Skupina Fermata je Fero Griglák a platí to aj naopak. Nech budeme hovoriť o jednom alebo druhom, oboje patrí už desaťročia k nadčasovým artiklom, ktoré by obstáli v konkurencii širšej, než slovenskej, československej, či európskej. Hudba skupiny Fermata si od jazzrockových začiatkov prešla dlhú púť, počas ktorej sa vyvíjala, ale zároveň si zachovala svoju individualitu. Jej nadčasovosť nespočíva v tom, že by do istej miery neodzrkadľovala svetové trendy, ale skôr v tom, že ktorýkoľvek album z jej diskografie si pustíme, sotva by sme na ňom našli nedostatky, ktoré zvýrazní plynúci čas (snáď len s výnimkou vybočenia na „Ad Libitum“). Perfekcionizmus, originálna melodika a umelecká ambicióznosť, to sú znaky, ktoré sprevádzajú Fermátu a jej tvorbu od počiatku existencie skupiny až to dnešných dní.
Fero Griglák, spolu so svojimi najbližšími hudobnými partnermi, či už to bol Tomáš Berka, alebo Fedor Frešo, nechŕlia albumy ako na bežiacom páse. Griglák ich obsah dlhé mesiace až roky cizeluje a overuje tak, aby spĺňali jeho predstavu o dokonalosti, ktorá má pred tou všeobecnou náskok. Osvojuje si nové metódy, ktorými technický vývoj hudbe a jej vzniku pomáha, no nezabúda pritom ani na staré lásky – gitary, ktoré k svojej dokonalosti dospeli v 50. rokoch minulého storočia a v jeho rukách dokážu spievať tak, (povedané s nadsádzkou) až to niekedy až spochybňuje inštrumentálny status skupiny Fermata.
Aj preto je každý nový album tejto skupiny očakávanou udalosťou. Ten najnovší, v poradí dvanásty štúdiový s názvom „Blumental Blues“ už dozrel a je na čase uviesť ho do sveta. Od vydania doteraz posledného radového albumu „Next“ (2005) i koncertného CD/DVD záznamu „Fermata Live“ (2007) uplynulo už dosť času a mnohé, nie vždy šťastné a príjemné, sa medzitým prihodilo. Napriek všetkým okolnostiam Fero Griglák nestráca chuť tvoriť a hrať. Znovu spája sily s partnerom z čias najväčšej slávy ich spoločnej skupiny a zároveň Fermate dolieva novú krv a energiu v podobe mladých spoluhráčov.
Genéza
Impulzom pre vznik nového albumu bola autobiografická kniha Tomáša Berku „Blumentálske blues“ (Marenčin PT, 2011) o detstve v okolí Avionu. „Priestor medzi Firšnálom, Fišbekom, Kollárkom a Račkom tu tvorí kulisu k rozprávaniu o živote generácie zlatých šesťdesiatych rokov – bigbiťákov, umelcov, bohémov a flákačov na korze,“ píše sa v jej predslove. Autor, spoluzakladajúci člen Fermaty, hráč na klávesy, skladateľ, scénograf a filmový architekt Tomáš Berka dostal od vydavateľa ponuku, že spolu s knižkou by ako sprievodný produkt mohlo vyjsť aj CD. Túto ideu ponúkol Ferovi Griglákovi, ktorý mu zámer, počas krstu knihy plného eufórie aj potvrdil. Bola to vítaná príležitosť obnoviť niekdajšiu spoluprácu, ktorá trvala od počiatku Fermaty (1972), až po album Simile (1984). Obaja už mali rozpracované nápady pre nové skladby a zhodli sa na tom, že autorsky si plochu albumu rozdelia rovným dielom. Taký bol pôvodný plán, no okolnosti nepriali jeho bezprostrednej realizácii. Griglák bol pomerne vyťažený koncertmi, na nové skladby nemal dostatok sústredenia a bolo potrebné riešiť aj isté zdravotné komplikácie. Naplno sa pustil do práce až po smutných udalostiach - úmrtí spoluhráčov Mariána Vargu (2017) a Fedora Freša (2018). Okrem toho, že mal viac času, práca mu poskytovala aj vítaný únik od melanchólie z odchodu priateľov.
Do diela sa hneď nemohol pustiť ani Tomáš Berka, ktorý bol, kvôli finančným záväzkom z jedného medzinárodného filmového projektu, natoľko zaneprázdnený, že nádej na dotiahnutie spoločných plánov takmer hasla. O to viac, že Griglák, ktorý svoju osobnosť a energiu nemusel deliť medzi dve profesie, pokračoval na práci v štúdiu i skúšobni a prizval k spolupráci aj mladého talentovaného klávesáka a skladateľa Maxa Mikloša. Toho mu namiesto seba odporučil zaneprázdnený Peter Preložník, ktorý potreboval v prvom rade ukončiť svoje dodatočné štúdium na konzervatóriu.
Až tento rok v januári, kedy si Tomáš Berka znovu zahral s Fermatou na spomienkovom koncerte usporiadanom na počesť Fedora Freša, mu Fero Griglák pripomenul, že s jeho účasťou na novom albume naďalej počíta a povzbudil ho k hudobnej aktivite. Berka mu dodal na ďalšie spracovanie v štúdiu svoj hudobný materiál a hoci sa jeho autorský podiel na albume o niečo zmenšil v prospech dvoch skladieb Maxa Mikloša, obaja hlavní protagonisti sa zhodli na finálnom výbere desiatich trackov. Tie tohto roku finalizovali spolu s ďalšími hudobníkmi v maximálnom komforte neveľkého, no špičkovo vybaveného Griglákovho štúdia Grif.
Nahrávanie
Prirodzene dominantnú úlohu, a okrem autorského aj hlavný aranžérsky a sound-dizajnérsky podiel na formovaní albumu, má Fero Griglák. Hoci je sám multiinštrumentalista - okrem virtuózne zvládnutých gitár ovláda aj hru na klávesové nástroje a bicie - a v súčasných podmienkach by zvládol nahrať kompletný album aj sám, na zreteli má kvalitu celku, ku ktorej vždy môžu prospieť vhodne zvolení spoluhráči.
Okrem už spomenutých pánov „klávesistov“ Berku a Mikloša tak z nahrávok môžeme počuť aj basgitaru Tamáša Beliczu. Za bicími nástrojmi by znalci Fermaty logicky predvídali účasť skúseného a spoľahlivého Igora „Teo“ Skovaya, no aj hudobníci s citlivejšími ušami budú možno po vypočutí albumu prekvapení, že za bubnami nesedel živý muzikant, ale realisticky znejúce zvuky vytvoril v štúdiu programovaním a v reálnom čase (za padmi Roland) samotný kapelník. Griglákovi v tomto rozhodnutí pomohla jeho znalosť hry na bicie, vysoko kvalitné sample a presvedčilo ho aj odobrenie bubeníka Igora Skovaya, ktorý potvrdil, že party sú v poriadku – sám nevie, či by to urobil lepšie a tým pádom ich nie je potrebné nahrávať naživo.
Názvy skladieb
Albumu dala meno Berkova titulná skladba „Blumental Blues“, ktorú kedysi, začiatkom 70. rokov a v inej podobe hrávali so skupinou Ex We Five. Aj ostatným skladbám na albume vymyslel názvy Tomáš Berka. „Ladies of Avion“, „The Pigeons of St. Florian“, „Last dance at the Firšnál place“, „The breakfast at Stain“ - často sú to miestopisné mená týkajúce sa lokalít v štvrtiach okolo Blumentálu, ktoré obaja umelci v detstve a mladosti navštevovali. Každé z tých miest u nich vyvoláva určité pocity a jednotlivé názvy celému albumu dodávajú efekt koncepčnosti. Neznamená to však, že atmosféru miest odzrkadlených v názvoch skladieb mali autori na mysli už pri ich vzniku. Napríklad Griglákova „Ladies of Avion“ je poctou Joe Zawinulovi, s ktorým sa osobne stretol, komunikoval a okrem hudobného rešpektu ho vníma aj ako veľmi príjemného človeka. Griglák uvažoval o tom, že Zawinulovi by mohol byť venovaný celý album. Nakoniec sa ale, ako lokálpatrioti, s Berkom zhodli na pôvodnom blumentálskom koncepte.
Niektoré názvy, ako napríklad „Last dance at the Firšnál place" znejú pre nezainteresovaných trochu tajomne. Téma skladby má charakter „dupáku“, nie nepodobného štýlu Blackmore‘s Night a mohla by niekomu evokovať aj hlbšiu históriu, než povojnovú, či prvorepublikovú Bratislavu. Starí Bratislavčania ale vedia, že Firnštál bolo miesto, kam kedysi chodievali talianske cirkusy a tak si v duchu, môžeme k hudbe predstaviť cirkusový pátos, alebo dobovú atmosféru miestnych tancovačiek. Skladba sa asi, vďaka chytľavému motívu, dostane poslucháčovi pod kožu medzi prvými.
Štúdio
Ako sme už vyššie zmienili, album vznikal v Griglákovom privátnom štúdiu Grif. Vybudovaním tejto luxusnej muzikantskej dielne, kde každý nástroj a každý kus vybavenia má svoje presné miesto, nič tu nie je navyše a každé zariadenie, softvér či nástroj sú iba špičkovej kvality, si perfekcionizmom poznačený gitarista splnil svoj dlhoročný sen. Pohodlie pri tvorbe a postprodukčnej práci, časová sloboda a neobmedzenosť sa prejavili aj na hudbe. Na jednej strane je tu možno o niečo menej výrazných groovov a dravosti živej rytmiky, no o to sofistikovanejšia je celá harmonicko-rytmická štruktúra. Nejedna skladba na albume je malá symfónia zložená z väčšieho množstva hlasov, než by sa na prvý posluch zdalo. Aranžmány v počítači boli tvorené s podporou knižnice zvukov Vienna Ensemble Pro, takže v hudbe Fermaty počujeme aj doteraz menej obvyklé zvuky ako rôzne sláčikové nástroje, indický hoboj, či xylofón.
Jednotlivé pasáže skladieb nezriedka prechádzajú do rôznych nepárnych rytmov, čo sa ale v rámci celku neprejavuje okázalo, ale prirodzene doň zapadá. Keby si poslucháči mali možnosť prepínať medzi stopami a vypočuť niektoré z nich sólovo, prípadne v samostatných skupinách, iste by mali o zážitok navyše. Nič tu však nie je samoúčelne vystavované na obdiv a všetko smeruje k finálnemu „tutti“ výsledku. Istá nenápadnosť je akoby pracovnou metódou zúčastnených skladateľov i hlavného autora a aranžéra a preto má nahrávka potenciál pre postupné odkrývanie vrstiev a detailov, ktoré možno pri prvých posluchoch novej kolekcie prepočujeme. Potvrdzuje to pretrvávajúcu metódu starej školy z čias, kedy sa ešte hudba nevytvárala pre efekt a nerátalo sa s tým, že keď splní svoj účel, má upadnúť do zabudnutia, aby vytvorila miesto ďalšiemu produktu.
Gitary
Hoci bol Fero Griglák počas nahrávania tohto albumu viac než inokedy aj aranžér a zvukár, neprestal byť tým, čím doteraz – de facto najuznávanejším gitaristom slovenskej rockovej hudby. O svojej technickej i výrazovej virtuozite presvedčil už dávno a neprestal sa zaoberať ani tvorbou tónu. V gitarovom svete na to už dávno neslúži iba kombo a pár efektov, ale čoraz viac do klasického elektrónkového sveta prenikajú aj modelingové systémy ako Line6, či Fractal, ktoré má Fero (popri klasických zosilňovačoch a preampoch Messa Boogie a Marshall) taktiež zastúpené v svojom zvukovom laboratóriu.
Elektrické gitary použité pri nahrávaní boli iba klasické modely Gibson a Fender. Prekvapením je, že Griglák celkom opustil značku Paul Reed Smith. V minulosti vlastnil a hrával na viacero týchto luxusných gitár. Dodnes uznáva ich zvukovú kvalitu a spracovanie, ale časom si uvedomil, že mu nesedia. Pri nahrávaní použil konkrétne modely Stratocaster Jeff Beck a Les Paul Classic 97‘, Custom Shop reissue Les Paul 58‘. Najnovší prírastok do zbierky, ktorý sa na albume nestihol podpísať je Music Mann Lukather III - celomahagónová gitara s ebenovým hmatníkom a dvoma humbuckermi. Okrem elektrických gitár sa pri nahrávaní uplatnili aj akustiky. Griglák vlastní dva modely od svojho dlhoročného priateľa Otta Halabicu, jednu s výrezom a druhú s plným jumbo korpusom (na obr. dole). Jedná sa o signované modely Joe Bonamassa, ktoré má od Otta aj tento slávny americký bluesrockový gitarista. Na nahrávke môžeme Halabicovu akustiku počuť v skladbe „Blumental Blues“. O príťažlivosti gitár značky Halabica vypovedá aj fakt, že hneď po Griglákovi si jednu pre seba obstaral aj Paľo Hammel.
Vzhľadom k štýlu svojej hry používa Griglák na akustických gitarách struny .011 a nástroje má upravené na nízky dohmat (2mm nad 12. pražcom). Na elektrických gitarách Gibson používa struny Ernie Ball RPS hybrid .009 - .0046 a na Stratocaster .009 - .0042.
Záverom
Môžeme sa domnievať, že všetky tieto krásne nástroje a výdobytky techniky neposlúžili len k tvorbe, i keď boli pri vzniku nahrávky využité intenzívne. U každého „remeselníka“ zohráva jeho náradie väčší či menší motivujúci faktor. Popri všetkej svojej funkčnosti slúžia nástroje aj ako nezanedbateľný zdroj inšpirácie a potešenia. Fero Griglák je v tomto ohľade známym hľadačom, ktorému už toho cez ruky prešlo kvantum. Nevedno, či si jeho náročná hudba nevyžiadala viac, než stihla svojmu autorovi na účet vrátiť. Evidentné však je, že Griglák netvorí pre povrchného poslucháča, ktorý sa za svoje peniaze často uspokojí skôr s hudobným odpadom. Tvorí v prvom rade pre hudbu, s ktorou chce byť spokojný a stotožnený on sám. Je to náročné kritérium, ale zároveň hlavné zadosťučinenie pre umelca a pridaná hodnota pre minulé i budúce generácie skutočných poslucháčov.
Hoci sa Griglák vie o priestor na albumoch Fermaty podeliť sa aj s ďalšími autormi, niet pochýb o tom, že je to práve on, kto udáva jej hudbe azimut. Ak by sme sledovali stopy súčasnej línie v nedávnej minulosti, potom napríklad kompozícia „Ladies of Avion“ naväzuje atmosférou na kvázi „methenyovskú“ skladbu „Genuine“ z albumu „X“ (1999). Je to však len jedna zo súčasných línií, ktoré svorne vedú k ešte vyššej sofistikovanosti a práci s detailom.
O tom, že hudba pod značkou Fermata sa vyvíja a napreduje, osvojuje si nové výrazové prostriedky, hovorí na záver aj Ferov kolega, priateľ a pozorovateľ Tomáš Berka: „Tí, čo nás sledovali v minulosti, a sledovali Fermatu v jej ďalších obdobiach a zostavách aj za posledné roky – sklamaní určite nebudú. Griglák sa v niektorých aranžmánoch priblížil až k oblasti experimentu vo vážnej hudbe a autorsky aj aranžérsky výrazne dozrel. Takže asi budú skôr prekvapení, kam sa Fermata za posledné roky – myslím, že v dobrom – posunula.“
MARTIN CHROBÁK
Foto Vlado Holina (monochrom.) a Martin Chrobák