Muž, o ktorom bude nasledujúci príbeh, upísal svoj život hudbe už v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Tento rodák z bratislavských Ostredkov (s koreňmi v starej modranskej vinohradníckej rodine) je autorom niekoľkých rockových hitov, bol členom viacerých známych rockových zoskupení a venuje sa aj komponovaniu scénickej, reklamnej i filmovej hudby. Je spoluautorom knihy o bigbítových kapelách z osemdesiatych rokov „Bratislavský nárez“. Hoci sa v šesťdesiatych rokoch ešte len narodil, uplatnil sa aj medzi „sixtisákmi“ viac než úspešne. Dôkazom bolo napríklad veľké rockové podujatie, aké sa v roku 2007 odohralo v bratislavskom Parku kultúry a oddychu (PKO) pod názvom Legendy 60.
„Kariéru budúceho inžiniera zamenil bez váhania za neľahký rockerský chlebíček, čo sa pre ďalší vývoj bratislavského bigbítu ukázalo ako mimoriadne šťastné rozhodnutie,“ konštatuje v knihe „Rocková Bratislava“ autorská dvojica slovenských hudobných legiend Fedor Frešo a Tomáš Berka. O kom je reč? O gitaristovi, autorovi, inštrumentalistovi či v neposlednom rade producentovi PETROVI „PECIM“ UHERČÍKOVI (55), o ktorom spomínaní Frešo s Berkom súčasne uviedli, že „ťažko si Peciho predstaviť bez gitary, ale hlavne bez rockʼnʼrollu“. A dodávajú: „Vyzerá to, ako by sa s rockʼnʼrollom narodil.“ Peciho záber je však oveľa širší, veď okrem gitár sa vyzná aj v aparatúrach, zvuku, vlastní nahrávacie štúdio s obrovským skladom a zbierkou najpodivuhodnejších i raritných vecí z tejto oblasti.
Peci spolu s bratom Martinom
Spúšťacím okamihom lásky k hudbe bolo pre Peciho počúvanie vinylov starších bratrancov Jana Valacha a Iva Krausa, rovnako ako kapiel západnej proveniencie na vlnách rakúskeho rozhlasu. Potom prišla televízia a hudobné magazíny ako Pop, Bravo, ale občas aj juhoslovanský Džuboks či český časopis Melodie. „V slovenskom Populári toho bolo žalostne málo, ale tuším som sa v ňom dočítal, ako tragicky zahynul Brian Jones z Rolling Stones,“ pripomína svoje začiatky Peci. A pokračuje: „Rockʼnʼrollové riffy som sťahoval z gramoplatní a magnetofónových pásov. Kým prišli prvé kazeťáky, poctivo slúžil sixtiesový lampový ,kotúčák‘ Sonet Duo. Vyrástol som hlavne na svetovej rockovej hudbe: The Rolling Stones, The Who, The Beatles, Deep Purple, Black Sabbath a ďalší.“
Obľúbená glamrocková štylizácia
Po skončení strednej školy ešte nejaký čas pôsobil na elektrotechnickej fakulte, jeho osudom sa však definitívne stala gitara. Účinkoval v heavyrockovej zostave s futuristickým názvom Videobufet a pesničkovejšie znejúcej skupine Čenkovej deti. „V tom čase som bol výrazne ovplyvnený predovšetkým hardrockovou muzikou a začal som zakladať prvé garážové kapely. Muselo to byť niekedy ešte v prvej polovici 70. rokov, pretože tak okolo roku 1977 sme už s Robom Grigorovom a ďalšími spolužiakmi robili randál po garážach na bratislavskom sídlisku Ostredky,“ približuje pre časopis .týždeň Uherčík. Od polovice osemdesiatych rokov pôsobil v rôznych komerčnejšie orientovaných skupinách ako Mona Lisa, Demikát, Robo Grigorov a Midi. S Midi nahral v roku 1987 slávny vinylový album „Nohy“, na ktorý prispel aj autorsky pesničkou „Aspoň viem, že ešte žijem“ na text Ľuba Zemana. Textársky sa na albume podieľal aj Kamil Peteraj. Onedlho po jeho vydaní Robo Grigorov emigroval.
Fero Griglák, Palo Horváth a Peci
Tesne pred odchodom na vojenskú službu v roku 1988, ktorú Peci strávil dva roky v orchestri Vojenského umeleckého súboru, napísal a s podporou Fera Grigláka nahral svoju najznámejšiu skladbu – megahit „Loď do neznáma“, v interpretácii zoskupenia Uherčík – Ďurinda – Griglák – Horváth. Textársky sa pod ňu podpísal Martin Sarvaš. Peci spomína: „Raz som Ferovi Griglákovi zahral u nás v byte, len tak na španielke svoj nápad, takú country pesničku. Fero hneď spozornel, chytil si ten svoj nos a povedal: ,To musíme urobiť, bude sa to volať Cibuľové pole a musia tam byť škótske gajdy!‘ Tým sa stal jej duchovným otcom. Ja som sa ho opýtal, kto to naspieva, a on že hneď ideme hľadať. Oslovili sme Pala Horvátha a Maťa Ďurindu, a oni súhlasili. S ponukou otextovať pesničku súhlasil aj Martin Sarvaš a spravil podľa mňa jeden zo svojich vrcholných textov. Fero mal nejaké čierne termíny v Divadle hudby, prepustil mi ich a išli sme nahrávať. Ja som zo svojich posledných peňazí zaplatil štúdio a režisérov Fedora Freša a Ivana Jombíka. Oslovil som bubenícku legendu, Dušana Hájeka, s ktorým som sa poznal z koncertnej aj štúdiovej spolupráce, ten nahral bicie.“
Peci nahral všetky gitarové party. „Fero okrem toho, že nahral klávesové nástroje, priviedol do štúdia pána profesora Vranku so škótskymi gajdami a my sme priamo na mieste transponovali časť, kde boli gajdy, ladené v B-dur. Po nahraní gájd a spevov bola už pesnička hotová. Zaujímavé je, že v nej nie je part pre basovú gitaru, aj keď sme špekulovali, či by Fedor Frešo dačo nezahral. Ale asi bolo málo času... Mám ju dodnes nahranú na štvrťpalcovom analógovom magnetofónovom páse. Len čo s tou pesničkou? Martin Sarvaš ju ponúkol do rozhlasu a pesnička sa napokon dostala i do relácie Triangel. Musím poďakovať bratom Valentovcom, bohémom od Veľkých Františkánov, že Janko ako kameraman a Martin ako režisér, natočili na 16 milimetrový film videoklip k tejto pesničke, ktorý bol použitý v spomínanej relácii. Pieseň zarezonovala a dostala sa do povedomia. Výsledok je dobrý vďaka všetkým zúčastneným, čiže interpretačnému zoskupeniu Uherčík, Ďurinda, Griglák, Horváth, autorovi textu Martinovi Sarvašovi a samozrejme ostatným muzikantom – Dušan Hájek (bicie), Anton Vranka (gajdy). Profesionálnu prácu odviedli aj hudobný režisér Fedor Frešo a zvukový majster Ivan Jombík.“ Je iróniou nových slobodných čias, že práve táto megaúspešná rocková pesnička sa neskôr stala jablkom sváru v Uherčíkovom zápase s autorskou organizáciou SOZA, s ktorou dodnes zvádza nerovný donkichotský súboj.
S Petrom Jandom v Parku kultúry a oddychu (2007) - Legendy 60
V roku 1992 ho požiadal Jozef Šebo, aby pomohol vtedy neznámej kapele Money Factor z juhu Slovenska. Dal mu magnetofónovú kazetu, na ktorej bol demosnímok s názvom Sweet Little Lie. Peci napísal party pre sláčikové kvarteto, aranžoval, komponoval aj nahral všetky gitarové party. Výsledkom bol ďalší megahit „Vráť trochu lásky medzi nás“, slovenský text napísal básnik Jozef Urban. „Jediný, kto sa z kapely Money Factor zachoval seriózne, bol bubeník Tibor Fazekaš. Práve on bol pri zrode pesničky spolu s Dodom Dubánom, keď sa raz v noci po návrate z nejakého hrania a vyložení aparatúry, v ich skúšobni zrodila pieseň vtedy ešte s anglickým textom Sweet Little Lie. Jej demo snímok na kazete som dostal od manažéra kapely. Realita je teda taká, že na LP platni, magnetofónovej kazete aj na reedičnom CD je uvedené v súvislosti s touto piesňou, zaranžovanou a inštrumentálne nahratou mnou čo sa týka gitarových partov a Vašom Patejdlom, ktorý z mojich nôt nahral sláčikové party: ,Hudba: Money Factor, Aranžmán: Peci Uherčík, Text: Jozef Urban‘.“
Tak to aj Peci uviedol v nahláške diela pre SOZA. „Túto však funkcionári a úradníci SOZA roky odmietajú akceptovať, zato však akceptujú nepravdivo vyplnené nahlášky troch členov Money Factor, okrem spomínaného Tibora Fazekaša, ktorého vlastná kapela hodila cez palubu a nechala ako spoluautorov pripísať producenta a manažéra, ktorí na to mali z vplyvu svojich funkcií dosah. Autorský zákon však jasne hovorí, že autorom je fyzická osoba, ktorá sa tvorivým spôsobom podieľala na vzniku diela. Páni producent a manažér si mali svoje prípadné ,zásluhy‘ riešiť nejakými ,producentskými či manažérskymi‘ zmluvami... Navyše pán ,producent‘ bol k ,spolupráci‘ prizvaný až po tom, čo som pieseň zaranžoval, nahral a bola naspievaná ešte v anglickej verzii Sweet Little Lie! Aký príznačný názov... Verím, že Božie mlyny sa budú valiť aj naďalej, a tak budúcnosť snáď ukáže, že pravda zvíťazí. Aj za tento výrok som bol funkcionármi SOZA v roku 2006 protizákonne a protiústavne z tohto ,združenia‘ vyhodený. Súd ťahajúci sa dlhé roky však nakoniec ohľadom ,vyhadzovu‘ vyniesol rozsudok v môj prospech.“
Peci a Beata Dubasová
Po revolúcii sa teda Peci živil aj ako štúdiový hráč, ktorý pracoval pre iných hudobníkov a rozbehol niekoľko rockových projektov. „Myslel som si, že prišiel náš čas, ale v prvej polovici deväťdesiatych rokov nás prevalcovala vlna danceflooru... čo spôsobilo, že komerčné rádiá prestali hrať rockovú hudbu,“ dodá. Tak či tak kooperuje so známymi slovenskými aj českými umelcami, ako boli a sú Lucie Bílá, Beáta Dubasová, Zdena Studenková, Katarína Hasprová, Dorota Nvotová, Sonia, Braňo „Temo“ Černák, Ďuro Černý, Maťo Ďurinda, Jaro Filip, Fedor Frešo, Roman „Galo“ Galvánek, Marian Greksa, Fero Griglák, Robo Grigorov, Pavol Hammel, Palo Horváth, Martin Chodúr, Petr Janda, Marta Jandová, David Koller, Janko Lehotský, Kamil Mikulčík, Richard Müller, Vašek Neckář, Robo Opatovský, Marcel Palonder, Pavol Habera, Vašo Patejdl, Jožo Ráž, Oskar Rózsa, Igor „Teo“ Skovay, Peter Slivka, Andrej Šeban, Martin Valihora, Marián Varga, skupiny Ex Tip, Money Factor, O.B.D., Para, Slobodná Európa, Zóna A, Živé kvety, Marián Čekovský a Mário "Kuly" Kollár, Peter Cmorik a mnohí ďalší...
Peci s Vaskom Velčickým
Medzi ďalších patrí napríklad aj priekopník slovenského rockʼnʼrollu Vasko Velčický, s ktorým ho pred vyše dvadsiatimi rokmi zoznámil nebohý Vlado „Gavo“ Gavenčiak (ten sa poznal aj so spevákom Petrom Slivkom). „S Petrom Slivkom som priebežne spolupracoval od začiatku 90. rokov a onedlho po dokončení Vaskovho albumu som produkoval, nahrával a aj autorsky prispel na Petrov album Záhradná Slávnosť. Čo sa týka Vaska, chcel som mu v roku 2000, pri príležitosti jeho 55. narodenín, pomôcť k uvedeniu nosiča s viacerými rockʼnʼrollovými pesničkami, najmä od velikánov ako napríklad Fats Domino, Ricky Nelson, Eddie Cochran, Cliff Richard, ale aj vlastných piesní. Nahrávali a mixovali sme v mojom štúdiu, ktoré som vtedy mal v budove bývalého Československého rozhlasu na Jakubovom námestí v Bratislave. Pomocnú ruku podal Martin Sarvaš, okrem iného sa hlavne vďaka nemu uskutočnilo unikátne uvedenie albumu Vasko Velčický – Rockʼnʼroll do života v bratislavskom Charlie Centre. Zahral si s nami dnes už tiež nežijúci Stano Herko, ktorý s Vaskom začínal v skupine Tiene. Takisto pomohol Ľubo Belák, hlavne čo sa týka obrazových záznamov a televíznej propagácie. S Vaskom som si zahral aj na ďalších viacerých live akciách, asi najväčšou bol v roku 2007 koncert Legendy 60 v dnes už neexistujúcom PKO, kde som spoluúčinkoval s mnohými výraznými osobnosťami slovenskej hudobnej scény, ktoré začínali v 60. rokoch minulého storočia. Starší muzikanti môžu potvrdiť, že hrať v ,Pekáči‘ už niečo znamenalo a mne sa to aj viackrát podarilo. Vaskovi prajem ešte veľa rockʼnʼrollu a najmä zdravia.“
Peci sa v roku 1993 predstavil na dnes už legendárnom festivale Rock Pop Bratislava, konanom pod hradbami Devína. Vystupoval tam v rámci skupiny Temo & The Bubble Bumm! Beermasterʼs Boosters a stretol sa aj s fenomenálnym americkým rockʼnʼrollovým velikánom, spevákom a gitaristom Chuckom Berrym, ktorý bol headlinerom tohto pamätného koncertu. „Vystúpenie Chucka s kapelou som si vychutnal v jeho tesnej blízkosti, stál som za reproduktorovou debnou na pódiu. Sršala z neho energia a to mal vtedy už viac ako 65 rokov. Okrem samotnej hudby ma zaujala jeho práca s publikom. Spomínam si, že mu aj praskla struna... Dodnes mám odložený jeho podpis na mojom Stagepasse, podarilo sa mi ho od Chucka získať cez okno limuzíny, ktorá bola zaparkovaná vzadu za pódiom.“
Ako kto. Tak odpovedal Peci na otázku novinárky Tatiany Juríkovej, keď sa ho v interview pre web Slovenský pacient pýtala, či sa vôbec dá uživiť sa na Slovensku rockovou muzikou. „Rock je súčasť populárnej hudby, teda viac-menej zábavy, a tá nie je prioritou ľudí, ak majú existenčné problémy,“ podotkol. Súčasne však poznamenal: „S rockovou hudbou sú spojené viaceré mýty, legendy, povrchné fabulácie a heslá, ktoré ju jednostranne degradujú na zábavu, spojenú s dekadenciou alebo chuligánstvom. Rock je, okrem iného, rovnako ako literatúra alebo výtvarné umenie, súčasťou kultúry. Sú ľudia, čo rock odmietajú, považujúc ho iba za rámus, ktorým si nechcú špiniť uši. Radšej si premývajú mozog televíznymi seriálmi s nereálnymi príbehmi, reality show pošľapávajúcimi ľudskú dôstojnosť, thrillermi a akčnými filmami, zobrazujúcimi násilie, zabíjanie, deštrukcie. Ale to, čo v rockovej muzike vzniklo, a je považované za najlepšie, predstavuje naozaj výnimočné hodnoty. A nielen pre krásu radostných melódií typu ,All you need is love – Všetko, čo potrebuješ, je láska‘.“
Peci s bratom Martinom za bicími
Peci má aj svoju nasledovníčku, ktorá sa rozhodla pokračovať v jeho šľapajach. „Moja dcéra Karolína má skúsenosti s viacerými skupinami, koncertné aj štúdiové. Je muzikálna, okrem samotnej hry na bicie má aj svoje vlastné hudobné nápady. To všetko pozitívne vplýva na jej bubnovanie, čo potvrdili aj iní hudobníci. V detstve chodila na klavír, hrá na gitare, spieva. Rozhodla sa, že bude preferovať bicie. Prečo je tomu tak, odpovie asi najlepšie sama. Zrejme svoje zohrala aj skutočnosť, že jej strýko, môj brat Martin hrá na bicie a Karolína mala možnosť zahrať si na ne v rannom veku,“ teší sa Peci. Súčasne hovorí: „V roku 2017 som muzikantsky vypomohol v skupine The Players, spolupracoval s Jožom Barinom pri prepise starých nahrávok z analógových štúdiových pásov. Začínali v polovici 60. rokov, hrali inštrumentálny rock a pred dvoma rokmi uzrel svetlo sveta aj vinylový LP album s pôvodnými nahrávkami. No a jedným zo spoluzakladateľov tejto kapely je Jožo. Koncom tej dekády už hral a spieval v skupine For Meditation, dodnes aktívnej, kde už vyše päťdesiat rokov pôsobí aj klávesista Peter Koreň. My s Karolínou sme s nimi začali spolupracovať v minulom roku. Okrem nich spolu hráme aj v iných zostavách, nahrávame, napríklad nedávno nadčasovú pieseň Ivana Hoffmana ,Nech mi nehovoria‘. Prišiel s tým za nami Braňo Špaček, v mojom štúdiu sme ako trio nahrali hudobný základ a niekoľko speváckych partov. Na jeden z nich som zavolal Joža. S For Meditation sme teraz viacgeneračná kapela. To že mám možnosť stáť so svojou dcérou na jednom pódiu považujem za dar, ktorý si treba vážiť a chrániť.“
S dcérou Karolínou (a Danglárom)
Peci Uherčík je majiteľom nielen nahrávacieho štúdia (začal ho budovať pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sa nahrávalo ešte analógovými technológiami), ale aj veľkej a cennej zbierky hudobných nástrojov, reproduktorových sústav, zosilňovačov, mixážnych pultov, mikrofónov či magnetofónov. Jedným z nich je aj Studer A 80, ktorý sa kedysi používal v štúdiách Opusu v Pezinku na zámku a potom v Divadle hudby na Nedbalovej ulici v Bratislave. „Šťastím pre mnohé skupiny bolo, že sa v Divadle hudby dali realizovať tzv. černoty, a tak sa vlastne stali vlastníkmi zvukových záznamov svojich skladieb. Napokon, na oficiálne zaradenie do dramaturgického plánu Opusu by asi čakali dodnes... Tak či tak priebežne zveľaďujem zbierku mojich štúdiových zariadení, akými sú legendárne, aj lampové, mikrofóny, napríklad AKG, Neumann, mixážny pult Soundcraft, analógové magnetofóny (Studer, Otari), dozvukové zariadenia Lexicon, reprosústavy Yamaha, JBL, Lockwood a mnohé ďalšie, s pomocou ktorých plánujem dokončiť mixáže mojich mnohých rozpracovaných piesní,“ hovorí Peci.
Vo vlastnom štúdiu v Rotunde pod Slavínom
V ostatnom čase Peci dokončil viacero svojich piesní, napríklad s Mariánom Čekovským Reggae pesničku „Nahatý“, ku ktorej nádherný text napísal Maestro Ľubomír Feldek. S Kulym zložili skladbu „Armáda zvodných žien“, jej kvalitný a vtipný text napísal Dano Mikletič, s ktorým Peci od 80. rokov, odkedy sa poznajú, viackrát spolupracoval. Sám Peci napísal, otextoval, nahral aj naspieval pesničku „Pán Kapitán“, pri ktorej zrode stáli aj jeho dlhoroční kamaráti Fero Griglák (nahral Minimoog a ďalšie klávesové nástroje) a Igor „Teo“ Skovay (bicie). „Na popovejšiu mixáž mám momentálne pripravenú pesničku ,Pár sladkých múz‘, vybrali si ju z viacerých mojich nápadov legendárni bratia Vašek a Jan Neckářovci. Zoznámil ma s nimi Valér Doležal, hrával s nimi kedysi v kapele na bicie a bez jeho pomoci by nahrávka pesničky v unikátnej zostave dvoch bratských dvojíc nevznikla. Bicie v nej totiž nahral môj brat Martin. Vašek si prial naspievať pesničku v slovenčine, berie to ako poctu svojim slovenským fanúšikom. Textu sa šarmantne zhostil muzikant a textár Vojto Scherhaufer,“ vyjadrí sa Peci. A súčasne dodáva: „Skladbu sme nahrávali vo viacerých štúdiách na Slovensku aj v Čechách v Štúdiu Zdeňka Rytíře. Aj keď je už, čo sa týka nástrojových a speváckych partov, nejaký ten čas dokončená, musela si počkať na ten správny zvukový šat, ktorý sa má utkať v blízkej dobe v mojom nahrávacom štúdiu. Ak Boh dá, dokončíme ešte množstvo roznahrávaného hudobného materiálu. Okrem Božieho požehnania na to treba už len chuť, čas a peniaze.“
Peci Uherčík, Vašek Neckář, Jan Neckář, Valér Doležal
Peci, výrazná a zároveň svojrázna osobnosť bratislavského rocku, si svoj vrelý vzťah k rockʼnʼrollu udržuje hraním s rôznymi klubovými formáciami. Aj napriek jeho hudobnej všestrannosti – ako hovorí – „sa stále považujem za chlapca od rockʼnʼrollu zo sídliska Ostredky a celý život som chcel byť len dobre namasteným ozubeným kolieskom v kapele“. A či ľutuje, že ani jedna zo skupín, v ktorej hral, dlho nevydržala? „Nie, vôbec. Keď ma niečo prestane baviť, tak odchádzam. Tá správna chvíľa zrejme ešte len príde. Myslím, že treba dozrieť ako staré dobré víno,“ uzatvára svoju story Peci Uherčík, ktorý bol ocenený „slovenskou Grammy“ ako inštrumentalista a neskôr aj ako producent.
Peciho lásky a pracovné nástroje Telecaster Custom a Les Paul Custom
Slovensko má svoje celebrity a hudobné osobnosti. Peter „Peci“ Uherčík patrí do druhej skupiny. Slovenskí bluesmani a folkoví, jazzoví i rockʼnʼrolloví hudobníci totiž nepotrebujú byť celebritami. Lebo celebrity „vyrábajú“ najmä bulvárne médiá a stať sa nimi môže istým spôsobom ktokoľvek z nás. Ktokoľvek z nás však nemôže hrávať a spievať dravý, impulzívny rockʼnʼroll, tento dar je určený a dopriaty – zvlášť na Slovensku – iba niektorým vyvoleným. A Peci patrí jednoznačne medzi nich.
ANDI RAY HAVERDA
*************************************************
GRIGLÁK HORVÁTH UHERČÍK
Magma (1996)
Tento album by sa dal charakterizovať ako voľné pokračovanie úspešnej piesne „Loď do neznáma“ z konca 80. rokov, na ktorej sa podieľali s výnimkou Maťa Ďurindu tí istí interpreti a autori. Platňa vyšla tri roky po odchode basgitaristu a speváka Pala Horvátha z Tublatanky, tu sa prezentuje iba ako spevák a autor jedného textu, väčšinu basgitarových partov nahral Fedor Frešo. Skladba „Ideme k vám“ je o dva roky staršia a jej anglická verzia sa objavila na albume formácie Fermata s názvom „Real Time“, slovenčina však spevu Pala Horvátha svedčí omnoho viac. V tom čase tvorili zostavu Fermaty Fero Griglák, Marius Bartoň, Martin Hanzel a Jindřich Gino Planka, takže nahrali aj túto verziu. Autormi všetkých skladieb na albume Magma sú dvaja slovenskí top gitaristi Fero Griglák a Peci Uherčík, texty s výnimkou jedného napísal Martin Sarvaš, ktorý bol dvorným textárom Tublatanky po väčšinu jej kariéry. Na albume sa spájajú hard a art rockové postupy, v piesni „Španielska dedina“ aj s nádychom flamenca a španielskych rytmov. Tento album bol v časoch, kedy rádiám vládla vlna eurodanceflooru, príjemným osviežením a patrí do mojej výkladnej skrine slovenských albumov. Doma sme ho mali najprv na originál kazete, CD verzia je už dnes takmer nezohnateľná, dá sa však pustiť aspoň na Spotify.
Som rád, že sa Palo Horváth po dlhých rokoch pred pár rokmi vrátil k hudbe a s Pecim Uherčíkom a Teom Skovayom (na albume nahral bicie k štyrom piesňam) založili trio „Živá voda“ (podľa textu z piesne „Dážď“) a hrávajú aj skladby z tohto albumu plus piesne z repertoáru Tublatanky, kde sa Palo predstavil ako spevák.
PETER CAGÁŇ