Svoju špajzu textov začal zbierať už od puberty. Tie prvé zhudobnené mu vyšli v jeho domovskej kapele ČAD a neskôr v skupine Vandali. Metalový básnik, náboženský redaktor, spisovateľ, moderátor a renesančná osobnosť s názorom. So Štefanom Chrappom sme sa rozprávali o výpovednej hodnote hudobného textu a ako kvalitný text spracovať – čo bola aj téma jeho nedávno konaného workshopu zo série Ako Písať Hudobný Text.
Aký by podľa teba mal byť dobrý hudobný text?
Mal by mať tri rozmery ako každý dobrý text, ako každý dobrý príbeh. Mal by zabávať, poúčať, dojímať. Malo by v ňom byť niečo archetypálne, niečo čo zasahuje všetkých. Láska, život, zrodenie, smrť, odpustenie, pnutie, vnútorný konflikt, výhra, prehra. Takýto text sa ti však podarí napísať možno jeden za celý život, takže tie ostatné zákonite musia byť slabšie.
Ako vyzerali tvoje prvé hudobné texty? Ponúkal si ich aj iným hudobníkom, alebo vnímaš textovanie ako tvoju intímnu záležitosť, ktorá je určená iba pre teba a tvoju kapelu?
Boli to zosmiešňujúce veršovačky na spolužiakov, ktoré som zasadzoval do známych melódií tých čias. Vlastne to robím doteraz. Nikdy som tie veci síce nepublikoval, ale zasiahli všetkých, ktorých zasiahnuť mali. Raz som dokonca kvôli nim bol popoťahovaný zo strany rodičov na rodičovskom združení. Mama sa veľmi hanbila. Doma som jej to zaspieval a smiala sa tiež. To som mal možno desať rokov. Boli kapely, ktoré odo mňa chceli texty. No nie vždy to vyšlo. Napríklad som stvoril jeden text pre Vidiek, s Jankom Kuricom sme ho aj naspievali ako duet. Volá sa „Kráľovná nepokoja“. Skúšal som textovať aj pre Elán, ale priznajme si, kto sa môže rovnať Borisovi Filanovi? Otextoval som celý album českej metalovej legende Malignant Tumour a oni, že sorry, sú to strašné kraviny a nezobrali ani verš. Ešteže tak. Tie texty tvoria vyše polovicu na našom albume „Čertova kovadlina“ a nám hrajú perfektne. Jeden text som napísal pre Katku Knechtovú, no po zaslaní sa mi už jej manažérka neozvala. Keď som ich stretol osobne, len sme sa pozdravili. Asi to tiež považovali za kravinu. Tak ja ti neviem. Ale pravda je, že by som chcel otextovať aj nejakú hitovku.
Pozeráš sa na hudobný text iba ako na barličku k hudbe, alebo je pre teba textovanie v rovine poézie, lyrizovaných príbehov typu Bob Dylan, Leonard Cohen, kde sa veľmi prirodzene preplieta poézia so slovom?
Pre mňa je text rovnako dôležitý ako hudba. Veľa slovenských kapiel spieva po anglicky a nestojí to za nič. Chcú sa priblížiť akémusi fanúšikovi v zahraničí, ale taký fanúšik reálne neexistuje. Je to chiméra. Si zober, že by Bob Dylan spieval po nemecky, veď by to bolo smiešne. Mali sme s kapelou obdobie, keď sme nemali čo povedať, tak sme nemali texty a spev sme využívali len ako ďalší nástroj. Napríklad kapela Tři sestry, tam je skvelý textár Fanánek, a o nich sa reálne hovorí, že tá kapela je akoby obal na jeho texty. Mám rád folkáčov, čo sú vlastne trubadúri dnešných dní. Folkáči napríklad nehrajú, ak nemajú čo povedať. Rockeri a popoví muzikanti áno.
Je dobré, keď sa metalové texty vymykajú zo žánrovitosti a stereotypov, alebo by mali mať vytýčené hranice – zachovať v nich istú rozpoznateľnosť metalových žánrov napr. black metal, thrash metal, death metal atď.?
Ja už nejako na tieto štýly nepočujem. Hudba je hudba. Musí byť aspoň trochu autentická. Keď pustíš album musí tiecť krv, slzy, musia ísť sople, aj výbuchy smiechu. A to bez ohľadu na to, či je to metal, punk, alebo rap. Musí v tom byť text, odkaz, sila, zimomriavky. Mišík teraz vydal krásnu skladbu „Jednou tě potkám“ a to je taká silná vec, že ňou zostane zasiahnutý každý. Milujem tú rezonanciu textov a hudby v spoločných skladbách Horáčka a Hapku. Všetky tie drobnosti, ktoré vytvárajú geniálnu atmosféru.
Má byť metalový text priamočiary? Myslíš na to, keď textuješ refrén, aby bol silný a úderný, aby si ho vedeli ľudia na koncerte s tebou zakričať?
Refrén by mal obsahovať slogan, ktorý si bez hanby vytetuješ na ruku. Nie sme zlí! Sme zlí! Ľudia smrdia! Naveky nasratý! Ľúbim ťa! Zomrel som na štarte! Vyvrheľ! Nenávidím ľudí! Môžeš k tomu ešte urobiť omáčku, ale toto by tam malo vždy svietiť. Dôležitá je aj voľba slov. Niekedy si dávam také výzvy, použiť slovo, ktoré nikto iný nepoužil a to spôsobom, aby to nebolo trápne. Punková kapela Rozpor má text v ktorom je slovo Biotop. A ešte sa to rýmuje so slovom drop, čo je ten vták. Toto by som asi nevedel uchopiť.
Nevýhoda textovania v extrémnom metale je to, že textom vlastne nie je dobre rozumieť. Ako to riešiš v skupine ČAD (artikulácia, texty v bookletoch...)?
Na artikulovaní si dávame zvlášť záležať. Všetko musí byť rozumieť. To máš ako gitaru, na ktorú dáš extra masaker skreslenie, ale musí byť zrozumiteľný každý tón. Kedysi sme na koncertoch rozdávali aj texty. Bolo to jednak preto, aby ľudia rozumeli, ale aj aby si mohli niečo odniesť domov a mali sa k čomu vrátiť. V bookletoch texty máme, to je súčasť. Sú ale aj extrémne kapely, ktorým nerozumieš ani slovo.
So skupinou ČAD si vydal už ôsmy štúdiový album. Aký posun nastal v textoch od poslednej nahrávky „Bastard“?
Ostatný album, ktorý prišiel po „Bastardovi“ sa volá „Zabi ma“. Po textovej stránke je zo všetkých našich nahrávok najosobnejší. Paradoxom je, že je aj najtemnejší. Veľa urobilo aj nahrávacie štúdio. Nahrávali sme v legendárnom štúdiu Sono, v Čechách. Texty som dopisoval po nociach a vykvitli v plnej kráse. Zvolil som aj iný postup pri skladaní textov. Najprv sme mali hotové pesničky a tie som počúval dokola a dokola. V tej hudbe, akoby tie texty už dávno boli. Začali sa vynárať, slovo po slove, myšlienka po myšlienke, verš za veršom. Samého ma to prekvapilo.
Veľa muzikantov má názor, že až naživo deklamovaná poézia ukáže svoju pravú muzikálnosť. Považuješ svoje texty za poéziu? Zaraďuješ ich do svojich čítačiek? Čo si myslíš o čítačkách poézie?
Čítačky sú ohromne nudná záležitosť, ak sa číta intímna poézia. Príde nejaká plachá baba v pulóvriku a začne predstavovať svoje nezrozumiteľné pnutia zakódované do veršov alebo chalanisko vo flanelke snívajúci o revolúcii. Čítajú to v smrdutej knižnici iným autorom. To som dal takú komickú hyperbolu, ale sám som pár takých čítačiek zažil a tiež som bol dosť trápny. Živé čítanie poézie chce trochu iskry, trochu špiny, trochu provokácie. Kedysi to bola takzvaná jarmočná poézia. Tá nepatrila do kostola, ani do knižnice, ani na univerzitu. Ľudí zabávala. Dôstojne dnes jarmočnú poéziu reprezentujú raperi a standup komici. Raperi sú zrejme najznámejší básnici dneška. Čo sa týka mňa, niektoré texty obstoja aj ako básne, iné menej. Na básne som prísnejší, čo sa týka voľby slov a rýmov. V texte znesiem aj gramatický rým, keď to má dobre znieť, v básni by som sa za to hanbil.
Zažil som s tebou jednu zaujímavú príhodu, keď si čítal svoje básne na punkovom festivale Underground v Martine. Po nejakej druhej, tretej básni prišiel útok zo strany publika. Ako sa staviaš k takýmto provokáciám? Vychutnávaš si odpoveď ako Charles Bukowski?
To je to, o čom som hovoril. Zvolil som básne, ktoré sa nemali nikdy deklamovať na podujatí, kde je polovica ľudí pripitých a druhá polovica ignorantov. Prišli na punkový festival a teraz majú počúvať nejaké záznamy poryvov mudrlantovej duše. Veľmi dobre si to pamätám. Bola to slečna v poopičnom stave, sedela na tráve v tureckom sede, mala čierne vyťahané šaty a chcela sa handrkovať. Tým, že som bol na pódiu a sedel som tam ako trkvas aj s Hiraxom Baričákom, stal som sa ľahkým terčom. Vtedy ma to tuším aj pobúrilo, dotklo sa to môjho ega, že teda ja tu dávam srdce na dlani a niekto ho používa ako toaletný papier. Dobre mi tak, spupnému pupkáčovi! Nemá zmysel sa konfrontovať s akútnymi kritikmi. Lebo ten človek môže byť frustrovaný, môže túžiť po tom, aby bol na tvojom mieste, môžeš mu liezť na nervy atd. Kedysi som aj ja vykrikoval muzikantom, že stoja za nič. Bolo to preto, lebo som žiarlil, že oni stoja na pódiu, majú pesničky a ja si neviem ani naladiť gitaru.
Stalo sa ti, že si využil, alebo v budúcnosti by si chcel využiť profesionálneho textára, prípadne či si zhudobnil už existujúcu báseň?
Zhudobnili sme dva texty slovenského básnika Mikuláša Kováča. Jedna pesnička sa volá „Pohreb“ a druhá „Stena“. Veľmi temné a silné veci. „Vyviedli ho pred bledú stenu, nedal si zaviazať oči, lebo slnko chcel vidieť až do poslednej chvíle...“ Je to jeden z našich top básnikov a hlavne jeho debut „Zem pod nohami“ považujem v slovenskej literatúre za nepovšimnutý medzník.
Akú radu by si dal hudobníkom a kapelám, ktoré si chcú robiť vlastné texty bez pomoci profesionálneho textára?
Veľa čítajte a veľa píšte. Pokojne kopírujte, parodujte, hyperbolizujte, vždy v tom bude aj tak niečo z vás. Verte, že to má zmysel. Nebuďte leniví. Pokojne text roztrhajte, keď sa vám nezdá. Príde lepší. Prestať a vzdať sa dokáže každý. Na to netreba nejaké extra predpoklady. Texty sú ako hríby. Ak ste našli jeden, nájdete aj ďalšie. Na múzy nečakajte, pretože ony na vás nečakajú zaručene. Urobte päť verzií jednej skladby, hrajte sa a majte z toho radosť. Písanie je ťažká, ale krásna práca. V tvorbe je niečo Božské. Stvoríte z ničoho niečo, čo sa dá uchopiť. A pamätajte, niet sa kam náhliť. Skrinku s lahôdkami už vyjedli Bob Dylan, Leonard Cohen a Nick Cave. Pre nás ostatných sú tu omrvinky.
DANIEL HEVIER ml., MusicPress