Jedným z najvýraznejších predstaviteľov mladšej generácie bluesovej scény na Slovensku je bezpochyby hráč na ústnu harmoniku a spevák Juraj Schweigert, frontman hudobnej skupiny The Groove Time, ktorého Slovenská bluesová spoločnosť v roku 2012 ocenila ako „objav roka“ a v roku 2015 bol vyhlásený za Bluesmana roka. O svoje dojmy, súvisiace so zrodom a históriou Blues Jam Session v Bratislave, sa podelil aj s časopisom Nový Populár.
Juraj, v roku 2014 si v bratislavskom podniku Rustique začal organizovať pravidelné Blues Jam Session, ktoré pretrvávajú dodnes. Ako si s odstupom siedmich rokov na to spomínaš a čo ťa motivovalo?
Samozrejme, pravidelné blues jam session tu boli už aj predtým. Ak sa nemýlim, naši predchodcovia, čo je dnes generácia zoskupená okolo Slovenskej bluesovej spoločnosti hrávali bluesové koncerty v klube na Kominárskej ulici v Bratislave. Ich zlatá éra prebiehala ešte v druhej polovici osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov, nejako to však odznelo dostratena. Bluesové Jam Session v tom pravom slova zmysle sa začali pravidelne organizovať najskôr v Nových Zámkoch, potom v Trnave a ešte neskôr v Skalici. Preto, keď som sa z Anglicka vrátil domov na Slovensko, čo bolo v roku 2010, začal som uvažovať nad tým, ako oživiť túto tradíciu. Mal som síce vlastnú kapelu The Groove Time a hrával som aj klasický blues, ale stále tomu niečo chýbalo. Poznal som jedného veľmi dobrého gitaristu, Lukáša Hrončiaka zo Zvolena, a zavolal som mu, či by so mnou nezačal hrávať na bratislavských blues jam session. Lukáš bol vtedy členom zostavy B & The Money Makers, ale čo bolo hlavné, býval už v Bratislave. Bol z toho nadšený a súhlasil, že to rozbehneme. V tom čase som hrával v Rustique v jazzovej kapele Aftertee so Stanom Počajim, a poznal som sa teda aj s majiteľkou podniku Simonou Sičákovou. Oslovil som ju a dohodli sme sa aj na tejto spolupráci. Tak sa to celé začalo.
Ako to pokračovalo?
Začali sme najskôr v trojici, okrem Lukáša so sólovou gitarou a mňa s harmonikami a spevom ju dopĺňal David Juraj Raši, ktorý si sadol za bicie. Nepochybujem o tom, že je to najlepší bubeník, aký na Slovensku hráva, pretože zahrá skutočne všetko. Chýbal však kontrabas. Našťastie jeden večer nazrel do Rustique Juraj Kalász, ktorý mal cestu okolo a ktorý je síce hlavne jazzman, ale blues mu je tiež blízke. Pridal sa do zostavy, boli sme štyria. A potom som zavolal teba.
Ako si sa dopracoval ku mne?
Jednoducho. Na webovej stránke bluesmusic.sk som mal profil a mal si ho tam aj Ty. Povedal som si, že klavirista by sa zišiel, navyše ich blues nehráva veľa, a tak som ti napísal. Hrávaš síce hlavne rokenrolovú tvorbu, ale rokenroloví hudobníci majú k bluesu veľmi blízko, a tak som ti dal avízo.
Veľké ozubené koleso bluesu i rokenrolu tak preradilo na vyššiu rýchlosť. Netrvalo potom dlho a podarilo sa ti okolo seba zhromaždiť ľudí, ktorí na bluesové jam session začali chodiť pravidelne...
Je to tak a veľmi ma to teší. Práve publikum, ktoré sa nám podarilo pritiahnuť, je do určitej miery najmä mladé publikum. Nech už sú to diváci, ale predovšetkým muzikanti. Čo je na naše pomery dosť raritné, pretože to čo sledujem je, že na blues poväčšine chodia – obrazne povedané – už iba starí páni bigbítu. Iste, začalo chodiť aj čoraz viac jazzmanov a neskôr akcia začala byť zaujímavá aj pre kluby, veď po Rustique si jam session zobral pod patronát podnik Kafe Scherz a teraz aj Adriana kaviareň. Avšak angažovanie mladej generácie považujem za najväčší úspech.
V čom tkvie podľa tvojho názoru kľúč k úspechu, že tento projekt vydržal a oslovil ľudí?
Nepochybujem o tom, že blues a jemu pridružené žánre sú zábavná muzika, pri ktorej si publikum odpočinie, zrelaxuje. A porozpráva sa. Veď v Rustique vznikla veľmi dobrá kamarátska atmosféra. Neprišli sme si tam iba zajamovať, ale aj v istom zmysle ujsť z reality všedných dní. Boli sme takrečeno na jednej lodi a blues nás stmelil. Časom sa tak vytvorila nielen stála bluesová scéna, ale aj určitá tradícia, ktorá pokračuje už siedmy rok.
Čo hovoríš o mladých dievčatách, aj o desať – dvadsať rokov od nás mladších, ktoré sa hlásia k bluesu? Či už speváčky, alebo gitaristky ako Barbora Černá alebo Diana Drobná?
Až tak veľa ich síce nie je, ale myslím si, že je to príležitosť pre všetkých hudobníkov mladej generácie. Ponúkame im predovšetkým spoluprácu s profesionálnou kapelou. Blues je muzika, ktorá nie je príliš zložitá, hoci na druhej strane si vyžaduje určité zručnosti a práve tie si môžu mladí na jamoch cibriť.
Na blues jam session občas zavíta aj niektorá z bluesových či rockových legiend, spomeňme napríklad zosnulého Fedora Freša alebo stále činného Petra Lipu. Ako vnímaš tú skutočnosť, že obohacujú tieto akcie?
Pokiaľ ide o Petra Lipu, poznáme sa už dlhé roky, veľmi dlho spolupracujeme a je to bluesman každým cólom. Potvrdzuje to skutočnosť, že oživiť blues jam session bol dobrý nápad. A že keď sme sa do toho vložili, spievali a hrali so srdcom a patričnou kvalitou, tak aj podstatne známejší hudobníci prišli na akciu s tým, že sa pri nás nestrápnia.
Na záver tradičná otázka pre každého bluesmana. Čo ti blues priniesol?
Množstvo dobrej muziky, ale aj motiváciu „nazrieť“ do iných žánrov. S ústnou harmonikou sa mi podarilo presadiť sa medzi tých najlepších. Ešte podstatnejšie však je, že sa okolo mňa vyprofilovala výborná kapela na profesionálnej báze, s ktorou sa dá do budúcnosti počítať vo všetkých možných hudobných smeroch.
ANDI RAY HAVERDA