Niekedy sa len tak zadarí. A jeden aprílový týždeň sa hudobne zadaril mimoriadne.
Najskôr Steve Vai, ale o tom na ďalších stránkach viac. O pár dní neskôr: Veru som si nemyslela, že ešte uvidím a započujem Pražský výběr naživo a v pôvodnej zostave. Vypredaný bratislavský MMC prekypoval atmosférou a muzikantskou šťavou a ešte než to Kocáb vyslovil, preblesklo mi, že sakra, to ale nie je úplne ok, že sú stále úplne aktuálni. No sú. Takže „zeď hudby proti ruZZákům, joooo!“ Dúfam, že sa podarí. A spomínam na ich zjavenie pred viac ako 35 rokmi v pitevni, kde mi ich ako vzácnosť preveľkú, v Prahe ulovenú predviedol kamarát Miro. Punkrockový „nářez“ a hysterické jačanie Viléma Čoka, to bol presne ten pocit… a znova je. Irónia, paródia, vymrskanie celej tej šedej zatuchliny, všetkých tatrmanov, bez talentu snaživcov a ich pobratimov a poddaných.A na šťastnú chvíľku akoby celá sála – bodaj by bola obrazom spoločnosti – rozumela, že demokracia je to, že v jednej kapele je Klaudius Kryšpín i Michael Kocáb s dosť odlišnými postojmi ku kadečomu, že Kocábovo (a nielen jeho) tvrdenie, že 33 rokov po „sametu“ by si už ľudia mali vedieť zvoliť za prezidenta niekoho bez komunistickej i bez ŠTB minulosti je viac než opodstatnené práve preto, aby sme aj naďalej mohli žiť svoje konfliktné životy a prejavovať svoje konfliktné názory (veď život je konflikt) v slobode a nejakej harmónii. Tak ako ho predstavuje každá dobrá hudba. Bolo by fajn, keby sa s touto „výběrovou“ muzikou vstrebala do davu i Kocábova hodnotová politika verzus reálna politika. Lebo inak sa, žiaľ, napĺňajú slová piesne Jiřího Dědečka: „Nechme samet sametem, pánové a dámy / buďto s nima zametem, nebo oni s námi.“
Nina Jassingerová
Objednať časopis / predplatné TU