí dodnes. (Niektoré zdroje tento primát pripisujú Petrovi Lipovi, ktorý s vlastnou zostavou Lipa Andršt Blues Band koncertoval po celej bývalej ČSSR a vypredával kulturáky.) Nech už je tak či onak, tieto dve výrazné postavy slovenskej bluesovej scény dal dokopy Adrián Pullmann, ktorý im ako zamestnanec osvetového strediska zorganizoval niekoľko vystúpení pre verejnosť. Mimochodom, Adrián Pullmann taktiež zorganizoval prvý čistokrvný slovenský bluesový festival v Petržalke (Rhythm & Blues Festival), ktorý mal celkovo päť ročníkov (1987-1991). 

   

Ďalšou významnou udalosťou bolo založenie prvého bratislavského bluesového klubu v priestoroch Závodného klubu Revolučného odborového hnutia (ROH) pri Bratislavských elektrotechnických závodoch na Kominárskej ulici. „Pri zrode pravidelných bluesových večerov stál bývalý folker a neskôr veľký vyznávač južanského rocku Miki Kadlečík so spoluhráčom Petrom Žalmanom. Aj keď bluesové obdobie tohto klubu netrvalo zvlášť dlho – od januára 1989 do októbra 1991, bolo to mimoriadne výdatné a významné obdobie. Tam sa začala formovať a viditeľne rozširovať bratislavská bluesová scéna. Vlastne až odvtedy možno o nejakej scéne vôbec rozprávať,“ podotýka Ján Litecký-Šveda. Skvelá nálada na Kominárskej mala vysoký cveng, až to v decembri 1990 prišla nakrútiť a odvysielať aj Slovenská televízia. „Roky po nežnej revolúcii sú v pamätiach nás bluesmanov zapísané ako zlatý vek domáceho blues. Zažívalo boom. Majitelia krčiem a klubov boli pre hudbu zapálení viac ako dnes, keď je na prvom mieste tržba a otázka, ako prežiť v čoraz tvrdšej konkurencii. Pamätníci spomínajú klub U Zbrojnoša na Zámočníckej ulici v Bratislave, kde sa na blues v tlačenici tancovalo na stoloch. Neskôr začali podnikatelia uťahovať opasky a na nekomerčnú hudbu tohto typu bolo menej peňazí aj priestoru,“ opisuje situáciu v hlavnom meste Slovenska Ján Litecký-Šveda. 

 

litecky_sveda_u_zbrojnosa
 

V roku 1990 Jána Liteckého-Švedu oslovili Zoltán „Zoe“ Vincze (bicie) a Pavol Kuzma (basa) – niekdajší spoluhráči bigbítovej legendy Jozefa Barinu – s nápadom založiť skupinu, ktorej názov mimochodom vznikol podľa titulu jednej vyradenej sovietskej knihy z odborárskej knižnice na spomínanej Kominárskej ulici v Bratislave – Víťazný traktor. „Bola to pre mňa nová skúsenosť,“priznáva po takmer tridsiatich rokoch Ján Litecký-Šveda. „Problém bol ale v tom, že predtým som dlhé roky hrával sólovo a nikomu som sa nemusel prispôsobovať. A teraz, keď som spolupráci prikývol, to pre mňa boli vyslovené galeje. Začalo usilovné skúšanie, ktoré spočívalo najmä v tom, že obaja spoluhráči ma krotili a učili dodržiavať, aspoň občas, dohovorený počet taktov (smiech). Súčasne som si uvedomoval, že aj hodinový program, ktorý bolo treba na festivalových koncertoch vyplniť, sám s hlasom, gitarou, prípadne s ústnou harmonikou, nevyplním. Presnejšie povedané neutiahnem, takže sme hľadali cestu i kompromis, ako sa ku spoločnému muzicírovaniu dopracovať. Ale chvalabohu, podarilo sa to.“

 

Skupina hrávala väčšinou po kluboch (vôbec prvé verejné vystúpenie mala v júni 1991), o dva roky k nej pribudol aj saxofonista Pavel Doležal. V roku 1998 Ján Litecký-Šveda zmenil rytmiku i spoluhráčov, prišli bluesoví veteráni Oto „Ježo“ Berežný (bicie) a Dušan Strapec (kontrabas), neskôr ho vymenil Peter Oberländer. A toho po čase zase nahradil bluesmanov syn Ján Litecký-Šveda junior. Stálym členom skupiny bol od roku 1999 aj Erich „Boboš“ Procházka. Práve dvojica Litecký-Šveda – Procházka je podpísaná pod vôbec prvým bluesovým CD na Slovensku, „Blues polnočného zrkadla“ vyšlo vo vydavateľstve Pavian Records v roku 1994. V tomto obsadení Ján Litecký-Šveda už naplno uplatnil svoj talent a prirodzené bluesové cítenie a zožal úspechy po kluboch a hlavne na festivaloch doma i v zahraničí. „Na toto obdobie spomínam veľmi rád, boli to pre mňa zlaté časy. Víťazný traktor i zostava Frozen Dozen s gitaristom Milanom Konfráterom mala rovnakú rytmiku a vzájomne sme sa hodne dopĺňali,“ vyznáva sa Litecký-Šveda.  

 

Ján Litecký-Šveda stál aj pri zrode Slovenskej bluesovej spoločnosti a stal sa jej prezidentom. Slovenská bluesová spoločnosť vznikla (z výraznej iniciatívy trnavských fanúšikov bluesovej hudby a muzikantov) v roku 1993 v Bratislave, i keď dlhých jedenásť rokov sídlila v Trnave. Jej doterajšími tajomníkmi boli Oto Berežný, Dušan Strapec, Vlado Žgančík, Jaroslav Olešovský, Peter Haruštiak a Pavel Sojka – spolu so „spiritus movens“ spoločnosti Petrom „Bonzom“ Radványim. „Blues je menšinový žáner. Pomáhame muzikantom v konkrétnych záležitostiach, prepájame osoby, kluby, alebo festivaly. Umelecky to dopredu nepohneme, každý musí hrať sám, no snažíme sa otvárať možnosti tomu, kto sa na nás obráti,“ ozrejmuje realitu Pavel Sojka. 

 

Od roku 1996 mapujú scénu cédečkami – samplermi, doposiaľ ich bolo vydaných štrnásť. „Nie je to síce ideálne, blues na Slovensku však rozhodne nie je v kóme. Naopak, myslím si, že má mierny, avšak istý vzostup. Je jasné, že ide o menšinový žáner a takým je všade vo svete. Aj americkí bluesmeni si musia chodiť privyrábať, majú zamestnania, hudbou sa ich živí mizivé percento. Každopádne nás však veľmi teší interes mladých ľudí, ktorí ho nielen počúvajú, ale aj hrávajú,“ hovorí Litecký-Šveda. Mimochodom, Ján Litecký-Šveda sa blues venuje aj publicisticky a osvetovo, v roku 2003 so spoluautormi vydal spomínanú knihu Blues na Slovensku a o dva roky neskôr vyšla aj anglická mutácia. Okrem blues sa venuje aj poézii a publicistike, doposiaľ mu bolo vydaných deväť publikácií (Labyrint – hlavou o múr; Gordion, alebo ako rozuzliť niektoré slová tancom; Oko uragánu; Gordion II; Labrys; PravDADA; Majstri labyrintu a majstri pokroku; Veľký brat na Slovensku; Stopy vtákov v mokrej hline). 
 

Momentálne je skupina Víťazný traktor „odstavená v garáži“ kvôli rodinným problémom bubeníka a tak Ján Litecký-Šveda občas koncertuje so synom Jánom (basgitara) a dcérou Ulrikou (vokály) pod názvom Vlčie mlieko – už ako stála súčasť Bratislavského kultúrneho leta. „Obaja vyrastali na muzike, najmä na bluese, tá hudba ich výrazne zaujala a ovplyvnila,“ konštatuje o svojich najbližších nasledovníkoch, ktorí sa vydali v jeho šľapajach, Ján Litecký-Šveda. „Spomínam si, ako mi v dobe, keď boli obaja ešte malí, začali z archívu v dobrom miznúť platne a cédečká, ktoré som následne našiel v detskej izbe. Janko i Ulrika počúvali množstvo žánrov, prezentovali sa aj v ďalších hudobných oblastiach, Ulrika o. i. napríklad v opere, ale k bluesu sa obaja hrdo hlásia.“
 

Ulrika Litecká-Švedová spomína: „Od detstva som sa zúčastňovala bluesových koncertov, alebo tatových vychýrených počúvačiek, ktoré organizoval u nás v obývačke, kde sa točila jeho zbierka LP platní a zúčastňovali sa jej nadšenci dobrej hudby a dobrej nálady. Neskôr to bol môj brat, ktorý ma požiadal dopĺňať vokálmi a perkusiami jeho kapelu Bluesraiders. To bolo niekoľko fantastických rokov, v priebehu ktorých som s kapelou koncertovala na rôznych festivaloch na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku... Vyhrali sme festival Blues Aperitiv v Šumperku, zahrali si s veľkými bluesovými menami a organizovali sme obľúbené Maškarné bluesbaly.“ 

  

Tak či onak, „s obomi si zamuzicírujem najmä tu v Bratislave, sem tam niečo odohráme v zahraničí, tak ako naposledy na pozvanie organizátora festivalu Front Porch Blues Andrzeja Matysika v Poľsku. Alebo s partiou bluesových priateľov v najrôznejších akustických zostavách pod názvom Veteráni zo Salon Doré, v ktorej nás na rumpľu sprevádza Paľo Sojka, súčasný tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti,“ dodáva Ján Litecký-Šveda. Víťazný traktor mu však evidentne chýba. „Menej skúšame, ale kapela nezanikla. Na druhej strane o čo menej hráme, o to viac vecí skladám, lebo mi to nedá tú gitaru pustiť z ruky. Dúfam, že come-back ešte dáme,“ praje si. „Snáď na budúci rok, keď bude päťdesiate výročie prvého ortodoxného bluesového koncertu na Slovensku. Ale priznávam, mne už sa nechce zakladať novú kapelu a cvičiť repertoár už tobôž.“
 

jls_deti

 

Ako však povedal „Boboš“ Procházka, starí bluesmeni necvičili, len zobrali do rúk nástroje, hrali a keď mali pocit, že je čas, začali hrávať pred obecenstvom. „Neverím tomu, že z niekoho sa stal bluesman tým, že chodil do hudobnej školy a každý deň nacvičoval. Blues sa nedá cvičiť, rovnako, ako život sa necvičí, ale žije,“ uzavrel príbeh slovenský bluesman ústnej harmoniky. Môžeme len súhlasiť. 

  

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to bol Peter Lipa, ktorý s formáciami Blues Five a Ex-Blues Five hral a spieval blues. Boli tu aj Bratislavčan Jožo Barina, skupina The Stings z Trenčína či v neposlednom rade trnavská beatová zostava The Breakers, ktorí v rokoch 1969 a 1970 so svojím bluesrockovým programom koncertovali po celom Slovensku. Jedným z priekopníkov tohto žánru v jeho čistej podobe, ktorému už „v zlatých šesťdesiatych“ zasvätil svoj život, je bezpochyby aj Ján Litecký-Šveda, prezývaný „Jagger“. Tento spoluzakladateľ a dlhoročný prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti, propagátor tohto žánru, spevák a gitarista (o. i. frontman bluesovej skupiny Víťazný traktor), moderátor a autor mnohých kníh oslávil v polovici decembra minulého roka svoje jubilejné sedemdesiate narodeniny. 

 

Ak by niekde jestvovala biblia anglo-americkej populárnej hudby, úvod by veľmi pravdepodobne obsahoval vetu: „Na počiatku bolo blues. Blues bolo v hudbe a hudba bola blues.“ Jazz, funk, rock’n’roll, pop či hip-hop – to všetko sú potomkovia žánru, ktorý nachádzame pri koreni čiernej muziky, hoci sa v USA od začiatku veľmi rýchlo miešala s hudbou belochov. „Blues je niečo, čo sa dá cítiť alebo spievať, ale nie opísať,“ poznamenal americký jazzový klavirista a jeden z najväčších amerických skladateľov 20. storočia „Duke“ Ellington. „Na blues si cením jednoduchosť. Blues je vlastne intímnejšie, pretože striptíz odhaľuje mäso, ale hudba dokáže odhaliť najvnútornejšie pocity. Keď hráte, všetko sa stíši a ľudia sedia ako v kostole, akoby ste duši nastavovali zrkadlo. Silné a autentické na blues aj každej inej čiernej muzike je, že medzi pocitom a prstami hudobníka je čo najmenej prevodov a prešpekulovaných súkolesí,“ uviedol ďalší bluesman Erich „Boboš“ Procházka, najznámejší hráč na ústnu harmoniku na Slovensku.

 

Ján Litecký-Šveda sa narodil 14. decembra 1948 v Prešove, avšak vyrastal v Zborove. „Kým prišlo blues, bola tu samozrejme iná muzika,“ vykresľuje na úvod rozprávania svojho príbehu Ján Litecký-Šveda. „Vždy som bol spevavé a neposedné dieťa, už ako malý chlapec som spieval ľudovky a šlágre tej doby, rodičia z toho mali zábavu. V čase dospievania som si čoraz dôraznejšie začal uvedomovať prítomnosť rock’n’rollu, ktorý k nám z USA prišiel síce s určitým oneskorením, avšak nesmierne ma chytil za srdce.“ Spomína, ako ho oslovil americký rock’n’rollový klavirista a spevák Jerry Lee Lewis. „Bol som ôsmak či deviatak a zašli sme do kina, v ktorom bežal týždenný žurnál. V jednom zo šotov ukazovali Jerry Lee Lewisa, ktorý hral nohou na klavíri ako ukážku úpadku buržoáznej kultúry. Pre mňa to však bolo niečo úžasné!“ Bolo tu „samozrejme“ aj Rádio Luxemburg. „Keď som ho v šesťdesiatych rokoch začal počúvať, bola už rock’n’rollová vlna v podstate za zenitom. Sem-tam dali Chucka Berryho. Ja som mal vtedy najradšej Little Richarda, ktorého však už veľmi nehrávali, keďže bol mimo rock’n’rollového diania. Každopádne, odvtedy som sa v hudbe začal pozerať v čase dozadu. Hľadať korene a odpoveď, prečo ma vzrušuje táto a nie iná hudba.“
 

Vracia sa do éry, keď na strednej škole prvýkrát počul skupinu The Rolling Stones a bol z nich hotový: „V tej dobe boli všetci okolo mňa blázni do Beatles, mňa to však nejako neoslovilo. Nebolo to ono. A potom prišli Rolling Stones, osvieženie, pri ktorom som si povedal: Toto je to, čo hľadám! Toto je môj hudobný svet! Prečo? Pretože to na rozdiel od Beatles už nebol čistokrvný rock’n’roll, ale rhythm & blues. Rolling Stones napokon hrávali 90 % vecí prameniacich z ortodoxného blues a to je to, čo ma na nich fascinovalo.“ Vtedy ešte netušil, že vo svojom hudobnom vývoji sa vydá presne opačným smerom, ako šiel vývoj blues. „Začínal som teda s Rolling Stones a cez Johna Mayalla a potom Muddy Watersa som prešiel k chicagskému blues. To neskôr vystriedalo folkové country blues Leadbellyho, aby som napokon zakotvil v surovom, energickom, ešte nevykryštalizovanom delta blues. Hudobne je možno primitívne, ale ľudsky načisto úprimné,“ hovorí Ján Litecký-Šveda, ktorý hrá na akustickej gitare s bottleneckom a občas aj na ústnej harmonike. A podobne ako ďalší slovenskí bluesmeni, nepripisuje veľkú dôležitosť takým hybným silám súčasného spoločenského života, akými sú mediálny úspech, bulvárna popularita či najlepšie finančné ohodnotenie. 
 

Slovenské blues žije možno práve preto, že nie je príliš zaujímavé pre komerciu, domáci bluesmeni sa navzájom poznajú. Dnes už nie je problém kúpiť si nahrávky z dvadsiatych rokov a študovať blues priamo od koreňov, no inak to bolo ešte v začiatkoch. Skôr ako čisté blues Slováci spoznali rock’n’roll, ako ho k nám priniesli britské belošské kapely v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a ktoré tu potom hrávali naše skupiny. 

 

Písal sa rok 1968 a ako hovorí Ján Litecký-Šveda, „prišiel som do Bratislavy študovať vysokú školu elektrotechnickú. Tu som sa aj oženil a keďže okrem iného v hlavnom meste boli väčšie možnosti hrať blues, tak som zostal v Bratislave.“ Blues v Československu začal v tejto epoche chytať dych. Už o rok neskôr sa na Liteckého-Švedu usmialo šťastie, keď si zo Západného Nemecka, kde bol ako študent na brigáde (kým nezavreli po roku 1969 hranice), priniesol kopu bluesových LP platní. „Pekne som tam zarobil, avšak všetko som ihneď investoval do bluesových platní. Vtedy to boli veľké peniaze, na čiernom trhu sa taká platňa dala predať aj za 300,-Kčs. Každopádne, v Nemecku bola tá pomyselná výhybka, ktorá ma nasmerovala od Rolling Stones k bluesu,“ podčiarkuje Ján Litecký-Šveda. 

 

K platniam zo zahraničia sa Ján Litecký-Šveda dostal okrem vlastného pobytu v Nemeckej spolkovej republike aj inak. „Vo Švajčiarsku som mal priateľov, ktorí k nám do Československa chodievali z času na čas na návštevu. Zakaždým pred ich príchodom som kúpil pred bratislavským Tuzexom marky a Brunovi, jednému z nich ich odovzdal. On mi v Bazileji založil účet a keď som si cez neho objednal platne, on ich z môjho účtu preplatil a z Brém, z CrossCut Records mi domov došli objednané platne. Svojím spôsobom som za to mohol dostať podmienku alebo ísť aj do basy, pretože kšefty s valutami boli vtedy pod prísnym drobnohľadom polície.“ S rozsiahlym archívom sa už dalo „pracovať“, popozýval preto kamarátov, partiu, muzikantov či známych na tzv. počúvačky. „Púšťali sme si platne aj do rána. Pre fanúšikov daného žánru to bolo nesmierne vzácne, pretože túto hudbu, v tomto prípade blues, vtedy nikde inde nemali možnosť počuť. Dnes, keď si na internete môžeme nájsť kedykoľvek čokoľvek a na youtube máme v priebehu stotiny sekundy desiatky, ak nie stovky rôznych verzií k dispozícii, je to až neuveriteľné. Sám nad tým žasnem, z akých podmienok sme vtedy vychádzali.“ Svoju zbierku platní však oveľa rokov neskôr využil aj tak, že v bratislavských kluboch na Kominárskej a v Čiernom havranovi robil náučné programy o hlavných bluesových štýloch a hlavne v rádiu RMC, kde mal pravidelnú večernú reláciu „Blues do domu“.

 

Pod vplyvom hudby, s ktorou sa zoznámil, prešiel od vyhrávania skladieb Rolling Stones po žúroch k vyhrávaniu country blues. Jeho prvé verejné vystúpenie 9. júna 1970 v bratislavskom V-klube možno považovať za prvý čisto bluesový koncert v Bratislave a aj na Slovensku, kde zazneli ortodoxné bluesové skladby od Son Housa, Johna Lee Hookera, Sonny Terryho a Brownie McGeeho. „Išlo však o osamotenú bodku za šesťdesiatimi rokmi,“ spomína v knihe Blues na Slovensku vydanej Hudobným centrom v roku 2003 Ján Litecký-Šveda. Mimochodom, na dlhý čas posledná bluesová platňa z jazzovej edície Gramofónového klubu Rhythm And Blues vyšla vo vydavateľstve Supraphon v roku 1969. „V tom čase, naopak, prestávalo hrať veľa kapiel a pestrá beatová, rocková a rhythm & bluesová scéna postupne vyprázdňovala vydobyté pozície pre pop music a pseudorock,“pripomína Litecký-Šveda. 

 

Na bluesových lánoch bolo všeobecne dosť pusto. Ján Litecký-Šveda si párkrát zahral vo vysokoškolských kluboch, napríklad na Antilýre, či ako „predskokan“ vtedy začínajúcej Fermáty Fera Grigláka. Pre blues – rovnako ako skôr veľmi populárny bigbít – platil tichý zákaz angličtiny, ktorý sa však prekračoval, ignoroval, alebo toleroval. Preto sa v roku 1975 rozhodol pre písanie vlastných textov v slovenčine, ktoré v jeho skladbách počuť dodnes. „V začiatkoch, keď sa človek pokúša napodobniť čiernych bluesmanov, je to v poriadku, ale potom si musí vyvinúť vlastný výraz a vybrať sa svojou cestou. Načo imitovať Roberta Johnsona? Keď chcem, pustím si ho v origináli,“ argumentuje Ján Litecký-Šveda. To však neznamená, že dobrý blues v angličtine nedokážu rovnako dobre zahrať aj Slováci. Speváčka a gitaristka Zuzana Suchánková, pohybujúca sa medzi jazzom, soulom a blues, ako príklad uvádza operu: „Kolískou opery je Taliansko, ale to neznamená, že ju dobre nespievajú Japonci.“ Litecký-Šveda tiež približuje, ako v tých časoch pre chýbajúci bluesový klub alebo festivaly často hrával na folkových akciách. Tu sa zoznámil okrem Zuzany Suchánkovej napríklad aj s hudobným publicistom a muzikantom – terajším šéfredaktorom a vydavateľom magazínu Nový Populár – Martinom Chrobákom, ktorý síce výrazným spôsobom vychádza z folku, ale rovnako v jeho pesničkách dokážeme nájsť jazz, rock, blues, latino, funky či klasickú hudbu.

 

Málinko optimizmu do ďalšieho desaťročia – aspoň svojím názvom – vlialo podujatie Blues na Dunaji, ktoré začal od roku 1980 organizovať Ladislav Snopko. Trvalo do roku 1988. „Dramaturgia však brala blues skôr ako metaforu slobody a nezávislosti a štýlovo čistého blues sa tam hralo veľmi málo,“ zdôrazňuje Ján Litecký-Šveda. Jedným dychom však dodáva: „Je ale pravdou, že na jeho poslednom ročníku v roku 1988 už bola medzi účinkujúcimi prevaha bluesmenov.“ On sám vtedy ešte netušil, že v nasledujúcej dekáde ho čakajú nielen početné sólové vystúpenia na mnohých festivaloch (Blues na Dunaji, Folk festival v Lipnici nad Sázavou, Košická pohoda, Nonstop blues Litvínov, Poetická lýra, Porta, Rockfest, Salon tradičního jazzu Praha, Valašský špalíček, Vokalíza a iné), ale že osemdesiate roky, a najmä ich druhá polovica, bude epochou zrodu bratislavskej bluesovej scény. (Napríklad v Trnave, ďalšej dôležitej bašte blues, boli v tomto smere kryštalizujúci sa priekopníci a základné piliere slovenskej bluesovej scény – spomeňme napríklad Vlada Bielka, Ota Berežného, Vlada Machalu, Petra „Bonza“ Radványiho, Petra Stojku či Ivana Tomoviča – v predstihu, keďže tam už na začiatku 80. rokov fungovali kapely ako Bakelit, Pulz, Fero Keszler Band a iné – pozn. autora.)

 

Vráťme sa do tuhej zimy na koniec roka 1986, kedy za Jánom Liteckým-Švedom prišli Juraj „Dura“ Turtev a Erich „Boboš“ Procházka, ktorého videli predtým hrať na Blues na Dunaji. „Keď som videl aj s Bobošom hrať Jána Liteckého-Švedu na Blues na Dunaji, pripadal nám ako keby bol zoslaný z neba. Prvýkrát v živote sme naživo videli zahrať a zaspievať blues našinca ako nikdy predtým. Ja už som v tom období počúval Sonny Terryho, J. B. Lenoira či Big Billa Broonzyho, ale to, čo Jano predviedol pred mojimi očami, bolo fascinujúce. Klientela odchovaná na Johnovi Mayallovi, Petrovi Greenovi či Led Zeppelin (čo sa bralo ako etalón blues) sa dočkala bluesových koreňov a nie som si istý, či si to vtedy plne uvedomovala... Takže nezostávalo nič iné, ako ho navštíviť a spoznať,“ opisuje v knihe Blues na Slovensku zrod spolupráce Juraj Turtev.
 

jls
 

Ich stretnutie poslúžilo ako katalyzátor pre uvoľnenie energie, ktorou dotyční – vtedy ešte mládenci – tak prekypovali. „Osud menšinových žánrov vždy záleží od nejakého ťahúňa, ktorého ten koníček tak pohltí, že sa odhodlá k činu. Vždy to záleží od jedného človeka, alebo dvoch, troch, ktorí to svojím nadšením presadia,“ prízvukuje Ján Litecký-Šveda. Hneď nato Juraj Turtev a Erich Procházka založili prvú vyslovene bluesovú skupinu na Slovensku s názvom Bluesweiser, vtedy ešte akustickú, ktorá prešla rôznymi mutáciami a pôsobí dodnes. (Niektoré zdroje tento primát pripisujú Petrovi Lipovi, ktorý s vlastnou zostavou Lipa Andršt Blues Band koncertoval po celej bývalej ČSSR a vypredával kulturáky.) Nech už je tak či onak, tieto dve výrazné postavy slovenskej bluesovej scény dal dokopy Adrián Pullmann, ktorý im ako zamestnanec osvetového strediska zorganizoval niekoľko vystúpení pre verejnosť. Mimochodom, Adrián Pullmann taktiež zorganizoval prvý čistokrvný slovenský bluesový festival v Petržalke (Rhythm & Blues Festival), ktorý mal celkovo päť ročníkov (1987-1991). 

   

Ďalšou významnou udalosťou bolo založenie prvého bratislavského bluesového klubu v priestoroch Závodného klubu Revolučného odborového hnutia (ROH) pri Bratislavských elektrotechnických závodoch na Kominárskej ulici. „Pri zrode pravidelných bluesových večerov stál bývalý folker a neskôr veľký vyznávač južanského rocku Miki Kadlečík so spoluhráčom Petrom Žalmanom. Aj keď bluesové obdobie tohto klubu netrvalo zvlášť dlho – od januára 1989 do októbra 1991, bolo to mimoriadne výdatné a významné obdobie. Tam sa začala formovať a viditeľne rozširovať bratislavská bluesová scéna. Vlastne až odvtedy možno o nejakej scéne vôbec rozprávať,“ podotýka Ján Litecký-Šveda. Skvelá nálada na Kominárskej mala vysoký cveng, až to v decembri 1990 prišla nakrútiť a odvysielať aj Slovenská televízia. „Roky po nežnej revolúcii sú v pamätiach nás bluesmanov zapísané ako zlatý vek domáceho blues. Zažívalo boom. Majitelia krčiem a klubov boli pre hudbu zapálení viac ako dnes, keď je na prvom mieste tržba a otázka, ako prežiť v čoraz tvrdšej konkurencii. Pamätníci spomínajú klub U Zbrojnoša na Zámočníckej ulici v Bratislave, kde sa na blues v tlačenici tancovalo na stoloch. Neskôr začali podnikatelia uťahovať opasky a na nekomerčnú hudbu tohto typu bolo menej peňazí aj priestoru,“ opisuje situáciu v hlavnom meste Slovenska Ján Litecký-Šveda. 

 

V roku 1990 Jána Liteckého-Švedu oslovili Zoltán „Zoe“ Vincze (bicie) a Pavol Kuzma (basa) – niekdajší spoluhráči bigbítovej legendy Jozefa Barinu – s nápadom založiť skupinu, ktorej názov mimochodom vznikol podľa titulu jednej vyradenej sovietskej knihy z odborárskej knižnice na spomínanej Kominárskej ulici v Bratislave – Víťazný traktor. „Bola to pre mňa nová skúsenosť,“priznáva po takmer tridsiatich rokoch Ján Litecký-Šveda. „Problém bol ale v tom, že predtým som dlhé roky hrával sólovo a nikomu som sa nemusel prispôsobovať. A teraz, keď som spolupráci prikývol, to pre mňa boli vyslovené galeje. Začalo usilovné skúšanie, ktoré spočívalo najmä v tom, že obaja spoluhráči ma krotili a učili dodržiavať, aspoň občas, dohovorený počet taktov (smiech). Súčasne som si uvedomoval, že aj hodinový program, ktorý bolo treba na festivalových koncertoch vyplniť, sám s hlasom, gitarou, prípadne s ústnou harmonikou, nevyplním. Presnejšie povedané neutiahnem, takže sme hľadali cestu i kompromis, ako sa ku spoločnému muzicírovaniu dopracovať. Ale chvalabohu, podarilo sa to.“

 

Skupina hrávala väčšinou po kluboch (vôbec prvé verejné vystúpenie mala v júni 1991), o dva roky k nej pribudol aj saxofonista Pavel Doležal. V roku 1998 Ján Litecký-Šveda zmenil rytmiku i spoluhráčov, prišli bluesoví veteráni Oto „Ježo“ Berežný (bicie) a Dušan Strapec (kontrabas), neskôr ho vymenil Peter Oberländer. A toho po čase zase nahradil bluesmanov syn Ján Litecký-Šveda junior. Stálym členom skupiny bol od roku 1999 aj Erich „Boboš“ Procházka. Práve dvojica Litecký-Šveda – Procházka je podpísaná pod vôbec prvým bluesovým CD na Slovensku, „Blues polnočného zrkadla“ vyšlo vo vydavateľstve Pavian Records v roku 1994. V tomto obsadení Ján Litecký-Šveda už naplno uplatnil svoj talent a prirodzené bluesové cítenie a zožal úspechy po kluboch a hlavne na festivaloch doma i v zahraničí. „Na toto obdobie spomínam veľmi rád, boli to pre mňa zlaté časy. Víťazný traktor i zostava Frozen Dozen s gitaristom Milanom Konfráterom mala rovnakú rytmiku a vzájomne sme sa hodne dopĺňali,“ vyznáva sa Litecký-Šveda.  

 

Ján Litecký-Šveda stál aj pri zrode Slovenskej bluesovej spoločnosti a stal sa jej prezidentom. Slovenská bluesová spoločnosť vznikla (z výraznej iniciatívy trnavských fanúšikov bluesovej hudby a muzikantov) v roku 1993 v Bratislave, i keď dlhých jedenásť rokov sídlila v Trnave. Jej doterajšími tajomníkmi boli Oto Berežný, Dušan Strapec, Vlado Žgančík, Jaroslav Olešovský, Peter Haruštiak a Pavel Sojka – spolu so „spiritus movens“ spoločnosti Petrom „Bonzom“ Radványim. „Blues je menšinový žáner. Pomáhame muzikantom v konkrétnych záležitostiach, prepájame osoby, kluby, alebo festivaly. Umelecky to dopredu nepohneme, každý musí hrať sám, no snažíme sa otvárať možnosti tomu, kto sa na nás obráti,“ ozrejmuje realitu Pavel Sojka. 

 

Od roku 1996 mapujú scénu cédečkami – samplermi, doposiaľ ich bolo vydaných štrnásť. „Nie je to síce ideálne, blues na Slovensku však rozhodne nie je v kóme. Naopak, myslím si, že má mierny, avšak istý vzostup. Je jasné, že ide o menšinový žáner a takým je všade vo svete. Aj americkí bluesmeni si musia chodiť privyrábať, majú zamestnania, hudbou sa ich živí mizivé percento. Každopádne nás však veľmi teší interes mladých ľudí, ktorí ho nielen počúvajú, ale aj hrávajú,“ hovorí Litecký-Šveda. Mimochodom, Ján Litecký-Šveda sa blues venuje aj publicisticky a osvetovo, v roku 2003 so spoluautormi vydal spomínanú knihu Blues na Slovensku a o dva roky neskôr vyšla aj anglická mutácia. Okrem blues sa venuje aj poézii a publicistike, doposiaľ mu bolo vydaných deväť publikácií (Labyrint – hlavou o múr; Gordion, alebo ako rozuzliť niektoré slová tancom; Oko uragánu; Gordion II; Labrys; PravDADA; Majstri labyrintu a majstri pokroku; Veľký brat na Slovensku; Stopy vtákov v mokrej hline). 
 

jls_baranovic
 

Momentálne je skupina Víťazný traktor „odstavená v garáži“ kvôli rodinným problémom bubeníka a tak Ján Litecký-Šveda občas koncertuje so synom Jánom (basgitara) a dcérou Ulrikou (vokály) pod názvom Vlčie mlieko – už ako stála súčasť Bratislavského kultúrneho leta. „Obaja vyrastali na muzike, najmä na bluese, tá hudba ich výrazne zaujala a ovplyvnila,“ konštatuje o svojich najbližších nasledovníkoch, ktorí sa vydali v jeho šľapajach, Ján Litecký-Šveda. „Spomínam si, ako mi v dobe, keď boli obaja ešte malí, začali z archívu v dobrom miznúť platne a cédečká, ktoré som následne našiel v detskej izbe. Janko i Ulrika počúvali množstvo žánrov, prezentovali sa aj v ďalších hudobných oblastiach, Ulrika o. i. napríklad v opere, ale k bluesu sa obaja hrdo hlásia.“

 

Ulrika Litecká-Švedová spomína: „Od detstva som sa zúčastňovala bluesových koncertov, alebo tatových vychýrených počúvačiek, ktoré organizoval u nás v obývačke, kde sa točila jeho zbierka LP platní a zúčastňovali sa jej nadšenci dobrej hudby a dobrej nálady. Neskôr to bol môj brat, ktorý ma požiadal dopĺňať vokálmi a perkusiami jeho kapelu Bluesraiders. To bolo niekoľko fantastických rokov, v priebehu ktorých som s kapelou koncertovala na rôznych festivaloch na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku... Vyhrali sme festival Blues Aperitiv v Šumperku, zahrali si s veľkými bluesovými menami a organizovali sme obľúbené Maškarné bluesbaly.“ 

  

Tak či onak, „s obomi si zamuzicírujem najmä tu v Bratislave, sem tam niečo odohráme v zahraničí, tak ako naposledy na pozvanie organizátora festivalu Front Porch Blues Andrzeja Matysika v Poľsku. Alebo s partiou bluesových priateľov v najrôznejších akustických zostavách pod názvom Veteráni zo Salon Doré, v ktorej nás na rumpľu sprevádza Paľo Sojka, súčasný tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti,“ dodáva Ján Litecký-Šveda. Víťazný traktor mu však evidentne chýba. „Menej skúšame, ale kapela nezanikla. Na druhej strane o čo menej hráme, o to viac vecí skladám, lebo mi to nedá tú gitaru pustiť z ruky. Dúfam, že come-back ešte dáme,“ praje si. „Snáď na budúci rok, keď bude päťdesiate výročie prvého ortodoxného bluesového koncertu na Slovensku. Ale priznávam, mne už sa nechce zakladať novú kapelu a cvičiť repertoár už tobôž.“

 

Ako však povedal „Boboš“ Procházka, starí bluesmeni necvičili, len zobrali do rúk nástroje, hrali a keď mali pocit, že je čas, začali hrávať pred obecenstvom. „Neverím tomu, že z niekoho sa stal bluesman tým, že chodil do hudobnej školy a každý deň nacvičoval. Blues sa nedá cvičiť, rovnako, ako život sa necvičí, ale žije,“ uzavrel príbeh slovenský bluesman ústnej harmoniky. Môžeme len súhlasiť. 

 

ANDI RAY HAVERDA  

Foto Rudolf Baranovič a archív JLS

 

 

 

Článok patrí k časopisu: