Peter Remiš (1961) je textár a spevák skupiny Slniečko (niekedy uvádzanej aj ako Punto a Rybacé hlavy). Pesničky píše prevažne v piešťanskom nárečí. K najznámejším patria „Ludevít Štúr“, „Rajčiny“ a „Čakám“. V živote vystriedal množstvo zamestnaní (skladník, závozník, poštový doručovateľ, prekladateľ, reportér bulvárneho denníka...). V súčasnosti vedie jazykovú školu.
Pamätám si ako som v druhej polovici 60. rokov videl v telke čierno-biely klip Karla Gotta k pesničke „Zloděj dobytka“ (text Jiří Štaidl). Dostalo ma to. Utekal som k starej mame a vyliezol som na vydesenú kozu, ktorá sa nič netušiac pásla v záhrade. Predstavoval som si, že som kovboj a cválam na koni, aj keď môj „tátoš“ s plným vemenom sa iba potácal a mal na to asi iný názor. Dostal som vtedy od starého otca poriadne poza uši.
Inšpirovaný týmto dobrodružstvom som o niečo neskôr napísal svoj prvý text: „Keby som bol kovbojom / a vedel aj strieľať / jazdil by som na koni / až po Divý západ...“ Pesničku som síce nedokončil, ale uvedomil som si, že v pesničkových textoch môžem byť čím len chcem: aj kovbojom a to bez toho, aby mi hrozili zauchá.
Na jeseň 1980 som dostal povolávací rozkaz a môj budúci spoluhráč Miško Urban mi tesne predtým požičal vinyl ETC...2. Kainarove slová „Stříhali dohola malého chlapčeka“ presne vystihovali rozpoloženie toho vyplašeného mladého ucha, ktoré vyhodili z hniezda rovno do drsného sveta - do Vojenského útvaru 3866 v Mikulove. Buzerák, pochody, ranné rozvičky, poplachy. A popri tom som čítal Hlavu XXII, objavil C&K Vocal a básnika Františka Halasa.
Z jednej polovice som bol vtedy rocker odchovaný na mizerných kópiách nahrávok Led Zeppelin a Rolling Stones. Moja druhá polovička duše však obdivovala Modus a Mariku Gombitovú. Chcel som napísať niečo podobné ako Kamil Peteraj. Takže hneď po vojenčine som sa vrátil k textovaniu. S mojím prvým (a posledným) „peterajovským“ songom „V letnom kine“, som ale veľký úspech nezískal. Dal som sa preto dočasne na divadlo. Začal som s adaptáciou Cibuľkových dobrodružstiev od Gianni Rodariho. Z adaptácie neskôr „vypadli“ moje prvé pesničky, zhodou okolností v nárečí. Obecenstvo bolo z nich nadšené – a ja som bol zrazu v pesničkárstve namočený až po uši.
Je veľa slovenských textov, ktoré ma hlboko zasiahli. „Malý chlapec“ zo Šebanovho albumu Bezvetrie je jedným z nich. Sedel som v roku 2000 v mojom miniatúrnom bytíku na podlahe, prehrával som si tento nový objav stále dokola a dokola a z očí mi tiekli slzy ako hrachy. Niečo v tej pesničke sa dotklo citlivého bodu v hĺbke mojej duše. Bodu, ktorý bol skrytý aj pre mojimi očami – zrejme ešte od čias, keď som sa pokúšal jazdiť na koze.
Podobným klenotom je pre mňa „A to je všetko?“ od Longitalu: „Sedím tu a vidím vecí koniec / Tichú krásu dokončený stav / Keď dokončím všetko čo mám / Kam sa poberám?...“ Rafinované spojenie jednoduchej harmónie, pod kožu lezúceho textu a dokonalého prejavu. Som hrdý na to, že som si Danom Salontayom a Shinou mohol túto pesničku zahrať na krste ich albumu.
Píše sa rok 2023 a ja dumám, o čom by mal byť posledný text na našom novom albume. Malo by to byť niečo nové a neošúchané. Niečo, čo by bolo „in“. V hre je téma gender vzťahov, alebo vojna na Ukrajine. Nič dobré z takých tém ale nekuká. Neviem kedy to prišlo, ale jedného rána som sa zobudil a vedel som, že musím dokončiť kovbojskú pesničku z detstva. Zaslúži si to. Už len z pamiatky na mojich starých rodičov, úbohú kozu a toho malého kučeravého chlapca, ktorý ju tak týral. O pár hodín bol text „Kóbojskej“ na svete. Na rozdiel od mojich vymyslených a odpočutých príbehov ide o číry autobiografický text. A tento verš ma plne vystihuje: „Ked príde pre mna šerif / ked ma zhltne čierna zem / na futrál mi napíšu: / hluchý bov jak pen“.