Nejstarší slovenská klezmerová kapela slaví letos 25.výročí působení na hudební scéně. Tento sedmičlenný soubor, založený v roce 1995, patří bezesporu k evropské špičce. PKB nečerpá jen z taneční hudby židovských komunit střední a východní Evropy, ale nechává se inspirovat též hudbou balkánskou a orientální. Ta je často obohacena lidovými prvky slovenské a romské hudby.
Andrej Werner, houslista a spiritus agens souboru, poskytl následující rozhovor.
Andreji, vy jste přišel do PKB v lednu 1997. Jak byl klezmer tehdy přijímán a kolik takových souborů v Čechách a na Slovensku veřejně vystupovalo?
Publikum nás od počiatku prijímalo spontánne. V tom čase sme však hrali sporadicky a bolo to v porovnaní s dneškom skôr také amatérske muzicírovanie. Občas sme museli ľuďom vysvetľovať, že hudba ktorú hráme, je svetská a prevažne veselá a nejde o liturgiu. Mali nejako židovskú hudbu fixovanú s náboženským spevom. Vďaka bratom Alexandrovcom sme vznikli ako prvá klezmerová kapela na Slovensku. V Čechách nás však predbehli Pražskí klezmeri (Prague Klezmerim), no napriek tomu sme vystupovali pomerne často na akciách pražskej židovskej komunity.
Klezmeři byli historičtí židovští intrumentalisté hrající ve východoevropských obcích např. na svatbách. Hrál PKB ve svých počátcích také na soukromých akcích anebo jste hráli rovnou po klubech, kavárnách či festivalech?
Prvé vystúpenia neboli koncertné. Mali sme v repertoári iba niekoľko piesní a to sa hodilo na akcie bratislavskej židovskej obce a maximálne ako súčasť svadobného obradu. Potom sme ale zapracovali na repertoári a za základ sme si vyberali vtedajšie klezmerové a jidiš hitovky a skladby, ktoré preslávili známe klezmerové kapely ako napr. Klezmatics. Neskôr sme dostali ponuky na prvé samostatné koncerty, začali mať pravidelné mesačné koncerty vo kultovej umeleckej bratislavskej kaviarni Gremium. Potom prišla od Agnesa Snopka prvá ponuka na vystúpenie v bratislavskom Klube Za zrkadlom, prvé pozvania do zahraničia a dnes sa už nebezpečne blížime k vystúpeniu s poradovým číslom 1000. Na svadby a zábavy sme nezanevreli, s radosťou na nich stále hrávame. Inak by sme predsa nemohli byť praví klezmeri.
Jak dlouho trvalo vašemu souboru než si udělal natolik dobré renomé, že vás začali zvát na festivaly a přehlídky v zahraničí?
Taký prelom sme začali registrovať v roku 1999, keď sme vystúpenia začali počítať v desiatkach. Vnímali sme, že je o nás záujem. Prvé vystúpenie v zahraničí (Česko za zahraničie nepočítam) sme mali, myslím, v roku 2001 v Nemecku na festivale Mitte Europa, potom nasledovali ďalšie. Čiže odpoveď na otázku je zhruba päť rokov.
Jak váš soubor přijalo obecenstvo v cizině?
Vždy s radosťou. Aj keď musím povedať, že sme badali rozdielne spôsoby, ako publikum na naše koncerty reagovalo. Kým v Argentíne alebo Španielsku diváci s nami neustále konverzovali, odpovedali na náš konferans, v nemecky hovoriacich krajinách bolo počas skladieb absolútne ticho a až po skončení skladby nasledoval obrovský potlesk. Aj na Balkáne to bolo iné. Ale vždy príjemné. Vrelé prijatie publika a pohostinnosť, to je pre nás odpoveď, že naša snaha má zmysel. Baví nás robiť ľudí hudbou šťastnými.
Své písně zpíváte v jidiš, slovensky, anglicky a v různých balkánských jazycích. Ovládají všichni členové PKB jidiš a jak se vypořádáváte s ostatními jazyky?
Práveže jidiš neovláda z nás nikto. No viacerí ovládame dobre nemčinu, žijeme v slovanskej krajine, ovládame základné hebrejské slová, tak to nie až taký problém. Ak vidím zapísaný text piesne v jidiš, rozumiem mu. Dôraz kladieme na texty, naši speváci majú všetky piesne preložené či už do slovenčiny alebo angličtiny a presne vieme, o čom spievame a hráme. Inak to vlastne ani nejde. Čo sa týka srbčiny, na to máme „native speakra“ – našu akordeonistku Snežanu a ak spievame po maďarsky, to je zase reč, ktorú ovláda klavirista Valér Miko a ten nám vysvetľuje osobitosti napr. maďarského „e“.
Jste ve styku se zakládajícími členy souboru a jak se dívají na to, co jste za těch 25 let dokázali?
Minimálne s jedným pravidelne - našim kontrabasistom Samom Alexandrom. On je v našej zostave jediným zakladajúcim členom, aj keď napr. klarinetista Miro Lago a ja hráme v kapele tiež už cez 22 rokov. Samozrejme poznáme a stretávame sa aj so zvyšnými zakladajúcimi členmi, napr. na koncerte pri príležitosti 20. rokov kapely sme na úvod vystúpili v zostave, ktorá sa veľmi blížila tej, v ktorej sme hrávali v 90-tych rokoch.
Během toho čtvrtstoletí jste vydali doposud osm alb. Které z nich zaznamenalo největší ohlas a které považujete vy, Andreji, jako kapelník, za nejpovedenější?
Aj keď niekedy veľa v kapele hovorím a veľa vecí riešim, nie som kapelníkom.U nás je to tak, že sme kapelníci všetci a niekedy naše diskusie skutočne nemajú konca. Z doterajšej diskografie sú mi blízke tri albumy – „Mit libe“ (2006), „Tants mit mir“ (2012) a „Baladen“ (2018). Ten prvý asi preto, lebo sme sa naň veľmi detailne pripravovali a zaznamenal veľmi pozitívny ohlas. Ten druhý preto, lebo na ňom hráme so skvelými hosťujúcimi hudobníkmi ako napr. klarinetistom Merlinom Shepherdom, cimbalistom Marcelom Comendantom, akordeonistom Miroslavom Vukovićom a ďalšími. Získal aj ocenenie – Radio_Head Award ako najlepší slovenský album v kategórii folk&world music. Najviac blízke sú mi však „Balady“. Podarilo sa nám opäť dať dokopy výborných hostí a hlavne spomaliť a vybrať, aspoň pre nás, tie najkrajšie židovské balady.
V roce 2010 jste vydali k 15. výročí vyběrové album nejoblíbenějších písní „Pressburger Special“. Plánujete nějakou další kompilaci či speciální koncertní šňůru také k 25.výročí na hudební scéně?
Dohodli sme sa, že urobíme úplne niečo iné - nový koncertný program pod názvom „Korene/Roots“. Premiérujeme ho 29. marca v Bratislave v Ateliéri Babylon a potom plánujeme turné a budúci rok nahrávku.
Jak vnímáte vývoj klezmeru v různých etnických oblastech, jako je např. Maďarsko, Holandsko, Srbsko či USA. Odráží se lidová hudba těchto zemí v tamějším klezmeru?
Keď sme hrali v Kodani na tamojšom židovskom festivale, sedeli sme s inými kapelami po koncerte a práve Dáni nám hovorili, že nám závidia, lebo v rámci klezmerových vecí môžeme plynule prejsť do slovenského folklóru a späť (čo aj robíme) a že u nich je to nemysliteľné. Nie je to však až tak pravda, lebo napr. nemecká speváčka Andrea Pancur má originálny program zmesi klezmeru, jidiš piesní a bavorského folklóru. Dokonca sa tam aj jódluje, čo je celkom sranda. Čo sa týka Maďarska, tak ak vezmeme za základ napr. Muzsikás alebo Di Naye Kapelye, tam je úplne jasné prepojenie medzi židovskou hudbou ich regiónu a maďarským folklórom. Na mnohých amerických kapelách je zase zjavné prepojenie s jazzom alebo alternatívou, dokonca s bluegrassom. Holanďania majú skvelý Amsterdam Klezmer Band, no u nich je zrejmá inšpirácia od srbských dychoviek. A keď už sme pri Srboch, tam klezmer rozvinutý nie je. Sú v Európe viaceré kapely, ktoré hrávajú fúziu klezmeru a balkánu, no k tomu treba povedať, že ide o štýly, ktoré sú si podobné hudobne, no nie historicky. Vo väčšine balkánskych krajín žili totiž sefardskí (západní) Židia, ktorí hovorili jazykom ladino blízkym španielčine, kým klezmer je záležitosťou aškenázov – východných Židov hovoriacich jidiš.
Co vy říkáte na obohacování klezmeru o prvky jazzu, swingu, blues anebo klasické či avantgardní hudby?
Dobrá hudba nemá hranice. Len musí ísť skutočne o dobrú hudbu a nie o hudobné znásilnenie. Klezmer, ktorý nikdy nebol „čistou“ židovskou hudbou, aj historicky koketoval s jazzom a swingom, stačí si vypočuť napr. „And the angels sing“ od Bennyho Goodmana. Čo sa týka klasickej hudby, hovorí sa (no nie je to preukázané), že husľové legendy ako Heifetz, Stern, Menuhin, Oistrakh, Elman a ďalší mali predkov klezmerov a je to poznáť na glissandách, ktoré používajú pri interpretácii klasiky. Práve glissandá a početné špecifické hudobné ozdoby sú „povinnou jazdou“ pre každého, kto chce hrať klezmer. Preto mi prepojenie klezmeru s klasickou hudbou pripadá prirodzené. Pre mňa osobne bol jednou z prvých inšpirácií práve projekt virtuóza klasickej husľovej hry Itzhaka Perlmana s najlepšími americkými klezmerovými kapelami.
Jak se díváte na to, kam se současný klezmer jako žánr ubírá? Vyvíjí se nějak?
Myslím si, že klezmer prešiel za posledných 100 až 150 rokov obrovským vývojom. Pôvodne hudba potulných muzikantov sa dostala na koncertné pódia a fúzuje s inými, dokonca aj modernými, hudobnými žánrami. To bude ďalej pokračovať. No možno vidieť aj iné trendy, komponovanie nových tradičných klezmerových skladieb, stále intenzívnejší hudobný výskum, vďaka čomu sa stále nachádzajú doposiaľ nepoznané nahrávky a noty alebo interpretácie pamätníkov. Čiže aj tento tradičnejší, a mne osobne bližší, trend neustále napreduje.
Jak vidíte jako kapelník přínos současných členů souboru?
Ako som už uviedol vyššie, nemáme kapelníka, nejako nám to v tejto polohe nefungovalo, tak sa vyjadrím k ostatným ako spoluhráč. Veľkým prínosom pre kapelu bol rok 2004, keď prišli speváčka Marta a akordeonistka Snežana. Marta je etablovaná muzikálová speváčka so vzťahom k folklóru. Sneža nám priniesla nástroj, ktorý do klezmeru nutne patrí a nám chýbal – akordeón, a hlavne aj balkánsku temperamentnú hudbu. Klavirista Valér podľa mňa patrí k špičke slovenského jazzového klavíru a jeho improvizácie na koncertoch je skutočne radosť počúvať. Približne pred dvoma rokmi sme začali spolupracovať aj so spevákom Jurajom Adamuščinom. Ďuro má židovskú hudbu v krvi a je presne to, čo sme potrebovali - popri ženskom aj mužský sólový spev. Pre mňa je druhým Lorinom Sklambergom z Klezmatics.
Kromě neoddiskutovatelných The Klezmatics, kdo ještě podle vás patří ke světové špičce v tomto žánru?
Pre mňa jednoznačne Brave Old World. Aj keď už spolu hrávajú veľmi zriedka, to sú skutočne páni muzikanti. Z európskych kapiel sa mi páči holandský Amsterdam Klezmer Band a dánsky Mames Babegenush.
Co kromě klezmeru poslouchá Andrej Werner, když třeba relaxuje doma?
Doma je to prevažne klasika alebo ľúbivý jazz. A vojvodinských alebo chorvátskych tamburášov – hlavne Zvonka Bogdana. Alebo potom dobrý slovenský folklór, hlavne z východu. No po koncertoch niekedy potrebujem reset a vtedy preferujem hard rock, ba dokonca až heavy metal.
Za čtenáře Nového Populáru přeji hodně úspěchů a hudebních nápadů do dalších let umělecké dráhy PKB a děkuji za rozhovor.
MILAN POLÁČEK