Písať editorial alebo začať písať čokoľvek len pár dní po strašnom teroristickom čine v meste, kde žijem, a nedotknúť sa tej témy, sa jednoducho nedá… Aj s vedomím, že čítať to budete – ak vôbec – až vyše týždňa a viac po udalosti. Čo je tak doba, počas ktorej sa u nás zabúda na úplne všetko, samé od seba naskakujú hrubé čiary a začína sa vždy a znova nanovo. Ale ja si neželám a verím, že nie som úplne sama, aby sa zabudlo, že sme v štádiu, keď sa tu vraždia jedni ľudia len preto, že sa narodili iní, než si predstavujú tí druhí. V tomto prípade LGBTI+ ľudia. Alebo preto, že odhaľujú nekalé praktiky, zločiny a iné nečiny ako niektorí novinári. Lenže ľudí môžete zavraždiť a môžete sa pokúsiť prehlušiť všetko, ale hudba bude znieť ďalej. A bude pripomínať, že „I will survive“. Táto jedna z hymien LGBTI+ komunity je mementom. Je samozrejme prvou, ktorá mi naskočila v mojom pomyselnom psychohygienickom playliste. Aj hudba gaya Čajkovského prežije napriek tomu, že dom, kde žil a skomponoval svoje prvé symfonické dielo „Búrka“, len nedávno zbombardovali ruské rakety. Tentoraz nie preto, že bol gay, ale preto, že ten dom sa nachádzal na Ukrajine. Ktorá podľa susediacej krajiny nemá existovať. Vždy niekto alebo niečo podľa niekoho iného nemá existovať. Podľa mnohých imámov nemá existovať ani hudba ako taká. Ani tanec. Tak áno, idea neexistencie má svoje čaro. Len to patrí do filozofickej disciplíny a obávam sa, že tí, ktorí majú o iných ľuďoch a javoch dojem, že by nemali existovať, nielenže by túto ideu nikdy nevztiahli k sebe samým, ale sa v živote o filozofiu ani nepotkli. A možno ani o hudbu. Alebo o hudbu áno a nejako inštinktívne rozpoznali, aký mocný nástroj to je. Aký má vplyv na homeostázu a z neurobiologického hľadiska zrejme na prežitie samotné. „I will survive“, to nie je len tak… Ani Keith Richards sa nemýlil, keď sa nadchol Václavom Havlom ako asi jediným politikom, ktorému napadlo v niektorom prejave oceniť úlohu hudby (v tomto prípade rockovej) v revolučných časoch konca 80. rokov pri prechode k demokracii vo východných častiach Európy.
Tak čo a ako ďalej? „Show must go on“, ako spieva iný gay, Freddie Mercury, a v Bratislave smutného októbra 2022 „Tepláreň must go on“. Lebo – pozor, nehudobný politický kontext – začiatkom 70. rokov minulého storočia ešte zavraždili člena mestskej rady San Francisca, Harvey Milka a aj starostu mesta Georgea Mosconeho za to, že presadili zákon proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie. Milk bol gay. Dnes je to legenda. Áno, cesta k demokracii, rovnoprávnosti, slobode, nezávislosti (v tých najlepších významoch slov) a dôstojnosti vedie tradične cez smrteľné obete. Takí sme my, ľudský rod. Neviem, čo s tým. Iba dúfam, že ani v mojej krajine neostanú zbytočnými tie násilné a predčasné smrte. „How fragile we are“ - áno, milý Sting.
NINA JASSINGEROVÁ
Nové vydanie v predaji - objednať TU