A&M 2021
Keď vydáva album Sting, vždy je to malý sviatok. A to aj napriek tomu, že po albumoch Brand New Day (1999) a Sacred Love (2003) a výborným koncertným poloakustickým albumom All This Time (2001) sa z hitparád stiahol a v posledných dvoch dekádach vydával skôr netradičné projekty mimo popového, či rockového mainstreamu. Tým posledným bol pred troma rokmi reggae album so Shaggym označený symbolicky telefónnym predvoľbami Spojeného kráľovstva a Jamajky 44/876. Posledným „klasickým“ albumom zachytávajúcim Stinga v jeho typickej pesničkovej polohe na hranici popu, soft rocku bol pred piatimi rokmi 57th & 9th.
Práve porovnaniu s týmto albumom sa pri novinke chtiac či nechtiac nevyhneme. Kým 57th & 9th sa niesol skôr v znamení priamočiarych pesničiek v pop-rockovom kabáte, The Bridge pôsobí z hľadiska rytmov aj aranžmánov o niečo pestrejšie. Už to, že za bicími sedeli legendy Josh Freese (ten už hral polovicu piesní aj na 57th & 9th)a Manu Katché, ktorí nahradili dlhoročného Stingovho bubeníka Vinnieho Collaiutu, predznamenáva, že rytmus nebude monotónny.
Z hľadiska štruktúry piesní a aranžmánov je The Bridge nielen mostom spájajúcim rôzne Stingove obdobia a žánrové odbočky, ale je aj akýmsi návratom k jeho minulej tvorbe. Často počujeme náznaky postupov a nápadov zo starších piesní – vo For Her Love vystrúhal Stingov dvorný gitarista Dominic Miller akustický gitarový riff podobný hitu Shape Of My Heart, náznaky refrénu piesne All This Time počujeme v úvodných dvoch singloch Rushing Water a If It’s Love. Práve tieto piesne reprezentujú tú časť albumu, ktorou by sa Sting mohol vrátiť do rádií a hitparád, hoci jeho publikum už zostarlo a netvorí masu hýbajúcu najvyššími priečkami hitparád. Do minulosti nás vracia aj soprán saxofón Branforda Marsalisa v pomalej piesni Harmony Road. K pestrosti pomáha aj dychová sekcia, či husle v pár piesňach.
Za najzaujímavejšie z hľadiska rytmov, nápaditosti aranžmánov a vybočeniu z tradičných klišé pokladám piesne Rushing Water, The Book Of Numbers a Loving You. Všetky nájdeme v prvej časti albumu, ktorý má v základnej podobe 10 piesní a niečo vyše 36 minút. Deluxe edícia ponúka navyše 3 skladby – baladu Waters of Thyne, scatovú takmer inštrumentálku Captain Bateman's Basement a záverečný cover klasiky Otisa Reddinga (Sittin' On) The Dock of the Bay. Pri Deluxe edícii tak nadobudneme dojem, že je album rozdelený na dve polovice a tá druhá pôsobí o niečo intímnejšie a pokojnejšie. Z nej sa mi najviac páči nenápadná balada The Bells of St. Thomas, ktorej okrem metličiek a kontrabasu dodáva magickú atmosféru krásny minimalistický tón gitary Dominica Millera.
The Bridge je albumom, ktorý nie je prvoplánovo hitový a zrejme Stinga na najvyššie priečky popových rebríčkov nevráti, jeho skalní fanúšikovia si ho však zrejme obľúbia. Hlavne ak pesničkám dajú viac šancí na vrytie pod kožu.
* * * *
PETER CAGÁŇ