V októbri 2017 sa kapela Sto múch vrátila na scénu. Po dlhej pauze vyplnenej populačnou aj tvorivou explóziou jej členov (projekty Adela, Maca a Kapela roka, trio Fiala/Turcerová/Szabó, písanie hudby pre divadlá), sa s novými životnými i muzikantskými skúsenosťami znovu zišli a zohrali, ľudsky aj hudobne. Ovocie tejto obnovenej spolupráce vychádza vo vydavateľstve Hevhetia v podobe ich štvrtého albumu „Sto múch“.
Po 19 piesňach dvojalbumu „Skorotlčúce“ (2011) ich teraz vydávate iba 11. A není to málo, Antone Pavloviči?
Maca: Tak to vyšlo. Nahrali sme ich viac, a tieto prešli finálnym sitom.
Juraj: Z vybratých 22 sme nahrali 15 piesní. Na albume bude 11 vecí, s ktorými sme sa stotožnili takmer všetci. Kritériom bolo: bližšie k ľuďom – chceme aj pop, aj piesne v štýle 80's a 90's. Nič si nedokazovať, baviť sa čímkoľvek – tak ako vždy.
A čo ten názov? Vymýšľali ho s vami dokonca i fanúšikovia.
Maca: Boli rôzne nápady, ale nakoniec sme sa rozhodli takto. Vraveli sme si: Čím jednoduchšie, tým rýchlejšie bude doma CD… a nebolo to tak! Práve obal (bez názvu, bez textov) je dôvodom, prečo sa to zdržalo. Ale je krásny!
Juro: Fanúšikovia aj naši kmeňoví textári mali dobré nápady, no napokon nám to prišlo takto prirodzené. Ani neviem prečo.
Luca: Sto múch – nič viac sa nám nežiadalo k tomu dodať.
Juraj, kadekto vie o tvojom bezodnom šuplíku nezverejnených piesní. Ako kapelník a autor hudby máš hlavné slovo a album zostavuješ podľa premyslenej dramaturgie. Čo spája tieto piesne?
Juro: Máš pravdu, ale nebudem v tomto prípade klamať. Tento album obsahovú dramaturgiu nemá, to sme vedeli od začiatku. Pre mňa je toto album s podtitulom „Fšehochuť 2“.
Môžeme sa tešiť na to, že už budete načierať do hlbín Jurajovho archívu častejšie?
Miro: Určite… A radi.
Juro: Myslím, že ďalší album nebude zase až o 8 rokov…
Luca: Vlastne už plánujeme ďalší, z piesní, ktoré sa na doterajšie nezmestili.
Juraj, ty rád zhudobňuješ texty prevažne iných autorov, rozprávaš vlastný príbeh ich slovami, tvoríš mozaiku z ponachádzaných úlomkov. V časoch pred internetom si ich dokonca hľadával a zapisoval si po knižniciach. Košiarik textárov sa ti rokmi viac-menej stabilizoval, no na aktuálnom CD pribudli i nové mená.
Prvý raz budeme mať jeden text od Michala Kubovčíka, s ktorým už roky spolupracujem na projekte Baštrng. Ďalší je od dávneho kamaráta Roberta „Viga“ Vigaša zo skupiny Regále (predtým Lunárne legendy). Mimochodom Vigo urobil text na hudbu, čo je u nás zriedkavé. Len 2 piesne v histórii Múch vznikli spôsobom najskôr hudba, potom text. A potom ešte báseň od Silvie Kučerkovej „Človek-Strom“. Tú mi posunula kamarátka Terézia Bahledová, za čo som jej nesmierne vďačný. Tak noví sú títo traja.
V piesni „Poleno“ sa Peter Kefo Šrank, podobne ako v dnes už kultovej „Čajovej“, opäť pohral so strasťami partnerského života. Odpovedá si v nej muž so ženou a je vám ako ušitý na mieru. Písal ho pre vás?
Juro: Určite nie, patrím medzi tých šťastlivcov v kapele, čo sú slobodní. Myslím, že ho písal o sebe alebo svojich vrstovníkoch. Text má tiež už nejaký ten rôčik, lebo sa v ňom spomínajú archaizmy, ako napríklad Pitralon, alebo kľúče značky FAB.
Texty Zuny Mayerskej patria k tým „mäsitejším“ na vašich albumoch. Tentoraz ste však siahli po texte, ktorý ju predstavuje v omnoho nežnejšej polohe (pieseň „Miláčik“). Bol to zámer?
Maca: Asi nebol – tak to vyšlo. Luci sa pieseň veľmi páčila, tak sme ju nahrali.
Juro: Pohrávali sme sa s ňou už pred 10 rokmi, no až teraz prišiel jej čas. V Luciinom podaní je to teraz určite ešte lepšie – rozhodne uveriteľnejšie.
Luca: Miláčik je moja srdcovka, som vďačná, že sa dostala na tento album.
Pieseň „Urobme si kapelu“ predstavuje vašich členov aj z iných stránok, než ako ich poznáme z pódia. Najmä „odhalenia“ o vašich speváčkach (jedna detská psychologička, druhá renesančná žena – saxofonistka, záhradkárka, zaváraninová bohyňa a traktoristka v jednej osobe) sú šokujúce. (Vieme prví!) Reaguje na ňu publikum prekvapene?
Juro: Táto pieseň je z roku 2003 a vymenúva členov ešte starej kapely Too Much. Text sme aktualizovali asi mesiac pred nahrávaním spoločným úsilím kapely a kamarátov pri víne, bľabotačkách a dobrej nálade. Uvidíme, aké budú reakcie, ja ju beriem skôr ako predstavovačku kapely.
Luca: Je to tancovačka a je o nás, je v nej trochu interného humoru, ale ľudia sa ozaj môžu dozvedieť, čo o nás dosiaľ nevedeli. A môžu, alebo nemusia tomu veriť.
Maca: Podľa mňa sú ľudia prekvapení vždy a všade po celý koncert.
Michala Kubovčíka netreba zvlášť predstavovať. Kto ho nepozná, nech si ho vygoogli, a možno tým raz niekoho zachráni. Alebo seba pred medzerami vo vzdelaní. Pieseň „Agát“ je z jeho pera. Autorom hudby je Jano Fiala?
Juro: S nápadom, ako to urobíme, prišiel Ján, preto je logické, že si zaslúži byť uvedený ako autor piesne.
Jano, text vecne konštatuje vlastnosti agátu a jeho dreva, ale spôsob, ako s ním pracuješ, mu dáva nečakaný rozmer. Je z neho jasné, že tvojou doménou je rytmus. Výsledok je magnetický, je to môj osobný favorit. Ako to vznikalo?
Jano: Nie som tak úplne autorom hudby. Základ vznikol pri spoločnom džemovaní. Dlho sme nevedeli, čo s ňou a čo s tým textom. Som vlastne len autorom nápadu, pri ktorom som sa inšpiroval reichovským minimalizmom a ursinyovským indeterminizmom (hovorí Jano s kamennou tvárou, pretože, ako prezrádza pieseň „Urobme si kapelu“: Jano z Janáčkovej akadémie, pri ňom nikdy nevieš, kedy žartuje. pozn. Bela). Čo sa v skladbe deje, je vlastne veľmi jednoduché. Malá hra s rytmom. Vznikla spontánne na skúške. Moje obľúbené narábanie s frázou som aplikoval na text a ...sedelo to! V rámci pár taktov si text, tým, že sa opakuje, žije vlastným životom. Neakceptuje rým ani taktové čiary, iba si tak sám ide piesňou a vznikajú zaujímavé rytmické situácie. Takéto veci vždy fungujú a poslucháčovi, ktorý sa s tým stretne prvýkrát, sa môže trochu zakrútiť hlava. Akordy však vznikli v kapele a viachlas určite nadiktoval Juro!
Juro: Jednoducho povedané: sudoku.
Bubeníci sú často „neviditeľní“ členovia kapiel. Čo ty na to, Jano?
Jano: Bubeníci majú možno len tú „smolu“, že sú na pódiu skoro vždy vzadu. Nemôžu vziať svoj nástroj, ako trebárs gitaristi, a pózovať pred davmi. Býva to rôzne. Občas majú menší skladateľský vklad a občas sú to „len“ bubeníci. Ale ozajstný skalný fanúšik nejakej kapely, bude asi vedieť o všetkých jej členoch všetko. To mám z vlastnej skúsenosti ja ako fanúšik.
„Človek-Strom“ je mátavo nádherná skladba. Silvia Kučerková je autorkou jej textu.
Maca: Juraja som ja „uplakala“ na túto pesničku. Naspieval ju v čase, keď sa mu lámalo srdiečko. Mne ju potom naveľa-naveľa poslal, potom som ja plakala doma ďalší týždeň a presvedčila som ho, aby bola na CD.
Prečo „Punčová“?
Miro: Punčová, ružová, retropopová… ale najmä okolo Vianoc po 2 pohároch punču vzniknuvšia.
Juro: Povedali sme si len tak, z pasie: Urobme hit v štýle Supertramp - jej klávesový part je preň charakteristický. Ale ostatné je originál, použili sme len „kód“, prvok. Tak vznikla jej hudobná časť. Text napísal neskôr na mieru náš kamarát Robert Vigaš (ktorý s nami na punči nebol).
Luca: Je to luxusný letný hit! Dokým nezačneš počúvať text, z ktorého ma až mrazilo, keď som ho prvýkrát čítala. Vigo ho do hudby vpasoval dokonale.
Na jednom nemeckom webe, v recenzii spred pár rokov autor, istý Andreas, chváli vašu hudbu, no márne hľadá pre vás škatuľku. Konštatuje, a má pravdu, že pri vašej hudbe treba rozumieť textom. Ktovie, čo by napísal o piesni „Insomnia“. Aranžmán cudzojazyčnému poslucháčovi nenaznačí, že v nej ide o dávkovanie čípkov na spanie. Dá sa to uspievať s vážnou tvárou? Aké sú na ňu reakcie?
Maca: Juraj ju parádne spieva na koncertoch.
Luca: Funguje to absolútne, po každom zaspievanom verši počuť výbuchy smiechu z publika.
Juro: Áno, tu naozaj text funguje, sedí jej aj pomalosť, človek tak stihne vnímať každý gag.
V „Malých plusoch“, sa speváčky, jedna s poloplným, druhá s poloprázdnym pohárom, zhovárajú o rôznych mužských muchách. Aj jej názov je slovná hračka – „Male“, po anglicky „mužské“. Zámer či čaro nechceného?
Juro: Na toto si prišla ty! Gratulujem. Čaro nechceného.
To by bol tiež dobrý názov pre platňu.
Luca: Nie, nie. Ďalší album má pracovný názov „Piesne nevy(í)dané“. Ale k tým „Malým plusom“. Text písal Peťo Šrank mne a Maci na mieru, čím nechcem povedať, že je to vyslovene o nás, ale niečo máličko na našich drahých manželov sedí (smiech). Tak im aj touto cestou posielame bozky a ďakujeme, že nás podporujú, a kým sa bláznime na pódiu, oni častokrát ukladajú detičky. Vďaka aj manželkám a frajerkám našich chlapcov – nie je vždy ľahké mať muža muzikanta.
Keď už jemne hryzkáme tému albumu, ktorý má nasledovať po tomto, nechcete prezradiť viac?
Juro: Za tie roky sa nám nazbieralo mnoho piesní a demo verzií, ktoré možno stoja za pozornosť. No pri aktuálnom, štvrtom albume, hlavne z dôvodu našej dlhej pauzy, sme pri výbere postupovali akosi opatrnejšie a ohľaduplnejšie k poslucháčom. Teraz mám takú víziu, že na ďalšom, piatom, by sme sa radi „odšnurovali“ a ponúkli im zase niečo iné z našej kuchyne, piesne nevydané, nevídané, úlety… Ale nepredbiehajme! Teraz vydávame album „Sto múch“, pre „širšie masy“.
S malými výnimkami je autorom hudby Juraj Haško – na tomto albume v 9. skladbách z 11. A čo jeho výrok, že v budúcnosti sa autorsky majú uplatniť aj ďalší členovia? Tí už vo vlastných projektoch dokázali, že nie sú iba hudobnými pešiakmi.
Maca: Juraj je autor, podľa mňa aj bude. Niet dôvodu to meniť. Takto to krásne funguje. Podľa mňa ten výrok pramení len z jeho skromnosti.
Juro: Už teraz boli v širšom výbere 2 Martinove (Martin Novák, gitarista kapely) piesne a tá Jánova sa na CD dostala. Mám výhodu, náskok 15 rokov (to hovorím o archivovaných piesňach), čiže je z čoho vyberať a ospravedlňovať sa sám pred sebou, že to bolo z detstva (smiech). Nech tvoria, u mňa je to tiež tak, že nie všetko ide na CD. Pomer piesní, ktoré mám a ktoré sa vydali je asi 1:30.
To je ozaj nevídané. Ďalší tip na názov: sedemdesiat (či skôr sedemsto) piesní mala, a predsa ich nevydala.
Ozo Guttler z Korben Dallas, váš spolurodák, nedávno Banskú Bystricu nazval hudobne zakliatym mestom. Inde vraj stačí zložiť pár dobrých piesní a ideš hore, pričom v Bystrici ich musíš zložiť sto, aby si ťa vôbec niekto všimol. A že sa žiadnej banskobystrickej kapele nepodarilo preraziť do komerčných rádií. Ako to vnímate vy?
Miro, svojím typickým basom: Hmm…
Luca: Neradi šomreme (teda aspoň ja), takže uvidíme, ako sa bude dariť nášmu novému albumu.
Juro: Ja som už z tohto vyrástol, ale vždy pri novom albume aspoň dúfaš, že niečo zahrajú. Je to tak. Louis de Funès natočil 50 filmov, kým si ho niekto všimol. Je to normálna vec a tento fakt ťa aspoň drží stále pri zemi. A nakoniec je dobré si aj uvedomiť, že hviezdy spred 30 rokov teraz majú problém s vystupovaním, takže je to asi normálny jav, všetko sa mení, kapely starnú a odchádzajú. Hudba hlavne štyridsiatnikov už ozaj nemusí baviť každého. … a o sláve sa budeme baviť po 5. albume (smiech).
Súdiac podľa nového albumu, vaša hudba, hoci s rovnako vtipnými, hravými textami a aranžérskymi fórikmi ako v minulosti, dozrela. A čo vy? Nahradí vaše cirkusantské háby čosi decentnejšie? Zmení sa časom váš koncertný prejav?
Maca: Asi nie.
Luca: Možno časom, keď už nebudeme vládať skákať (smiech).
Juro: Toto sú NORMÁLNE háby! (Smiech.) Vieš si predstaviť naše baby v serióznych kostýmoch?
Od vášho comebacku prešli pomaly 2 roky. Bolo to ťažké? Ako často hrávate? Je to málo či to stačí?
Miro: Robíme to radi. A to stačí.
Juro: Rád by som viac, no napokon je to adekvátne tomu, že sme 8 rokov nič nevydali, mali sme 4 roky pauzu a opäť nemáme manažéra. Keď toto všetko zohľadním, sme vďační za každý koncert. Verím, že vydanie nového CD to trochu zmení.
Hľadáte manažéra?
Zborovo: Áno!
Aké máte o ňom predstavy? Snáď sa niekto vhodný prihlási.
Nech je na nás tvrdý, má jasnú víziu, a hlavne nech nás miluje, lebo predať našu hudbu nie je ľahké. Musí byť skalným fanúšikom, až potom nech sa skúša nazvať manažérom. Kto sa chce nabaliť na tom, že nám vybaví koncert, ten nech nám nevolá! (Smiech.) Ale vážne. Určite tým nik nezbohatne, ani sa len neuživí, preto by bolo ozaj pre obe strany najlepšie, keby to robil niekto z lásky k našej hudbe. Kým to nebude aspoň takto, bude to robiť Luca, Maca alebo hocikto z nás.
Aké je vaše publikum dnes? Skalní fanúšikovia, ktorí s vami „vyrastali“, či pribudli aj mladšie ročníky?
Miro: Asi aj pribudli. A možno aj odbudli.
Luca: Stáva sa nám teraz, že po koncerte počúvame: „ja som vyrastal/a na Sto múch“. Naša hudba je do tanca aj na počúvanie, takže: keď sa chceš blázniť – môžeš sa, ale keď sa započúvaš do textov, nie vždy máš chuť (smiech, či skôr ironický úškrn). Čiže naši fanúšikovia sú tiež tak trochu „všehochuť“, aspoň myslím.
Juro: Mladších ročníkov už bolo dosť už nenačíNAJME najmä túto tému (a kto z čitateľov uhádne, ktorú ich pieseň Juro touto odpoveďou parafrázuje, vyhráva cenu fanúšika roka a za odmenu môže prísť na niektorý ich koncert – pozn. Bela).
Vyberáte si hlavne veselé texty. V skúšobni a na koncertoch je tiež veselo? Pribudli vtipné príhody?
Luca: Nálada je výborná, baví nás spolu hrať, aj v skúšobni, však, dievča a chlapci?
Juro: Je naozaj dobrá. Ja mám rád spoločné cestovanie najmä na dlhé vzdialenosti: minulý týždeň sme hrali 2 dni po sebe a trávili sme deň kúpaním sa vo Vajnoroch a spoločným obedom. To sme si fakt užili. A vtipná príhoda? My sa stále spolu smejeme a život nám humor hádže pod nohy, takže to berieme ako súčasť nášho bytia a vtipné sa mi to už ani nezdá.
Luca: Hlavne je to často neprenosný, interný humor, takzvaný „ostrovtip“, ktorému by sa okrem nás smial v podstate málokto. Je to asi tým, že sa strááášne dlho poznáme a zažili sme spolu všeličo – a keď hovorím všeličo, myslím tým vyslovene všeličo.
Darilo sa nahrávanie zladiť s kopou pracovných a rodinných povinností?
Miro: Muselo.
Luca: Tak, muselo to ísť rýchlejšie ako pri predošlých albumoch, kde sme sa mohli na týždeň aj na dlhšie, zavrieť do štúdia a nevnímať okolitý svet. Teraz sme to robili prerušovane, po kratších úsekoch, ale s chuťou.
Juro: Ja sa pred nahrávaním vždy rozídem, potom sa človek lepšie sústredí na hudbu a samotné nahrávanie, na celý proces.
Bola práca v štúdiu tentoraz iná?
Juro: Sme viac v pohode, už si nemusíme nič dokazovať. Naozaj sme sa po dlhom čase tešili.
Kto spoluvytváral album „Sto múch“?
Grafická stránka Miro Páv (znovu v dvojúlohe: basgitarista-výtvarník). Nahrávanie, zvuk, mastering Igor Baar, Loft Studio. Produkovali sme si ho my.
Nedávno sme si pripomenuli nedožité 70. narodeniny Jara Filipa a o rok uplynie neuveriteľných 20 rokov od jeho úmrtia. Ste na tribute kompilácii „Jarove pesničky“ (2008). O vašej piesni „Kúpil som si Rhodes“ sa v jednej recenzii píše, že „je to medzi nami ďaleko najlepšia pocta Jarovi Filipovi na mnoho ďalších rokov”. Popri Dorote Nvotovej ste účinkovali na krste „Spevníka L+F+S“. Aký je Filipov odkaz vo vašej hudbe?
Juro: Jeho odkaz v našej hudbe? Určite humor a bezprostrednosť
Luca: … a radosť z hrania.
Plány do budúcnosti?
Jeden cez druhého:
Hrať!
Hrad!
Hrach, resp. hroch.
Asi ten hrad.
Tak som síce bez flajstra na brade, ale v primeranej nálade, absolvovala rozhovor s kapelou Sto múch o všeličom a najmä o pesničkách na ich novom albume. Je ich jedenásť. Náhoda? Nemyslím.
IZABELA BÉREŠOVÁ