Album jedného človeka
Vďaka digitálnym hudobným platformám sa dostávame k čoraz väčšiemu množstvu súčasnej hudby. Aj keď orientácia v záplave je čoraz ťažšia, jednou z výhod ostáva, že na internete nájdete aj to, čo v obchode nekúpite. Nedávno sa tak na internetový platformách objavila remastrovaná nahrávka albumu slovenského hudobníka Petra Bulíka s názvom „Strange evolution“. Vznikla v roku 2017, ale do distribúcie sa nikdy nedostala a nebyť internetu, zapadla by prachom.
Je to silne inštrumentálny album, ktorý skrýva veľa zvukových tajomstiev. Jedno je však zásadné. Aj keď máme pocit, že počúvame plne obsadenú kapelu, za všetkými nástrojmi stojí jediný človek.
Rozprávať hudbou
Bulík je na slovenskej scéne známy hlavne ako gitarista. O to prekvapivejšia je informácia, že si na album nahrával všetko sám. Nie je tam totiž toho málo.
Gitara tu samozrejme hrá prvé husle. Okrem technicky a melodicky vyváženej gitary tu nájdeme aj bohatú paletu zvukov, ktorými gitara disponuje. Tie rozhodne presahujú bežné ponímanie gitary, čo poslucháča teší. A to náročnejšieho, ako aj menej náročného. Bulík to s gitarou proste vie a vie to aj s gitarovými zvukmi, navyše cítiť, že gitara ho baví, čo albumu dodáva celkovo pozitívne vyznenie a hravosť. Album zároveň neohuruje, ale veľmi nevtieravo poslucháča sprevádza rôznymi polohami Bulíkovho „gitarového rozprávania“. Hra so zvukovými efektmi je využívaná veľmi funkčne, bez elektroniky to hold dnes už nejde, ale je to pestré a keď sa dobre namieša staré s novým...
Výzva nahrať si všetko sám
Tento trend je už pomerne zabehnutý a kedy, ak nie v tejto dobe, sú na to aj technické predpoklady. To Bulík naplno využil no zároveň si zobral na svoje plecia to, čo inak nesú štyria. A dokázal sa s tým vyrovnať, aj keď výsledok by bol určite iný, keby prizval spoluhráčov. Rytmická sekcia je jednoduchšia a popri gitare niekedy pôsobí menej invenčne. To našťastie vyvažujú veľmi pestré aranžmány. Napokon, veľmi prekvapí trubkové sólo v skladbe „Timetravelin'“ a hlasy v závere pilotnej skladby „Strange evolution“.
Sám sebe učiteľom
Bulík je známy aj tým, že nevychodil žiadnu umeleckú školu. Napriek tomu hrá v projekte „Bolo nás jedenásť“ s Milanom Lasicom a Dorotkou Nvotovou, popri menách ako Martin Valihora, alebo Marek Minárik, a má rozbehnutých viacero svojich projektov - najznámejší z nich sa volá Castaway. Istým spôsobom by sa dalo hovoriť o nastupujúcej gitarovej a producentskej generácii, ktorá už aj nastúpila.
KUBO URSINY