Vyšiel Nový Populár 2/2021

Čo treba urobiť

lumir_mati

Takto pred rokom, v máji 2020 zriadil Paľo Smolka, dovtedy to muzikant a manažér Zuzany Smatanovej fejsbúkovú skupinu s názvom Manažéri. Bol som medzi prvými, ktorých do nej pridal, aj keď sme vtedy neboli nijakí extra kamaráti, len kolegovia, ktorí o sebe vedeli a rešpektovali sa, hudobní manažéri a producenti, ktorí sa pohybovali v rovnakých vodách slovenskej a českej hudobnej scény, kultúry a showbusinessu .

Paľov úvodný výkop bola správa cca štyridsiatim ľuďom, ktorá hovorila asi toto: „Kamaráti, kolegovia, mali by sme niečo robiť, lebo inak.. „ Bola to správa ľuďom, ktorí už dva mesiace všetci sedeli doma bez príjmov a okrem výkrikov, zdieľania a komentovania zlých a ešte horších správ na sociálnych sieťach každý osve premýšľali, čo toto všetko, čo sa nám deje, asi tak pre nás, naše rodiny, naše životy a najmä našu budúcnosť znamená.

Medzitým každému z nás začínalo byť jasné, že „je treba niečo (u)robiť“.

Preto reakcia na Paľovu iniciatívu, ktorá síce nebola prvá, ani jediná, ale jednoducho prišla v pravý čas medzi správnych ľudí - bola okamžitá. Bola to iskra v pomyselnom sude strelného prachu, bola to strhnutá lavína, bola to snehová guľa, ktorá časom na seba nezadržateľne nabaľovala viac a viac toho, „čo treba urobiť“.

Bol to moment, keď vznikla Hudobná únia Slovenska. Len sme to ešte ani my sami vtedy nevedeli.

Mojími prvými počinmi boli okrem okamžitého súhlasu s tým, že sa rád do akejkoľvek zmysluplnej aktivity zapojím a súhlasom, že sa v každom prípade musíme všetci stretnúť osobne aj prizvanie ďalších relevantných ľudí do skupiny a návrh na zmenu názvu na Manažérky a manažéri, aby, ak by to nebolo jasné, aj kolegyne hneď z názvu vedeli, že s nimi počítame a ideme do toho spolu. Tak sa stalo a začali sme.

Do čoho spolu ideme sme vtedy ešte nemali ani potuchy. Že to bude rok, ktorý kompletne zmení mnohým z nás život, priority, pohľad na svet. Že sa z nás, ľudí, ktorí dovtedy riešili hudbu, umenie, alebo biznis stanú aktivisti, vyjednávači, lobisti, mediálne tváre boja za práva ľudí z kultúry a kreatívneho priemyslu. Že miesto študovania partitúr, či umeleckých zmlúv budeme musieť začať študovať a ovládať zákony a vládne nariadenia, či vedecké a odborné štúdie o covide, tak aby sme sa stali relevantnými a rešpektovanými partnermi vo vyjednávaní so štátom, či odbornými autoritami. A že miesto pasívneho čakania, kto nám pomôže a kto sa o nás postará budeme musieť prijať nevyhnutný a známy fakt, že ten na koho čakáme, sme my sami. Že nikto iný za nás neurobí, to „čo treba urobiť“.

Stalo sa. Pochopili sme, zobudili sa a ak sa to dá takto v kontexte, ktorý nám neúprosná realita priniesla povedať, dospeli.

Máme za sebou rok bojov, iniciatív, vyjednávaní, veľkých aj malých úspechov, ale i sklamaní. Máme za sebou rok skúseností a poznania, aké to je vystúpiť zo svojej bezpečnej a pohodlnej zóny a ísť s kožou na trh. Zistiť, aké je skvelé, keď potrebnú pomoc nakoniec dostanú mnohí, ktorí ju potrebujú, aj aké to je, keď nedosiahnete všetko a pre všetkých a sklamete ich očakávania. Aké to je hodiny, týždne a mesiace zadarmo venovať veciam a aktivitám s neistým, či nakoniec žiadnym výsledkom pre našu komunitu. Ale aj aké to je, ak vytrváme a nakoniec dosiahneme mnohé, v čo sme na začiatku ani nedúfali.

V našej skupine na Fb s názvom Hudobná únia Slovenska je dnes už takmer 10.000 členov, za nami niekoľko vyjednaných a realizovaných významných systémov podpory a pomoci z rozličných zdrojov, tisíce umelcov, stovky občianskych združení, kapiel, firiem a projektov, ktoré získali tak potrebnú pomoc. Je to samozrejme dobrý pocit, napriek akýmkoľvek atakom, pochybovačom, konšpirátorom, či ľuďom, ktorí síce za celý čas nijak nepriložili ruku k dielu, za to však nikdy nezabudli na kritiku a „radu“ ako by sa to malo lepšie a inak. Ale to je život, dospelí ľudia musia vedieť prijať aj túto stránku veci, lebo aj kritika – nie tá nezmyselná, ale tá podnetná a k veci – nás všetkých posúva ďalej a učí, že každá mince má dve strany a s tou druhou stranou sa treba naučiť vyrovnať a žiť. Lebo aj to sme sa za posledný rok mnohí naučili. Odvahe. Odvahe čeliť novým výzvam, ľuďom a názorom mimo našu zabývanú „bublinu“.

Stále sme však len na začiatku. My všetci. Je pred nami kopa práce, ktorú bude treba urobiť pre seba, pre nás, ale najmä pre kultúru v tom najširšom slova zmysle, tak by opäť zaujala miesto v spoločnosti, ktoré jej patrí. Aby sa stala dôstojnou súčasťou budúcnosti, ktorá sa rodí aj v týchto chvíľach vďaka všetkým, ktorí to nevzdali, nerezignovali a bojujú o ňu. Ktorí bojujú za svoj klub, kapelu, projekt, divadlo, galériu, za svoj časopis. Akým je napríklad aj Nový Populár, kde práve čítate tento editorial.

Na záver by som sa rád rozlúčil poďakovaním ľuďom, ktorých som za posledný rok mohol spoznať bližšie a stali sa z nás postupne nielen kolegovia, „spolubojovníci“, ale najmä priatelia a ľudia, ktorých si za to všetko, čo urobili a dokázali nesmierne vážim a týmto im ďakujem. Nech sú z akéhokoľvek združenia, asociácie, či únie, alebo jednoducho sú len sami za seba, ale zároveň stále aj pre tých ostatných.

Verím, že sa už čoskoro všetci opäť stretneme na koncertných pódiach klubov, kultúrnych centier a festivalov.

Držte sa!

LUMÍR MATI