Katarzia začínala ako babenka s akustickou melancholickou výpoveďou („Generácia Y“, 2013), ale už na druhom albume („Agnostika“, 2016) sa výrazne priklonila k elektronike. Elektrosound jej tvorbe veľmi pristane, hoci naživo, okrem „techno“ verzie s Pjonim, hráva aj s kapelou, prípadne sólo, ba príležitostne (Viva Musica! festival) aj s orchestrom za chrbtom.
Drzosť, otvorenosť a ženská dávka cynizmu. Katarzia za tie roky nezmenila svoju poetiku, ktorá je na pomedzí standup rozprávača vyťahujúceho spoločensky pichľavé témy. Možno aj preto ju nepočuť v komerčných rádiách, no jej prejav, vyjadrovanie a frázovanie sa dá považovať za istý fenomén. Aj na aktuálnom CD pokračuje v duchu predchádzajúcich albumov nominovaných v kategóriách RHA. Typografia na obale si pýta priam dešifrovacie schopnosti hľadať v jemných kontúrach jasnú tému. Aj to je kľúč k počúvaniu textov pod plášťom digitálnych podkladov.
Prečo vyskakuje pri počúvaní až heretická asociácia s Marikou Gombitovou a jej albumom „No 5“? Však Katarzia nemá ani toľký hlasový rozsah a ani slnečný prejav, skôr naopak. Azda kvôli najexperimentálnejšiemu albumu našej speváckej legendy. Podobne sa totiž na „Celibáte“ prelína digitál so živými nástrojmi. Katarzia na nahrávke o čosi pritvrdila, ak sa to v elektronike tak dá nazvať. Pokojnejšie tempo spomalilo aj výpoveď, hoci už nie sme zmoknutí od rozprávačského dažďa ako na „Agnostike“. Efektami na hlase nechce Katarzia prekryť hlasový minimalizmus, ale sebavedome a zaujímavo, no nie agresívne a silene upozorniť na textový obsah. Pri prvom vypočutí potešilo pohrávanie sa s českým jazykom, druhá polovica albumu už nehrá len na dvojjazyčnú strunu, prichádzajú samostatné skladby v angličtine, češtine. Primixovanie češtiny znie sympaticky, hovorovo, slangovo. Spev v angličtine je krok do inej rieky ktorú Katarzia nie celkom výslovnostne ustála. Rybou vo vode je Katarzia stále v slovenčine.
Ak vieme, že od Katarzie možno očakávať nadrzo vyšteknutie tabuizovaných a citlivých tém, efekt šoku pri prvom počúvaní je minimálny. Akceptujeme a prijímame jej otvorenosť výpovede, vnútri možno polemizujeme, možno nesúhlasíme, možno si myslíme svoje. Taká Máliková vystúpila z debutového sveta worldmusic do vnútornejšej osobnej výpovede tiež obklopená digitálnymi gombíkmi, no Katarzia ostáva roky verná provokatívnej nálade. Témy však viac osameli a na povrch vyplávala citová a vzťahová prázdnota. Výsledok pokojne plynie zájdený pod nechtami.
****
JURAJ GONŠOR