Ildikó Kali, etnošansónová speváčka z Trnavy, nahrala pozoruhodný album. Trnavská diva je známa z formácie Romanika a zo sólových projektov pod menom Ika Kraicová. Autorská hudba v Romanike dávala šat básňam súčasnej poetky Evy Luky. Gitarovoakustickú ženskú výpoveď (miestami preexponovanú) sprevádzal kontrabas či akordeón. Aktuálny album ide inou cestou. Poetikou, melodikou aj charakterom piesní.
Ildikó zhudobnila básne Jána Bottu. Mužskej poetike veľmi blízkej ľudovej piesni sa zhostila žena, ktorá má interpretačne blízko k balade, k jej pochmúrnemu deju, no vždy so štipkou nádeje a živelného nadhľadu. Na nahrávke si našiel miesto aj Samo Bohdaň-Hroboňa so svojím subjektívnonovátorským jazykom v záverečnej „Spevovieva“.
Začiatok albumu tvorí piesňová dvojica – „Báj o Maginhrade“ 1 a 2. Jednotku príjemne obohacujú hostia – nylonová gitara Petra Luhu, kontrabas Petra Kormana a bicie Milana Fedora. Hrejivé gitarové sóla medzi jednotlivé slohy, samostatný priestor kontrabasu, atmosféra flamenga a španielskej balady, to všetko znásobuje dobrý pocit z albumu už v prvej piesni. Škoda len ťažkého gitarového kila v úvode skladby, s ktorým sa ťažko stotožňujem nielen ako poslucháč. Ďalším sólujúcim hosťom je Stano Palúch s husľami v druhej „Báji o Maginhrade“. Ildikó nastupuje s razantnou, hrdelnou, možno v prvom momente ťažšie stráviteľnou farbou hlasu. Sympatické však pre celý album je, že Ildikó hlasové techniky strieda v každej skladbe. Z prirodzenej polohy v jednej piesni do výšok v nasledujúcej, v inej šeptom, rozprávaním, potom zas prirodzene. Album nie je hlasovo monotónny čím je koncepčne zaujímavo uchopený aj po vokálnej stránke.
Hlavné slovo tu majú loopy gitár Ildikó Kali a elektrickej gitary Romana Kraica, ktorý výrazne pomohol so záznamom spevov. Milan Tököly, známy ako zvukový majster, sa na albume okrem nahrávania, mixu, masteringu, editácie a programovania bicích objavil v pozícii štúdiového gitaristu (nylonová, akustická, elektrická gitara, basgitara). Svojou hrou udržal vysokú latku hostí v úvode. Piesne nestrácajú drajv, dýchajú aj napriek loopingu. Na albume dostáva priestor aj ťahavejší a atmosférický podklad. Trojicu „Povestí bez konca“ spájajú údery perkusií do jedného celku. „Lucijný stolček“ – azda najznámejší Bottov text na albume – získal tajomný elektroakustický nádych. Ten jediný disponuje výrazným refrénom – trefne a vhodne vybraným. Looping však má aj svoje harmonické úskalia. Archaický jazyk z čias romantizmu v sylabickom verši a s rýmom zvádza totiž do kolovrátkovania či epigónstva. Dobrým aranžérskym zásahom sa piesne na „Zlatej panne“ vždy v pravej chvíli vyhýbajú monotónnej veršovanosti pretavením sa do invokácií, zvolaní a zaklínania.
Slovenský poetický oldschool, loopovanie, vrstvenie, ambientné zvuky prírody, hrdelné, kvílivé, spevavé ale aj pokojné či rozprávačské polohy hlasu, závan melodiky z východných či južných slovanských kútov. Ak poukázať na súčasný slovenský album, ktorý zosobňuje žáner worldmusic, tak je to práve „Zakliata panna“.
★ ★ ★ ★
JURAJ GONŠOR