Hovorili sme mu Kusík. Alebo Kusko. Lebo sa volal Miroslav Kusý. Chalani z Bez ladu a skladu mu niekedy dávno hovorili Rektor. Lebo Miroslav Kusý s rovnakým menom ním aj bol.
Keď sme mali 12 rokov tak sme spolu založili kapelu Veget, ktorú nám v režime stopli a premenovali sme sa na Karpatské chrbáty. Karpatské (horké) bol druh alkoholického nápoja a „chrbáty“ znamenalo vyskočte nám na chrbáty. Takto to začalo… a približne tak to aj skončilo. Aj keď neviem čo si pil naposledy. Bola korona a dva roky sme sa nestretli skoro na žiadnom koncerte. Všetky boli zrušené.
Rok 1981: Naháňali sme v Šípkovom (malá dedina pri malom Vrbovom) po dedine prasa. U Kusých bola zabíjačka a prasa nám utieklo cez bránu. Cesta do Šípkového sa stala pravidelnou, lebo u Mira sme hrali. On býval v dome a tam sa dalo. My ostatní sme boli vtedy bytovkové deti. Boli sme v trojke. Kusík, Kleo (môj bratranček Romanko Klčo) a ja. Potom sme pribrali bubeníka, pána brata Andreja (v súčasnosti Vrbovskí víťazi) a tak sme to valili až do jeho odchodu na vojnu v roku 1986. Od roku 1990 s nami hráva Peter Hrdina a takto sme furt, v zlom aj dobrom a nemeníme to.
Kusík bol úžasný parťák na humorné akcie. Napríklad raz sme si cestou z koncertu v aute povedali, že budeme chodiť po štvornožky. Tak sme vystúpili z auta a po štyroch sme išli aj do bufetu, tak sa nechali obslúžiť a tak aj odišli späť do auta. Pamätné sú aj Kusíkove hlášky. Napríklad, hrali sme v Írsku (koncert robil Ľubo Houška, ktorý nás tiež opustil mladý, lapajisko jeden a dokonca bez rozlúčenia) a zbadali sme more. Nám bolo jedno že je zima a s Kusíkom drb sa tam a jak sme išli z vody, tak sa zamotal do chalúh. Vytrhal ich a urobil z nich kyticu a riekol: „To bych mohl přinést Džejn!“ (manželka) V humore sme používali biblickú češtinu nikto nevie z akých príčin.
K jeho hre. Skromný samouk. Noša plná talentu. V Šípkovom sa málokedy taký objavil, alebo v budúcnosti objaví. On sa s tou gitarou zžil a zrástol. Ako jeden z mála, ktorý si mohol dovoliť nahradiť majstra Michala Pavlíčka z Pražského výberu. Keď Výběr nefungoval, zaskočili sme s Chrbátmi s Michaelom Kocábom na mnohých koncertoch. Ale to je iný svet a iba príklad toho, čo dokázal Kusík zahrať. Jeho svet, v ktorom žiaril, boli Karpatské chrbáty. Kvantum skladieb, ktoré vymyslel nespočítaš, lebo ani nevieš koľko ich bolo. Od legendárneho „Krstného tatu“ až po „Zavri si konečne hubu“. Osem CD Karpatských chrbátov s nezameniteľným rukopisom nášho Kusíka. Mal drive až ti mráz chodil po chrbte. A ten zostane. Ten mráz. Aj keď Kusík tu nebude, my tu nebudeme, ale ten mráz, tak ten tu zostane na večné veky. Česť tvojej ľavačke aj pravačke Kusík.
Tvoju poslednú jazdu do pekla si tak roztúroval, že, aj keď sme ťa ratovali, v nemocnici si sa rozsypal a odišiel. Bola to posledná LIVE akcia Karpatských chrbátov s tebou ako so živým tvorom. Bubeník Peter a basgitarista Roman ťa previezli do Vrbového bratovi Jožovi, počkali sme si na výsledok PCR testu, lebo to bola podmienka pri vstupe do nemocnice. A my s Romanom sme ťa tam odviezli. Po ceste som ti hovoril, že „už bude dobre, tam ti pomôžu. Pozri koľkého je, dnes si sa znova narodil.“ A ty si reagoval: „Tá cesta je nekonečne dlhá...“ Ešte pred dverami si si zapálil poslednú cigaretu. Nedofajčil, hodil ju na zem, zašliapol, nadýchol sa, nabral odvahu a riekol: „Poďme teda.“ Nevyzeralo to dobre, ale predsa len sme dúfali, že ťa dajú dokopy. Tri dni sme si ešte volali. Vypadalo to, že si nezničiteľný, lenže zázraky sa nedejú vždy. Skoro dva týždne si ešte bojoval, ale odišiel si čistý a to si ja prevelice vážim. Čistý myslím tak, že sa nám ťa podarilo vytrhnúť z pazúrov pekla v ktorom si sa motal posledné dni pred nástupom do nemocnice. Následky z tohoto boja boli však osudové.
Dnes ťa odlifrujú niekde do pece, pustíme si naše skladby, vonku ti zatrúbia kamaráti z orchestra poslednú famfáru a my budeme pokračovať ďalej. Musíme a chceme. Ale aj naďalej s tebou.
Dohodli sme sa s rodinou, že nám z teba odsypú, ja vyexportujem v štúdiu tvoje gitarové stopy, postavíme ťa v urničke na pódium, na tvoje miesto tam kam patríš a odpálime takú šou, za ktorú sa nebudeš hanbiť ani tam hore. Možno že ti nabehne aj mráz na chrbte. Tom Karpatskom.
Zbohom!
BRAŇO JOBUS, Karpatské chrbáty