(PF 2020)
Rok dvadsať dvadsať,
ako vravíme my anglisti,
klope mi uzimený na dvere,
na pleci batoh plný závisti,
v srdci kýbeľ jedu.
Som si tak isto neistý,
všetko ma hneď dožerie,
rozkopem výklad,
už ma vedú.
Rok dvadsať dvadsať,
ako vravíme my vzdelanci,
baganče otriasa si na prahu.
Keby si dal aspoň námahu
zaželať mi niečo dobré.
Bola by to však vraj škoda,
som podľa neho bez šancí,
iba čo mi ruku podá,
v páre sa lepšie žobre.
Rok dvadsať dvadsať,
ako vravíme my Slováci,
nech je veselší než devätnásty
a denne s nami po práci
nechutne nasáva a chutné sľuby papá.
Ako všetky pred ním,
tiež to tu má za pár,
ale radšej ako preplaziť sa
nech sa k smrti pretančí,
veď je to kus poriadneho chlapa.
BENJAMÍN ŠKREKO
Foto Peter Konečný
Článok patrí k časopisu: