Najmladšia česká generácia, ako som si skusmo overoval, jedného z najzaujímavejších českých pesničkárov Jima Čerta prakticky vôbec nepozná. U slovenskej to určite nebude ináč. Čiže rovnaký stav ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Pred novembrovým prevratom, bol Jim Čert verejnosti neznámym krčmovým hráčom na „zednický piáno“ s pekelníckym hlasovým prejavom, za ktorý si vyslúžil svoju prezývku. Občianskym menom to bol František Horáček, sústružník národného podniku Transporta Chrudim. Hral a vyspevoval si takto po krčmách a na súkromných akciách kamarátov skoro dvadsať rokov, v rodnej Chrudimi aj v Prahe, ale vedelo o ňom iba veľmi menšinové, alternatívne publikum – najmä vďaka skvelým festivalom ako Lipnica alebo Valašský špalíček, na ktoré sa nechal prehovoriť. Široké televízne publikum zaznamenalo toho bradatého šialenca s harmonikou až v deväťdesiatom roku, pri monštruóznom telemoste Praha-Paríž, keď v priamom prenose vyreval z Karlovho mosta smerom k prekvapeným Francúzom správu, že aj v Prahe Evrybadyz smoukink marihuána. Také už skrátka boli tie veselé porevolučné časy. Dnes by za to česká televízia dostala pokutu od Rady a Jima by z mosta, prenajatého výberovému združeniu mostových umelcov, hnali svinským krokom policajti, možnože aj v klepetách - ako propagátora návykových látok.
Hneď po prevrate nahral album svojich piesní: Světlu vstříc (Globus Internacional 1992) a zdalo sa, že všeobecné povedomie o Jimovi Čertovi ako skvelom, originálnom pesničkárovi začína rásť. Neskôr vyšli ešte albumy Poutník z transporty (Bevox 1997), Písně Středozemě (Bevox 1998). Jim medzitým odišiel na pár rokov za oceán, užívať si naplno americkej slobody. O nejaký čas prišli správy, že sa stihol presláviť aj v Kalifornii. Spolu s českým exulantom Ernom Šedivým (predtým než roku 1972 utiekol, hral doma s The Primitives group, Flamengom, Energitom) založili punkovú kapelu Life after Life a vydali výborný album Just Trip (Alternative Tentacles Records 1995 a 1997), ktorý im u seba produkoval nadšený Jello Biafra, bývalý basák od Dead Kennedys. Zhruba v tom istom čase ale prišlo aj odhalenie, že Jim Čert spolupracoval s STB. Jim Čert - agent sa stal na ďalšie roky hlavnou témou, o jeho muzike sa hovoriť prestalo. On sám neskôr v časopise Týden poprosil všetkých o odpustenie a postupne sa vytrácal z povedomia. Vystupuje už len veľmi zriedka, ako sa dá zistiť z vygoogleného. V roku 2005 vydal cédečko Karneval mrtvol (v hudobných samizdatoch z osemdesiatych rokov populárna morbídna pieseň rovnakého mena zo súkromného koncertu), o ktorom nič podrobnejšie neviem a niekde som zachytil, že píše aj nové pesničky. Ani o tých sa príliš nevie. Na Jima Čerta - pesničkára sa zabudlo.
Nové piesne nie sú ani na práve vydanom vynikajúcom albume Jim Čert Světla a stíny (Indies Happy Trails 2014). Je to záznam jeho strhujúceho koncertu z 22. júna 1989 na festivale Valašský špalíček. Pamätníkom sa tu presne po dvadsiatich piatich rokoch veľmi názorne pripomína, že Jim Čert bol mimoriadny zjav českej pesničkárskej scény. Pre mladých ignorantov bude prekvapujúcim až ohromujúcim objavom. Pretože takému energetickému tajfúnu, aký vedel z pódia spustiť suverénny krčmový šoumen Jim Čert - tu konkrétne za zhruba poldruhej hodiny, pretiahnutej z pôvodne vymedzených 45 minút - sa nevyrovná prejav žiadneho z kolegov pesničkárov. Napriek tomu, že koncert bol stiahnutý len cez mišpult na kazetový magnetofón, je zvuk nahrávky hutný, čistý a atmosféra koncertu veľmi sugestívna. Ako sa píše v kvalitne a zasvätene napísanom buklete, len dve pesničky sa museli vyhodiť z technických dôvodov - príliš hlučné prejavy obecenstva. Zostávajúcich dvadsať dva piesní predstavuje Jima Čerta v najlepšej forme a vo všetkých polohách. Album obsahuje aj pár piesní, ktoré na predchádzajúcich jeho albumoch nahrané neboli. Světla a stíny sú tak najkomplexnejšou a najlepšou vizitkou pesničkára Jima Čerta.
Naživo som Jima Čerta počul na legendárnom festivale v Lipnici v 1988. Ale len zdiaľky, keď nás, čo sme stíhali autobus k poslednému vlaku na Prahu, vyprevádzal daimonickým revom a harmonikovým kvílením z rozpumpovaného amfiteátra pod hradom. Zakončoval nabitý a pretiahnutý program, v ktorom sa nečakane až škandálne objavil na pódiu aj akýsi neznámy chlap menom Havel. Pri počúvaní záznamu Světla a stíny z festivalu Valašský špalíček si pripomeniete, že keď Jim Čert práve nevypúšťa strašidelné hrdelné revy, veľmi, ale naozaj veľmi dobre a čisto spieva. A že ako absolvent hry na klavíri a skladby na ľudovej škole umenia svoj nástroj ovláda rovnako bravúrne ako nezničiteľný vlastný hlas. Z dvadsiatich dvoch piesní na albume napísal Jim Čert texty k ôsmim z nich. U ostatných nájdete mená ako Reynek, Tolkien, Andrej Stankovič, Egon Bondy... Hudbu urobil k osemnástim, ostatné sú prevzaté, buď krčmové odrhovačky ako Ručičky nebojte se, vy makat nebudete, alebo piesne od kamaráta Skalického z kapely The Hever and Vazelína – Blejzr blues, Dělníkův den. Podstatné je, že či už od neho alebo od iných, všetky sú neopakovateľne poznačené Jimovým originálnym pretvorením. Uvedený je tu aj svojho času slávny twist Speedy Gonzáles, ale bez upozornenia by ho v Jimovej verzii sotva kto spoznal.
Jimove piesne a nasadenie s akým ich tu spieva, fungujú aj po štvrťstoročí svojou prudkou živelnosťou a neodvodenosťou. Aj ako veľmi pôsobivý, verný psychický otlačok doby. Na pamätníka z nich dýchne všeobecná nálada namiešaná z beznádeje, nasratosti, bezmocnosti, poníženia, ostrého výsmechu aj pozvoľna sa prebúdzajúcej neochoty nechať si toto všetko vnucovať vyhnitým tupým, mstivým režimom. Veď sa aj hneď na druhý deň po vystúpení Jima Čerta prihrnuli na usporiadateľov Špalíčka rozbesnené strážne psy kultúry – výjav dôverne známy všetkým, ktorí sa ako organizátori dobrovoľne obetovali v akciách tohto typu. O tom, čo pre vtedajšie publikum, vyhladované po dobrej hudbe, znamenali také pravidelné festivaly, ako už spomenutá Lipnica, Valašský špalíček, alebo trebárs slovenské Martinské folkfórum, svedčí programový plagátik v buklete albumu – z impozantného zoznamu účinkujúcich na Špalíčku 1989 vyberám, okrem Františka Horáčka alias Jima Čerta, len tak náhodne: Burian a Skoumal, Už jsme doma, Dežo Ursiny, MCH Band, Štěpán Rak, Marián Varga, Jiří Bulis, Jiří Stivín, Kuličky... a další a ďalší.
Album Jim Čert Světla a stíny je po všetkých stránkach skvelý. Jeho zostavovatelia a vydavatelia si zaslúžia pochvalu. A mne pri ňom, len tak bokom, už opäť napadá, koľko podobne zaujímavých živých záznamov by sa dalo vyťažiť z toho veľkého počtu nahrávok všetkých ročníkov slovenského Martinského folkfóra. Dúfam, že Milan Lesák, ktorý ich vtedy robil, nevyhodil všetko do kontajnera.
A už len tak na záver, mimo kamery, poradím: po Svetlách a tieňoch si pustite aspoň na youtube aj skvelý album Just Trip od Jimovej a Ernovej americkej punkovej kapely Life after Life. Pochopíte, prečo po ich koncerte slávny aktivista Biafra nadšene kričal zhruba asi tak, že konečne má aj San Francisco poriadnu kapelu s ksichtom!
Aha, a že čo akože oný... morálny a mravný profil agenta Jima Čerta? To nechám iným hodnotiteľom, takým, čo sú pyšní na to, že životy druhých by vedeli žiť oveľa, oveľa lepšie, statočnejšie, zmysluplnejšie, výstižnejšie...
Gaco Novomesský
Foto: Pavel Strážay * www.musicphotonews.com