V predchádzajúcej časti sme sa, pri príležitosti pätnásteho výročia úmrtia svetoznámeho amerického speváka, klaviristu, skladateľa, aranžéra a v neposlednom rade kapelníka Raya Charlesa, prezývaného aj „Génius“, v životopisnom príbehu zamerali na jeho ťažko skúšané detstvo a prvý kontakt s hudbou. Vráťme sa teraz proti toku času do druhej polovice štyridsiatich rokov a dorozprávajme si story tejto nevidomej legendy hudobnej histórie, ktorú na ceste za celosvetovou popularitou nezastavila ani predčasná smrť jeho rodičov a brata Georgea.
Prvé úspechy začal Charles zaznamenávať na jar 1947; v tej dobe rovnako začal písať aranžmány pre Joea Andersona. V lete však zase bola možnosť zohnania práce horšia a Charles sa rozhodol, že sa presťahuje do Tampy. Tu si skoro zohnal dve angažmán: hral v jazzovej kapele Charlieho Brantleyho a v countryovom súbore (v ktorom bol Charles jediným černochom) nazvanom The Florida Playboys. Ani v Tampe však dlho nevydržal a v marci 1948 spolu so svojim kamarátom, gitaristom Gossiem D. McGhee, odišiel do „amerického hlavného mesta inštrumentálnej hudby“ Seattlu v štáte Washington. Ray, ktorý sa štítil akejkoľvek závislosti na ostatných, sa v nehostinnom svete rýchlo obil. Jeho priateľ a známy producent Quincy Jones povedal o ich zoznámení koncom štyridsiatych rokov: „Akoby mal štyridsať. Vedel všetko. O ženách, o muzike a o živote. To preto, že bol taký nezávislý.“
Tu založil skupinu „The Maxim Trio“ (dvojicu Charles – McGhee doplnil ešte kontrabasista Milton Garred) a najmä sa prejavil ako výrazný talent – pracoval ako klavirista a spevák v kluboch a na tancovačkách. Ako umelecké meno začal používať Ray Charles, aby sa vyhol zámene so slávnym boxerom a spevákom Sugarom Rayom Robinsonom, ktorého meno bolo pevne obsadené na hviezdnom Olympe Spojených štátov. Zaujímavosťou je, že za svoju prácu si nechával platiť vždy v jednodolárových bankovkách, aby ho nemohli oklamať. Nahrával už ako teenager, prvý hit „Baby, Let Me Hold Your Hand“ prišiel v roku 1951 a v nasledujúcom roku podpísal zmluvu s majiteľom Atlantic Records Ahmetom Ertegünom (ten Charlesa od Swingitime Records, v ktorej pôsobil od roku 1949, „odkúpil“ za 2500 $), ktorý z neho konečne urobil hviezdu. V marci 1954 sa bluesová pieseň „It Should Have Been Me“ v rebríčku R&B vyšplhala až na 7. miesto, ale o Charlesovi sa naozaj začalo hovoriť až vďaka hitu „Mess Around“. Stále to však nebol Ray Charles ako ho poznal svet neskôr. To už mal za sebou vlastný bigband zo špičkových jazzových hudobníkov (a na konte svoj prvý album „Ray Charles“); vrátane dievčenskej speváckej skupiny The Cookies z Filadelfie, ktorá sa neskôr premenovala na Raelettes a formou „volaní a odpovedí“ podporovala Charlesov vystrájajúci klavír i jeho výrazný hlas.
Mimochodom, úloha vokalistov v jeho hudbe má významné miesto. Vokálne harmónie komunikovali s jeho soulovým speváckym prejavom a dodávali jeho hudbe ešte humánnejší rozmer. Z pôvodného živelného prejavu a jednoduchej orchestrácie sa postupne transformoval do sofistikovaného popu, ktorému v jeho podaní nechýbala prirodzenosť a ťah. Pôvodné rytmické groovy nahradila majstrovská práca s napätím a detailom. Tenzie vytváral bez prvoplánových nástrojov ako dravý rytmus a dynamika. Majstrovsky využíval známy pôdorys skladby, ktorého povedomé kontúry posúval do nevyspytateľných podôb a polôh. Skladba sa tak pre poslucháčske ucho menila na pole plné napätia a nástrah so šťastným koncom.
Na horu slávy ho však v roku 1955 vyniesol až hit „I Got A Woman“, v rebríčku R&B kotviaci na 2. priečke, a odštartoval naplno veľmi úspešnú, viac ako päťdesiat rokov trvajúcu kariéru. Pieseň, považovaná za prvú soulovú nahrávku, bola „zlúčením všetkých prvkov, ktoré sa dovtedy jednoducho nespojili,“ písal hudobný historik Peter Guralnick. „Bol to nespútaný zvuk kostola a dychtivo unesené polohy jeho hlasu, vďaka ktorým svet spoznal Raya Charlesa.“ Skladba „I Got A Woman“ bola skrátka niečím, čoho sa do tej doby nikto neodvážil. Vzala hudbu čiernych baptistov – klavírny sprievod a precítený spev obvyklý v týchto cirkvách – a prispôsobila ju sekulárnemu trhu. Znelo to ako gospel, ale nebola to pieseň o blaženej večnosti ani o uliciach dláždených zlatom. Objektom túžby v nej totiž nebol Ježiš, ale žena.
Podobne „dopadli“ aj ďalšie piesne, spomeňme napríklad gospel „This Little Light of Mine“ (Moje malé svetielko), ktorý Charles „pretavil“ v hit „This Little Girl of Mine“ (Moje malé dievčatko). Výstižne to charakterizovali noviny San Jose Mercury News, keď v roku 1994 napísali: „Charles mal svoju rúhačskú ideu zobrať gospelové songy a dať k nim diabolské slová“. Ray Charles sníval o muzike, ktorá by spájala cirkevnú hudbu jeho detstva v Greenville na Floride a blues. Chcel preniesť emotívny pôžitok gospelovej hudby do pozemských príbehov o, ako to neskôr nazval, „boľavom srdci, trápení s peniazmi, telesných rozkošiach a radostiach duše“. Titul vychádzajúcej hviezdy následne potvrdil v júli 1958 na prestížnom Newportskom jazzovom festivale – kritika nešetrila chválou a časopis Down Beat ho vyhlásil za „svetového jazzového speváka číslo 1“.
Na trh populárnej hudby definitívne prerazil v roku 1959 vlastnou rockovou a gospelovo ladenou skladbou „Whatʼd I Say“. Bola to dynamická syntéza bluesu, gospelu a rockʼnʼrollu, jeho prvý miliónový hit, ktorý dva týždne viedol rebríček R&B a v hitparáde vystúpil na 6. miesto. Aj pri tejto pesničke, ktorá roztancovala celý zaoceánsky kontinent, dokázal, že sa baptistická hudba dá dobre predávať na trhu, pokiaľ hovorí skôr o ľudských potrebách než o Bohu, a priviedol tak soulovú hudbu do nočných klubov. Peter Guralnick o skladbe „Whatʼd I Say“ napísal, že je to „niečo ako zosvetštenie bohoslužby, so všetkým tým kvílením, stonaním a momentmi, kedy zhromaždenie ,hovorí v jazykochʽ“. Akokoľvek tento song, vytvorený z jednoduchého klavírneho riffu – univerzálny bluesový riff, ktorý bol v rôznych modifikáciách použitý v jazze, rocku i blues – so sugestívnymi chórmi, určité americké rozhlasové stanice zakázali, Ray Charles bol definitívne na ceste k hviezdnej popularite. Revival tejto piesne, jeden z najúspešnejších singlov všetkých čias, priniesol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia úspech aj Jerrymu Lee Lewisovi či Elvisovi Presleymu.
Charles následne odišiel od spoločnosti Atlantic Records, ktorá nebola schopná konkurovať výške ponúkaného preddavku za nový materiál a vlastnícke práva, k spoločnosti ABC-Paramount Records, s ktorou podpísal trojročnú zmluvu. Verzia skladby „Georgia On My Mind“, ktorú napísal Hoagy Carmichael a ktorú Ray počul na cestách spievať svojho šoféra autobusu, bola jeho druhým miliónovým hitom. Interpretácia skladby jeho emóciami nabitým hlasom a sláčikovým pozadím, sa stala v USA #1 a v roku 1960 ho uviedla na medzinárodnú scénu.
Významným sa stal aj rok 1962. V júni nahral vlastné úpravy najznámejších country piesní na albume „Modern Sounds In Country And Western Music“. Táto kolekcia priniesla to najlepšie, čo vo vtedajšom country katalógu vôbec existovalo. Nájdete na ňom klasické songy Hanka Williamsa („Half As Much“, „You Win Again“ a „Hey, Good Lookinʼ“), veľký hit Dona Gibsona „I Can’t Stop Loving You“, Arnoldovu „Just A Little Lovinʼ“ či „Bye, Bye Love“ dua Everly Brothers. Revival piesne „I Can’t Stop Loving You“ v podaní Raya Charlesa priniesol úspech v podobe predaja vyše dvoch miliónov výliskov a na päť týždňov sa usadil na čele amerického rebríčka, pričom skladba sa súčasne dostala aj na čelo anglickej hitparády. Album sa štrnásť týždňov držal na čele amerického rebríčka a stal sa spevákovým jediným miliónovým albumom. V septembri toho istého roka sa druhý singel z tohto country albumu, „You Donʼt Know Me“, prepracoval na 2. priečku. Do toho času bolo neslýchané, aby čierna R&B hviezda naspievala C&W skladby. Akokoľvek bol Charles svojimi priateľmi aj vydavateľmi od nahratia country platne odrádzaný, ukázalo sa, že to bol komerčne a umelecky veľmi vydarený ťah. A aj keď jeho hlavnou doménou zostávala oblasť R&B, soulu a jazzu, ani v ďalších rokoch nezabúdal na svojich country fanúšikov. Napríklad v roku 1965 nahral na album „Together Again“ dve skladby z katalógu Bucka Owensa – „I’ve Got A Tiger By The Tail“ a titulnú „Together Again“. Okrem týchto dvoch skladieb album ponúkal aj slávnu „Blue Moon of Kentucky“ z repertoára Billa Monroea.
Napriek tomu, že Ray Charles chrlil v tomto období jeden hit za druhým („Hallelujah, I Love Her So“, „Hit The Road Jack“, „Unchain My Heart“, „Lonely Avenue“, „Night Time Is The Right Time“, „Take These Chains From My Heart“ a i.) a 12. apríla 1961 získal hneď štyri ceny Grammy za album „The Genius of Ray Charles“, začala sa v tomto období tienistá kapitola jeho života, závislosť na heroíne. Vnútornými démonmi zmietaný muž, ktorý dokázal z klavíra „vydolovať“ fantastické skladby a doma sa tešil prítomnosti obetavej a milujúcej ženy i troch detí, sa utápal v narkotikách a náručí iných krásavíc. Pri lete do Bostonu polícia pri prehľadávaní lietadla našla u Raya jeho dennú dávku a 3. decembra 1966 ho uznali vinným z prechovávania heroínu a marihuany. Odsúdili ho na päť rokov a pokutu 10 000 $, pričom výkon trestu sa odložil a lehota podmienky činila štyri roky. Lekárske testy dokázali, že od svojho prvého zadržania v decembri 1961 drogy neužíval, a to ho zachránilo pred väzbou.
Vtedy priznal, že s drogami zápasí už dvadsať rokov, od šestnástich. „Môžem si za to sám. Nie spoločnosť, nie díler, nie to, že som slepý, čierny, alebo že som bol chudobný. Je to len moja vina,“ spresnil v autobiografii „Brother Ray“. A keď sa o štvrťstoročie závislosti zbavil, povedal: „Vyšiel som z toho rovnaký, ako som vošiel. Jediný rozdiel je, že nepotrebujem každé ráno dávku.“ Súčasne však na svoju obhajobu vyriekol: „Každodenné tlaky sú tvrdé. Človek, ktorý žije v temnote, sa snaží nejako si ju zmierňovať.“ Rovnako priznal, že mu priatelia dávali len tri roky života a verejne sľúbil, že sa s drogou navždy rozlúči. Uvedomujúc si, že drogy mu zasahujú do osobného, ale aj hudobného života, rozhodol sa ísť na liečenie. Prekonal naozaj krušné chvíle, plné utrpenia a abstinenčných príznakov. Vďaka svojmu obrovskému odhodlaniu a vnútornej sile sa dokázal vyrovnať so závislosťou bez metadonovej substitúcie a heroínu sa už nikdy viac nedotkol. V čase, keď sa zotavoval zo svojej heroínovej závislosti, si našiel okrem hudby ďalšiu záľubu: šach. „Zbožňujem šach, pretože to je hra, v ktorej nefiguruje šťastie. Svojmu protihráčovi trpezlivo nastavujem pasce a čakám, kým do nich spadne. Môžete ma zobudiť aj o polnoci, na šach som vždy pripravený!“
Ray Charles bol dvakrát ženatý. Po krátkom prvom manželstve s Eileen Williamsovou v rokoch 1951-1952 (s ktorou mal jedno dieťa) sa v roku 1955 oženil s Della Beatrice Howardovou, s ktorou vydržal do roku 1977 a mal troch synov, Raya Jr., Davida a Roberta. Avšak jeho intímnym životom prešlo veľa žien a nakoniec sa stal otcom dvanástich detí, ktoré mal s deviatimi ženami. „A ktorý muž ním nie je?“ – položil otázku novinárom, keď sa zaujímali o jeho sukničkárenie, ktoré sa stalo legendárnym. „Nemám nalinkovaný život ako na notovom papieri. Zbožňujem ženy a ďakujem Bohu, že ich stvoril,“ vyjadril sa pre francúzsky časopis Paris Match v rozhovore s názvom „Nežijem podľa notovej osnovy“. A dodal: „Keď chytím ženu za zápästie, hneď viem, či je pekná alebo nie. Zvláštne, však?“ Jeho poslednou dlhoročnou partnerkou bola až do jeho smrti Norma Pinella.
Americký filmový režisér Taylord Hackford, ktorého priaznivci rockʼnʼrollu poznajú aj ako režiséra dokumentárnej snímky „Chuck Berry: Hail, Hail, RockʼnʼRoll!“ (1987), sa po celých pätnásť rokov snažil uskutočniť svoj sen – natočiť životopis Raya Charlesa. Myšlienku na filmové stvárnenie pritom nosil v hlave niekoľko desiatok rokov, Charlesom bol totiž uchvátený už od mladého veku. S hudobníkom sa mnohokrát stretol (charakterizoval ho ako veľmi milého, ale veľmi priameho a rozhodného človeka), prvýkrát už v roku 1987. Nakrútil rozhovory aj s jeho ženou Dellou a synom Ray Charlesom Robinsonom juniorom (ktorý bol aj jedným z producentov filmu) – a scenár filmu v americko-britskej koprodukcii, prepísaný do Barillovho písma, sám Charles iba s dvoma pripomienkami vraj nadšene schválil. „To, že pravý, živý Ray Charles pred začiatkom nakrúcania obsah scenára schválil, svedčí o jeho značnej pokore, veľkorysosti a schopnosti priznať si svoje chyby,“ napísal na webovej stránke www.kinema.sk v recenzii Ján Hušták po tom, čo mala snímka vo februári 2005 premiéru aj na Slovensku. Sám Hackford hodnotil: „Počas 15-ročného zhromažďovania materiálu bol nápomocný, ale trval na tom, aby sme jeho život neidealizovali. Doslova povedal: Môžete o mne rozprávať akýkoľvek príbeh a vykresľovať moje osudy, ale nenechám vás, aby ste zamlčali pravdu. Pretože potom už by to nebol môj príbeh.“ Na filme je totiž fascinácia postavou Raya Charlesa očividná. Je to farebná, živelná, strhujúca biografia, ktorá vás pohltí svojím pulzujúcim rytmom tak, že si ani nevšimnete jej dĺžku (152 minút). Preto niet divu, že ihneď po premiére 29. októbra 2004 vzbudila v USA mimoriadny ohlas.
Ray Charles po premiére filmu veľmi túžil, výsledku spoločnej práce sa ale nedočkal (delilo ho od neho 141 dní, i keď finálnu podobu filmu „videl“). Tesne pred smrťou v jednom interview povedal: „Chcem vidieť, ako Taylor splní svoju úlohu. Môj život má v malíčku. Chcem, aby ľudia pochopili zápasy a problémy, s ktorými som sa stretával od detstva až k vrcholu svojej umeleckej dráhy. Prežil som krásne chvíle, ale aj veľmi ťažké okamihy. Človek sa nesmie vzdávať len preto, že ho život niekoľkokrát prevalcuje. Inými slovami: soul je životná cesta, ale vždy je to cesta neľahká.“ Dávno predtým ale stihol nahrať všetku hudbu, ktorá film sprevádza. Sedemnásť pesničiek génia hudobného žánru R&B hrá vo filme, ktorý vznikal sedemnásť rokov a napokon získal dva Oscary, hoci ani jeden za hudbu. „Do izby prišiel sám, bez paličky či slepeckého psa, išiel len za hlasom svojho syna, ktorý stál za mnou,“písal Taylor Hackford v booklete albumu Ray!, ktorý vyšiel ako soundtrack k životopisnému filmu (Soundtrack „Ray!“ možno chápať ako lákadlo, či príjemnú spomienku na vzhliadnutý film, ale predovšetkým ako jednu z najlepších výberových platní Raya Charlesa, ktorú zostavil prakticky ako vlastný epitaf – pozn. autora.) „Videl si, ako včera hrali Lakers? Nemôžem uveriť, že úžasný Magic to nakoniec pohnojil!“ – spomínal Hackford, ako takmer uveril, že Ray Charles vidí. „Keď som mu povedal, že v niektorých scénach chcem použiť jeho najlepšie živé nahrávky, Ray osobne zišiel do pivnice a vytiahol ich.“
Vierohodnosť hereckého výkonu hlavného predstaviteľa, ktorým je Jamie Foxx, vyplýva aj z osobného kontaktu a vzájomného spoznania sa oboch umelcov (Foxx je tiež veľmi dobrý klavirista). Nevyspytateľný a vôbec nie iba usmiaty a pozitívne naladený Ray nakoniec uznal, že práve Jamie Foxx je tým správnym mužom, ktorý môže stvárniť jeho postavu. „Jamie Foxx sa vžil do Raya Charlesa tak dokonale, že sa ním prakticky stal. Jeho gestá, mimika aj hlas a reč vystihujú svoj predobraz dokonale, nejde však o prázdnu imitáciu. Foxx dokázal do postavy vložiť kus svojej osobnosti – je to rozhodne jeho Ray – ale podarilo sa mu to bez toho, že by chirurgicky presnú rekonštrukciu originálu akokoľvek narušil,“ citujeme opätovne recenziu Jana Huštáka z web stránky www.kinema.sk. Prvé stretnutie Foxxa a Charlesa sa uskutočnilo pri dvoch klavíroch. Hackford ho opísal takto: „Jamie pristúpil ku klavíru a začal hrať. Ray sa k nemu pripojil. Zatiaľ čo Jamie hral trochu funky a gospel, Ray prešiel na jazz. Pomyslel som si: Bože, toto Jamie nezvládne. Tak do toho! Podpichol ho Ray, lenže Jamie sa nechytal. Ray ho opäť autoritatívne podpichol: Do toho, človeče, veď to máš v prstoch! Hovoril som si: to je rana medzi oči. Lenže v tej chvíli sa Jamie chytil a Ray, ktorý bol na neho predtým dosť tvrdý, naraz povedal: Tento chlapec to dokáže!“
V roku 1970 vystupoval na viac ako 200 koncertoch, čo však jeho zdravie prestalo zvládať. Jeho pečeň vypovedala službu a trápila ho až do smrti. Zdravotné problémy sa u Charlesa zintenzívnili v roku 2003, kedy po 53-ročnom nepretržitom koncertovaní po prvýkrát zrušil hneď niekoľko termínov svojich vystúpení. Oficiálnym dôvodom bolo spevákovo pomalé zotavovanie sa po operácii bedrového kĺbu, ktorú podstúpil v decembri. „Cítim sa skvelo. Dúfam, že za niekoľko mesiacov budem môcť opätovne koncertovať,“ uviedol vtedy v prehlásení. Avšak na koncertné pódiá sa Charles nevrátil ani v roku 2004 a aj naďalej rušil jedno dohovorené vystúpenie za druhým. Aj napriek rakovine pečene ale naďalej v štúdiu tvoril a „vymýšľal“ nové melódie. Svoju koncertnú dráhu chcel oficiálne obnoviť v priebehu mesiaca, kedy skonal. Ľudia tak mohli Raya Charlesa naposledy vidieť na verejnosti 30. apríla 2003, v čase, kedy mal odohratý desaťtisíci koncert. Práve vtedy sa v Los Angeles konal ceremoniál, pri ktorom bola budova, v ktorej sídlilo nahrávacie štúdio založené spevákom, prehlásená za historickú pamiatku. Jeho poslucháči sa ho síce už nikdy potom nedočkali, jeho hlas však v ich srdciach znie aj naďalej.
„Svet je dnes o niečo tichší než obvykle, pretože trúchlime nad odchodom Raya Charlesa,“ nechal sa počuťprezident NARAS (National Academy of Recording Arts and Sciences; organizácia udeľujúca Ceny Grammy – pozn. autora) Neil Portnow. „So zmesou blues, gospelu, jazzu a soulu bol tento popredný americký hudobník obdarený srdcom tak veľkým ako jeho talent. Akadémia stratila drahého priateľa a svet hudobnú legendu.“ Americký producent, režisér a herec Clint Eastwood, ktorý Charlesa zachytil v dokumente „The Blues“ v roku 2003, poznamenal: „Ray Charles bol človek, ktorého obdivujeme ako priateľa i umelca. Bude nám všetkým veľmi chýbať.“ Billy Joel, americký rockový hudobník, spevák, klavirista a hudobný skladateľ uviedol, že „veľa umelcov sa pokúsilo napodobňovať Raya Charlesa. Boli medzi nimi i Rod Stewart, Joe Cocker, Steve Winwood a bezpočet ostatných. Bol to Ray Charles, kto definoval rhythm and blues, soul a autentický rock’n’roll“. My dodajme, že podľa ich vlastných slov sa Rayovým prejavom a hudbou inšpirovali aj Stevie Wonder, Aretha Franklinová, Eric Burdon či Van Morrison. Skladby Raya Charlesa skrátka preberali speváci na celom svete. Na otázku, čo na to vraví on sám, odpovedal: „Bell vynašiel telefón a používajú ho všetci, aj ja. Prečo by to nemohlo byť aj so skladbami?“ Country spevák Marty Stuart pripomenul: „Všetkých nás ovplyvnil, keď spopularizoval I Can’t Stop Loving You. Priviedol country hudbu na miesta, kde predtým nebola.“
Charles po sebe zanechal dvanásť detí, ktoré mu priniesli radosť v podobe dvadsiatich vnúčat a piatich pravnúčat. Posledná rozlúčka s Rayom Charlesom, ktorá sa konala 17. júna 2004 a zišlo sa na nej 1500 priaznivcov, sa konala v losangeleskom kostole First African Methodist. Vedľa rakvy ležalo spevákovo sako a klavír, na ktorom boli položené party jeho hitov „Georgia On My Mind“ a „Whatʼd I Say“. Spevák bol oblečený v smokingu a mal svoje slávne slnečné okuliare. Pochovaný je v Inglewood Parku v Inglewoode v Kalifornii. Jeden z najoriginálnejších hlasov svetovej populárnej hudby navždy utíchol. „Hudba tu bola dávno predtým, než som sa narodil a bude tu aj dlho po tom, keď už Ray Charles bude mŕtvy,“ poznamenal pre noviny The Washington Post v roku 1983. „Mojim prianím je zanechať za sebou dobrú muziku. Hudba je hlavný chod a dojem, ktorý po nej zostane, zase cukrovou polevou na koláči.“
Iba štyri mesiace po smrti dosiahol Ray Charles úspech, aký sa mu počas jeho viac ako polstoročnej kariéry nikdy nepodaril – jeho album sa stal platinový. Posledný štúdiový album legendárneho hudobníka „Genius Loves Company“ sa stal Charlesovým najväčším hitom, keď sa ho od vydania predalo za šesť týždňov viac ako milión kusov. Priniesol duetá s jeho obdivovateľmi i súčasníkmi, ako Natalie Coleová, Norah Jonesová, Gladys Knightová, Diana Krallová, Idina Menzelová, Bonnie Raittová, Michael McDonald, Elton John, B.B. King, Van Morrison, Johnny Mathis, Willie Nelson alebo James Taylor. Album získal osem cien Grammy, vrátane piatich pre Raya Charlesa. (Svoj posledný vydaný album, ktorého sa Ray dožil, bol „Thanks for Bringing Love Around Again“ v roku 2002 – pozn. autora.)
Ešte poznamenajme, že v roku 1964 absolvoval svoj filmový debut, keď si v dráme „Ballad in Blue“ zahral sám seba – vo filme, v ktorom s ním spoluúčinkovali Dawn Addamsová a Tom Bell, sa v Londýne skamaráti s nevidiacim chlapcom a zaspieva celkovo deväť skladieb. V druhom kultovom filme „The Blues Brothers“ (1980) zase hrá majiteľa miestneho obchodu s hudobnými nástrojmi. Býval aj obľúbeným hosťom televíznych šou, hosťoval v seriáloch St. Elsewhere (1982), Whoʼs the Boss? (1984) alebo Pestúnka Franny (1993) a vystupoval i v reklamách. Počas celej svojej kariéry sa aktívne angažoval v najrôznejších politických a humanitárnych kauzách. Odmietol vystupovať na koncerte v rodnej Georgii a to mu vynieslo doživotný zákaz vystupovania v celom štáte. V roku 1979 sa mu Georgia verejne ospravedlnila a jeho pieseň „Georgia On My Mind“ sa stala štátnou hymnou.
Finančne podporoval reverenda Martina Luthera Kinga Jr. a hnutie bojujúce za ľudské práva. V roku 1987 založil nadáciu (Ray Charles) Robinson Foundation for Hearing Disorders, ktorá svojou činnosťou podporuje sluchovo postihnutých ľudí, s osobným vkladom vo výške jedného milióna dolárov. O šestnásť rokov neskôr zase venoval Dillardovej univerzite v New Orleans ďalší milión dolárov, aby mohla vytvoriť program zameraný na černošskú kultúru. Charles bol aj dobrým obchodníkom. V roku 1973 si založil vlastnú gramofónovú značku Crossover Records, ktorá spolupracovala s veľkou americkou spoločnosťou Atlantic. V 80. rokoch minulého storočia sme mali možnosť vidieť Raya Charlesa aj v bývalom Československu (1981 a 1989), keď sa v pražskej Lucerne uviedol s obrovským úspechom. Časť koncertu z roku 1981 Československá televízia s trojročným odkladom aj odvysielala.
Čo viac dodať k tomuto brilantnému umelcovi? Spravil revolúciu hodnú hudobného kráľa, naspieval mnoho hitov, nahral viac ako 75 albumov. Získal 17 cien Grammy, vrátane piatich posmrtných, a množstvo ďalších (napríklad francúzskej ceny Rad Čestnej légie). V roku 1979 bol jedným z prvých ľudí, ktorých uviedli do hudobnej siene slávy štátu Georgia – ocenili ho ako svojho rodáka. Od roku 1981 patrí medzi umelcov, ktorí majú svoju hviezdu na hollywoodskom Chodníku slávy (Hollywood Walk of Fame). O rok neskôr bol uvedený do Bluesovej siene slávy (Blues Hall of Fame) a v roku 1986 do RockʼnʼRollovej siene slávy (Rock and Roll Hall of Fame). V tom istom roku získal aj cenu Kennedyho centra „pre jedného z najviac rešpektovaných spevákov tejto generácie... priekopníka, ktorý zbúral bariéry medzi sekulárnym a duchovným štýlom, medzi čiernym a bielym popom“. V roku 1988, pri 30. ročníku udeľovania cien Grammy, dostal Charles cenu za celoživotné dielo. O rok neskôr sa stal členom Nadácie Rhythm & Blues. Nasledovalo ocenenie Národnej medaily umení (1993).
V máji 2002 koncertoval Charles v rímskom Koloseu, kde sa koncert uskutočnil po dvetisíc rokoch. V roku 2004 ho uviedli do Jazzovej siene slávy (Jazz Hall of Fame) a Národnej siene slávy športovcov a umelcov čiernej pleti (National Black Sports & Entertainment Hall of Fame). V tom istom roku ho hudobný magazín Rolling Stone zaradil na 10. miesto v rebríčku 100 najväčších umelcov všetkých čias. V novembri 2008 ho ten istý hudobný magazín zaradil na druhú priečku rebríčka 100 najväčších spevákov všetkých čias. Počas svojho života získal aj osem čestných doktorátov, najčastejšie ho pritom oceňovali na Dillard University v New Orleans. Kongres Spojených štátov si uctil Raya Charlesa tým, že v auguste 2005 premenoval pôvodnú West Adams Station post office v Los Angeles na Ray Charles Station; americká pošta zasa tým, že v roku 2013 vydala poštovú známku s jeho portrétom.
Hudobnému umeniu Raya Charlesa aplaudoval stojac na nohách celý svet. Len málo umelcov by o sebe mohlo neskromne povedať, že mali taký veľký vplyv na vývoj hudby ako on. Ray Charles, ktorý napriek svojim koreňom, bolesti i hendikepu vždy veril, že svoj osud si určí sám. Žil svoj život naplno a neprekážalo mu ani to, že ten úžasný život, čo žil, nevidel na vlastné oči. Bol to hudobník s veľkým „H“ a muž s veľkým „M“. Bol to jednoducho Génius.
ANDI RAY HAVERDA