A je to tu. Benefičné podujatie Osmidiv v Banskej Štiavnici dňa 25. augusta 2024 dostalo svoj „občiansky preukaz“. Znie to neuveriteľne, ale naozaj. Už 15. ročník koncertu pre osoby s mentálnym a zdravotným postihnutím v tento deň pripravilo Občianske združenie Milan Štefánik. Bola to oslava ako sa patrí. Ak ste tam neboli, môžete si o tom prečítať.
Prípravy sa začali už v sobotu poobede. Pripraviť koncert nie je hračka. Všetko potrebné najprv preniesť z auta. Rozdeliť úlohy dobrovoľníkom a ide sa na to. Zavesiť banery. Pripraviť si šatne pre účinkujúcich. Pozametať hľadisko. Necháme si niečo aj na nedeľu. V nedeľu od rána kmitajú po priestore farebné tričká. Tu bude občerstvenie. Tu sa budú rozdávať farebné tričká pre všetkých. A dole sa bude variť najlepší guláš. Pripravíme gril na klobásy – aj tie sa budú dnes v ponuke. Tam pripravíme priestor pre kreatívne dielne. Do čoho sa môžu dnes „inak obdarení“ zapojiť? Enkaustika, maľba horúcim voskom. Pletenie košíčkov z pedigu. Maľovanie na tvár a ruky. Maľovanie na sadrové odliatky. Pri dobovo oblečených členoch OZ Rytieri Vir Fortis zo Zvolena si skúsite výrobu kožených náramkov, razenie tradičnej mince, ale i niečo nebezpečnejšie – streľbu z luku. Dávajte pozor, nevstupujte do priestoru streľby! Ešte zvukovky a už sa môže otvoriť brána Amfiteátra pre hostí.
Hľadisko sa pomaly zapĺňa a moderátorský mikrofón si berie Richard Vrablec. Moderátor a zabávač. Aj dnes má pre Vás pripravené určite nejaké spestrenie v podobe žartíkov. „Túto akciu organizujú ľudia, ktorí majú dobré srdcia. A ja mám rád okolo seba ľudí s dobrým srdcom. Je mi jedno, kto má aké funkcie, kto má koľko peňazí. Ja potrebujem ľudí okolo seba, ktorí majú iskru v oku a úsmev od ucha v uchu.“ Po úvodnom slove volá k sebe na pódium aj moju maličkosť. Jedinú zástupkyňu nežnejšieho pohlavia medzi účinkujúcimi dnes. Nie, nebudem moderovať s ním. Mám inú „povinnosť“. Roztancovať „inak obdarených“ latino rytmami. Tak ideme na to. Začína sa Zumba s Julkou. Najprv krátka rozcvička. Už ideme na plno. „Ľudia, ktorí chodia na koncert Osmidiv, sú úplne výnimoční.“Jednoduché kroky, aj zložitejšie. Skúsiť treba všetko. Krok vpred, krok vzad. Zatrasieme bokmi. Ruky hore, ideme si zatlieskať. Dáme si aj novinku. Otočka. Teraz pôjdeme vľavo. Vrátime sa späť. Ruku na to. Keďže nás dnes slniečko obdarilo páľavou, je potrebné si spraviť krátke prestávky na občerstvenie vodou. Richard Vrablec tento priestor hneď využil na malú súťaž. Doniesol si prístroj, ktorý meria silu stisku ruky. Vybral si naozaj statných junákov. Výhru v podobe potlesku si odniesol zástupca z radov zdravotného dozoru. Možeme pokračovať v zumbovaní. Strieda sa cumbia, salsa a nakoniec moja obľúbená bachata. Ešte sa vydýchať. A veľký potlesk pre tých, ktorý ste to so mnou v tejto horúčave zvládli. Bolo skvelé pozerať do hľadiska, kde tí, čo sa nezmestili pod pódium, tancovali na svojich miestach. Všetkým to išlo skvelo. A prekvapenia sa začínajú. Darčeky od „inak obdarených“ sú tie naj. Sú vyrobené z čistého srdca a s láskou. „Keď vidím svoje meno na transparente, alebo ako dnes, keď som dostala taký plagátik, že – Mám ťa veľmi rada, tak je to pre mňa veľmi dobrý pocit. Ja viem, že možno niektorí ľudia to nepochopia, ale tieto „inak obdarené“ deti majú oveľa väčšie srdiečka ako my, „obyčajní“ ľudia a treba si to uvedomiť. Všetci by sme mali mať také veľké srdcia, ako oni.“
Malá výmena na pódiu. Richard Vrablec si k sebe pozýva organizátora podujatia, Milana Štefánika a spolu s ním krásnu. Stále usmiatu slečnu, Lenku Slniečkovú, ktorá je autorkou obrazu z motívom tohto ročného podujatia. Vyskúšať si techniku, ktorou vytvára svoje diela, si môžete s ňou aj dnes vy. Spolu chcú obraz venovať do Zariadenia sociálnych služieb Breza z Tornale. Na pódium ho prichádza prevziať Andrea Foldyiová.
A už je pripravený prvý hudobný hosť. Na ceste z Oravy do Bratislavy si spravili odbočku i do Štiavnice. Kto to je dnes? INÉ KAFE. O rok budú chlapci oslavovať už 30 rokov na našej hudobnej scéne. Prišli nám zahrať a zaspievať v štýle punk rock a pop punk. Je to počuť od prvých tónov. Čumil. Vraťo to hneď rozbalil vypeckovaným gitarovým sólom. Áaa už je to tu, a tak neváhaj Ani minútu a poď sa s nami baviť. Poďme to rozbubnovať. Ale ani basgitara nechce byť pozadu. „Snažíme sa vnímať tieto akcie tak, ako to vnímajú oni. Nechcú, aby sme sa s nimi bavili ako s niekým, kto je handicapovaný. Skôr stoja o prístup taký, že ich berieme ako rovnocenných.“ Nezáujem, ten tu dnes nehrozí. Trocha romantiky, spomienky na časy, ktoré boli. Otázka za milión. Dáme si jednu, ktorú si môžete spievať celú s nami. Text určite pozná každý. Vymyslená. Pieseň počuť nielen na Amfiteátri, ale v celej Štiavnici. Dáme si aj baladickú. Biely hotel. Texty, ktoré sú zo života. Špinavé objatie, Prečo je to tak? Všetci sme tu Úspešne zapojení na dobrú náladu. Vraťo to roztočil naplno. Život nie je Ružová záhrada, ale my si tu dnes tvoríme skvelý deň. Nie je sa čo čudovať, že zaznela i Ďakujeme Vám. Záverečná. No nie pre nás. koncert sa ešte len rozbieha. Veľký potlesk. Odfotíme sa spolu, veď tú atmosféru treba zachytiť. A darčeky pre chalanov.
Výmenu nástrojov a aparatúry na pódiu využíva spoločnosť SPIG na krátke predstavenie a pripomenutie toho, čo Vám môžu sprostredkovať, pomôcť vybaviť ohľadom kompenzačných pomôcok a zariadení.
Do programu sa nám neplánovane nanominovali Fideloví banditi. Veď prečo nie. Boli pri prvom ročníku, tak prišli osláviť s nami aj tento jubilejný, pätnásty. Peter hneď v úvode pozdravil všetkých slovami: „Je pre nás naozaj veľká česť byť tu s vami a prinášať vám tu radosť.“ Karol a Peter sa ujali gitár a mikrofónov a spestrili program piesňami od známych slovenských kapiel a spevákov. A rozlúčili sa naozaj originálnou od Miška Dočolomanského. Zbohom buď, lipová lyžka... Karol ešte dodal: „My sme tu boli v podstate od počiatkov a sme veľmi radi, že ten festival má toľko ročníkov. A čím ďalej, tým je to úspešnejšie a tá energia z tých ľudí je príjemná,“
Richard Vrablec sa rozhodol, že ďalšieho hudobného hosťa, treba patrične uviesť. Slovenská legenda. Nezabudnuteľní, s originálnym hudobným prejavom v štýle poprocku s prímesou folklóru a folku. Milý prítomní, na pódium práve prichádza Janko Kuric a skupina Vidiek. Neuveriteľných 38 rokov prinášajú piesne pre potešenie poslucháčov. A tak sa nie je čo čudovať, že sa ide spievať nielen na pódiu, ale aj v publiku. Poďme na to . Roztáča saCirkus život. Hrajte trúbky. Dáme si aj pekný Slovenský tanec. Zakrepčíme si spolu. zopakujeme si abecedu. Všetci naraz: a, e, i , o, u ypsilon... padli tu poznámky, že Janko sa snáď chystal na veľkú vodu so svojimi skrátenými nohavicami, alebo cestou podrástol. Nie, to si obliekol len svoje charakteristické nohavice. Ak si sám, príď k nám k pódiu. „Ja beriem ľudí všetkých úplne rovnako. Je mi jedno. Pre mňa je to publikum úplne rovnaké. Nedelím ľudí na odtiaľ a odtiaľ, alebo sú takí a onakí. Beriem ich úplne na jednej úrovni ako som ja. Takže ja sa teším na každý koncert.“ Znie Námornícka. Ale čo to? Niekto tu porušil zákaz? Nie. To len z mikrofónu odznieva oznam – Fajčenie škodí zdraviu! Dáme si i nejakú temperamentnú? Ó, maňo. Bez poslednej z play listu by to nebol ani vidiek. Keď Vidiek, tak aj Vidiečan. Spievajú všetci. Potlesk a darčeky.
A po nich je čas na darčeky pre „inak obdarených“. Za čo? Za ich umelecké výtvory, transparenty a mávadlá. Keby ste to videli. Tie nápady. Farby. Nadpisy. Jednoducho nádhera. Porota v zložení Milan Štefánik, Richard Vrablec a Karol .... a Richard Vrablec. Úlohu majú neľahkú. Veď vybrať ten naj nie je len tak. Krátka porada a volajú k sebe na pódium 6 kandidátov na hlavnú výhru. 6, 5, 4, 3. Prvé dve miesta rozhodnú diváci. Hlavná cena odovzdaná. Ale nebojte sa. všetci, ktorí niečo vytvorili, si zaslúžia aspoň malú odmenu.
Už je tu posledný hudobný hosť. Na toho som sa i ja osobne veľmi tešila. Mám rada jeho piesne a texty. Peter Cmorík Band. Naša Superstar 2006. To už je toľko rokov? Na konte má i Zlatého slávika a niekoľko ocenených hitov roka. A potešil ma hneď 2x, lebo svoje vystúpenie začal s mojou obľúbenou Taká ako ty. Veď ako inak začať, keď nie s láskou. Krásne texty zo života, o láske v kombinácii s typickým chrapľavým hlasom Petra. No čo viac si priať. „Sú to špecifické koncerty. Ľudia sú špecifickí. Ale, keď vidíme, ako sa bavia, vedia sa baviť, ako ich to teší, ako idú do toho rytmu, ako spievajú tie texty, tak je to pre nás radosť. Vieme, aké je publikum, a vždy je to super. My sa zabavíme, ľudia sa zabavia a mám taký pocit, že im to robí dobre. To je dôležité.“ Prídi k nám, volá divákov. Komu patrí táto pieseň, nevieme. Premýšľam nad tebou. Ale každá žena si môže povedať, že o nej. Interakcia s publikom je perfektná. Ruky nad hlavu a tlieskame. Jedno si želám. Aby ste tú ďalšiu pieseň so mnou spievali úplne všetci. I keď je dnes slnko na oblohe, predsa si dáme. Nostalgická. Dážď. Gitarové sólo. A ruky hore. Napravo. Naľavo. Óooo... Úuuu. Pred poslednou sa rozospievame a dáme aj spoločnú krokovú choreografiu. Mám pocit. Obrovský potlesk. Darčeky. „Vždy ma to poteší. To, že si dali tú námahu, že venovali ten čas tej príprave... asi to nemajú úplne jednoduché to vytvoriť. Takže ja mám z toho veľmi dobrý pocit. A aj to obdarovanie je také, že vidím na nich, akí sú hrdí na seba, že to vyrobili a že nám to môžu dať.“ A Peter schádza k „inak obdareným“, aby sa mohli s ním odfotiť všetci, ktorí chcú. Aj z tohto je vidieť veľkosť srdca a osobnosti speváka.
Ale je tu záver. Posledné objatia. Bolo ich dnes neúrekom. Posledné foto. Prianie všetkého dobrého. Veľký potlesk a veľké ďakujem patrí všetkým. Organizátorovi. Dobrovoľníkom. Podporovateľom. Účinkujúcim. A najväčšie ďakujem „inak obdareným“. Robiť to pre nich, má pre mňa veľký význam. vidieť ich úsmev, keď odchádzajú z takéhoto koncertu, je to, čo ostáva v srdci ešte dlho. Presne tak, ako to povedal Richard Vrablec: „Pre mňa je veľmi dobrý pocit, že tie deti sa smejú, tešia a sú prirodzené. Oni si to vychutnávajú, oni si to užívajú, oni mi odovzdávajú množstvo energie z ktorej čerpám dlho, dlho, dlho.“
A ja dodávam: „Ďakujem, že som súčasťou tak skvelého tímu ľudí pod vedením Milana Štefánika. A teším sa na ten ďalší ročník. To už bude 16.“
Text: Júlia Platková
Foto: Igor Frimmel, Marek Vaco a Milan Maršalka
Video: Andrej Budai