Z Paula McCartneyho sa niektorí jeho kolegovia z branže, napokon bol medzi nimi aj jeho priateľ John Lennon, vysmievali, že píše iba prihlúple piesne o láske, a volali ho preto „Sirupový princ.“ Paul mal na tieto posmešky len jednu odpoveď – „What's wrong with that?“ K tejto lapidárnej odpovedi pridal v roku 1976 romantický bonus – pieseň „Silly love songs“. A tá si to ihneď namierila rovno na vrchol hitparád, lebo piesne o láske sú medzi poslucháčmi veľmi obľúbené.
K láske však patria aj rozchody a o rozchodoch vzniklo nepochybne nemenej piesní ako o láske. A keď je tých piesní zlomených sŕdc veľa, môže z nich vzniknúť aj celá platňa – tzv. „breakup“ album. Neviem o tom, že by taký nahral Sir Paul, nato je príliš veselej letory, ale „breakup“ albumov bolo v histórii popmusic aj bez neho celkom dosť. A nezabudlo sa na ne, lebo aj piesne o rozchodoch sú medzi poslucháčmi veľmi obľúbené. Pripomeňme si zopár z nich.
Fleetwood Mac – Rumours, 1977
"I can still hear you saying you would never break the chain..."
Rok po tom, ako Macca nahral „Silly love songs“, sa na hudobnom trhu objavil jedenásty štúdiový album skupiny Fleetwood Mac s názvom Rumours. Táto zvláštna kapela vznikla v Londýne v roku 1967. Meno má síce po členoch rytmickej sekcie – bubeníkovi Mickovi Fleetwoodovi a basgitaristovi Johnovi Mc(Mac)Vievovi –, ale hviezdami boli vždy gitaristi a speváci, ktorí boli aj hlavnými autormi repertoáru. Jej prvým lídrom bol bluesový gitarista Peter Green. Ten po psychických problémoch vyvolaných drogovou závislosťou čoskoro odišiel a nahradil ho americký pesničkár Bob Welch, ktorý po pár rokoch tiež odišiel. John medzitým priviedol do skupiny svoju manželku – speváčku a klaviristku Christine McVie. Nebola za tým iba láska. John dobre vedel, čo robí. Christine bola jedinou klasicky vzdelanou členkou kapely a pritom aj mimoriadne nadanou skladateľkou. V tom čase sa Mick dostal k nahrávke americkej folkovej dvojice Buckingham&Nicks – inštrumentálne majstrovstvo gitaristu Lindseya Buckinghama Fleetwooda nadchlo natoľko, že ho okamžite pozval do kapely. Lindsey prijal ponuku pod podmienkou, že s ním príde aj jeho priateľka – Stevie Nicks. Asi v tom tiež nebola len láska, Lindsey dobre vedel, prečo to robí. Stevie bola nielen skvelou speváčkou, ale aj autorkou piesní. Dnes je zatiaľ jedinou ženou, ktorá sa do Rokenrolovej siene slávy dostala dvakrát – ako členka Fleetwood Mac a ako sólová umelkyňa. V skupine, podobne ako v skupine ABBA, boli teda dva páry s jedným bubeníkom navyše. (ABBA má mimochodom tiež svoj „breakup“ album – „Visitors“ z roku 1981.) V prípade Fleetwood Mac sa touto personálnou zmenou začala najúspešnejšia éra. Pritom vzťahy v skupine neboli zďaleka úspešné. Lindsey a Stevie sa rozišli, John a Christine sa rozišli, Mick sa rozišiel so svojou ženou a dal to dohromady so Stevie, ale tiež sa potom rozišli, lebo Stevie ušla k bubeníkovi inej kapely (Eagles) a tak podobne... Jednotliví členovia skupiny spolu skladali piesne, nahrávali ich, ale nerozprávali sa, nebývali spolu a v lietadlách na šnúre sedeli osve. Profesionáli. Na platni „Rumours“ je toto partnerské napätie nabíjané láskou a rozchodmi poriadne cítiť. Každý člen skupiny tu predvádza to najlepšie, čo v sebe ako muzikant vtedy mal – od pevnej temnej rytmiky až po presvietené vzdušné viachlasy – to všetko v mimoriadne spevných piesňach. Je príjemné ich počúvať, napätie sa pri počúvaní mení na uvoľnenie. Ako keby sa v nich premiešala bluesová clivota so samopašou country. Album „Rumours“ s takmer 50 miliónmi dodnes predanými nosičmi patrí do prvej desiatky najpredávanejších albumov histórie populárnej hudby. Je na počudovanie, že kapela v tej istej zostave dokázala pokračovať ešte 10 rokov a nahrať tri vynikajúce a komerčne úspešné platne. Spomenutej ABBE sa to žiaľ nepodarilo – hneď po vydaní „breakup“ albumu sa skutočne aj rozpadli. Ale pnutia medzi jej autormi zjavne pretrvávajú aj 40 rokov po vydaní albumu „Rumours“. Keď v januári 2018 všetci jej autori spoločne preberali cenu MusiCares Person of the Year, zdalo sa, že najslávnejšia zostava to dá znovu dokopy. Prešlo pár dní a Stevie po manažérovi odkázala Lindseyovi, že s ním teda na pódiu nikdy viac nebude. Ktovie? Asi dobre vedela, prečo to robí.
Peter Hammill – Over, 1977
"The stars in the heavens still shine up above me: how lovely they'd seem if you were with me..."
V roku 1967 založil v Manchestri Peter Hammill s kamarátmi rockovú skupinu Van der Graaf Generator, ktorá dodnes hrá svoju nezameniteľnú hudbu: V dravom rytmickom prúde skáču rýchle saxofónové vlny a prenikavý kričiaci ľudský hlas sa chvíľami stráca v divokých perejach tónov; v nasledujúcom okamihu sa všetko utíši a pokojný hlboký hlas spieva clivú tému, ktorá je vzápätí opäť strhnutá prudkým vodopádom. Peter Hammill v kapele spieva, hrá na gitaru a píše veľmi vážne texty. Popri práci v kapele nahral však aj veľké množstvo sólových albumov. Na nich hrá na klavíri či akustickej gitare, namiesto saxofónu tu počuť husle, ale hlas, ktorý vyčnieva z tej komornej atmosféry, je stále ten istý – chvíľku nástojčivý na hrane znesiteľnosti, chvíľku láskavý a upokojujúci. Jeho piesne sú opäť vážne a veľmi osobné – o veciach, o ktorých sa len veľmi ťažko hovorí. Asi preto ich musí zo seba vyspievať. Raz pošepky, raz výkrikom. Jeho najvypätejší album má meno Over, a nahral ho po rozpade dlhoročného vzťahu s prvou manželkou Alice. Zvuk huslí či klavíra nevyvoláva pocit blízkosti a intímneho bezpečia, ale naopak ohrozenia. Tichý spev neznamená pokoj, ale neznesiteľnú chvíľu napätia pred výbuchom; vo výkrikoch doznieva posledná tichá ozvena predošlého šťastia. Nič sa však nedá vrátiť. Zostala len prázdna rana, bolesť, ľútosť a tma. Najslabšie svetielko, ktoré na okamih presvitne na povrch piesne, je hneď rozbité novou temnou témou. Áno, stvoriť takú hudbu pre umelca znamená zrejme katarziu, ale ťažko, veľmi ťažko sa počúva. Asi preto je „Over“ v rebríčkoch predajnosti omnoho nižšie ako „Rumours“. Človek takej hudbe môže podľahnúť, a vtedy ním otrasie, alebo ju jednoznačne odmietne. Voči toľkým obnaženým citom sa však nedá zostať ľahostajný.
John Martyn – Grace and Danger, 1980
"When that hurt in your heart has gone give me a call, darling, that's all that you have to do..."
Škót John Martyn, veľmi talentovaný syn rozvedených operných spevákov, od detstva spieval a hral na gitare. Už ako sedemnásťročného si ho všimol Chris Blackwell, majiteľ vydavateľstva Island Records, a ponúkol mu nahratie sólovej platne; pod rovnakou značkou spravil potom John mnoho albumov. Spôsobom spievania a hrania na gitare vytvoril štýl, ktorý je ťažko zaradiť. Ako si vzácna rastlina berie zo vzduchu, zeme a vody len to, čo uzná za vhodné a potom to premení na jedinečný kvet, John si zobral, čo potreboval z folku, džezu, rocku a blues, a premenil to na jedinečné piesne o láske. Zaľúbil sa do folkovej speváčky Beverley, zobral si ju za ženu, mali spolu deti... John prežíval šťastné chvíle; napriek tomu v tom čase osedlal koňa, ktorého nikdy neskrotil: drogy a alkohol. Žil sebazničujúcim spôsobom a to samozrejme zničilo aj ich manželstvo. Po niekoľkých rokoch Beverley od Johna odchádza a pre neho nastalo temné obdobie. A práve vtedy, v roku 1980, nahral platňu Grace and Danger. Sú na nej jednoduché piesne, ktoré pokojne plynú ako tichá rieka, niet tu napätých šepotov a výkrikov, ani krikľavých farieb. Nie, nikto tu nezjavuje svoje city na obdiv. Ale pod pokojnou hladinou, sa v hlbokých vodách tej rieky černie bezodná melanchólia – bezpražcový smútok. John Martyn naplnil svoje piesne toľkým zármutkom a steskom za ženou, že Chris Blackwell ten album odmietol vydať. Obával sa, že bude pre poslucháčov obťažujúce počúvať piesne natoľko dôverné. Až po roku sa Martynovi podarilo presvedčiť priateľa: „Niekto si píše denník, ja robím piesne...“, povedal. Obavy sa nenaplnili, platňa sa stala jednou z jeho najúspešnejších. John Martyn zomrel koncom januára 2009. Rok predtým prebral cenu BBC za celoživotné dielo. Z rúk iného majstra „breakup“ albumov – Phila Collinsa, ktorý na albume Grace and Danger hral na bicích.
Phil Collins – Face Value, 1981
"If leaving me is easy, coming back is harder..."
Angličan Phil Collins sa už ako chlapec preslávil v Londýne svojou rolu v muzikáli Oliver!; neskôr sa preslávil ešte viac, tento raz už na celom svete, ako bubeník a spevák skupiny Genesis; no najslávnejším sa stal ako sólový muzikant. Vo svojej hudbe sa nenecháva inšpirovať dávnymi bájami z Avalonu, ani bájkami z ríše zvierat, ani zážitkami z ciest podvedomím, ani sarkasticky neglosuje politickú situáciu vo svete – to všetko platilo o Genesis. Pre neho samého je jedinou inšpiráciou v jednoduchej čistej piesni spievať o svojich citoch. Raz spieva, ako stretol ženu, inokedy, ako ju stratil. Mal o čom spievať. Potom ako ho opustila prvá manželka Andrea, nahral svoju prvú platňu, fenomenálny album „Face value“. Dá sa povedať, že je to „breakup“ album z pohľadu opusteného. Ale piesne na ňom nie sú temné, neodkrývajú sa v nich najhlbšie skryté bolesti, niet v nich sebaľútosti ani výčitiek. Áno, Phil spieva o rozchode, ktorý iste nebol ľahký, ale hudba, ktorá vzklíčila z toho príbehu, svieti a zohrieva. Počúva sa ľahko, neotriasa, neplní clivotou. Ak človek nevie po anglicky, nezistí, že sa spieva o niečom smutnom. Neskôr sa Phil znovu oženil, zobral si svoju novú lásku Jill a ... jeho piesne sa nezmenili, zostali rovnako hrejivé a prirodzené. Okrem vlastnej tvorby a Genesis sa venoval aj mnohým spoluprácam. Medziiným, ako odborník na „breakup“ albumy, produkoval sólový album Fridy „Something's Going On“, na ktorom sa bývalá speváčka ABBY po rozpade skupiny vyrovnáva s rozchodom.
Phil Collins – Both sides, 1993
We always need to hear both sides of the story...
O pár rokov, keď sa aj jeho vzťah s Jill rozpadá, Phil Collins nahráva svoju najintímnejšiu platňu Both sides. „Breakup“ album z opačnej strany. Phil síce pociťuje svoj diel viny za rozchod, ale spieva, že je potrebné vypočuť si obe strany príbehu. Neobnažuje sa však do krajnosti. Nie, intimita tej platne spočíva v niečom inom – sám, v pokoji svojho domáckeho štúdia, prepísal city do textov, tie zhudobnil, naspieval a nahral – všetky hudobné nástroje – a nakoniec aj zmixoval. Vydavateľstvu priniesol hotovú vec. Človek by mohol očakávať, že taký špičkový bubeník nám vo svojej hudbe ukáže niečo zo svojho umenia. To by však už nebola čistá hudba, prirodzená prostá pieseň. Nehrá na všetkých nástrojoch aby nás ohúril svojou virtuozitou, ale aby vyjadril, iba on, nikto iný, svoje city – hudbou, a nie šepotmi, plačom či výkrikmi. Niet tu žiadnych sól, sú tu iba verzie a refrény – jednoduché, prirodzené a pokojné pesničky. Žiadny expresívny romantizmus, skôr striedmy klasicizmus. Phil Collins sa potom znovu oženil s novou láskou Oriannou... nuž a potom opäť aj rozviedol. A potom sa k nej znovu vrátil. Hovorí: „Marriage is a difficult proposition. But I haven't given up on it.“
Vzťahy nemusia byť vždy dokonalé. Niekedy sú, zdá sa, tak trochu prihlúple. Presne ako pesničky.
VLADIMÍR LEKSA