Po šesťdesiatich šiestich rokoch prestal vychádzať v tlačenej podobe časopis New Musical Express. Čo to hovorí o stave hudobnej publicistiky? Prečo potrebujeme kriticky písať o hudbe? Aké je to na Slovensku vydávať časopis, ktorý píše o hudbe?
Od roku 1952 vychoval New Musical Express niekoľko generácií hudobných fanúšikov a mnohé kapely by bez neho neboli tam, kde sú. NME vychádzal v obrovských nákladoch a určoval verejnú mienku. Čo napísali v NME, bolo sväté. V sedemdesiatych, osemdesiatych a sčasti aj v deväťdesiatych rokoch zažíval časopis svoje zlaté obdobie. Jeho úroveň však na prelome tisícročí rapídne poklesla. Z novín sa stal farebný časopis zameraný skôr bulvárne ako analyticky. Svoje trápenie ukončilo NME pred dvoma týždňami, keď sa rozhodli prejsť výlučne na internet. Posledné číslo malo na obálke sľubne rozbehnutú rockovú kapelu Shame.
New Musical Express sa od 50. rokov vypracoval medzi mienkotvorné a zároveň populárne časopisy. Najväčšiu slávu zažil v 70. a 80. rokoch. V 90. rokoch, v čase britpopového ošiaľu, sa každý týždeň predalo aj 100 000 kusov. Časopis mal veľkú silu. Jedným malým článkom dokázal vytiahnuť do pozornosti kapelu a kto sa objavil na obálke NME, niečo znamenal. Morissey, Stone Roses, či Arctic Monkeys. Časopis mal kapely, ktoré tlačil dopredu a tak sa spolupodieľal na vytváraní ich kultu. Do NME písali Steve Lamacq, či Stuart Maconie, dnes rešpektovaní DJi z BBC.NME priniesli rozhovor s Nirvánou v roku 1991, v čase, keď ich nikto v Európe nepoznal. Hrával ich akurát John Peel a potom Mary Anne Hobbs spravila slávne interview pre NME a všetko sa to začalo.
NME si nedokázal udržať vysokú úroveň. V roku 2002 sa z novín stal časopis a vydal sa bulvárnym smerom. Tým sa začal jeho postupný úpadok. Čo sa stalo?
Daniel Baláž: „Podľa mňa New Musical Express sa orientoval na aktuálne trendy, tie vkusnejšie na britskej hudobnej scéne, hoci v tých jej nie úplne mainstreamových podobách. Už na to ale celkom nestačil. Tých nových trendov pre mladého poslucháča a ešte občas aj čitateľa bolo viac, než ich stihol NME pokrývať.“
Veľký konkurent NME, časopis Melody Maker zanikol v roku 2000. Z veľkej rojky tradičných časopisov, zameraných na tradičnú hudbu tak už funguje iba americký Rolling Stone. Zánik časopisu NME ako tlačeného média prináša množstvo otázok. Daniel Baláž sa ďalej zamýšľa nad tým, ako vyzerá aktuálna situácia s časopismi, ktoré píšu o hudbe a či majú tieto časopisy priestor ísť do hĺbky: „Zaujímavé je, že stále sa darí časopisom, ktoré sú viac vyhranené smerom k nie úplne jednoduchým hudbám. V NME prevládali skôr gitarovky, tie mám ale pocit, že v dostatočnej miere pokrýva časopis Q, ktorý ale naberá na seba iné society, ktorým na independent music až tak veľmi nezáleží. Oveľa lepšie to podľa mňa robia dlhé roky časopisy Uncuta Mojo, ktorým sa darí preto, lebo idú viac do hĺbky a mapujú hudbu, pri ktorej je do akej hĺbky ísť.V prípade NME sa táto hĺbka z môjho pohľadu vytratila už niekedy v prvej polovici 90. rokov.“
NME prechádzajú z printu na internet. Prečo sa v printe stále darí časopisom ako The Wire, Mojo, Uncutalebo Folk Roots? Zdá sa, že New Musical Expresssa nesprávne zorientoval v skupine svojich čitateľov. Tým v posledných rokoch ponúkal stručné informácie zo života obľúbených kapiel či prehľady nových dosiek, ktoré ľahko získajú aj zo sociálnych sietí. Ale nestíhal pokrývať aktuálne trendy.
Pri pohľade na časopisy, ktoré stále vychádzajú, sa zdá, že čím je časopis zameranejší a čím viac ide do hĺbky, tým viac verných čitateľov si dokáže udržať. Dôležité je ale venovať sa hudbe, pri ktorej sa dá ísť do hĺbky. A tam NME tiež zlyhali.
Svoje zohráva aj kúpyschopnosť obyvateľstva a veľkosť hudobných trhov. Vo Veľkej Británii môže poľahky vychádzať niekoľko časopisov zameraných na podobnú komunitu – fanúšikov indie rocku či domácich kapiel.
Ako je to u nás? Oplatí sa tu písať o hudbe v tlačenom médiu? Urobili sme si prieskum medzi domácimi časopismi, ktoré sa seriózne venujú hudbe.
Za časopis Nový Populár píše Martin Chrobák:
Súčasný svet by sa bez tlačených hudobných časopisov definitívne zaobišiel. Napriek tomu si myslím, že je dôležité, aby každý civilizovaný národ mal aspoň jeden hudobný časopis, ktorý by sa zaoberal tým, čo kvalitné sa na domácej scéne urodí. Časopis, ktorý by pomáhal súčasnej hudbe, ale pripomínal aj tradíciu a kontinuitu. Okná do sveta sú pritom samozrejmosťou, len sa treba zmieriť s tým, že celý svet v jednom čísle časopisu obsiahnuť nemožno a sú na to aj iné zdroje.
Význam takto zameraného printového média spočíva aj v tom, že jeho obsah je trochu odlišný od toho, čo počuť z rádia alebo čo sa dá vidieť/počuť/prečítať na internete. Vďaka istej selekcii a o to hlbšiemu zameraniu môže časopis, ako každé špecializované médium, rozšíriť povedomie o zaujímavé dielka a osobnosti, ktoré by inde neboli reflektované vôbec, alebo len okrajovo.
Čo sa týka formy, k prednostiam tlačeného časopisu patrí komfort pri čítaní, všetky tie zdanlivo nepodstatné, ale motivujúce vnemy ako vôňa potlačeného papiera, pocit z fyzického listovania, individuálna grafická úprava dvojstrán a vzhľad fotografií, ktoré pri kvalitnej tlači a na dobrom papieri vyzerajú predsa len trochu inak, väčšinou lepšie než na obrazovke počítača, či v mobile. Kvalitný časopis je tak trocha luxus, ktorý si treba vychutnať v pohode a ja verím, že k tej pohode časopis aj prispieva. Ak sa to prirovná k audiu, čítanie dobrého časopisu v porovnaní so surfovaní po webe by malo byť čosi ako posluch dobrej hudby z vinylu oproti streamovaniu bezplatnej hudby v mp3 rozlíšení.
Podobne ako iné disciplíny z minulosti – rádio, fotografia, kniha, LP – má aj tlačený časopis svoje dôležité digitálne odnože v podobe webstránky, sociálnych sietí, vlastného YouTube kanálu, pomocou ktorých si udržuje, buduje a informuje svoju komunitu. Hlavným cieľom však naďalej zostávajú jeho tlačené vydania.
Existencia časopisu, pokiaľ nie je zameraný bulvárne a je orientovaný špecializovane (tým pádom na užší okruh čitateľov), je závislá od motivácie ľudí, hlavne tých, ktorí ho pripravujú. Ak by sa právo na existenciu meralo komerčnými číslami (tak, ako to bolo aj v prípade NME), životnosť kultúrnych časopisov bez grantov, dotácií a primeraného zisku by bola bezodkladne ukončená a väčšina z tých, čo ešte existujú by svoju snahu preniesla do iného formátu alebo zamerania. Poukázaním na fakt, že Nový Populár stále vychádza aj v tlačenej podobe, ho nekladieme na úroveň porovnateľnú, či nebodaj vyššiu než NME. Zvýrazňuje to len rozdielnosť prístupu a kontextu. Okrem entuziazmu, ktorý nám umožňuje napriek všetkému ako-tak existovať, má na dobe prežitia zásluhu aj zotrvačnosť a konzervatívnosť na strane tvorcov aj čitateľov. To však o skutočnej potrebe vychádzania takéhoto média nič podstatné nevypovedá.
Existencia alebo neexistencia seriózneho časopisu o hudbe je mierkou kultúrnej úrovne krajiny, podobne ako sú touto mierkou kvalitné múzeá, galérie, knižnice, zachovalé pamiatky, urbanizmus a rešpekt k prírode. Časopis o hudbe nie je iba kusom potlačeného papiera, ale symbolizuje určitú kontinuitu a úctu k talentovaným ľuďom, ktorí – neplatí to všeobecne, ale dosť často – sú aj svedomím národa a symbolom nastavenia latky jeho duchovnej úrovne.
Dobré tlačené periodikum postupne zachytáva ich príbeh, vývoj a tvorbu, pomáha ju zaznamenávať do pamäte národa a poskytuje paralelné porovnanie s inými umelcami. Ak sa potom jednotlivé čísla ukladajú, či už v pôvodnej papierovej, alebo digitalizovanej podobe na rôznych miestach - nielen doma u čitateľov, ale aj v knižniciach, archívoch atď., poskytujú aj ďalším generáciám a jednotlivcom zdroj informácií spolu s atmosférou doby a dobrodružstvom z objavovania. Samozrejme, nie je to zdroj jediný, ale je dôležitou súčasťou spektra a so všetkými svojimi nuansami poskytuje spätný pohľad, ktorý môže doplniť chýbajúce miesta v obraze doby.
Za časopis ¾ revue píše Slavo Krekovič:
Skúsenosti s vydávaním printového časopisu hovoria jasne: tlačiť je nielen neekonomické, ale prináša to aj ďalšie komplikácie, ako je napríklad distribúcia. Napriek všeobecnému útlmu papierových médií sa však ukazuje, že spoliehať sa len na web je tak trochu riziko. Niekedy je skrátka fajn, aby myšlienky prežili dlhšie ako niekoľko mesiacov a boli k dispozícii, aj keď vypadne elektrina. Papier vydrží dlhšie a má aj niektoré ďalšie výhody. Preto som stále presvedčený, že ak sa nájdu peniaze, print má stále zmysel, a to aj pre hudobnú publicistiku – možno menej pre každodenné recenzovanie, ale určite pokiaľ ide o texty, ktoré si zaslúžia dlhší život. Bohužiaľ, aj my sme s časopisom 3/4 boli nedávno donútení prejsť na online verziu, tak uvidíme, čo to prinesie.
Objektívne písanie o hudbe nemôže zaniknúť. Je to vitálne pre hudobníkov aj pre poslucháčov. Dnešná doba produkuje okrem množstva hudby aj množstvo promo materiálov – webstránok, kanálov a profilov, ktoré sa ju snažia predať. Hudobníci komunikujú so svojimi poslucháčmi na sociálnych sieťach. Vytvárajú si spojenie a prinášajú stále nový obsah, do ktorého ich tlačí aj diktát sociálnych sietí: postovať, postovať, postovať. Púšťajú tak fanúšikov do svojich domovov, štúdií, posúvajú im nevydané nahrávky, nechajú ich komentovať naživo svoj výkon. Môžu si tu spokojne vyhlásiť, ako je ich posledný album najlepší v ich kariére.
To však nestačí. Tieto informácie potrebujeme triediť, preberať a urobiť si názor. Na to slúžia dôveryhodné, nezávislé médiá, ktoré fungujú ako strážcovia vkusu: hudobné rádiá, špecializované weby a hudobné časopisy. Medzi hudobníkmi a poslucháčmi je potrebná tretia strana, ktorá bude pre poslucháčov hodnotiť, analyzovať a vysvetľovať hudbu. Adekvátna, kvalifikovaná a dobre podaná kritika vie poukázať na silné a slabé stránky. Hudobníkov dokáže povzbudiť alebo nasmerovať a fanúšikom posilniť ich väzby na hudbu.
Peter Dolník / Faun
Hudobné časopisy poskytujú priestor témam, na ktoré na internete nie je čas. Na internete potrebujeme byť neustále informovaní a zásobovaní novinkami. Niektorým témam však prospieva väčší časový odstup. Svoju úlohu určite zohráva aj moment očakávania, keď nedostanete to, čo chcete okamžite, ale musíte si na to počkať. A to je v tejto dobe celkom vzácne.
Písanie o hudbe pomáha pochopiť a sprostredkovať hudbu v súvislostiach. Časopisy, ktoré majú názor, svojský štýl a výrazných redaktorov, nenahradí len tak krátky prehľad toho, čo vyjde budúci týždeň.