12. ročník festivalu Blues Moods sa uskutočnil v neobvyklom termíne – už 21. októbra. Miesto konania sa nezmenilo – od roku 2018 je ním kultúrne centrum Malý Berlín na Štefánikovej ulici v Trnave. Festival, ako je dobrým zvykom, zorganizovala Trnavská hudobná spoločnosť, o. z. Z verejných zdrojov ho podporilo mesto Trnava. Chladný októbrový večer milovníkov bluesovej hudby nesklamal.
Podujatie otvoril svojím príhovorom dramaturg festivalu a vedúci sekcie blues Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. Peter Stojka. Okrem iného podotkol, že v ten večer sa to bude v Malom Berlíne dvanástkami len tak hemžiť. Mal na mysli nielen bluesovú dvanástku a 12. ročník festivalu, ale aj číslo 21 v dátume, prečítané odzadu. Tiež poďakoval partnerom festivalu, mediálnym partnerom, ostatným podporovateľom, kultúrnemu centru Malý Berlín, zvukárom a všetkým fanúšikom blues, ktorí prišli. Príjemná srdečná atmosféra panovala počas celého festivalu.
Ako prvý vystúpil slovenský hudobník, spevák, textár, hudobný skladateľ a producent Jerguš Oravec v neľahkej úlohe sólistu. Zhostil sa jej však so šarmom a virtuozitou. Spieval oduševnene a hudobné nástroje nešetril. Začal práve tou bluesovou dvanástkou – energickou verziou známej skladby Driftin´ Blues, ktorú zaspieval a zahral na akustickej gitare. Väčšinu svojho vystúpenia však vyplnil svojimi autorskými skladbami a mnohé z nich mali pôsobivé slovenské texty (napr. Nechajme stromy rásť, Päť čiar či Dlhé chvíle). Z prevzatých skladieb zazneli ešte Wicked Game (od Chrisa Isaaka) a Za dedinou (od Jara Filipa). Okrem akustickej gitary sa Jerguš Oravec v niektorých skladbách sprevádzal i na elektrickej gitare, ústnej harmonike či na klávesoch. Obecenstvo zaujal a napokon si vytlieskalo aj prídavok: Jergušovu vlastnú skladbu (You Won´t) Get Away.
Po blues presahujúcej vlastnej tvorbe nasledovalo Mississippi Delta blues z Moravy: v Trnave premiérovo vystúpila brnianska kapela Hoochie Coochie Band v zostave: Jan Švihálek – gitara, slide gitara, spev, Jakub Štěpanik – ústne harmoniky, spev, Pavel „Kulička“ Všianský – kontrabas, spev a Daniel „Kačer“ Černý – bicie. Hudobníci boli štýlovo oblečení a predvádzali nielen hráčske kvality, ale aj skutočný bluesový feeling až do špiku kostí. Hrali hlavne prevzatý repertoár vo vlastných aranžmánoch. Uviedli sa skladbou Mannish Boy, ktorú preslávil Muddy Waters. Hudba, valiaca sa z pódia, bola obecenstvu po chuti, potlesk sa ozýval aj po sólach. Energizujúce tóny harmoník dodávali všetkým chuť do života. Frontman kapely Jan Švihálek, ktorý je skvelým gitaristom, autorom piesní a má správne zastretý bluesový hlas, hral technikou slide s bottleneckom, naozaj vyzerajúcim ako hrdlo fľaše. Počas skladby Bring It On Home(autor: Willie Dixon) predvádzal pri hre na gitare takmer tanečné kroky a mnohí poslucháči tlieskali do rytmu, ktorý bol priam nákazlivý. Úspech mala aj svižná autorská skladba Jana Švihálka Big Belly Blues. Napokon, samozrejme, došlo na prídavok. Jan Švihálek a jeho spoluhráči majú radi hill country blues (čo je zjavné hlavne v tvorbe ďalšej Švihálkovej kapely Band Of Heysek), najdivokejšiu, najpunkovejšiu podobu blues. Prídavkom bola skladba od jedného z jeho najslávnejších predstaviteľov R. L. Burnsidea: Miss Maybelle. Publikum ju prijalo s veľkou radosťou.
Prišiel čas na koncert hlavnej hviezdy večera: anglickej kapely The Cinelli Brothers. Kvôli jej vystúpeniu sa posunul termín konania festivalu, a ukázalo sa, že to bola vynikajúca voľba. Londýnski The Cinelli Brothers sa orientujú na elektrické chicagské a texaské blues 60. a 70. rokov v štýle slávnych nahrávacích štúdií Chess Records, Staxu a Motownu. V septembri 2022 vyhrali súťaž UK Blues Challenge a budú zástupcami Veľkej Británie na International Blues Challenge v januári 2023 v americkom Memphise. V tvorbe tejto mladej kapely sa zračí láska k blues, soulu a R & B a jej členovia sú známi nefalšovaným temperamentom a radosťou zo živého hrania. The Cinelli Brothers v Trnave zahrali v zostave: Marco Cinelli – gitara, klávesy a spev, Alessandro Cinelli – bicie, Tom Julian-Jones – ústne harmoniky, gitara, spev a Stephen Giry – basová gitara, gitara a spev. Bola to ich slovenská premiéra a úloha headlinerov im právom patrila. Na pódium priniesli drajv, energiu a sviežosť. Bijúcim srdcom kapely boli bicie neúnavne hrajúceho Alessandra Cinelliho, ostatní členovia kapely s ľahkosťou striedali viaceré hudobné nástroje a všetci traja výborne spievali. Hudobníci svojimi sólami obecenstvo očarili tak, že často nadšene tlieskalo ešte skôr, ako sa sólo skončilo. Pod blýskavými reflektormi zneli vlastné skladby ako Save Me, No Place For Me, Grandchildren Of The Blues či Make You Mine. Veľký úspech však mal aj cover skladby od Paul Butterfield Bandu Love Disease. Už počas funky skladby Dry Spell Marco Cinelli spolu s Tomom Julianom-Jonesom poslucháčov poriadne roztlieskali do rytmu s pomocou perkusií a počas skladby So Far So Good na ich pozvanie publikum vstalo, tancovalo, spievalo a tlieskalo. Keď znelo boogie Choo My Gum, zábava pokračovala a došlo aj na parádne sólo na bicích. Po standing ovation prišiel prídavok – divoko temperamentná rokenrolová skladba, počas ktorej bola hlavná sála Malého Berlína zase „hore nohami“. Standing ovation sa zopakovalo.
Myslím si, že v ten večer boli všetci spokojní. Peter Stojka sa vyjadril, že to bol asi najúspešnejší ročník v histórii festivalu Blues Moods. Priateľskí The Cinelli Brothers v predsálí predávali a podpisovali svoje cédečká a tiež sa fotili a zhovárali s fanúšikmi. Znova sa mi potvrdilo, že niet nad živú hudbu a nad stretnutia ľudí rovnakej „krvnej skupiny“. Hlavne o tom je blues.
RUŽENA ŠÍPKOVÁ
Foto autorka