Rok 2020 napriek pandémii a dočasnému pozastaveniu spoločenského života, takmer úplnej absencii koncertov priniesol veľa zaujímavej hudby. Možno že sa do dejín hudby zapíše práve vďaka lockdownom a vynútene inému štýlu práce muzikantov. Hudobníci nahrávajú sami v domácich štúdiách, nemôžu sa spoľahnúť na hosťujúcich hráčov, ale iba na vlastné schopnosti a invenciu, podľa otrepaného prirovnania sú nahí. Paul McCartney je ale týmto spôsobom zvyknutý pracovať 50 rokov, od čias keď nahral prvú verziu „Come And Get It“ (z toho dôvodu sa nedostala na Abbey road a Badfinger ju mohli nahrať iba ako presnú kópiu). Týmto spôsobom neurobil iba album „McCartney“ (1970) a „McCartney II“ (1980), ale urobil ním aj podstatnú časť albumu „Memory Almost Full“ z roku 2007.
Album „McCartney III“ otvára detailná a surová a opakujúca sa akustická gitara, ktorá je Paulovou silnou stránkou už roky, ten priestorový a prirodzený zvuk vytvára dojem, že je priamo v miestnosti, rovnako nástup basy, nezameniteľnej Hofnerky pokračuje v tomto pocite. Ten zvuk akoby ani nebol upravovaný, a pritom je úplne dokonalý. Úvodná „Long Tailed Winter Bird“ ozaj plní len akúsi úlohu intra, ukazuje však na Paulovu schopnosť experimentovať a to ešte mimoriadne vkusne. „Find My Away“ je typická McCartneyovka, jednoduchá ale vkusná pesnička, so sólom založeným na opakovaní motívov, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, ale spolu vytvárajú funkčný celok, trochu pripomína obdobie „Memory Almost Full“. Nasledujúca akustická „Pretty Boy“ by zas úplne zapadla na „Flaming Pie“ (1997). Zmeny nálad a farieb skladieb a dominantného nástroja sú ďalším silným prvkom, vďaka ktorému album poslucháča stále baví. A zjavne to baví aj Paula, ktorý v skladbách experimentuje ako na „Revolveri“ - ale nie je to žiadne retro - a s radosťou používa odlišné skladateľské postupy. Zvuk je súčasný, dokonca počujeme aj päťstrunovú basgitaru.
Paul urobil počas lockdownu skvelý album, z ktorého srší láska k hudbe. Nečudo, že sa vrátil na čelá hitparád.
****1/2
JAKUB LORENZ