Na stretnutie so Sisou Michalidesovou som sa veľmi tešil. Je to veľmi milé dievča (mladá pani) s veľkým rozhľadom a so zmyslom pre humor. Jej jazzová tvorba je na svetovej úrovni, preto každé stretnutie s takýmto človekom je obohacujúce. Stretli sme sa v príjemnej kaviarni neďaleko budovy Slovenského rozhlasu, kde bola nahrávať rozhovor o jej najnovšom CD „Majster a Margaréta“. Náš rozhovor ale začal o jej spomienkach na detstvo, na letá na Orave.
Prázdniny som trávila na Orave v Zázrivej. Behala som po lesoch, zbierala hríby, hrávala na píšťalke a otec na harmonike ľudovky. Otec študoval na konzervatóriu hoboj a mama organ. Po konzervatóriu išla mama študovať herectvo na VŠMU. Otec vyštudoval na vysokej škole v Trnave slovenčinu. Po škole pracoval v Istropolise ako dramaturg. Takže moje detstvo bolo divadlo a hudba. Toto prepojenie ma stále napĺňa a jedno s druhým sa prelína.
Ty si nepotrebovala nútenie do cvičenia a teda prirodzene si skončila na konzerve.
Áno, konečne som mala školu, ktorú som chcela. Na základnej škole som sa cítila zle. Nesedeli sme si ani so spolužiakmi ani s učiteľmi. A zrazu som sa ocitla v raji. Niečo, ako keď Harry Potter prišiel do čarodejníckej školy. Prišla som medzi svojich.
Začala som s herectvom a potom som si pribrala flautu. V škole som zistila, že sa nechcem venovať klasike, lákala ma improvizácia. A tak som sa dostala k džezu, k Matúšovi Jakabčicovi, ktorý ma učil jazzovú harmóniu .
V šestnástich rokoch ma otec prihlásil k Stivínovi na kurz do Všenor, kde Stivín robieval improvizačné dielne. To bolo super. Keď sa ma spýtal, že na čo hrám, tak som povedala, že na flútnu (smiech). To sa mu veľmi páčilo.
Veľmi ma zaujali gitaristi - Scofield, Metheny, Šeban. Andrej Šeban mi pomáhal s kompozíciou. Bolo to pre mňa dôležité obdobie. Postupne som sa dostala ku jazzovým klaviristom. Spoznala som manžela, Petra Preložníka a vďaka nemu som sa dostala do jazzovej sféry.
Cítiš sa viacej skladateľkou alebo interpretkou?
Skladateľkou. Ale možno aj preto, že sa nemôžem toľko venovať flaute kvôli bolestiam chrbta. Skladanie ma ale baví viac. Už v piatich rokoch som niečo zložila na klavíri. V dvanástich som zložila hudbu do maminho divadla „Úsmev k rozprávke“.
S mužom máme nahrávacie štúdio, čo je veľká výhoda. Skladám na klavíri, potom si sadnem za počítač, som už dosť zručná, pretože som sa to bola donútená naučiť. Používať všetky tie krabičky, MIDI, samplovať. Takže si rovno všetko rozhodím a nahrám po nástrojoch. Potom už prídu muzikanti a zahrajú to naživo. Je dôležité, aby človek mal dopredu jasné, ako to má pôsobiť - atmosféra, celkový dojem a tak. Pretože ak nemáš dobrý základ, muzikanti to síce zahrajú, ale nevyjde z toho to, čo má. Preto musí byť celé CD vymyslené dopredu, aby to muzikanti mohli posunúť ďalej, lebo inak sa to celé zrúti.
Zrejme to robíš dobre, pretože tvoje posledné nahrávky sú, povedal by som, koncepčné a cítiť z nich istý príbeh. Ako dlho ti trvá tento proces?
Je to rôzne, podľa toho, ako prichádzajú nápady. Sadnem si za klavír, keď mi niečo napadne, tak si to nahrám na mobil. V súčasnosti rada skladám dlhšie skladby, také jazzové suity, ktoré majú viac častí.
Áno, tvoja tvorba vyčnieva nad bežnú slovenskú jazzovú produkciu. Myslím, že tvoje CD by sa mali počúvať od začiatku do konca. Nie je dobre z nich vytrhávať jednotlivé skladby...
Áno. Chcela by som hudbu spojiť aj s nejakou vizuálnou stránkou. Vedela by som si predstaviť k tomu niečo premietať, a úplne najviac ma láka moderný tanec alebo balet.
Ale vrátila by som sa ešte k tomu vzdelávaniu, pretože rada neustále študujem. Už päť rokov si robím kurzy orchestrácie a filmovej hudby na Berkelee Online. Je to pre mňa veľká inšpirácia. Pedagógovia sú dosť prísni. Majú úžasné metódy a dostanú ťa tam, kde ani netušíš, že by si sa mohol ocitnúť. Niečo, čo by si tu riešil mesiace, oni ti to povedia v dvoch vetách. Zrazu sa ti to v hlave rozsvieti. Samozrejme, nejde to hneď, ale je to ohromne vzrušujúce a neuveriteľne ťa to posunie aj preto, lebo píšeme veľké množstvo cvičení a úloh.
Aj názvy tvojich skladieb sú také filmovo-literárne…
Sadli sme si s režisérom Patrikom Lančaričom, a ja som ho poprosila, či mi pomôže nájsť adekvátne názvy skladieb na moje nové CD „Majster a Margaréta“. On si skladby vypočul a zhodli sme sa na názvoch, ktoré odkazujú na časti knihy. Bola to skoro absolútna zhoda.
Dostávame sa teda pomaly k tvojmu poslednému CD. Prečo Bulgakov a Majster a Margaréta?
Knihu som čítala už asi v roku 2010. Začala som skladať počas korony minulý rok a stále som nevedela, čo to vlastne skladám. Jedno ráno som sa zobudila a docvaklo mi, že je to Majster a Margaréta. A od vtedy mi všetko išlo oveľa ľahšie. Začala som zrazu vidieť všetky obrazy. Príchod diabla, sabat, vychádzanie mŕtvol z rakiev, proste všetko.. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. Ako keby to bolo riadené z inokadiaľ. A ja som iba spojovací článok. Niekedy ti môže byť za klavírom aj fyzicky zle. Ale prichádzajúcu hudbu musíš vstrebať a posunúť ju ďalej.
Ja dokonca cítim z toho CD istý vplyv konštruktivizmu, ktorý bol v tom období vzniku knihy už síce na ústupe, ale istý vplyv výtvarného umenia tam cítim.
To si mi dobre nadhodil, pretože veľmi rada chodím na výstavy. Človek pocity z obrazov do seba vsiakne, a oni mi vyrazia v hudbe.
So Sisou sme ešte rozprávali o návštevách v ateliéroch výtvarníkov, o dovolenkách, spoločných hudobných zážitkoch. A sľúbila, že ma príde čoskoro navštíviť ona a poukazujem jej krásy nášho kraja. Tak čakám a k tomu si občas púšťam jej CD. Sú nádherné!
JÁN GRAUS
Foto z nahrávania "Majster a Margaréta": Peter Konečný
