Miroslav Kemel otvára svoj v poradí štvrtý album „Vlčí stopy“ (2021) piesňou „Úsměv“. O úsmeve a smiechu toho vie dosť. Pôvodne vyštudovaný inžinier stavbár a prvým zamestnaním projektant je najlepším súčasným českým karikaturistom. Profesionálne kresliť začal v Dikobraze na konci 89. a už tridsať rokov uverejňuje v novinách - každý deň! - jeden svoj kreslený vtipný komentár k českej súčasnosti. Nateraz v denníku Právo, predtým v denníkoch Lidové noviny, Mladá Fronta Dnes, Hospodářské noviny. Pri počúvaní jeho albumu „Vlčí stopy“ sa však nezasmejete. Ani raz. Ako autorský pesničkár, s harmonikou, gitarou či ukulele, v duu, triu alebo s kapelou, sa Miroslav Kemel vyjadruje o svete svojom i vonkajšom väčšinou v melancholických, smutnejších a stíšených polohách.
Po prvých dvoch albumoch „Krajem šel anděl“ (2011) a „Nic víc“ (2014), ktoré sa chceli čo najvernejšie priblížiť živým vystúpeniam, a po výbornom „bigbítovom“ albume „Ryby, raci“ (2018, recenzia v NP2/18), sa Kemel rozhodol pre jednorazový experiment. Svoju kapelu celkom odstavil, seba trochu upozadnil a celé nahrávanie, aranžmány i výsledný zvuk albumu „Vlčí stopy“ zveril do rúk vychyteného dnes v Česku producenta a skladateľa Petra Ostrouchova a jeho kapely Blue Shadows. Tí všetci sa zásadne zaslúžili napríklad aj o úspech dvoch posledných albumov Vladimíra Mišíka „Jednou tě potkám“ a „Noční obraz“, alebo tiež albumu „Řeka“ Lenky Dusilovej. Kemel navyše po prvý raz nie je autorom všetkej hudby. Päť piesní na jeho texty napísal Ostrouchov. Výsledok ich spolupráce na „Vlčích stopách“ je pôsobivý. Kemelove melancholické rozprávačské piesne kapela Blue Shadows podopiera a nadnáša efektne, s vysokým elektroakustickým leskom, pritom veľmi citlivo. Rozdiel medzi týmto a predchádzajúcim albumom sa dá názorne predviesť na piesni „Za naší stodolou“. V celkom inej podobe znie aj na albume „Ryby, raci“.
Rôzne verzie Kemelových piesní som mal možnosť poznať aj na živých vystúpeniach. V Prahe hráva pravidelne napríklad v Domečku na Kampe – veľmi komornom komunitnom priestore, v rovnako komornom duu či triu, najčastejšie so známym hercom a skvelým muzikantom a spevákom Vladimírom Javorským. Zažil som aj skvelý koncert s kompletnou mnohočlennou Kemelovou kapelou v Divadle Na Dobešce (domovskej scéne populárneho divadla Sklep), s Jardom Svobodom z Trabandu za hammondkami ako hosťom. Tam som počul aj hutnú verziu piesne „Mrkvový dort“, zahranú celkom inak než na „Vlčích stopách“. Všetky podoby Kemelových piesní však, nech už zahrané v akýchkoľvek formáciách, nestrácajú vďaka presvedčivému prejavu svojho autora svojský pôvab.
Vlčí stopy obsahujú trinásť piesní. Všetky texty - okrem zhudobnenej básne Jiřího Ortena „Ošklivá básnička malé Haničce (od jednoho kluka)“, premenovanej v piesni na „Jaro“ - sú od Kemela. A ako som sa už zmienil, nezasmejete sa. Ledňáčka zamrzlého v ledu / nad řeku vrátit nedovedu / Teď nejspíš sní o jaru / o velkém jarním tání... Veselé to nie je. Ale krásne. Kemel svoje piesne spieva presvedčivo, civilne a s citom. Jeho texty sú vo svojej melanchólii a smútku poetické, do depresie vás neuvrhnú.
Na tvém bílém těle vidím vlčí stopy
Těch důkazů lásky se nikdy nenasytím
A já, zbaběle ukryt v kůži antilopy, vím,
že tuhle noc mi po tvém boku jde o přežití
Album „Vlčí stopy“, na sústredené počúvanie za dlhých zimných večerov pri sviečke a pohári vína ako stvorený.
★ ★ ★ ★
Gaco Novomesský