Pučšaňu pokojne charakterizujme ako pestrý album. Nedá vydýchnuť jedinú sekundu. Po pätnástich rokoch Zuzana Mojžišová priniesla silnú nahrávku s takmer pôvodnou zostavou.
Už sme si zvykli na ľudové piesne v modernom šate. Jej družina, kapela, pri ktorej začiatkoch bola Zuzana Mojžišová, sa považuje za ranných priekopníkoch žánru world music na Slovensku. Príbeh zoskupenia Jej družina dal zrod Družine, ktorá za svoje nahrávky získala rôzne ocenenia (spomeňme Aurel 2006, RHA 2011). Príbeh Družiny okolo Atilu Béreša pokračuje ďalej - po Vianočnom albume (2015), pripravujú novú štúdiovku.
Zuzana Mojžišová na sólovej dráhe nahrala eponymný album (2004) so zvučnými menami: Rózsa, Šeban, Valihora, Palúch, Andris a s ďalšími. V čom je „Puščaňa“ iná? Je zárukou kvality prítomnosť hudobníckych ikôn vo výsledku? Nepôjde len o improvizačné experimentovanie a predvádzanie sa na folklórny melodický podklad? Stavia sa na istotu s kvalitou? Niekoľkominútové stopáže tiež môžu priviesť pochybnosti, či Mojžišovej hlas obklopený skvelými muzikantmi nevstúpil druhýkrát do tej istej rieky. Po pätnástich rokoch máme na scéne Bandu, Ľudové Mladistvá, Barboru Botošovú, Hrdzu... S týmto všetkým vstupuje poslucháč pred ponorením sa do tejto nahrávky a prvé minúty úvodnej piesne necháva množstvo z otázok stále otvorených.
„Puščaňa“ je výborný album. Popri Rózsovi za basou a klávesami, gitare Andreja Šebana, rytmike Martina Valihoru, husliach a gitare Stana Palúcha a cimbale Marcela Comendanta má album viacero pozitív a osviežení. Áno, chvíľu trvá, kým po improvizačnom úvode sa predstaví nálada nahrávky a v takmer druhej minúte nastúpi nezameniteľná farba hlasu Zuzany Mojžišovej. Ale ani predošlý album Mojžišovej nešiel na folklór priamočiaro. Aj teraz, farbou a vrstvením melodických a harmonických nápadov, sa podporuje Mojžišovej sólový spev či dvojhlas.
Skvelým a výrazným plusom je dychová zložka. Veľavravná, clivá ale aj impulzívna trúbka Oskara Töröka, prekrýva improvizačné, mierne melancholické nazeranie na muziku vyplývajúce zo spojenia Rózsa, Šeban, Valihora. Píšťalky, fujara, gajdica, či drumbľa Rasťa Andrisa prenášajú z moderného a aktuálneho ponímania fúzií folklóru poslucháča späť na Slovensko. Dramaturgicky je album zvládnutý skvele razantnosť striedajú pomalé skladby, dostavia sa aj rituálne zvolávačky („A na Jana“, „Priadky“) či hravá detská pieseň „Šijeme vrecia“.
Zuzana Mojžišová k výberu skladieb pristupovala poctivo už v Družine. Ku každej skladbe je uvedený jej pôvod (Kalinovo, Poniky, Jarabina, Prachovany, Liptovské Sliače, Dolné Krškany, Vernár). Dnes, keď sa hľadá hlboko v studnici slovenského folklóru, unikajú akosi najznámejšie piesne, popevky, ktoré máme pod nosom a označujeme ich ako celoslovenské. Zaradením známej „Šijeme vrecia“ s píšťalkami Rasťa Andrisa sa kúsok vraciame do hravosti Družiny. Dvojhlasmi, spevavým kánonom nie je „Šijeme vrecia“ len odľahčením, ale aj cestou ako pristupovať ku veľmi známym skladbám a tvorivo na ne upozorniť. Podobne farbistá je pieseň z Papradna „Žitečko“. Veselý popevok, píšťalky, trúbky, husle a gradovaný viachlas.
Po jedenástich presýtených skladbách sú v ponuke dva digitálne bonusy spracované Andrejom Šebanom („Plačka“, „Spinkajže, mi spinkaj“). Nahrávka ako taká si nepožičiava a nevypomáha hudbou z iných krajín a kontinentov. Album je verný ponúkaným možnostiam jednotlivých melódií či harmónií. Mojžišovej výber piesní a ňou navrhnuté aranžmá kolektívne dotvorili špičkoví hudobníci. „Pučšaňa“ ukazuje, ktorým smerom sa dá premotať cez krásny hustý les slovenského folklóru.
JURAJ GONŠOR