kde som vyhrala moju prvú gitaru Dowina Jumbo
a tá značka mi už asi prirástla k srdcu.
Keby sme na spevákoch hľadali, čo ktorého charakterizuje, u Simy by to bola asi jej prirodzenosť, s ktorou pláva proti prúdu. Tam, kde sa iní snažia hľadať v hudbe aktuálne trendy a zaujímať cool pózy, ona hľadá priateľov, s ktorými by sa cítila fajn. V dobe, kedy módne hejterstvo zaplavuje internet, je Simona príkladom tolerancie. Spieva o svojich veľkých pravdách tak úprimne, že ironizovať by sa dali iba vytrhnuté z kontextu.
Pochádza z Považskej Bystrice, kam dnes jazdí z Bratislavy za rodičmi. Zo srandy zvykne hovoriť, že bývajú pod mostom pri štvrtom stĺpe. Nad ich domčekom sa totiž klenie viadukt s diaľnicou. V časoch, keď Sima vyrastala, viadukt ešte na ich pozemok tiene nevrhal. Z detstva si pamätá, že jej otec počúval v aute dokola Nedvědov, inak sa v ich rodine hudbe nik vážnejšie nevenoval. Hudba si našla Simu sama, tak, ako k nej dnes samé od seba prichádzajú témy jej textov. Niekedy jej doslova nedajú spať a o čom ešte včera nebola pesnička, o tom už dnes môže spievať. Má jasné otvorené oči, do ktorých sa stále v nových a nových dávkach prepadá svet. Brána do budúcnosti je dokorán. Sima je mladá a má chuť spoznávať nové veci. Z nich sa učí vyberať a vychutnávať si tie dobré. Náš rozhovor začal tým, že pri káve nás Sima s typickým úsmevom ponúkla maličkými talianskymi čokoládkami. Čokoláda pomáha vidieť veci z tej lepšej stránky, ale dostať zo Simy iný, než pozitívny pohľad na svet by asi nebolo možné ani bez čokolády.
Tvoj imidž pôsobí prírodným dojmom. Ovplyvnil ťa pobyt mimo mesta? Nejaké zážitky z výletov v prírode?
Tak to áno. Jeden z tých najkrajších sa vlastne aj spája so začiatkom tvorby. Bola som vo francúzsych Alpách, v lokalite La Salette. Mala som so sebou gitaru, na ktorú som sa ešte len učila hrať, ale práve tam vznikli jedny z prvých pesničiek. To bolo v druhom ročníku na vysokej škole.
Ideš na výlet do Álp a tam len tak mimochodom zložíš niekoľko pesničiek. To je celkom závideniahodné.
Až toľko ich zase nebolo, za mesiac pobytu asi dve.
Teraz ti koľko trvá, kým zložíš jednu pesničku?
Ono to tiež záleží od obdobia. Napríklad včera som zložila dve. Nejako to zo mňa vyšlo, ani neviem ako. Momentálne tie pesničky idú. Ale niekedy aj mesiac nezložím žiadnu. Záleží to od rôznych situácií, od toho čo prežívam, alebo ako sa cítim.
Motivujúco zrejme pôsobia aj tie úspechy z posledného obdobia...
Asi áno, ale je to neovplyvniteľné. Keď mám zložiť nejakú pesničku, väčšinou to ani sama nečakám, že „ide byť“.
A stane sa.
Hej. Napríklad pred dvoma dňami som musela o jednej vstať, zasvietiť a zložiť pesničku, lebo sa mi nedalo spať, keby som ju nezapísala. Už mi behala v hlave – rýmy aj text, tak mi to nedalo a je na svete.
A vyvíjajú sa tie pesničky nejako v priebehu času, menia sa témy?
Tak u mňa sa to väčšinou točilo okolo toho istého – vzťahy, môj život a niekedy len také radosti, vtedy v Alpách som zložila pesničku o svišťovi -, ale je pravda, že čím som staršia, tým viac sa zaoberám aj inými témami.
Napríklad?
Mám takú pieseň, volá sa že 8:30. Tú som zložila potom, keď som raz išla spať o piatej ráno a zobudila som sa o ôsmej. Ráno som potom zložila pesničku o tom predchádzajúcom večeri, ktorý sme prežili na jednej chate v Námestove.
Ako vnímaš ten kontrast medzi rodnou Považskou Bystricou a Bratislavou?
Som teraz už viac v Bratislave a domov chodím tak raz za dva týždne, iba pozrieť rodičov a sestru, ale okrem tej prírody a rodiny ma tam už veľa vecí neťahá, lebo aj kamaráti sú už väčšinou na nejakých školách, alebo v práci niekde inde. Viac som tu, pretože v Bratislave mám okolo seba viac blízkych ľudí aj kapelu.
Pôsobí na teba hlavné mesto aj inak než príjemne?
Práveže som skôr prekvapená, ako je mi tu dobre. Keď som sem prišla, tak som sa bála, ešte sa mi aj snívalo o tom, aká je Bratislava veľká a čo sa tu všetko môže diať, ako sa budem vracať v noci domov, či si mám kúpiť slzný sprej... Ale prišla som sem, spoznala som dobrých ľudí, dostala som sa do dobrej partie, zázrakom som dostala dobrú kapelu, takže v tejto dobe nemám z Bratislavy žiadne negatívne pocity a veľmi sa mi tu páči. Možno iba to, že je to všetko také rýchle, ale aj to je dobre. Keď chcem byť pomalá, tak idem domov.
Aj tá zelená na semaforoch tu svieti kratšie. Cestuješ domov svojim autom?
Nie, niekedy keď potrebujem, požičiam si ho od rodičov, ale bežne radšej chodím električkami, alebo peši. Tu sa dá niekde lepšie dostať skôr tak, než autom.
Tvoji tunajší priatelia sú akí ľudia?
Mám tu priateľov z kapely, to sú umelci, kolegov z divadla, to sú vlastne tiež umelci, potom aj moju spolubývajúcu a ľudí okolo nej, alebo kamarátky, s ktorými som sa poznala ešte predtým v Banskej Bystrici, kde som študovala, a ktoré prišli potom tiež do Bratislavy.
Bývaš tu na priváte?
Áno, s kamarátkou máme podnájom v Starom meste. Je odtiaľ všade blízko, takže to ovplyvňuje aj tvorbu.
Ako si sa dala dohromady so svojou kapelou?
Mňa s chlapcami dal dohromady Jožko Šebo, takže najprv som sa stretla s ním. Cítila som, že hudba je môjmu srdcu najbližšie a chcela by som sa jej venovať viac. Asi po mesiaci v Bratislave, keď sme cvičili hru v divadle, som napísala rovno Jožkovi, či by si našiel čas na stretnutie. Vedela som, že menežuje Janku Kirschner. Páčili sa mi jej pesničky a tiež to, že sa s jeho pomocou dokázala presadiť aj bez podpory bulváru. On si medzi tým pozrel čo robím a asi sa mu to zapáčilo, zoznámil ma s kapelou a išli sme do štúdia s tým, že skúsime jednu nahrať, či to pôjde. Išlo to dobre a dosť rýchlo, tak sme ich nahrali rovno sedem s tým, že vydáme cédéčko.
Takže všetky aranžmány vznikali priamo v štúdiu?
Celé to bolo dosť spontánne. Ja som priniesla pesničku, zahrala som ju na gitare a chlapci sa chytili už v druhej slohe a potom sme ju dali už naostro. Dokonca sme tri piesne nechali tak, ako sme si sadli v štúdiu a naraz sa nahrali nástroje aj so spevom – v podstate to boli live nahrávky.
Stretli sa skúsení muzikanti, dobrá mladá speváčka a medzi nimi neprehliadnuteľný vekový rozdiel...
Chlapci sú odo mňa väčšinou o dosť starší, ale ja ich tak vôbec nevnímam. Napríklad s Maťkom Zajkom aj s Ajdžim chodíme na kávičky do talianskej kaviarne a ja ich pritom vnímam ako rovesníkov. Vôbec necítim ten rozdiel, akurát v tom, že ma učia čo je dobré – na tom sa vždy smejeme. Učia ma počúvať dobrú hudbu, jesť dobré jedlo, učia ma, že si treba vyberať a dopriať. Ženy si väčšinou dávajú pozor, aby toho nezjedli priveľa, ale ja si dávam pozor aby to bolo fakt dobré.
Tento labužnícky postoj sa kde-tu zjaví aj v tvojich textoch. Spievaš, že máš rada sladké, ale pritom nie je poznať, že by sa to na tebe nejako prejavilo.
Lebo ja pritom aj behávam, tak sa to asi nejako kompenzuje. Ale mám rada čokoládu.
To sa prejavuje, ale v tom kladnom zmysle – pôsobíš pozitívne, si milá a usmievavá.
Teším sa, že tu môžem robiť rozhovor, lebo je to môj najobľúbenejší časopis.
Potešenie je obojstranné. Počúvaš spolu s radami svojich starších spoluhráčov aj hudbu iných, mladších umelcov?
Počúvam napríklad francúzsku speváčku Zaz, veľmi sa mi páči nové CD, ktoré teraz vydal John Mayer, tiež Lisa Hanningan (írska indie folková pesničkárka), ale aj Tomáš Klus.
Toho majú dievčatá rady.
Však majú aj dôvod - pekné pesničky robí.
Narážam trochu na to, že tvoje pesničky sú svieže, ale niekedy pôsobia aj dosť konzervatívne.
Ja si to tiež uvedomujem, že mám tendenciu skladať také usadenejšie veci, ale za posledný mesiac vzniklo viacero dravších pesničiek. Niektoré nové, veselšie sme už hrali s chlapcami aj na poslednom turné. Takže mám tendenciu zájsť aj do takých uvoľnenejších smerov.
Ako sa tebe samej s odstupom počúvajú také tie „veľké pravdy“, ktoré občas položíš poslucháčom na tanier?
Sama tie veci počúvam, ako by ich spieval niekto iný. Čo spievam neznamená, že to všetko tak aj sama mám, tak žijem a teraz to radím druhým. Ja sama seba vlastne poúčam tými pesničkami a keď si to vypočujem, tak to vnímam ako niekoho iného, kto to teraz hovorí mne.
A dáš si povedať? Sama sebe?
No áno niekedy, inokedy nie, ale snažím sa. Uvedomujem si, že nie som dokonalý človek len preto, že spievam o takých veciach, po ktorých túžim. To znamená, že mne sa páči, keď má niečo hodnotu a má to svoje dobro, ale napriek tomu si uvedomujem, že nie som dokonalá a mám ešte čo robiť. Som normálny človek, ktorý je aj dobrý aj zlý, ale túžiaci viac po tom dobrom.
Možno niekedy napíšeš aj pesničku „Som horšia ako si predstavujem“.
Mám takú. Ešte sme ju nehrali, volá sa Božie trofeje. Spievam tam o svojich chybách a slabostiach. Na rovinu som dala von, v čom zaostávam. Som vďačná, že mám v živote aj pády, chyby a nedokonalosti, lebo na nich sa najviac učím a možno že aj rastiem. Mne sa páčia nedokonalosti v živote. Aj jablká v obchode si vyberám tie najkrivšie. Je mi sympatické, keď má niekto v živote aj chyby a tak.
Tvoje pesničky sa vysielajú v rádiách, CD dosiahlo v predajnosti dvojnásobnú platinu. Čo si myslíš, že stojí za úspechom toho všetkého?
Asi zázrak, lebo také veci sa nedejú len tak. Ja som nečakala, že budem mať takú super kapelu s ktorou nahrám CD. Keď to počuť v rádiách, tak za to môžu tie rádiá, ktoré to prijali – Slovenský rozhlas, ktorý sa nás ujal od začiatku -, ale určite aj ľudia, ktorí sú to ochotní počúvať. Môže za to aj celá kapela a všetci, ktorí sa podieľali na tom, že to vyšlo.
A ktoré stanice to hrávajú najviac?
Rádio Slovensko, Regina, rádio Viva to hrávalo, Devín a tiež lokálne rádiá – v Žiline, Prešove, Eta Bojnice, Kiss, Záhorácke rádio... veľa lokálnych staníc.
Rado Mešša (PR menežér), čo je podľa teba za tým úspechom?
Rado: Ja si myslím, že je to vždy o pesničke a o tom, kto s tou pesničkou príde. Je to niečo, čo tu už dlhšie nebolo a čo ľuďom chýbalo. Myslím si, že ľudia sa vedeli stotožniť s tým čo Sima spieva. Prebralo ich to z tej slovenskej hudby, ktorá je trochu iná než čo práve hrá Sima. Je to muzika, ktorá tu v takejto podobe dlho nebola a preto si myslím, že to ľudí zaujíma, že je taká ako Sima – pravdivá, uveriteľná a jednoducho o živote, ktorý je okolo.
Ako tomu pomohol Jožo Šebo?
Rado: Hlavne tým, že to celé zmenežoval, že pomohol na svet albumu, že dodal muzikantov a všetko ostatné, čo s tým súvisí a tým, že tomu veril a stále verí, lebo to je to dôležité, čo posúva veci ďalej. Nič zákulisné za tým nie je. Sima prišla, priniesla veci, ktoré sa nahrali a ponúkli ľuďom. Tí rozhodli, že sa im to páči. Nič sa nikomu nevnucovalo. Je to o tom, že každý si má právo vybrať to, čo sa mu páči a čo chce.
Sima, máš predstavu o svojich fanúšikoch aká skupina ľudí to je?
Na koncertoch vidím, že tam prišli starší ľudia, malé deti, ale aj moji rovesníci a ľudia vo veku mojich rodičov, boli tam všetky vekové kategórie. Každý si tam asi našiel svoje. Ale bolo vtipné, keď si šesťročné dievčatko spieva môj text o tom ako parkujem, alebo Pamelu, kde sa spieva „položte ma na stôl, chcem byť teraz iná (...nech sa podobám na iných, nie na seba)“. Vidno, že nad textom nepotrebovala rozmýšľať a asi jej stačí tá melódia, alebo čo.
Asi ťa berie ako princeznú, ktorá jej dá nejakú predstavu o živote ako ho nepozná sama... Začínala si s gosplovou hudbou, chodievaš stále do kostola?
Áno, chodievam.
Už ti prikázal pán farár na spovedi niečo odčiniť?
Vždy, keď urobím niečo zlé, chcem to odčiniť, či už mi to niekto prikáže, alebo nie.
Dajú sa tvoje pesničky spievať aj v kostole?
Dajú. Aj také, ktoré by som ja sama nevybrala s tým, že sa to tam nehodí. Minule prišiel pán farár s tým že: „Daj to tú Pamelu...“
Čiže hrávaš aj sama s gitarou, bez kapely?
Áno, chodievam aj po kostoloch, ale aj po kluboch.
Gitara, s ktorou hrávaš, je stále Dowina?
Stále je to Dowina, ale ja už mám teraz novú. Keď som bola na vysokej škole, zúčastnila som sa hudobnej súťaže, kde som vyhrala moju prvú gitaru Dowina Jumbo a tá značka mi už asi prirástla k srdcu. S novou gitarou Dowina Grand Auditorium som tiež veľmi spokojná. Mala som požičanú od kamarátky jej Takaminu, tá bola tiež dobrá, mala som požičanú aj gitaru Cort, ale k tej Dowine ma to tak nejak viacej ťahá. Mne sa na nej hrá lepšie. Neviem odborne povedať, že prečo, ale aj znie, aj keď si ju chytím, pohladkám, ovoniam... keď zahrám pár tónov, nejaký akord - zvlášť na tejto novej -, je to krásne. Nikdy by som na seba nepovedala, že dokážem byť tak mimo zo svojho nástroja. Pomáhal mi ju vyberať Pišta (Lengyiel). Keď som ju prvý krát skúšala, bola som ako v siedmom nebi.
Okrem toho že si speváčka, si aj herečka Radošinského naivného divadla. Aká divadelná rola ti sedí najlepšie?
Ja som tam iba v jednej hre a hrám iba jednu postavu, čiže odpoveď je jasná, ale aj tam hrám na gitaru, takže charakter postavy mi celkom sedí.
Predokladám, že hudba a divadlo je tvoj full-time-job a do iného zamestnania nechodíš?
Teraz nie, ale niekedy tak rozmýšľam, že by sa mi páčilo v nejakej dobrej reštaurácii robiť kávu – keď tak chodím na tie kávičky, to by som možno mohla, ak by som stíhala.
Ako bude v najbližšej dobe pokračovať tvoja muzika?
Keďže máme dosť nových pesničiek, chceli by sme sa im venovať a postupne ich tiež nahrať. Do Vianoc by to aj mohlo byť. Chystáme sa na koncerty čo nás čakajú a popri tom sa zdokonaľujem v tom čo neviem. Maťko Zajko ma doučuje gitaru, ja som sa prihlásila do ZUŠ-ky, nech viem už aj noty aspoň trošku. Chodím tam teraz na klavír. Som tam síce najstaršia, ale nevadí.
„Považská Bystrica on my mind!“, spievali Satinský s Lasicom. Ty si rodáčka, ako sa tadiaľ teraz prechádza autom?
Teraz je tam už diaľnica a my máme to šťastie, že akurát nad našim domčekom.
Ako sa žije v domčeku pod diaľnicou?
Teraz už dobre, ale keď to stavali, to bolo horšie. Bol tam bordel a prach, ale teraz je to už v pohode. Akurát nám už toľko slnko nesvieti.
To je skoro téma pre videoklip. Bude nejaký?
Plánujeme, chceli sme natočiť k Normálnemu životu, len bola zima, tak uvidíme ako ďalej, možno bude aj k niečomu inému.
Koľko singlov môže byť z jedného CD?
Rado: Koľkokoľvek, aj všetky.
Znesú to ľudia?
Rado: To už je druhá vec. Ale podľa informácií z rozhlasu, Normálny život sa hral päť mesiacov intenzívne a stále naň pribúdali pozitívne reakcie od poslucháčov. Poslucháči sa pýtali: „kto to je, čo to je, zaujalo ma to, páči sa mi to...“ Nemyslím si, že to fungovalo v negatívnom zmysle. Video pesničky Normálny život má vyše dvestotisíc reálnych vzhliadnutí a nie sú na to negatívne ohlasy - tí, ktorých to nezaujme, nemajú potrebu sa k tomu vyjadrovať.
Sima, ty sama počúvaš hudbu z akého média, alebo zariadenia?
Z CD nosičov. Púšťam si to z CD magnetofónu - taký jazvečík s anténkou. Ja si aj rada kupujem originálne cédéčka. Klamala by som, keby som povedala, že nemám aj napálené, ale tých, čo mám naozaj rada, rada podporím tým, že si kúpim ich originálny nosič.
Keď počúvaš hudbu iných, uvažuješ aj o zvuku nahrávky, ako to celé znie?
Áno, aj to počúvam, všímam si pomery...
(V rádiu v pozadí práve začala hrať pesnička Modrá od Jany Kirschner, podľa harmonického postupu sa mi najprv zazdalo, že to je pesnička od Simy) Aha... práve ťa hrajú. Ale to nie si ty, to je Janka! Inšpirovala ťa v niečom?
Mne sa páči ako spieva, ako používa hlas, ako si užíva svoje koncerty.
Ako sa ti pozdáva jej nové CD Moruša biela?
Počula som ho, aj som bola na dvoch jej koncertoch. Mne sa veľmi páči, ako sú urobené tie pesničky, že sú také iné, premakané. Keď som to počula prvý krát, mala som úžasom otvorené ústa, že ako takéto niečo dokázali vytvoriť – aj tá kapela, je ich tuším štrnásť...
Občas ťa prirovnávajú k mladej Jane Kirschner.
Stalo sa mi to už tiež, ale mne to lichotí a vnímam to pozitívne.
Martin Chrobák