Ten muž nebol politik, prezident ani kráľ. Nemal žiadnych prívržencov, ktorí by pred ním kľakali na výraz pocty alebo pre neho hlasovali, aby im z vôle verejnosti vládol. Nebol náboženským vodcom, ktorý podnecuje oddanosť v miliónoch ľudí spojených uctievaním spoločného Boha. Napriek tomu bol na neho spáchaný atentát. Ôsmeho decembra 2020 sme si pripomenuli 40. výročie smrti Johna Lennona, pričom začiatkom októbra uplynulo 80 rokov od jeho narodenia.
„John bol veľký človek. Jeho smrť je krutou ranou – mal som toho chlapíka skutočne rád. Bol jedným z najlepších. Jeho neprítomnosť bude celý svet pociťovať veľmi dlho. John bude spomínaný pre to, čo dal umeniu, hudbe a svetovému mieru. Nedokážem vyjadriť, ako veľmi ma jeho strata bolí,“ povedal novinárom po vražde Johna Lennona Paul McCartney. George Harrison poznamenal: „Som z toho v šoku a otrasený ako všetci ostatní. Čo na to povedať? Je to strašná strata... Po všetkom, čím sme spolu prešli, som ho mal a stále mám veľmi rád a hlboko ho rešpektujem. Zobrať niekomu život je ten najhorší zločin. Je poburujúce, že ľudia môžu brať iným ľuďom ich životy, keď zjavne nemajú svoj vlastný v poriadku.“ K jeho skonu sa vyjadrila aj osobnosť, od ktorej by sa to práve nečakalo, Frank Sinatra: „Bol to zdrvujúci moment, keď som tú správu počul. Lennon bol veľmi talentovaný človek a navyše citlivá duša. John a jeho kolegovia nasadili vysoko latku, podľa ktorej sa teraz meria moderná hudba.“
Spevák, skladateľ, gitarista, klavirista, spisovateľ, herec, výtvarník, mierový aktivista, provokatér, renesančný človek, pacifistický intelektuál, všestranná umelecká osobnosť – tým všetkým stihol byť za svojho života John Winston Lennon (meno Winston dostal po Churchillovi). Narodil sa 9. októbra 1940 ako jediné dieťa Alfreda Lennona a Julie Stanleyovej v anglickom Liverpoole, pár hodín po jednom z najťažších bombardovaní mesta nemeckým letectvom. No jeho detstvo nepoznačila iba vojna. Johnov otec Alfred, povolaním lodný stevard, bol ustavične na mori a po skončení vojny sa po ňom zľahla zem. Syna opäť navštívil až v roku 1964 (teda v čase jeho najväčšej slávy), udobrili sa však až o dvanásť rokov neskôr, keď Alfred umieral na rakovinu. Johnova matka Julia si našla novú známosť, a jeho výchovu prevzala teta Mary Elizabeth – alias „Mimi“ – a strýko George Smithovci. Navyše, keď mal John sedemnásť rokov, jeho matka tragicky zomrela po tom, čo ju na prechode pre chodcov zrazilo auto riadené opitým policajtom.
Johnova cesta k hudbe najskôr viedla cez liverpoolský Svätopeterský zbor, v ktorom spieval ako dieťa. V desiatich začal hrať na ústnej harmonike a v roku 1956 mu matka kúpila prvú gitaru. Sama hrala na bendžo, spievala a synov záujem o hudbu nesmierne podporovala. John v gitare hneď našiel novú životnú inšpiráciu, jeho teta Mimi to však vnímala so značným skepticizmom. „John, gitara je síce fajn, ale nikdy ťa neuživí,“ tvrdila. Ani netušila, ako sa veľmi mýli! V škole však Lennon rozhodne nevynikal, učenie ho nebavilo. „Beznádejný,“ aj to sa objavilo v jeho školskom hodnotení. Teta Mimi, vidiac Johnovo koketovanie s výtvarným umením a literatúrou, preto nasmerovala jeho životnú dráhu na Liverpoolsku vyššiu strednú umeleckú školu (Quarry Bank High School). Presnejšie povedané, prihovorila sa u vedenia výtvarnej školy. Ani tú však nedokončil. Jedinú pozitívnu vec, ktorú si zo školy odniesol, bola známosť s jeho budúcou manželkou Cynthiou Powellovou, s ktorou mal syna Juliana (rozviedli ich v roku 1968).
Spomínaná škola však zohrala v dejinách hudby veľmi dôležitú úlohu. John Lennon v nej totiž – ako už obstojný gitarista inšpirovaný rockʼnʼrollom a americkými spevákmi Elvisom Presleym, Chuckom Berrym či Little Richardom – v roku 1956 založil skifflovú skupinu Quarrymen (skiffle bol obľúbený štýl čerpajúci z jazzu, blues a folku). V júni 1957 sa stal členom tejto skupiny Paul McCartney a v auguste 1958 George Harrison. „Všetci sme považovali Johna za vzor. Bol frontmanom. Bol starší a najšikovnejší,“ spomínal Paul. So skiffle rýchlo skoncovali a kapela sa rozhodla kráčať s dobou – na vlne rockʼnʼrollu. V roku 1960 sa skupina premenovala na The Silver Beetles (doplnená o bubeníka Petea Besta a basgitaristu Stuarta Sutcliffea), potom na The Beatles. Prečo práve tento názov? Podľa legendy s tým prišiel Sutcliffe, Johnov spolužiak, pričom Lennon, so zmyslom pre slovné hračky zmenil slovo Beetles (Chrobáci) na Beatles, aby odkazovalo aj na ich nový štýl hudby, teda na „beat“ – britskú obdobu rockʼnʼrollu. Sutcliffe i Best neskôr zo zostavy odišli. Paul McCartney prešiel z gitary na basgitaru a za bicie si 18. augusta 1962 sadol Ringo Starr. Legendárna „The Fab Four“ (niečo ako úžasná štvorka) bola na svete.
Svet sa stal svedkom neprekonateľnej harmónie štyroch unikátnych muzikálnych talentov a osobností. Ich úspech bol podčiarknutý perfektnou symetriou nespočetných a nadčasových kompozícií dua Lennon & McCartney. Tí sa stali najpopulárnejšou dvojicou autorov piesní a hnacou silou, ktorá ich vyniesla do neskutočných výšin najúspešnejšej kapely všetkých čias. Hoci obaja boli skutočne nadaní skladatelia, speváci i muzikanti, bol to práve John Lennon, kto priebojne posúval hranice tvorby skupiny po jej prvom úspechu na poli rockʼnʼrollu. A nielen jeho. Už to by stačilo na vytvorenie Lennonovej nesmrteľnej ikony. „Chrobáci“ od 60. rokov zanechali svoje nezmazateľné stopy na generáciách mladých ľudí na celom svete. Boli unikátnym javom. Smútok, radosť a zvláštna melanchólia ich balád spojená s túžbou zasahovala vnútra miliónov ľudí, ako to nedokázala žiadna iná skupina. Keď sa však navzájom odcudzili a ich formácia sa v roku 1970 rozpadla, oddal sa Lennon – viac ako ktorýkoľvek z jeho bývalých kolegov – nielen slobodnej kreatívnej činnosti, ale aj politickému aktivizmu. Neutíchajúca mladícka drzosť, rebelantstvo a citová nevyrovnanosť z neho spravili výnimočného umelca. A tiež buriča.
V okamihu jeho smrti sa hovorilo, že zo všetkých štyroch „Chrobákov“ sa jedine on mohol stať terčom strelca. Bol svojrázny, úprimný vo svojich názoroch („Úprimnosťou možno nezískate veľa priateľov, ale vždy si získate tých pravých,“ hovorieval), aj keď ich často dokázal meniť. Každopádne vo svojej dobe hovoril o veciach, ktoré považoval za dôležité a ktoré sa mu nepáčili. Nič viac a nič menej. „Umenie je len spôsob, ako vyjadriť bolesť,“ tvrdieval. Kriticky sa napríklad vyhraňoval voči kresťanstvu. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard uviedol, že „Beatles sú momentálne populárnejší než Ježiš Kristus“ a „náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých“. Článok nevyvolal žiadne reakcie, dokým časopis Teen na obálke neuviedol jeho slová vytrhnuté z kontextu: „Neviem, čo zanikne skôr – rockʼnʼroll alebo kresťanstvo.“ V inkriminovanom rozhovore tiež povedal, že „Ježiš bol v pohode, ale jeho učeníci prekrútili Ježišovo učenie“. Aféra Ježiš kontra Beatles explodovala.
Stačilo to na to, aby sa Spojenými štátmi prevalila búrka protestov. Južanské konzervatívne skupiny organizovali protesty, pálili platne a suveníry Beatles. Rádiá nevysielali piesne Beatles a boli rušené ich koncerty. Dokonca aj Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 sa Beatles na tlačovej konferencii v Chicagu vyjadrili k rastúcim vášňam. Lennon sa za svoje výroky ospravedlnil. Svoju chybu priznal, i keď nemal v úmysle vyvyšovať sa, urážať, či spochybniť evanjelium. Skôr išlo o nevhodne vyjadrené osobné pozorovanie: z toho, čo uprostred „beatlemánie“ videl, mu v porovnaní s prázdnymi kostolmi anglikánskej cirkvi naozaj vychádzalo, že mladých viac zaujíma Beatles než Spasiteľ sveta. Na druhej strane môžeme mať pocit, že Ježiš bol v Lennonovom živote akousi konštantou. Nepriečilo sa mu robiť zo seba mučeníka. Hovorí to aj v piesni „The Ballad of John and Yoko“ (1969): „Vyzerá to tak, že ma asi niekto raz ukrižuje.“
John Lennon sa v novembri 1966 v Indica Gallery v Londýne stretol s japonskou avantgardnou umelkyňou – výtvarníčkou a hudobníčkou – a dcérou bankára, Yoko Ono, ktorá tu uvádzala výstavu delikátne nazvanú „Nedokončené obrazy a predmety“. Bol úplne uchvátený stretnutím s touto vtedy 33-ročnou ženou. Stala sa jeho radkyňou, vládkyňou jeho vedomia, milenkou a 20. marca 1969 na Gibraltáre aj manželkou. Ešte pred definitívnym rozpadom Beatles s ňou nahral tri avantgardné albumy. „Keď som sa do Yoko zaľúbil, vedel som, že je to iné. Že je to viac ako hitová platňa, viac ako zlato, viac ako všetko,“ povedal John po rokoch novinárom. Vzťah Yoko a Johna nebol bežný, obaja umelci, on svetová hviezda, ona pomerne neznáma výtvarníčka, o 7 rokov staršia – to všetko bolo na prvý pohľad bizarné.
Obaja mali za sebou manželstvá, Yoko až dve, a obaja mali deti, ktoré ostali u ich partnerov. John syna Juliana a Yoko dcéru Kyoko Chan Coxovú. Svojrázna Japonka navyše nerešpektovala zákaz vstupu partneriek do štúdia. No keby len to! Neustále vyjadrovala svoje hudobné názory a komentovala nahrávanie, čím zvyšovala napätie medzi členmi kapely. Nečudo, že ostatní z Beatles nemali Yoko radi. Britské médiá jej zhodne kládli za vinu rozpad kapely. To bol jeden z dôvodov, prečo sa Yoko a John odsťahovali v roku 1971 do New Yorku v USA. John ešte netušil, že na americkej pôde zostane už do smrti. Následne rozbehol sólovú kariéru a so svojou extravagantnou manželkou založili skupinu Plastic Ono Band (prvýkrát vystúpili už 13. septembra 1969 na festivale v kanadskom Toronte). Spokojný a oddaný Yoko, koncertoval, nahrával albumy a zapájal sa do spoločenských a charitatívnych podujatí – proti vojne a rasizmu či za občianske a ženské práva. Nerozluční v umení, hudbe aj ideológii boli John a Yoko bezhranične kreatívni a neúnavní vo svojej snahe využiť všetky médiá k šíreniu svojho posolstva lásky. Predovšetkým Johnove pacifistické aktivity sa stali tŕňom v oku Nixonovej administratívy.
Krvilačné besnenie Američanov vo Vietname mobilizovalo veľké množstvo mladých k vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády. Podporovalo ich aj niekoľko vtedy populárnych osobností, najmä folkoví pesničkári Joan Baezová či Bob Dylan, aj ďalší protivojnoví aktivisti Jerry Rubin, Abbie Hoffman či básnik John Sinclair, s ktorými sa John a Yoko priatelili. Sinclair, odsúdený na desať rokov za držanie dvoch dávok marihuany (odsedel si dva – pozn. red.), v roku 1969 vyhlásil: „Vďaka našej hudbe a nášmu ekonomickému géniovi berieme svetu silných peniaze, teda prostriedky k získaniu mládeže pre ideu revolúcie. A ak to nebude stačiť, budeme musieť nechať prehovoriť aj zbrane.“ Za jeho oslobodenie bojoval aj Lennon, na protestnom zhromaždení zahral svoju skladbu „John Sinclair“ napísanú pre túto príležitosť. Prišlo tam 20 000 ľudí a o dva dni po ňom bol Sinclair z väzenia prepustený.
Lennon mobilizoval mladých, aby prišli k volebným urnám a hlasovali proti Nixonovi – a tým aj proti vietnamskej vojne a účasti Američanov v nej. Bojoval proti nej piesňami ako „Revolution“ (Revolúcia), „Imagine“ (Predstavte si), „Give Peace a Chance“ (Dajte šancu mieru) či „All You Need Is Love“ (Všetko, čo potrebuješ, je láska). Tieto piesne sú Lennonovou najcharakteristickejšou sólovou platformou, v ktorej „vydestiloval“ univerzálne posolstvo svetového mieru. „Ľudia si dobre pamätajú, že John mal vplyv na urýchlenie odchodu Američanov z Vietnamu a že tak by tiež chcel zostať v povedomí ľudí – ako bojovník za mier,“ poznamenal krátko po Johnovej vražde Paul McCartney. Na protest proti britskej účasti vo vojne Lennon dokonca 26. novembra 1969 vrátil Rád Britského impéria, ktorý mu v roku 1965 udelila kráľovná. „Pri moci sú stále rovnakí bastardi a všetko riadia rovnakí ľudia... Človeku je z toho na vracanie,“ nechal sa počuť.
V období medzi rokmi 1969 až 1972, kedy jeho angažovanosť kulminovala, proti sebe poštval FBI aj samotného Richarda Nixona. 37. prezident USA si veľmi dobre uvedomoval hrozbu, ktorú John Lennon preň predstavoval, a všemožne hľadal spôsoby, ako sa ho zbaviť. Pokúšal sa ho šikanovať a vyštvať z USA sprísňovaním imigračných zákonov. Lennonov boj s prisťahovaleckým úradom o získanie zelenej karty umožňujúcej neobmedzený pobyt v krajine, trval od marca 1973 až do konca júla 1976. (V 1973 sa vojská USA z Vietnamu stiahli. Znovuzvolený Nixon po afére Watergate rezignoval v roku 1974. – pozn. red.) Lennon sa však bránil súdnou cestou a vyhral. Po jeho smrti vysvitlo, že FBI naňho nazbierala až 281 strán materiálov. (Odtajnenie „Lennonových spisov“ bolo nakoniec dosiahnuté na súde. Posledných desať strán vydali až v roku 2006. Namiesto ohrozenia národnej bezpečnosti bolo ich šokujúcim odhalením zneužívanie právomocí FBI. – pozn. red.)
John sa v roku 1975 stiahol do úzadia. Na jeho 35. narodeniny sa narodil jeho druhý syn, Sean Taro Ono Lennon, a to ho primälo opustiť hudbu i politiku. Päť rokov odpočíval doma a venoval rodine. Za ten čas nič nevydal, hoci naďalej aj tvoril. Do nahrávacieho štúdia sa vrátil až na jeseň 1980 s novými nápadmi a elánom. S Yoko vydal LP „Double Fantasy“, ktorá sa v novembri toho roka dostala na čelo rebríčkov vo Veľkej Británii aj v USA, a Lennon sa tak znovu dostal do centra pozornosti. Hlavu mal plnú plánov, ale...
V pondelok 8. decembra 1980 už v New York City všade panovala vianočná atmosféra. John s Yoko už od roku 1973 obývali byt v Dakota Building, manhattanskom apartmánovom dome na západnom okraji Central Parku. Posledný deň života Johna Lennona sa začal návštevou známej fotografky Annie Leibovitzovej. Prišla ho odfotiť na titulnú stránku magazínu Rolling Stone. Po prvotnom odmietaní ju presvedčil, aby na snímke bola aj Yoko. Práve v deň jeho smrti tak vznikla jedna z najslávnejších fotografií v dejinách popmusic, na ktorej nahý Lennon leží schúlený vedľa Yoko Ono. Fotografku vystriedajú redaktori z RKO Radio, ktorým Lennon poskytne interview. Svoje posledné v živote. „Svoje dielo som vždy považoval za celok, bez ohľadu na to, či to bolo s Beatles, Davidom Bowiem, Eltonom Johnom, Yoko Ono... a považujem ho za nedokončené, kým nebudem mŕtvy a pochovaný, a to bude dúfam až za dlhý, dlhý čas.“Kým Lennon vyslovuje tieto slová, pred domom už podupáva jeho vrah.
Manželia poobede odchádzajú do štúdia. Fanúšikom na schodoch Lennon rozdá niekoľko autogramov. Fotograf Paul Goresh, stojaci medzi nimi, práve zaznamenal mimoriadne cenný záber, ktorý sa stane celosvetovo známym: John Lennon podpisuje obal svojho comebackového albumu „Double Fantasy“ mladíkovi, ktorý je neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman, 25-ročný muž, ktorý ho o niekoľko hodín zavraždí.
John s Yoko sa vracajú krátko pred jedenástou v noci a vystúpia z limuzíny na ulici. Keby sa nechali zaviezť až do dvora, nič by sa nebolo stalo. Chapman z revolveru vystrelí päťkrát. Prvý z expanzných projektilov Johna netrafí (preletí mu ponad hlavu a rozbije okno na budove), ďalšie dva však už áno – trafia ľavú stranu Lennonovho chrbta a preniknú až do pľúc. Ďalšia strela zasiahne jeho ľavé rameno a totálne ho roztriešti, štvrtá pretne aortu. „Išli sme ku vchodu, keď som počula výstrel. Najskôr som si neuvedomila, že strelili do Johna. Išiel ďalej. Potom spadol a videla som krv,“rozpamätáva sa neskôr Yoko. Vrah si pokojne sadne na kraj chodníka a čaká na príchod polície, akoby sa nič nestalo. A vrátnikovi budovy, ktorý k nemu pristúpi s otázkou „Vieš, čo si práve urobil?“ bez emócií odpovie: „Práve som zastrelil Johna Lennona.“ Napriek rýchlemu prevozu do Roosveltovej nemocnice lekárom o 23. hodine a 15. minúte nezostáva iné, než konštatovať, že devastačné poranenia Johna Lennona – ktorý zomrie na šok z vykrvácania, stratí viac ako 80% krvi – neboli zlučiteľné so životom.
Mark Chapman neskôr vo väzbe povedal: „Zabil som Lennona, lebo som sa chcel presláviť.“ (V roku 2000 mohol po prvý raz požiadať o odpustenie zvyšku doživotného trestu. Jeho žiadosť bola odvtedy už jedenásťkrát zamietnutá. – pozn. red.)
Správa o jeho smrti na chvíľu zjednotila celý svet. Magazín Time uviedol: „Obrovská vlna smútku po Lennonovej smrti plynula z niekoľkých zdrojov. Snáď najväčším z nich bola strata nádeje, ktorá pretrvávala celé desaťročia. Milióny ľudí sa ráno zobudili do ponurej začínajúcej zimy a hneď sa dozvedeli, že Beatles sa už nikdy nezídu, že moc ich vplyvného ducha definitívne končí.“ Komsomolskaja Pravda v ZSSR písala: „Trpká irónia tejto tragédie spočíva v tom, že človek, ktorý zasvätil svoju hudbu boju proti násiliu, sa sám stal jeho obeťou.“ Kolovali aj konšpirácie o tom, že za jeho vraždou bola politická objednávka. Reaganov nástup k moci sa časovo presne zhodoval s Lennonovým comebackom. Podľa nich CIA Chapmana „naprogramovala“, aby sa stotožnil s hlavným hrdinom Salingerovej knihy „Kto chytá v žite“ a stal sa ich nástrojom na jeho odstránenie.
Na záver dodajme, že v roku 2002 uskutočnila televízna stanica BBC prieskum s cieľom objaviť 100 najväčších Britov všetkých čias a Lennonovi britská verejnosť prisúdila 8. miesto. Hudobný časopis Rolling Stone ho zaradil na 5. priečku v rebríčku najväčších spevákov všetkých čias, dva razy ho uviedli do Rockʼnʼrollovej siene slávy (v roku 1988 ako člena Beatles a v roku 1994 ako sólového umelca). Jeho duch prežíva nielen ako odkaz hudobnej ikony, ale rovnako ako trvalý symbol jednoduchej myšlienky medziľudského zbratania. Freddie Mercury (podobne ako i ďalší známi umelci) sa vyjadril o Johnovi Lennonovi - ktorý tvrdil, že „kapely, ktoré hrajú podľa nôt, hrajú nesprávne tóny... Niektoré tóny sa jednoducho nedajú zapísať“ – takto: „Bol väčší ako život a úplný génius.“ Celkom slušné uznanie pre niekoho, kto ani nepoznal noty, no nie?
ANDI RAY HAVERDA, upravila IZABELA BÉREŠOVÁ