Doba je šialene rýchla, zemeguľa sa neúprosne točí, a čas beží. Čím ďalej tým sú tie Vianoce stále častejšie. S kapelou to ťaháme už tridsaťdeväť rokov. Spoznali sme sa ako študenti gymnázia Jurija Alexejeviča Gagarina v Trenčíne. Založili sme kapelu, lebo nás muzika strašne bavila a pravdupovediac, v tom roku 1980 jej ešte nebolo toľko čo teraz. Pomaličky sme zvládali vlastnoručne vyrobené hudobne nástroje. Ťažko nám bolo vybrať si hudobný štýl. Niektoré štýly sa nám nepáčili. Tie ktoré sa nám zase páčili. tie sme ešte nedokázali zahrať. Vymysleli sme si teda vlastný. Socialistickí hudobní kritici ho už vredy nazvali disharmonickým chaosom. A tak nám to prischlo až do dnes naučili sne sa s tým žiť.
Ako banda mladých chalanov sme zažil spolu maturitu, prvé frajerky, prvé lásky aj sklamania. Koncerty dobré aj zlé. Plne aj prázdne koncertné sály. Prvé vypnutie elektrického prúdu počas koncertu. Zákaz vystupovania od ŠTB. Prišla vysoká škola voľnosť, nekonečné akcie, žúrky, študentský život a znovu koncerty. Niektoré utajené, niektoré oficiálne. Prvá rakovina medzi nami, klinická smrť a nakoniec všetko dobre dopadlo. Štátnice a potom prvé svadby, prvé narodené deti. Vojna. Stále sme však spolu. Prvé skúsenosti v normálnom nahrávacom štúdiu a nakoniec v televízii. Štrnganie kľúčmi na námestiach. Koncerty na vlečke od traktora na podporu slobody v osemdesiatom deviatom. Pád socializmu a Berlínskeho múru. Smelé pokusy o prvé podnikanie. Neúspešné pokusy o vydanie dlhohrajúcej platne v oficiálnom vydavateľstve nám otvorili oči a ukázali že tadiaľto naša cesta nevedie. Odvtedy všetko robíme v samizdate. Prvé vydanie CD. Prvý festival Pohoda. V podnikaní sa niektorým darilo viac, niektorí sme len prežívali. Hudobné texty sa nám napĺňali, niektoré sme potom reálne zažívali. Spievalo sa v nich že v Berlíne sa zrúti stena, alebo Nechcem žiť len preto, aby som pracoval, ale chcem pracovať preto aby som žil. Prvé náznaky workoholizmu. Doba si vyžiadala svoju daň. Spoločné pobyty v nemocnici, mozgové príhody, operácie čriev, zlaté žily, skleróza multiplex. Prežili sme, stále sme spolu. Pohreby rodičov, bohužiaľ aj detí. Prvé rozvody. Druhé svadby. Narodenie ďalších detí. Oslava narodenia prvých vnukov a vnučiek. No hudba nás neustále spája, nabíja nekonečnou silou. Každý koncert je už pre nás sviatkom. Utorky trávime v skúšobni s nástrojmi, pri muzike, pri debate, pri borovičke. V tomto sme vytrvalí a nezastaviteľní. Niekedy býva tej borovičky menej a inokedy viac. Stále hráme. Na poslednej skúške pred dôležitým koncertom po požití väčšej dávky borovičky vypadol pri speve nášmu pánu spevákovi umelý chrup. Zistil som že naozaj už starneme. Ale stále sme spolu...
