Piešťanskú skupinu Slniečko alebo Punto a rybacé hlavy netreba extra predstavovať priaznivcom folkovej hudby a rovnako tak ani obyvateľom trnavsko-piešťanského regiónu. Avšak, je škoda, že táto zrelá kvalitná kapela nie je známa po celom slovensku a naprieč hudobnými žánrami. Za svojich 40 rokov neúnavnej činnosti by si to právom zaslúžili. Skupina má na konte 5 radových albumov a jeden album detských piesní v spolupráci s Danielom Hevierom, z čoho je zrejmé, že ich neprodukuje ako horúce rožky, ale skôr sa sústreďuje na to, že sa vyjadrí hudbou na novom albume vtedy, keď nastane vhodný čas, alebo keď sa rozhodne vydavateľ, že už by bolo načase opäť niečo vydať. Presne tak tomu bolo aj v prípade šiesteho albumu „Majte nás radi“, ktorý vznikol na popud Pavla Maruščáka z Pavian Records, ktorý oslovil speváka a textára skupiny Petra Remiša, či niekde v šuflíkoch nemá dosť piesní na nový album. Nemal ich dosť, ale ako býva u Petra zvykom, pre písanie potrebuje nejaký impulz a práve toto postrčenie sa ukázalo ako veľmi efektívne. Zložil sedem nových piesní, z ktorých sa spolu so staršími songami preverenými časom a koncertami podarilo vyskladať pestrú eklektickú mozaiku tak typickú pre tvorbu Slniečka (konceptuálne, ani tematicky ladené albumy nikdy neboli ich doménou). Niet pochýb, že Peter Remiš je stále vo výbornej forme a viaceré piesne z nového albumu majú veľký potenciál zľudovieť a stať sa novými hitmi kapely. Pristavme sa trochu pri Petrovej tvorbe. Je známe, že píše v piešťanskom typicky tvrdom dialekte a človeku neznalému veci by mohlo napadnúť, že sa jedná o jednoduché odrhovačky, opak je však pravdou. V každej z piesní je badať textárske majstrovstvo, akého je schopný iba múdry človek, ktorý chodí s otvorenými očami a má toho prežitého dosť na to, aby o veciach mohol zasvätene písať a spievať. Navyše, podarilo sa mu dať dohromady partiu šikovných muzikantov (Peter Remiš - spev, akustická gitara, huslistka Bárbara Barros, gitarista Laco Svitek, basák Majo Mišík, bubeník Robo Gajdošík a akordeonista Michal Urban), ktorú na albume dopĺňa ako hosť saxofonista Marián Jaslovský. Pre zaujímavosť, Peter Remiš sa na albume prezentuje iba ako autor a spevák, no akustickú gitaru nenahrával. Tú zveril svojmu šikovnému kolegovi Lacovi Svitekovi.
A aký je teda album Majte nás radi? Je pestrý, svieži, plný cigánskych, folkových, country, blues, rompop a iných štýlovo nezaraditeľných piesní. Kapela si dala záležať na kvalitných aranžmánoch a chvíľami sa ponoríte do gypsy jazzovej atmosféry v piesni „Vajda“, pojednávajúcej o tom, ako sa cigánskym vajdom stáva neróm, ktorý na to má.
V hitovke „Čakám“, ktorá je už na koncertoch veľmi žiadaná, autor čaká, kedy bude slávny spevák čo má v krku vretý zemák a vytáhne jak mladý boh. Nastavuje zrkadlo súčasným hviezdam a ich „kvalitnej“ produkcii „ako suchá šupka z pomaranča“.
Na albume nechýba ani pieseň o osudovej žene Aide, s ktorou aj poľná cesta je ako mliečna dráha, zaujímavá ekvilibristickými vyhrávkami gitaristu Laca Sviteka v štýle Djanga Reinhardta podporenej hudobnými plochami skvelej huslistky Barbary Barros a nápaditými saxofonovými vyhrávkami Mariana Jaslovského, ktorého som si všimol až pri druhom, či treťom posluchu, no o to viac som si ich zamiloval. V piesni je pomerne veľa gramatických rýmov, ktoré však dobre vyvažujú zaujímavé slovné obraty a prirovnania (...spolu sme oheň, voda, zem - atómová elektráreň).
Aktuálne témy tiež nezostali nepovšimnuté a v piesni „Hej Ty“ autor kritizuje a satirizuje narastajúcu nenávisť na sociálnych sieťach (...a Hitler by sa potešil tej pozitívnej zmene, nasadme si rúška a hned všeci hejtujeme ….nožík sa mi otvára, keď ide v telke Čeky, nemám rád ked východnári ukradnú nám fleky).
Peter Remiš má dar pomenovať veci priamo. Svedčí o tom aj jeho nespokojnosť so situáciou v domovskom meste Pieštany, ktoré nielenže sa nerozvíja, ale je už za zenitom a bez vízie rozvoja. Popisuje to v piesni „Mamuty“. Kritizuje úpadok mesta, neefektívne riadenie mesta samosprávou (roky trvajúce diskusie o parkovacej politike).
V piesni „Smrt na jazyku“ sa autor humorne (a ku koncu trochu morbídne) vyrovnáva s poslednými okamihmi života(...anjel strážny nad nami, už dalšiu šancu nedá mi, moju lodku s veslami spláchne vlna tsunami, už serem celkom na tenko a modlím sa nech Pánbenko, dvihne mi tlak v potrubí, mám v podpalubí otruby ….na nohy ma nepostaví ani káva z Popradu, moje kosci možce hodzit na spoločnú hromadu …lachké ženy z čiernej kroniky, strkajú mi vnúter nakazené jazyky). Téma je smutná, no spracovaním sa autor smrti stavia čelom a baví sa, čo je podporené rytmikou piesne v dvojštvrťovom tanečnom rytme a prudko zapamätateľným refrénom.
Mohli by sme sa venovať každej piesni zvlášť, ale to nie je cieľom recenzie. Najlepšie bude, ak si vlastnú recenziu napíše (vymyslí) každý poslucháč sám. Za zmienku však ešte stojí pieseň „Zuby“, v ktorej sa autor prostredníctvom vypadnutého zuba vracia k svojmu predchádzajúcemu spôsobu života a jeho dôsledkom na kvalitu aktuálneho (dentálneho) života a pieseň „Čo robá na Vánoce“, v ktorej sa zamýšľa nad tým, čo asi na Vianoce robia celebritné slovenské ženy.
Skupina Slniečko vydala album, ktorý je dobrý a právom si zaslúži pozornosť poslucháčom aj médiíí. Vedel by som si predstaviť počúvať niektoré z piesní aj v éteri slovenských rádií. Vtipné, kvalitné piesne podporené vynikajúcimi výkonmi všetkých členov kapely majú potenciál zabaviť ale aj primäť k zamysleniu.
*****
RADO TIŇO