24.XII.1953–15.X.2021
Zoznámil nás spoločný kamarát Karel Markytán zo skupiny AG Flek s tým, či by Nový Populár nemal záujem spolupracovať s dopisovateľom z USA. Slovo dalo slovo a články Milana Poláčka z americkej Atlanty nás sprevádzali takmer štyri roky. Písal recenzie, rozhovory a pripravoval vlastný zahraničnospravodajský seriál „Americká sonda“. V poslednej správe od neho okrem poďakovania za PDF nového vydania časopisu stálo: „...já se teď nacházím v nemocnici s covidem a kdo ví, kdy budu fungovat. Ani jsme nejeli do Čech. Držte mi palce, ať se z toho dostanu.“ Držal som pevne, bohužiaľ to nestačilo.
Predčasný odchod Milana Poláčka bol stratou hlavne pre jeho najbližších, ale v neposlednom rade aj pre náš časopis, ktorého bol pravidelným spolutvorcom. Čitatelia jeho pevné, vyhranené názory a hudobný vkus poznajú z článkov, ale na tomto mieste by sme im radi nášho externého kolegu a sympatického človeka pripomenuli aj trochu osobnejšie.
Milan Poláček sa narodil na Štedrý deň roku 1953. Po maturite na gymnáziu v Otrokoviciach nasledovalo nadstavbové štúdium cestovného ruchu v Karlových Varoch. Pracoval najprv ako kultúrny referent v Mariánskych Lázňach a neskôr Rožnove pod Radhoštěm. Roku 1979 sa oženil, a aby vyriešil bytový problém, prijal prácu v Otrokoviciach na röntgenovej kontrole pneumatík. Táto práca ho ale nenapĺňala. Nespokojný bol aj s politickou situáciou v totalitnom režime, takže sa spolu s manželkou Janou a päťročnou dcérou Veronikou rozhodli emigrovať do USA. V Amerike pracoval ako letiskový manažér v leteckej spoločnosti Delta. V roku 1991 sa mu narodil syn Michal. I keď žil v USA spokojne, stále cítil silné puto k svojej pôvodnej vlasti, kam sa po novembri 89 vždy rád vracal za svojimi rodičmi, príbuznými a priateľmi.
V mladosti hral futbal, cieľavedome rozvíjal svoje jazykové znalosti, hlavne angličtinu, ale celoživotnou vášňou sa mu stala predovšetkým hudba. „Co se týče žánrů, tak upřednosťuji classic rock, alternative rock, folk, country a world music“, písal v jednom z prvých mailov. Prispieval do renomovaných hudobných časopisov, do Melodie a Rock&Popu a prakticky až do poslednej chvíle do Nového Populáru. Veľkým vzorom a inšpiráciou mu bolo dielo hudobných publicistov Jiřího Černého, Vojtěcha Lindauera alebo Lubomíra Dorůžku.
Jeho záujem o tému nekončil odoslaním článku. Písali sme si o hudbe, vymieňali si názory o recenzovaných albumoch i kontexte ich vzniku. V niečom sme sa zhodli, v niečom sme mali na vec odlišné názory. Tie jeho boli poznamenané dobou počas ktorej opustil Československo. Bol orientovaný skôr konzervatívne, jednoznačne doprava, vyhranený voči komunistickému režimu a ľavicovým tendenciám v demokratickom krídle americkej politiky i liberálnej orientácii v tamojších umeleckých kruhoch. V svojich reportážach z udeľovania cien s nevôľou komentoval úbytok rockovej hudby a nominácie umelcov, ktorých hudba sa nestotožňovala s žánrom, za ktorý boli nominovaní. Napriek tomu nepristupoval k témam tendenčne a nevytesňoval z reality to, čo do nej patrilo. Príkladom jeho odbornosti a publicistického talentu bol článok „Písně amerických volebních kampaní, aneb kontroverze, soudní zákazy a trochu historie“.
Mal rád tvrdšiu rockovú hudbu (k jeho favoritkám patrili Larkin Poe), južanské kapely, skutočných spevákov a osobnosti, ktoré si stáli za svojím názorom. S potešením písal články o ľuďoch ako Vladimír Merta, či Wabi Daněk, ktorých tvorba a schopnosť vyrovnať sa s dobou boli míľnikmi aj na jeho vlastnej ceste. Veľmi si cenil možnosť pripraviť pre Populár rozhovor s Michalom Prokopom. Umelci, o ktorých hudbe písal rešpektovali odbornosť a Milanovu znalosť ich hudobnej sféry.
Milan Poláček rád dodržiaval formálnu stránku komunikácie. Bolo to pre neho prirodzené. Oslovovali sme sa krstnými menami, ale nikdy sme si nepotykali i keď sa domnievam, že za tie štyri roky komunikácie sme sa ľudsky celkom zblížili. Mal rád svoj jazyk a udržiaval si ho čistý. Hovoril bez akcentu, spisovne a k veci, o čom stále svedčia záznamy v on-line archívoch viacerých zlínskych rádií. Tam častokrát zavítal pri svojich cestách do Čiech, aby poslucháčom predstavil zaujímavú americkú hudbu.
Od jeho príbuzných viem, že sám sa naučil výborne hrať na gitaru a žiadne rodinné ani priateľské stretnutia sa bez nej nezaobišli. Pri svojich návratoch do vlasti rád navštevoval hudobné festivaly. Nevynechal žiadny koncert svojich obľúbených kapiel a pesničkárov. Medzi jeho najobľúbenejších patrili napríklad Čechomor, Hradišťan, Pavel Žalman Lohonka, Vlasta Redl, Vladimír Merta, Michal Prokop alebo Vladimír Mišík. To najlepšie svedčí o tom, že i keď takmer štyri desaťročia žil v Amerike, stále zostal Čechom, a to až do konca svojho života.
Zomrel 15. októbra 2021 na následky ťažkého priebehu choroby, ktorá ako pandémie už dva roky trápi celý svet.
MARTIN CHROBÁK a LIBOR POLÁČEK
Články Milana Poláčka doteraz publikované v online archíve časopisu.