Druhý pianista, Piotr Wyłeżol (1976), na spomínanej akadémii v Krakowe klavír vyučuje. Už od detstva sa venuje beethovenovskému a mozartovskému repertoáru, pôsobí ako cembalista. Spolupracuje s britským multižánrovým huslistom Nigelom Kennedym (1956). (A Very Nice Album – 2008, SHHH – 2009), ale aj s veličinami domácej scény – Janusz Muniak, Tomasz Szukalski, Evą Bem, aby som vymenoval len najznámejších. Jeho sólový album, to je osem kompozícii, ktoré držia pokope a jeho dynamická hra vás udrží pri počúvaní tak, že vám tých 42 minút ubehne šmahom. Interpret a komponista sa nechal inšpirovať neskoro romantickým obdobím F. Liszta. Jeho hudba je dramatická, dynamická, využívajúca kontrapunkt, a to aj v názvoch (White water, Black water). Milovníci džezového klavíra nech nečakajú expresivitu Hiromi, skôr lyrickosť a dynamiku Jarretovu. Ide väčšinou o skladby, ktoré stopážou nepresiahnu únosnú mieru, sú prehľadné a poslucháč sa v nich vie orientovať. Improvizácie sú to vskutku majstrovské, pritom je to skôr vážna hudba ako jazz. Ale na tom nezáleží. Wyłeżol sa zaradil k takým velikánom jazzového klavíra, ako je legendárny Adam Makowicz. Skvostné kompozície: Improludes opus Zero, Clouds (In Memory of Jarek Smietana). Hevhetia, bravooo!
****
Ján Graus