Deviaty sólový album novej Janis Joplin, ako ju na začiatku jej kariéry častovala kritika aj priaznivci, je dôkazom toho, ako sa z búrlivej rockovej dievčiny, často pod vplyvom omamných látok, stala citlivá zrelá žena. Je dôkazom toho, ako uchopila svoj nie ľahký život, poznačený známymi tragédiami, pretavila ho do svojej tvorby, aby nám v tejto forme mohla predložiť osobnú spoveď o stave svojej mysle a duše. Je dôkazom toho, ako sa z rockerky stala pesničkárka v tom najlepšom zmysle slova. Všetkým dvanástim skladbám dominuje klavír a jej hlas. Samozrejme je tu výnimka, hneď prvá „Bad Women Blues“ je najrockovejšia, postavená na peknom gitarovom rife a ďalšia, „Try A Little Harder“, je zase ako od Rolling Stones. Ale to je všetko. Ostatných desať trackov je pokojných. Kde tu zaznie orchester, ako v bondovskej „Rub Me For Luck“, v španielskych uspávankách („Spanish Lullabies“) zase upúta klavír a vibráto v jej hlase. Už posledné vystúpenia (aj to v Piešťanoch) naznačovali, že klavír sa stáva veľkým prostredníkom jej výpovedí. No tento posledný opus Beth Hart zašiel v ich adresnosti asi najďalej. Treba povedať, že poslucháč sa ani sekundu nenudí a B. H. ho vtiahne do svojho sveta absolútne. Samozrejme je výhodou, ak aj rozumie textom, pretože tie sú rovnako dôležité ako melódie. Nádherný je i obal a doráňané prsty na klaviatúre ešte umocňujú dojem z celého diela. Beth Hart sa týmto albumom zaradila k takým velikánom ako Leonard Cohen. Bezpochyby.
****
JÁN GRAUS