ROGER WATERS
Dark Side Of The Moon Redux
Cooking Vinyl
**1/2
Začiatkom tohto roku ohlásil Roger Waters, že pripravuje jeho vlastný remake slávneho albumu „Dark Side Of The Moon“. Zvoli pre neho svojský podtitul, „Redux“. Redux je doslova „vlhký zvučný praskot pri počúvaní pľúc“. Samozrejme, všetci fanúšikovia Pink Floyd spozorneli, obzvlášť po vyhlásení, že tam nebudú „tie rock and rollové gitarové sóla“. Časť fanúšikov si to hneď spojila s rozpormi, ktoré Waters a David Gilmour medzi sebou dlhodobo majú. Obzvlášť po vypuknutí vojny na Ukrajine, kedy sa Gilmour postavil jasne na stranu Ukrajiny, kdežto Waters na tú opačnú. Waters toto ale neskôr dementoval s tým, že pôvodný album a prínos každého člena na ňom si veľmi váži, ale že sa časom stratilo pôvodné posolstvo, ktoré sa albumom snažili odovzdať. Teda, ako autor všetkých textov, hlavne on.
Waters sám popísal svoj zámer: „Dave, Rick, Nick a ja sme boli tak mladí, keď sme spravili (originál), a keď sa pozriete na svet okolo nás, posolstvo zjavne zapadlo. Preto som začal zvažovať, čo by mohla priniesť múdrosť 80 ročného do novo predstavenej verzie. Myslím, že nová nahrávka je viac reflektívna a viac naznačuje o čom bol jej koncept.“
A tak sme všetci ostali v napätom očakávaní, predstavujúc si, ako by mohol DSOTM znieť bez gitarových sól, ktoré sú v celom albume tak dominantné.
Roger Waters po odchode z Pink Floyd vydal niekoľko sólo albumov, posledný z nich „Is This The Life We Really Want?“ roku 2017. Dokonca aj jednu operu. Avšak, hoc sa radím medzi celoživotných fanúšikov Pink Floyd a aj ich duchovného otca Rogera Watersa, jeho novšie práce ma nechávali skôr chladným, aj vyššie spomínaný album, čo nemôžem povedať o jeho tvorbe medzi rokmi 1984 až 1992. Posledným albumom, kde prinášal okrem silných tém aj pomerne vydarenú hudbu, bol „Amused to Death“ (1992).
Poďme však k súčasnosti - úvod albumu, „Speak To Me/Breathe“. Ikonický tlkot srdca tu dopĺňa zvuk jarnej lúky a recitácia textu zo skladby „Free, Four“ (Obscured by Clouds, 1972). Akustická gitara nahrádza Stratocaster a celé to podtrhujú mohutné syntetické plochy, ktoré sa prelejú a zmiešajú s ťahavými syntetickými slákmi nás uvedú do atmosféry nového „darksajdu“ a vrhnú nás do jedného z Watersových snov, ktorý začína „štandardným bulľitným súbojom medzi dobrom a zlom“ a vyplní kompozíciu „On The Run“, ktorá si ponechala elektronickú, sekvenčnú plochu, podobnú, ako pôvodná verzia. Miesto úvodného sóla v „Time“ nás víta „hlas, ktorý tu bol celý čas, skrytý v skalách a knihách…v prostom pohľade…hlas rozumu“. Skladba sa ukazuje oveľa melodickejšia, počuť aj spev a silné syntetické plochy, ktoré dominujú ostatne aj v iných skladbách. Hlavného sóla sa tu ujal Hammond a Theremin. Tému strachu zo smrti si skladba „Great Gig In The Sky“ ponechala, tentokrát je tou smrťou však rakovina, ako píše Watersovi v liste Candel. Avšak neponechala si aj piáno Ricka Wrighta. Track „Money“ nezačína tradičným štrngotom peňazí. Skladba vyznieva ako veľmi temné blues, s hlbokým Watersovým hlasom. O Watersovi je známe, že svojim „škriekaním“ (Careful with that exe, Eugene) sa pripravil o hlasivky. Ponurá atmosféra, kde nás autor miesto saxofónového sóla víta v pekle. Celú sólovú časť vyplní rozprávanie, až sa vrátime nazad k slohe a … ono to je skôr recitácia, než spievanie. „Us and Them“ sa obíde nie len bez Rickovho piána, ale tentokrát aj bez recitácie, ktorou sa snaží autor dovysvetliť celé posolstvo albumu. Tej sa opäť dočkáme v ďalšej skladbe, „Any Colour You Like“. V nej ma milo prekvapila basa. Pripomína tú, ktorú hrával na vystúpeniach „Dark Side“ v 70. rokoch, opäť raz trsátkom. Prichádza vyvrcholenie albumu skladbami „Brain Damage“ a „Eclipse“, kde Watersa dopĺňajú vokály prehnané cez vocoder a záverečným tlkotom srdca platňa končí.
Watersovým cieľom bolo prerozprávať celú myšlienku albumu tak, aby to dnešný svet pochopil, lebo, podľa jeho slov, svet sa po pôvodnom vydaní albumu nezmenil a teda album zostal nepochopený. Chcel vypovedať tie isté myšlienky, ktoré mal ako sotva tridsaťročný, z pohľadu jeho osemdesiat ročného ja. Za mňa osobne sa mu to nepodarilo, moje pochopenie sa nezmenilo. Naopak, pribudol trpký pocit, že všetky dôležité miesta originálu, kde mali priestor ostatní spoluautori vyplnil sebou, svojim rozprávaním, svojimi príbehmi. „Je to môj projekt a ja som ho napísal… Zbavme sa všetkých tých sprostostí o MY“. Celkový dojem u mňa je, že vo výsledku je to pomerne oddychové, až meditatívne počúvanie, niečo, čo si pustíte, ak nechcete byť rušený podupkávaním vlastnej nohy.
Asi by bol výstižnejší názov „Reduced“, a možno je aj „Redux“ len slovná hračka, ktorá sa od slova reduced odvíja. Pôsobí pomerne minimalisticky. Zvukové plochy sú vydarené a pôsobivé, osobne mi trošku nevyhovuje zvuk bicích, ktoré znejú veľmi elektronicky a akosi sa miestami derú do popredia. Ale, úprimne povedané, najzaujímavejším robí tento album fakt, že vyšiel z dielne Rogera Watersa. Keby toto isté a rovnako spravil hocikto iný, asi by to nevzbudilo veľkú pozornosť, hoc Nick Mason to popisuje ako „absolutely brilliant“. V každom prípade je to ďalší kúsok do zbierky pre každého fanúšika Pink Floyd.
MARTIN NÁMEŠNÝ