Keby sme hlasovali o osobnostiach slovenskej kultúry s prirodzenou autoritou, meno Milana Lasicu by pravdepodobne figurovalo v Top 10 rebríčka. Všetko čo robí je intenzívne a pritom nenútené. Okrem zmyslu pre humor si v jeho osobe vzájomne podali ruky inteligencia, tvorivý talent, cool prejav, cit pre mieru a iste aj ďalšie utility. Tento konglomerát umožnil majstrovi Lasicovi pôsobiť paralelne na viacerých poliach, okrem iného aj na tom hudobnom.
Pri nedávnom vyhlásení Radio_Head Awards 2019 získal „Ocenenie za prínos do hudby“. Ok, je to univerzálny umelec, ale mohli by sme si položiť aj otázku, či by sa pre prínos do hudby to nenašiel vhodnejší kandidát – taký, čo do nášho hudobného fondu neprispel „iba“ ako spevák a textár. Podvedome sa očakáva, že by to mal byť nejaký originálny a invenčný hudobný skladateľ. Áno, ale nie len! Cena je v dobrých rukách. Pán Lasica prispel niečím viac – v celej šírke svojho záberu pomohol nastaviť latkou tak, že motivoval ostatných, vrátane skladateľov a hudobníkov, aby nebrali vážne seba, ale to čo robia áno. Pomohol im aspoň podvedome pouvažovať nad tým „hlbším zmyslom“, o ktorom hovorí v odpovedi na otázku ohľadom ideálneho ministra kultúry.
S pánom Lasicom sme sa stretli pri príležitosti jeho jubilea v divadle L&S. Počas trinástich minút, na ktoré sa scvrkol vymedzený čas rozhovoru sme síce nestihli prebrať všetky pripravené témy, ale skôr než na nás prišla rada, porozprávali sme sa aj s Jurajom Čurným, ktorý zostavil jeho čerstvý výberový štvoralbum „Mojich osemdesiat“. Ten obsahuje symbolických 80 piesní na ktorých sa Milan Lasica podieľal autorsky a/alebo interpretačne. Juraj pre dramaturgiu tohto výberu použil nasledujúci kľúč:
Prvé CD s podtitulom „Do batôžka“ je zostavené zo skladieb, kde je Lasica buď hlavným, alebo jedným z hlavných interpretov. Až na výnimky sú to jeho vlastné texty. Začína známou „Ságou rodu Forsythovcov“, „Baladou o vodných tokoch“, osou sú pesničky z albumu „Bolo nás jedenásť“ + ďalších filipovských albumov z 80. rokov a končí skladbou „Život“ autorskej dvojice Filip/Müller v aranžmá Oskara Rózsu.
Druhé CD názvom „Skôr než odídeš“ je výber z troch albumov, ktoré Milan Lasica naspieval s Bratislava Hot Serenaders, teda pesničky z éry Gejzu Dusíka, ktoré preslávil František Krištof Veselý. Doplnené sú piatimi pretextovanými evergreenmi z americkej proveniencie (autori medzivojnového obdobia ako Gershwin, Porter...).
CD3 „Prosperita“ je zostavené zo skladieb naspievaných Petrom Lipom, interpretom s ktorým Lasica spolupracoval najdlhšie – od prvého Lipovho albumu „Neúprosné ráno“ (1983), až po moderne znejúcu skladbu „Motýľ“ (2019, autor hudby Majlo Štefánik).
Štvrté CD „Čerešne“ pozostáva zo skladieb s textami písanými pre iných interpretov. Na tomto štýlovo rozmanitom disku sa v širokom časovom zábere stretávajú mená ako Hana Hegerová, Karol Duchoň, Prognóza, Dežo Ursiny, Jaro Filip, Janko Lehotský, Richard Müller a ďalší.
Spolu s Jurajom Čurným sme sa zhodli na tom, že program Lasicu a Satinského „Ktosi je za dverami“ bol začiatkom 80. rokov pre nás, ako vtedajších stredoškolákov z rôznych častí Slovenska, obľúbeným zdrojom hlášok a inotajov. Hoci návratu famóznej dvojice na obrazovky predchádzala desaťročná, komunistami vynútená prestávka, ani ich predchádzajúca tvorba neupadla do zabudnutia.
Rozhovor pre Nový Populár v šatni divadla L+S
Prvý krát som sa s produkciou L&S stretol vďaka páskam, na ktorých mali rodičia nahraté relácie z konca 60. rokov. Vystupovali tam spolu s vami aj hudobníci ako Paľo Hammel či Jožo Barina.
My sme hrali vyše roka spolu s Prúdmi jedno predstavenie, ktoré sa volalo „Večer pre dvoch“. Prvý rok sme to hrali s Tradicionál klubom, ale tí sa po auguste 68 rozutekali do zahraničia, tak sme sa dali dohromady s Prúdmi a robili sme vtedy taký televízny program – neviem či pravidelný, vyšlo asi šesť dielov a ten posledný už ani nebol odvysielaný, lebo nás zakázali – a tam sme sa zoznámili s Jožkom Barinom. V programe zaznela jeho pieseň „Hej pán doktor“, ktorá sa mi dodnes veľmi páči.
Vy ale pochádzate z trochu iného hudobného cesta. Aký ste mali vzťah k bigbítovej ére?
Ja pochádzam z obdobia swingu. Mal som skôr rád hudbu, ktorá zaznievala dávno predtým, takže Beatles a všetko čo nasledovalo potom išlo tak už čiastočne mimo mňa. Ja som stále milovník Franka Sinatru.
Napriek tomu ste s vtedy aktuálnymi hudobnými trendmi spolupracovali a mne sa zdá, že to aj vzájomne ladilo. V tom čase svieže pesničky spolu s vašimi scénkami zachovali atmosféru doby, ktorá sa vďaka tomu zo záznamov aj po rokoch javila celkom pozitívne.
Možno to ladilo a nejako fungovalo aj v tej rôznorodosti. Veď aj moje spojenie s Jarom Filipom bolo prekvapenie. Jaro bol rocker a on sa musel prispôsobovať trochu mojim textom. Myslím si, že to urobil geniálne. Dodnes tie pesničky oslovujú ľudí, preto ich aj hráme v programe „Bolo nás jedenásť“, ktorý zorganizoval Michal Kaščák. Podľa reakcií na koncertoch si myslím, že to ľuďom stále niečo hovorí.
Vaša tvorba stále funguje a dodáva dobrý pocit aj ľuďom, ktorí ju objavujú až dnes, pretože neboli pri jej vzniku. Nazdávate sa, že tá energia prúdi obojsmerne a súčasná generácia aj vás niečím obohacuje?
Mladá generácia vždy obohacuje, lebo prináša novú kvalitu. Nie vždy prináša kvalitu, ale často. Tak ľudia, ktorí majú už svoj zenit za sebou, môžu sa potešiť a niekedy aj poučiť.
Starší ľudia sa niekedy uzatvárajú do seba. Občas si myslia, že tento svet už nie je pre nich. Čo si v ňom nachádzate pre seba vy?
Neviem, či by to mohlo fungovať ako vzor, ale to nech posúdia iní. Stále napríklad spolupracujem s Petrom Lipom, aj keď Peter Lipa je skoro tak starý ako ja, takže sa nedá povedať, že by som spolupracoval s nejakým mladíkom – neviem, či spojenie mňa s nejakým mladým, 25-30 ročným muzikantom by bolo na mieste, ale znovu spomínam ten divadelný projekt „Bolo nás jedenásť“, kde so mnou hrajú takmer všetci, ktorí sa narodili neskoršie, ako bola nahratá tá platňa. Takže dá sa povedať, že s mladými spolupracujem a že je to inšpiratívne.
Vy ste s Jarom Filipom nenahrali iba platňu „Bolo nás jedenásť“, ktorá je považovaná za prelomovú, ale ešte tri ďalšie. Ako si spomínate aj na tie ostatné?
Platňa „Bolo nás jedenásť“ je považovaná za prelomovú pretože bola prvá. Ktorákoľvek z tých ďalších, keby bola prvá, bola by asi tiež považovaná za prelomovú. Tie ďalšie už ale neboli prvé, takže sa zdalo, ako by už nemohli byť prelomové. Aj tam sú ale veľmi pekné piesne. Väčšina z nich bola tvorená na objednávku pre divadelné predstavenia, takže sa tie pesničky pravidelne nehrávali v rádiách. O to viac som ale prekvapený, že mladí ľudia ich poznajú.
Mali ste niekedy textárske vzory? Autorov, ktorí na vás pôsobili motivačne, či inšpirujúco?
Zo slovenskej populárnej hudby som toho poznal veľa, ale textári ma veľmi neinšpirovali. Ja si myslím, že textári zo slovenskej populárnej hudby 30. a 40. rokov často neboli na úrovni skladateľov. V päťdesiatych rokoch sa objavil Vít Ilek a ten profesionalizoval slovenskú textársku tvorbu. V šesťdesiatych rokoch prišli ďalší – Janovic, Droppa, Štrasser, Peteraj, Filan, ktorí sa stali už vlastne hviezdami slovenskej populárnej hudby.
Veľa pesničiek ste pretextovali z anglických originálov...
Vždy som túžil po tom, aby tie základné americké evergreeny mohli existovať aj v slovenčine. Tak ako povedzme Kainar, alebo Suchý mnohé z nich otextovali po česky, tak ja som si myslel, že by bolo na mieste, keby sa tie staré známe skvelé piesne dali zaspievať aj po slovensky, no tak som to občas urobil. Keď potom prišla tá ponuka od Juraja Bartoša z Bratislava Hote Serenaders, aby sme ich spravili viac, no tak som ich otextoval a považujem to za taký splatený dlh voči americkej populárnej hudbe.
Slovenská populárna hudba v 30. rokoch vznikala v období, ktoré bolo plné umeleckej kreativity, ale zároveň poznačená medzinárodným napätím a vznikajúcim fašizmom, ktorý si u nás nachádza živnú pôdu aj v súčasnosti. Ako vnímate tú dobu a jej rozporuplnosť?
Vás nikdy nenapadne, že tie krásne piesne by si mohli spievať aj fašisti. Máte taký pocit, že sa to k sebe nehodí. Tá populárna hudba vyvoláva pozitívne emócie, zatiaľ čo tieto hnutia vyvolávajú emócie práve opačné. Ale tak to už v živote býva, že nič nie je iba čierne alebo biele. Súčasne existuje aj to, aj to a niekedy sa zmieša dohromady, takže nebol by som rád, keby tie pesničky Gejzu Dusíka alebo Karola Elberta a ďalších evokovali takéto temné obdobia, aj keď v takýchto temných dobách vznikali.
Aký by podľa vás mal byť nastávajúci minister kultúry, aby tej kultúre naozaj pomohol?
Ja neviem, či je vôbec dôležité aby bolo nejaké ministerstvo kultúry, lebo ak sa má starať len o rozdeľovanie peňazí, tak to môže kľudne aj ministerstvo financií. Ak má mať ministerstvo kultúry hlbší zmysel, tak by bolo treba nad ním trošku uvažovať, prísť na to, v čom väzí ten hlbší zmysel – pravdepodobne to bude v tom, v čom je zmysel kultúry samotnej, takže to je dôležité a nie kto je minister.
kresba Ing.arch. Jozef Chrobák st.
MARTIN CHROBÁK
Foto Waldemar Švábenský (koncertné)
a Juraj Somolányi (interview)