Cestou z lyžovačky na Plejsoch nás prepadol hlad. Cestovali sme spolu dve rodiny a známy labužník Ľudo navrhol vychýrenú Slovenskú reštauráciu v Poprade. Varili naozaj skvele. Skvelá držková. Šúľance s makom. K tomu dvojitý zákvas ako dezert. Kombinácia zákvasu a držkovej nenechala na seba dlho čakať. V črevách sa rozbublalo aj Ľudovi aj mne. Vyrazili sme spoločne na pánske záchody. Keďže bublanie sa rýchlo stupňovalo zrýchlenie bolo už naozaj nevyhnutné. Stodvadsať kilový chlap Ľudo schmatol prvé záchodové dvere a prudko ich otvoril. Isto to poznáte. Keď vojdete na verejný záchod tak si misu dôkladne vysteliete záchodovým papierom a keď sa dvere nedajú zvnútra zamknúť, tak ich úpenlivo kŕčovito držíte. To bol prípad aj tých dverí ktoré Ľudo prudko otvoril. Z druhej strany kľučky sa totiž kŕčovito držal chudší chlap, ktorý vyletel zo záchoda a na zadku mal prilepené metre papiera s ktorými si vystlal záchodovú misu. Vyzeral trochu ako páv s bielymi perami. Chlap len vypleštil oči a nezmohol sa ani na slovo. Ľudo, ktorému taliančina nebola cudzia, mal hubu nevymáchanú a s kľudom prehovoril: „Jáj to si ty Carlo?“ A zabuchol dvere aj s chlapom nazad. Rýchlo sme si našli voľné záchody. Ďalej to už prebiehalo rýchlo. Keď sme WC opúšťali, chlap v kabínke tíško čušal. Zrejme sa bál ďalšieho ataku. Vonku sa pýtam Ľuda, že či nebolo na mieste sa mu aspoň ospravedlniť... „No kým by som sa ospravedlnil tak mám zákvas v trenkách.“ A bolo vybavené...
Túto a iné katastrofické príhody Ľuboša Dzúrika nájdete v jeho knihe Jednohubky.