Zdeněk Liška je spoločným menovateľom toho najlepšieho, čo v našej – českej a slovenskej – kinematografii vzniklo. Šestnásteho marca uplynulo 98 rokov od jeho narodenia.
Milujem hudbu k filmom. Pravdupovediac, v mnohých prípadoch si filmy pamätám ani nie podľa režiséra či hercov, ale podľa hudby. Začujem pár taktov a ihneď viem, odkiaľ sú a kto ich zložil. Takýchto ikonických motívov mám viac:
Tóny Panovej píšťaly Gheorga Zamfira, geniálneho Rumuna, zo špiónskej série o nedostižnom Veľkom blondínovi. Tú melódiu vymyslel iný geniálny Rumun, hudobný skladateľ Vladimir Cosma. Jeho hudba sprevádza tie najúžasnejšie francúzske komédie s Funèsom, Belmondom či Richardom. Mimochodom, 13. apríla sa Vladimir Cosma dožil 80 rokov. Jeho Gastronomickú symfóniu z filmu Krídelko alebo stehienko počúvam s rovnakým potešením ako trebárs Mozartove divertimentá alebo Rossiniho predohry.
Alebo keď počujem slogan piesne bratov de Angelisovcov o bugine – „I feel like a king in my buggy“ – hneď sa ocitám naspäť v detstve, keď všetko bolo možné, spolu s mojimi hrdinami Budom Spencerom a Terence Hillom. Piesne k filmom s nimi dvomi sa mi vtedy páčili rovnako ako piesne iných mojich hrdinov, z Liverpoolu. Nezostarli.
Či Vangelisov zbor, v ktorom sa stretáva gotický svet starého kontinentu s harmóniou nového sveta vo filme 1492: Dobytie raja. Vangelisa považujem za jedného z najväčších hudobných skladateľov histórie a nijako to neznižuje fakt, že skladal aj filmovú hudbu.
Ale špeciálne vzrušenie sa ma zmocní vždy, keď začujem túto sekvenciu – G │F│B│C│D │F... To sú prvé tóny, ktoré ako čarovné zaklínadlo zaznejú vo filme Barón Prášil. Pamätám si ich od detstva, dodnes pre mňa nestratili svoje kúzlo. Vždy keď ich začujem, ocitám sa v rozprávke a som v nej ešte dlho potom, ako Cyrano na konci príbehu „širák odhazuje vdál, ať letí hvězdám v ústrety...“
Je veľa hviezd „ve velké náruči, která se zove vesmír“. Až sa zdá, že ich tam ktosi len tak, márnotratne, pre našu radosť, porozhadzoval. Rovnako sa mi zdá, že do filmu Barón Prášil niekto len tak, márnotratne, pre našu radosť, porozhadzoval svoje zlaté talenty: režisér Karel Zeman, herci na čele s Milošom Kopeckým, výtvarníci, a samozrejme autor hudby – Zdeněk Liška.
Poznám len málo filmov, ktoré ma dokážu okúzliť tak ako Barón Prášil. Naozaj ich nie je veľa. Avšak Zdeněk Liška skomponoval hudbu hneď k niekoľkým. Keď vo filme Vynález zkázy verne ožíva fantastický svet Julesa Verna, je to nielen vďaka nesmiernej predstavivosti režiséra Karla Zemana, ale zvlášť zásluhou mechanického rytmu originálnej Liškovej hudby spájajúcej hravosť dobového spinetu s industriálnymi zvukmi technickej revolúcie.
A bola to jeho úchvatná, ľudské hlasy, píšťaly, bubny, krákanie havranov, vytie vlkov a rinkot mečov miešajúca hudba, ktorá pomohla tak neuveriteľne presne zachytiť „věci nejstarší v síti přítomného času“ vo Vláčilovom filme Markéta Lazarová. A nakoniec, promenádny valčík, ktorý tak neznesiteľne ľahko podčiarkuje príšernosť vyvražďovania Židov za Slovenského štátu vo filme Kádara a Klosa Obchod na korze, tiež zložil Zdeněk Liška.
Poznám veľa dobrých filmov a žiadny z nich nemá zlú hudbu – tá by ho pokazila. Naopak, veľa z nich sa mi vybaví vďaka výnimočným hudobným motívom; a neraz sa v titulkoch objavilo: Hudba Zdeněk Liška. Skutočne, Zdeněk Liška je spoločným menovateľom mnohých mojich obľúbených filmov. Každý jeden obohatil o hudbu mimoriadnej kvality – nevšednú, originálnu a objavnú, ale vždy presne vystihujúcu či doplňujúcu charakter filmu.
Pre komédiu Jáchyme, hoď ho do stroje! Oldřicha Lipského zložil skladby pre písací stroj či automobilový motor; v trilógii Jana Schmidta – Osada Havranů, Na Veliké řece a Volání rodu – nechal znieť prírodu a jej živly; naopak, vo filme Medená veža zasa prírodu – hory – zhudobnil majestátnou orchestrálnou témou. Vo filme Božská Eva Jiřího Krejčíka sa nechal inšpirovať opernými áriami; v bábkových filmoch Jana Švankmajera rozozvučal bežné predmety a spravil z nich hudobné nástroje. Pre dobro filmu bol schopný spojiť čokoľvek s čímkoľvek a vždy to bolo presné. Vždy na mieste.
A napokon, poznám veľa slabých filmov s dobrou hudbou. Poznáte to. Vyjdete z kina a poviete si – Ale hudba bola dobrá. V tom prípade zrejme film naozaj zaveľa nestál. Tá hudba síce filmu nepomohla, ale na druhej strane, bez objednávky by zrejme nikdy nevznikla, čo by bola škoda.
Platí to samozrejme aj pre televíziu. Seriál Tridsať prípadov majora Zemana považujem za to najhoršie, čo vzniklo v československej komunistickej televízii za celú dobu jej existencie. Napriek tomu, hudba, ktorú pre tento seriál Liška skomponoval, je opäť výnimočná. Začína sa tichými stúpajúcimi a klesajúcimi intervalmi (podobne ako slávna téma Jamesa Bonda), ktoré sa však (na rozdiel od témy Jamesa Bonda) rozvinú do strhujúceho ronda. Liška dokázal do dvojminútovej skladby vtesnať všetko, čo celý ten propagandistický paškvil hrajúci sa na detektívku nutne postrádal – napätie, vtip a umelecký fortieľ.
Zdeněk Liška sa narodil 16. marca 1922 v obci Smečno pri Kladne do muzikantskej rodiny. Študoval na pražskom Konzervatóriu u profesorov Rudolfa Karla, Otakara Šínu a Karla Janečka. Počas druhej svetovej vojny sa živil ako dirigent amatérskeho orchestra v Slaném pri Prahe, skladal piesne a koncerty.
Filmovú hudbu začal skladať po vojne vo Filmovom štúdiu v Zlíne ako vôbec jeden z prvých profesionálnych skladateľov v Československu. Prvou bola hudba k dokumentárnemu film Přístav v srdci Evropy z roku 1945. Medzi posledné patril takisto dokumentárny film – anglická surrealistická pocta Švankmajerovi s názvom The Cabinet of Jan Svankmajer z roku 1984. Zdeněk Liška sa však premiéry nedočkal – zomrel 13. júla 1983 vo veku 61 rokov.
Zanechal nám hudbu k vyše trom stovkám filmov či seriálov. Žiaľ, poväčšine sa dá vypočuť len pri pozeraní filmov a seriálov, ktoré sprevádza. Je to škoda, lebo napospol ide o svojbytné opusy, ktoré by mohli zaznievať v tých najprestížnejších koncertných sálach, presne tak ako napríklad Vangelisove diela.
Na hudobných nosičoch sa jeho hudby tiež nezachovalo veľa. V 90. rokoch minulého storočia vydala spoločnosť Zóna dva albumy s hudbou k Vláčilovým filmom Údolí včel a Marketa Lazarová. Nachádza sa však na nich kompletná zvuková stopa, teda hudba spolu s dialógmi a ruchmi. Originálny pás s filmovou hudbou sa stratil.
No a pred 10 rokmi vyšla Liškova hudba k filmom Malá mořská víla a Ikarie XB-1 u britského vydavateľstva Finders Keepers, ktorému sa ale v tomto prípade podarilo nájsť originálne hudobné pásy. Tieto albumy vyšli v minulom roku aj vo formáte vinylových LP platní.
V poslednom čase sa ale osobnosť a tvorba Zdeňka Lišku konečne dočkali väčšej pozornosti. Pred tromi rokmi natočil pre Českú televíziu novinár Pavel Klusák životopisný dokumentárny film s názvom Hudba Zdeněk Liška. Pred dvomi rokmi uviedol v Smetanovej sieni Obecného domu pražský Symfonický orchester FOK pod taktovkou Petra Vrábela hudbu k filmu Obchod na korze. Na sólové husle hral Dalibor Karvay.
Okrem filmovej hudby zložil Zdeňek Liška hudbu k mimoriadne úspešnej československej multimediálnej projekcii Kinoautomat na výstave Expo v Montreale v roku 1968. Tá vtedy urobila zrejme veľký dojem aj na iránskeho cisára Šáha Pahlavího a jeho manželku Farah, lebo kráľovský pár vzápätí Zdeňka Lišku pozval, vraj aj na priame odporučenie Leonarda Bernsteina, aby zložil hudbu k veľkolepým oslavám 2500-tého výročia založenia Perzskej ríše v roku 1971.
Hudbu Zdeňka Lišku počúvam s potešením a obdivom podobným môjmu nadšeniu z hudby iných českých majstrov Bedřicha Smetanu, Antonína Dvořáka či Leoša Janáčka. Pravda, neskladal symfónie ani opery, len hudbu k filmom.
Len? Keď raz Herbert von Karajan vo Švajčiarsku videl nejaký film s hudbou Zdeňka Lišku, okamžite poslal Liškovi list, v ktorom mu ponúkol napísať akúkoľvek skladbu pre Berlínsky filharmonický orchester. Zdeněk Liška odmietol slovami: „Já si dělám to svoje.“
Pre Nový Populár napísal
VLADIMÍR LEKSA