BEN AND ELLEN HARPER
CHILDHOOD HOME
Universal
* * * ½
Ben Harper je jeden z muzikantov, ktorý síce dobre vie, že existuje niečo ako štýly, žánre a hudobné šuplíky, ale rovnako dobre vie, že práve jeho sa až tak veľmi netýkajú a bravúrne, s neuveriteľnou rozkošou surfuje v najrozmanitejších štýlových vodách. To, že od malička vyrastal s akustickou gitarou a na prevažne folkovom mlieku, je zrejmé od začiatku jeho muzikantskej kariéry a aj z väčšiny jeho nahrávok. Na Harperových albumoch však nachádzame rovnako presvedčivé stopy blues, elektrifikovaného folkrocku, reggae, gospelu či soulu, takže je jasné, že štýlovým asketizmom Ben Harper naozaj netrpí. Na zatiaľ poslednom albume, príznačne nazvaným Chilhood Home sa však širokým oblúkom a tým najpresvedčivejším spôsobom vrátil k svojim muzikantským, ale zároveň aj rodinným koreňom, keď so svojom matkou Ellen nahrali pôsobivý set desiatich piesní, hold akustickej folkovej hudbe v tej najrýdzejšej podobe. Na rozdiel od Bena je Ellen skladateľsky aj spevácky oveľa zreteľnejšie ukotvená v tradičnej americkej folk & country hudbe (čo najviac cítiť v countryových „cajdákoch“ City of Dreams a Altar of Love), na druhej strane jej bendžo pôsobí veľmi sviežo a v pravej chvíli odpichne album práve vtedy, keď už poslucháč začína mať country valčíkov tak akurát. To je asi aj moja jediná výhrada k albumu – ak by na ňom bolo viac skladieb ako „odpichovka“ A House Is A Home alebo pôsobivý hmynus How Could We Not Believe, určite by mu to len prospelo.
Miloš Janoušek
BKK TRIO
LIVE – JAZZ KLUB KOŠICE (DVD)
Hevhetia
****
Z hudby Bukake prýšti energia, melódie, radosť. Toto všetko je zachytené na zázname , ktorý som práve dopozeral a dopočúval. Nerád používam v súvislosti s hudbou spojenie Videl som... Traja výnimoční hudobníci nie sú ortodoxní jazzmani, ale hudba fúzie jazzu a rocku, pred rokmi nazývaná jazzrock, im je blízka. V ich autorských skladbách cítime tie najlepšie vplyvy Chicka Coreu a Return To Forever, Billyho Cobhama, Hancocka, ale aj Jazz Q. Všetci traja, Tatár, Buntaj aj Gašpar sú s touto hudbou stotožnení a evidentne im robí radosť interpretácia poväčšine Tatarových kompozícii (6 z 11). Tromi skladbami prispel Marcel Buntaj, dve dodal Martin Gašpar, jedna je spoločné dielo. Ich hudba znie rovnako dobre na koncertnom pódiu ako v klube. Záznam z Jazz klubu v Košiciach by si ale zaslúžil trochu viac pozornosti od producenta. Snímať pútavo a s invenciou v malom klube jazzrockové trio je náročné. O to viac sa treba na to pripraviť. Hovorím samozrejme o práci kameramanov a hlavne o strihu záznamu. Skvostné a invenčné zábery – zvlášť sa mi páčili zábery z vtáčej perspektívy a detaily – sa striedajú v niektorých prípadoch so skoro amatérskymi. Miestami som sa aj pobavil, to keď Tatárove kmitajúce ruky po klávesnici sú ako z čierneho divadla, milé. Asi by to chcelo o jednu kameru viac, aby bolo z čoho vyberať. Voči zvuku nemám vážne výhrady. DVD s týmto žánrom je u nás poskromne, teda osobne si nespomínam na žiadne, preto vydavateľstvu Hevhetia patrí 5 hviezd! Na koniec ale treba povedať, že 76 minút hudby BKK Tria uplynie šmahom! Len ľutujem, že som tam nebol, atmosféra v klube by bola možno o trošku živšia.
Ján Graus
CERMAQUE
RODINNÉ ALBUM
Indies Scope
****1/2
Kapely Zrní a Květy sú v českej, resp. moravskej muzike dobré značky. Aj meno režiséra a šéfa Květov Kyšperského má dobrý zvuk. Takže ak si všetci títo - a s nimi viacerí ďalší - niekde zahosťujú, bude to celkom iste stáť za pozornosť. Cermaque rodinné album, kde sa hosťovanie odohralo, je v poradí už šiesty album pesničkára a básnika nepokojnej mysle Jakuba Čermáka, umeleckým menom Cermaque, a jeho kapely Cirkus Cermaque. Zaujímavý, dobrý, zvukovo pestrofarebný, nenudný album, poviem radšej popredku. Slniečkový nie, dodám ešte pre istotu. „Práší se ze srdcí“ spieva o „popílku, který žene se trávou“ hneď v prvej z trinástich piesní Popílek, s krylovským nástupom, rachotiacim pochodovým bubienkom, svojskou otvorenou pražskou výslovnosťou, miestami ostravsky krátenou. Nejde ale iba o priamočiaru protestnú ekologickú agitku. Jakub Čermák, autor všetkých piesní, je básnikom aj v ekopolohe. Aj keď, teda, rozumie sa, iba čisto o ekológiu tu nejde. I v nasledujúcej, osobne ladenej piesni Končetina, kde to hrnie hutne až rapersky pri clivej harmonike a zadumanom klarinete zostáva poetický. Alebo v sugestívnej Sýkorke s divo pulzujúcim sprievodom a apokalyptickými revmi, či v opačne ladenej, nežne otcovskej Uspávanke pre Lucinku – „ať není žádná volba zbabělá, ať nejsi nikdy zcela dospělá...“. Práve v tej sa zapája výborné Zrní z Kladna. V miniatúre Sebastián spieva: „ Sebastiáne, je nebo není lepší nechat vztek pohřbít pod něhou...“ V Resumé 26 pri spomienke na deda a v zamyslení nad sebou samým, zase: „nejde mi o život – a život nejde mi / sám fárám do prázdna pod černou oblohou...“, „jestli je člověk chybou, je chybou nejkrásnější...“ spieva zase v záverečnej Antoníne. Čermákove texty sa oplatí aj čítať. V buklete sú ručne písané, s čmáranicami, poznámkami i gramatickými chybami. Čermák nie je spevák veľkého hlasu, je ale naliehavý, má dar zaujať a v spojení s veľmi priliehavým, zaujímavo a nápadito aranžovaným hudobným sprievodom ponúka na tomto albume veľmi silné zážitky. Predposledná pieseň Kokosovej suk, napríklad – „ pujdu a kde se země zatřese zkusím pevně stát...“. Na scéne som ho zatiaľ nezažil, počul som, že vraj vystupuje bosý, v nejakých tureckých gacoch, prostovlasý, v režnej halene... Čermák, profesiou režisér, iste vie, že na scéne sa ráta nielen čo, ale aj ako. Na rodinnom albume mu to však veľmi pristane aj bez akýchkoľvek pódiových rekvizít.
Gaco Novomesský
FINK
HARD BELIEVER
Wegart/Ninja Tune
****
Fin Grenall láka poslucháča na svojom aktuálnom počine do hlbokých, tmavých vôd melanchólie. Netreba sa toho ponoru báť, pretože Fink je skvelý potápač, ohurujúci čarom drobných kontrastov. Skladá úsporné melódie na jednoduchých harmóniách a predsa, aká z toho lezie sila. Svoje jemné spovede predstavuje zastretým hlasom bitkára z predmestia. Zvuky dreva, kovu a blán dopĺňa tými, čo lezú cez škatuľky, ale v nerušivom pomere. Alebo – hoci hrá blues, je z neho jasné, že sa píše rok 2014. Kúzlo značky Fink spočíva aj v akustickej gitare, ktorú ladí na alternatívne spôsoby, odkazujúc spoločne s José Gonzálezom na otca melancholic folku Nicka Drakea. Albumu by možno prospelo trocha viac svetla, ale keď sa človek naladí na down tempo a odstrihne sa od okolitého sveta, gurmánsky si pochutí. Medzi skladby, ktoré oslovia na prvý dotyk patria určite Looking Too Closely, Shakespeare, či titulná postbluesovka Hard Believer.
Števo Šanta
HRADIŠŤAN
VTEŘINY TICHA
Indies Scope
****
Ak sa v súvislosti s veľmi úspešným albumom Jiřího Pavlicu s názvom O slunovratu hovorilo o piesňach hymnických a oslavných, jeho nový album Vteřiny ticha prináša piesne meditatívne, zadumané až modlitebné. Šéf súboru Hradišťan oslávil nedávno šesťdesiatku a to je predsa len vek, keď, isteže, sa ešte stále robia smelé i stredne ďalekosiahle plány, ale človek už sa pomaly začína obzerať dozadu, hodnotiť vymeraný mu čas, triediť podstatné od podenkového a myslieť na veci predposledné i posledné. To všetko pri rastúcom vedomí, že už sa začalo rúbať aj v jeho generačnom lese. (Vedel on, šéfredaktor, prečo toto cédečko prideliť práve mne...) Vteřiny ticha spievajú o základných veciach človeka, ktorých, ako všetci zisťujeme v krehkých sekundových okamihoch jasnozrivého vedomia, nie je až tak veľa – láska, zrod nového života, trocha šťastia s blízkymi, veľa smútku, práca, veci, ktoré nás presahujú a na konci neodvratná smrť... Jiří Pavlica s Hradišťanom toto všetko obsiahli v pätnástich piesňach. Aj preto sa nový album tak líši od predošlého, ktorý nás za pomoci Skácelových básní previedol kalendárnym rokom. Jiří Pavlica hovorí, že na Vteřinách ticha je prvoradý obsah – silné básne od autorov ako Jan Skácel, Josef Veselý, Michal Stránský a texty autorov spojených so Spirituál kvintetom – Dušana Vančuru a Františka Novotného. Tým sa Pavlica plne podriadil, im svojou hudbou pokorne slúži. Poslucháča natešeného na hýrivo šťavnaté chlapské zbory Hradišťana, na strhujúcu melodickú hymnickosť najúspešnejších kúskov z albumu O slunovratu, trochu zaskočí celková komorná stíšenosť Vteřin ticha. Načo tam máš toho bujného Hradišťana, keď ti v celej piesni len brnká klavír a gitarka?!, pýta sa poslucháč miestami pri prvom náčuve, nenapojený ešte stopercentne na zadumanú náladu albumu. Pri opakovanom počúvaní pochopí, ale pocit, že minule ho to vzalo viac hneď na prvý pokus, pretrvá. Nie každý, skrátka, už dozrel do veku naladeného viac na hlboké dumanie o subtílnej podstate vecí ľudských. Celková meditatívosť až baladickosť albumu kladú väčšie nároky na sústredenie a pri dĺžke piesní niekedy tá Pavlicova zámerná zhudobňovateľská striedmosť ukolíše. Po anglicky spievaná Vteřina pokušení sa zdá celá akosi neprípadná a piesne na texty Vančuru (Lítáte v tom) či Novotného, ktoré mali byť zemitejším, rozvernejším protipólom celkovej vážnej zadumanosti, nenesú v sebe chytľavejší radostný náboj, než tie najlepšie z minulého albumu O slunovratu. Na albume Vteřiny ticha sú nádherné piesne. Ja si ich odteraz budem púšťať jednotlivo, nie všetky na jeden záťah. Myslím, že aj sám autor by to odporučil. Došlo v nich isteže aj na skvelý Hradišťan a zbory, pri ktorých sa ježia chlpy, a na všetko ostatné, čím táto partia vynikajúcich muzikantov neprestáva mocne priťahovať. Hudobne si iste prídu na svoje aj tí, čo si ešte tak často nad základnými vecami človeka hlavu nelámu. Ale čaká to raz každého. A na tých si krása Pavlicových Vteřin ticha pokojne počká.
Gaco Novomesský
LESNÍ ZVĚŘ
MOVABLE FEASTS
Indies Scope
****
Putovanie po stopách a drážkach Lesní zvěře napĺňalo moje nenásytné zvukové túžby už pri objavovaní ich prvého albumu. O to viac som sa tešil na ich novú nahrávku, ktorej počúvanie sa pre mňa stalo, v kontexte s jej názvom, pohyblivým sviatkom. V našom krátkovlnom éteri len ťažko nájdeme hudobné projekty s podobnou architektúrou, budované podľa nepredvídateľných vzorcov a organizované do spletitých kompozičných postupov. Mohlo by sa zdať, že výsledkom nutne bude zhluková nahrávka, ktorej rozmotávanie docenia len hudobní hedonisti. To by však nesmelo Lesnú zvěř tvoriť trio naozaj nadaných muzikantov, ktorí svojou elektrodžezovou slobodomyseľnosťou dokážu infikovať snáď každého poslucháča s čistými ušami. Samozrejme, nemusí to byť pre každého ľahká cesta, ale na jej konci sa, k vlastnému prekvapeniu, budete chcieť opäť vrátiť na jej začiatok k titulnej skladbe albumu. Tou je klavírna suita s džezovou estetikou Shoulder Blades, kopírujúca pulzné vlastnosti riečnych meandrov. Dvojkou albumu je skladba na niekoľko nádychov Evil Evil Eye, ktorá v čarovnom kontrapunkte striedavo servíruje neodkladný hlas so zlovestne gradujúcimi pasážami bicích nástrojov. Za ňou nasleduje vervná zvuková naháňačka Endgame s beckettovskou samovravou a s atmosférou filmov navinutých na veľkých kotúčoch. Nahrávka sa do svojej druhej polovice láme kolembavou skladbou Razor Ray oplývajúcou orchestrálnou náladou, hudobne hravým úletom Kavka Airlines a vynikajúcou One Big Soft Spot, prinášajúcou napriek neistote a zmätku oduševnenie letieť až k bodu odkiaľ už niet návratu. Jedinou skladbou v češtine (ostatné sú v zrozumiteľnej angličtine) je poetická meditácia Ješte je co ztratit, ktorá sa aj vďaka básnikovi Janovi Těsnohlídkovi dokáže dostať hlboko pod kožu každému, kto aspoň raz miloval. Na tomto mieste sa možno album mohol skončiť, ale nasledujú ešte nadýchaná kompozícia Orifice a zlúčenina kombinujúca rôzne žánre s monochromatickým spevom pod názvom Skid Marks. Tak a ešte raz. Movable Feasts je dômyselný album, ktorý napriek svojej koncepčnosti iskrí bezprostrednosťou a natruc elektronike dýcha ľudskosťou a emóciami. Každá jeho skladba je jazdou v lunaparkovom vozíku po zvukovom zámku, nikdy neviete, čím vás prekvapí, ani kam vás dovezie. A to znova a znova aj pri opakovanom počúvaní.
Pavel Strážay
LILY ALLEN
SHEEZUS
Parlophone Records
***
Rozdeľuj a panuj. Toto imperátorské heslo a ešte aj trojku čoklov za všetky drobné, aké má kráľovná britského impéria, si požičala na cover svojej najnovšej dosky popová pevica Lily Allen s ofinkou a odfarbeným chvostom á la Nina Hagen. Ale hudobne je to niekde celkom inde. Tancovačkový pop namiešaný z osvedčených prísad nebude akiste chýbať v žiadnom zázračnom kufríku patrične zorientrovaného DJ-a. Trojka Air Balloon začína tlieskačkou ako hitovka polonašej Celeste Buckingham Run Run Run. Kam títo producenti na čele s Gregom Kurstinom chodia na tie záplavy chytľavo infantilných popevkov, mi nie je vôbec jasné. Ale že pôsobia v mysliach naextázovaných tanečníkov ako obraz Lolity v hlave Nabokovovho pedofilného hrdinu, mi je celkom jasné. Ale aby som sa len nepohoršovala (och, aká som už stará!), tak hneď nasledujúca vecička Insincerely Yours má pre mňa parádne dráždivý groove. Temne odfiltrovaný lepák Take My Place má takisto pôsobivú atmošku. Zvukový dizajn je vôbec halucinogénne nápaditý, fakt! Konkurovať mu môžu hádam len už spomenuté melódie. Bonusovou klavírovkou na záver s porciou sladučkých sláčikov nám Lily máva na rozlúčku ako nevinná Lolita v podkolienkach školáčky, čo vie sakramentsky dobre o čo ide.
Dorota Zervanová
LYKKE LI
I NEVER LEARN
Warner / Atlantic
*** 1/2
Album škandinávskej temnovlásky začína urputným španielkovým „maha-maha“ poučeným harmóniou staromódnych Mamas and The Papas s ich kalifornským snívaním. Neočakávajte žiadnu Abbu, ani latentné šialenstvo á la Björk. Tento deväťpesničkový počin je čímsi medzi tým a prináša ešte čosi podstatné navyše - originalitu. Záľuba v archaických zvukoch a nekomerčných aranžérskych postupoch korenená náznakmi pompéznosti kríženej s ponurosťou dávajú tejto doske punc hipsterskej nezávisláckosti. Zjavná „oldskoolovosť“ vyvoláva pocit nostalgie a čím ďalej album počúvam, tým som príjemne skľúčenejší. Samotná Lykke Li vyznieva ako speváčka presvedčivo, má vo svojom výraze jasno, nezápolí s intonáciou ani s potláčaním akejkoľvek maniery. V jednej z tvrdších vecí Gunshot vyspevuje v terciách, ale napodiv to vôbec nevyznieva ľudovkovo. Celkovo tmavý zvuk albumu len podkresľuje finálnu náladu. Refrén skladby Never Gonna Love Again má prekvapivo hitové parametre a neodškriepiteľnú chytľavosť. Čierna vdova z čiernobielej cover fotky sa s nami lúči záverečnou Sleeping Alone a vy by ste nedbali si priľahnúť a nechať si unylo spievať jej uspávanky z mrazivých severských plání.
Andrej Turok
MIREK KEML
NIC VÍC
Indies Scope
****
Hm, priznám sa, že už dávno som nepočul CD album (pre mňa do tej doby) neznámeho autora, pri ktorom som mal pocit, že sa s ním už dávno poznám. Toto sa mi stalo pred pár dňami pri prvom stretnutí s pesničkárom Mirkom Kemelom. Išlo o CD „Nic víc“. Mirkov vokálny prejav ma zaujal svojou prostotou a zemitosťou, s akou sa stretnúť mi zriedka kedy darí. Vraví sa, že spevák spieva tak, ako spieva jeho duša. V prípade spievajúcich autorov toto pravidlo platí ešte o čosi viac, bo príbehy, ktoré nám „rozprávajú“ sú vystrihovačkou toho, čo videli, počuli, cítili, prežili oni sami. Rôznorodosť tém, aké nám Mirek predkladá nás ohúri. Čo pesnička, to iný zorný uhol videnia vecí, dejov a úkazov, ktoré by mnohí z nás i prehliadli. Možno nechtiac, a možno preto, že by im nenapadlo venovať im pozornosť. Predpokladám, že piesne z CD nevznikali v krátkej dobe po sebe, ale ide o prierez viacročnou tvorbou autora. Snúbi sa v nich čírosť a jas vyplývajúci z naturelu autora so zvláštnou melanchóliou, ktorá vás miestami vyvádza z omylu, že Mirek je slnce samo, a kto sa k nemu priblíži toho zohreje. Tak s tým nepočítajte! Ak sa vydáte po cestičkách, ktoré pre vás prešliapal, rátajte i so studenou sprchou, štuchancom do boku, no i s depkou s bohatým zuboradím, ktorá sa do vás s chuťou zahryzne ako vyhladovaný predátor, čo konečne objavil korisť. Mirek Vám nedá pokoj pokým ho budete počúvať, počúvať no najmä naplno vnímať. Piesne sú odeté v prostých „hazuchách“, ktoré dávajú o to viac vyznieť hĺbke rozpovedaných príbehov. Inštrumentálnu sekciu vo väčšine prípadov predstavuje: akordeón, flauta, gitara, ukulele, perkusie, kontrabas, ku ktorým sa kde tu pridajú i ďalšie nástroje. Dominantou zostáva: akordeón, na ktorý sa sprevádza Mirek. Ten v spojitosti s jeho už vyššie spomenutým vokálom prichystá jednoduchý, no výdatný pokrm pre poslucháča. Na záver pár slov o vybraných skladbách z albumu...
Podzim: Počúvajúc túto pieseň som dostal chuť si k Mirkovi prisadnúť a rozprávať sa s ním. No po chvíli mi napadlo, že on ma predbehol v dôsledku čoho už vedľa neho sedím. Nie je vám jasné, o čom to píšem, po jej vypočutí BUDE.
Mrtvolky: Pre mňa „pilotná pieseň albumu“. Skvelý, po každej stránke výrazný kus burcujúci k „upratovaniu v sebe a okolo seba“ za účelom zredukovania nadbytku haraburdia, čo nás obklopuje a deložuje z nás to podstatné.
Mezi kopci: Táto pieseň ide do „morku kosti“, je vyzbrojená skalpelom zo švédskej ocele. „Pitva“, ktorú na Vás spácha napomôže „odvzdušneniu duše“, vrelo doporučujem!
Nic víc: Jeden z najpoetickejších textov, aké som za posledný rok počul so závanom múdrosti východu, za ktorý by sa ani mnísi zo Šaolinu nemuseli hanbiť, fajné!
Väčšina z piesní vás prekvapí silnou auto reflexiou, ktorej nechýba melanchólia, no niet v nich ani za mak fňukania a sebaľútosti, čo svedčí o vyzretosti autora, no i majiteľa duše, z ktorej vzišli.
Mirek Kemel, bolo mi cťou Ťa cez Tvoj album spoznať a radosťou o Vás (oboch) pár liter „zosmoliť“.
Ivo (Had) Weiss
MORRISSEY
WORLD PEACE IS NONE OF YOUR BUSINESS
Universal
****1/2
Desiaty Morrisseyho sólový album vychádza po päťročnej prestávke. Morrissey však z očí nezišiel, jeho občasné štipľavé vyjadrenia k rôznym oblastiam od politiky po ochranu prírody nedovolili na neho zabudnúť. Teraz však prichádza s tým, v čom je doma a jeho názory na svet sa prenášajú aj do tucta piesní. Moz sa opäť prejavuje ako silný pesničkár s presvedčivým a nezameniteľným prejavom, no najväčším plusom albumu je pestrosť a vynikajúca práca pri aranžovaní skladieb. Okrem tradičných skladieb s rockovým rukopisom tu nájdeme aj hovorené slovo (The Bullfighter Dies), v tomto duchu sa prezentuje aj na singlovej verzii titulnej skladby. Nájdeme tu prvky flamenca, „noiseovej“ gitary, exotické nástroje ako arabský oud, austrálske didgeridoo, kastanety, akordeón, mellotron, či mnoho drevených dychových nástrojov. Mohlo by sa zdať, že nepočúvame album, ale Morrisseyho multižánrový festival, ale aj tak pôsobí celok pomerne kompaktne. Chtiac či nechtiac sa ponúka paralela s nedávnym albumom Johnnyho Marra, s ktorým tvorili Morrissey nerozlučnú dvojicu v 80. rokoch v kultovej kapele The Smiths. Napriek neodškriepiteľným kvalitám Johnnyho Marra a láske k jeho gitarovému zvuku, radšej siahnem po tomto Morrisseyho albume a pustím si ho s radosťou.
Peter Cagáň
NARAJAMA
CONVERGERE
Indies Scope
****
Tvarovanie folklóru k obrazu svojmu bolo svojho času mimoriadne obľúbené a aj dnes si ľudovým dedičstvom neraz pomáha nejedna prevarená kapela či speváčka. Akoby návrat ku krojovaným melódiám automaticky znamenal kvalitu, či aspoň potrebu uznania. Kým však u mnohých ide o obyčajný kalkul, pre Narajamu je folklór inšpiráciou, ktorej spracovanie silno pripomína alchýmiu. Na svojom novom albume Convergere prináša melanž dôverne známych a pravdepodobne aj v našom DNA zakódovaných ľudových piesní a zvukov cimbalu či huslí v kombinácii s exotickými (didgeridoo) a elektrifikovanými nástrojmi. Spolu s ľudovým spevom, rôznymi podobami rocku, afrolatinskou rytmikou, džezom, geografickou a kultúrnou slobodou tak ponúka multikultúrne hudobné posolstvo novelizujúce folklór pre 21. storočie. Od úvodnej skladby Welcome to the planenadväzujúcej na to najlepšie z minulosti našej rockovej avantgardy a rockového šansónu, cez horúčkovitou basou zahustenú moravskú ľudovú Růža su já růža, až po podmanivo vláčnu sedemminútovku Horela linda, linduška, je štvrtá nahrávka kyjovskej skupiny Narajama farbistým hudobným akvarelom, v ktorom sa citlivo prelína akustická história s elektrifikovanou súčasnosťou. Vďaka modifikáciám folklórnej harmónie je album Convergere vhodný nielen pre topografov dobrej hudby, ale pre súčasné oslavovanie súzvuku aj rozdielov, aj pre hľadačov samých seba. Príjemným bonusom je graficky vydarený outfit albumu, ktorého autorom je všestranný umelec Brian Tjepkema.
Pavel Strážay
PETER JANKŮ
TAK NECH JE...
Vlastný náklad
****
Isto si niektorí z vás, čo ste sledovali pesničkársku cestu Honzu Nedvěda v prvej polovici 90. rokov budete pamätať, ako tento folkový bard dokázal každoročne, niekoľkokrát po sebe, vyprodukovať nové CD. A v rámci rozhovorov v médiách sa netajil tým, že denne je schopný napísať aj tri, štyri nové piesne. Keď som sa nedávno od Radiara (pesničkár Rado Tiňo) dozvedel, že Peter Janků sa v blízkych dňoch chystá krstiť nový CD album, bol som prekvapený, veď takto pred rokom som bol svedkom krstu jeho predchádzajúceho CD (20 rokov čakania). Úprimne som si nevedel predstaviť, čo nové chce Peter „svetu“ oznámiť za tak krátku dobu. Vyššie spomenutého krstu CD „novorodeniatka“ v bratislavskom divadle GUnaGU sa mi nepodarilo zúčastniť, a tak s o to väčšou zvedavosťou som si vypočul niekoľko dní na to jeho novú CD „placku“, ktorá mi bola doručená. A veru zistil som, že zo strany Petra nešlo o nepremyslený čin spáchaný v eufórií. Album (Tak nech je...) je ďalším sofistikovaným projektom odrážajúcim pesničkársku tvorbu s bohatým diapazónom rozhľadu, autorskou vizitkou silne sociálne mysliaceho i cítiaceho človeka. Pár z piesní z CD som počul pred časom na niekoľkých Petrových koncertoch naživo, zvyšné po prvý raz z albumu, a ani o jedinej nemôžem povedať, že by ma neoslovila, nezaujala ma. Je to tým, že žiadnej z nich nechýba dynamika príbehu, ani hudobný nápad. Peter pracuje zväčša s jednoduchou (ale silne melodickou) linkou, ktorá ponúka možnosť chytro sa „usídliť“ v pamäti poslucháča, a to už behom prvého počúvania. Prakticky skoro každá by sa dala označiť termínom hit. Petrov kultivovaný vokálny prejav poslucháčovi nedovolí byť nepozorný, pretože je radosť ho počúvať. I tento krát Peter nahral CD so svojou štúdiovou kapelou „Pridaná hodnota“, pozostávajúcou z kamarátov hudobníkov Názov formácie dokonale vystihuje jej prínos pre projekt. Spoluúčasť na ňom majú aj herci Kemka, Latinák, Kobielsky a Miezga. Pár slov o piesňach samotných. Petrovi sa opäť podarilo vytvoriť bohatý kolorit obrazov a tém, v dôsledku čoho by sa ťažko našiel človek vo veku od 18-80, ktorý by nerozumel tomu, o čom Peter „rozpráva“ (spieva). Je veľkým prínosom, že Petrov vizus na svet nie je rigidný. Aj o témach, ku ktorým zaujal jasné stanovisko spieva s istou ľahkosťou, v dôsledku čoho si poslucháč môže mozaiku doplniť o svoje zážitky, pocity: Husákove deti, Generácia strachu, Ono je to všetko jedno, Z extrému do extrému. Popri prešovskom folkerovi Edovi Klenovi predstavuje Peter pre mňa najsociálnejšie orientovaného pesničkára na Slovensku o akom viem. Zachytáva to, čo videl, zažil. Jeho piesne nie sú iba sebareflexnými zrkadleniami mysle a citov, tak, ako to u väčšiny iných býva (čo prirodzene nemožno pokladať za negatívum takto píšucich autorov). Peter sa ani témam tohto typu nevyhýba, no spája ich dovedna v rámci fúzií s ďalšími prvkami: Deň narodenín, Na pokraji síl, Polnočné resumé, Na vlastnú päsť. Niektoré z piesní nesú v sebe istú dávku religiozity, ku ktorej sa Peter myslím hrdo hlási: Tak nech je, Ako ďaleko. Špeciálnou „priehradkou“ v tvorbe Petra Janků je tvorba sarkastická a ostro kritická. Na CD ju zastupujú: Rádio Ebenci, Autorská, Kampane. Jedinou piesňou, ktorú sa neodvažujem v rámci vyššie vytvorených „domčekov“ nikam zaradiť je Oko kata. Ak ste na ňu zvedaví zistite si, kde Peter Janků bude najbližšie mať koncert a navštívte ho. Overíte si, že recenzent CD (teda ja) nepísal o Petrovi tak pekne pre nič za nič...
Ivo (Had) Weiss
ONDŘEJ ŠKOCH & ZUZANA HOMOLOVÁ
PRŠÍ NA HABRY
ZHUDEBNĚNÉ BÁSNĚ SUZANNE RENAUD
Vlastný náklad
***
Album pôsobí dojmom celistvej plochy po stránke použitej poézie, no i hudby Ondřeja Škocha, do ktorej boli básničky francúzskej poetky Suzanne Renaud „odeté“. Prúdi z nich pokoj a neha. Číro ženský rukopis nebol energicky nabúraný ani prekladom vzhľadom na to, že sa s ním „pohrala“ iná (preň druhá fatale femme) Alice Škochová. Ondřejove potulky svetom hudby by vydali na niekoľko zväzkový cestopis, a to sa odráža aj na tomto jeho (v poradí už treťom) autorskom projekte. Vyzretý hudobný materiál bol podporený inštrumentalitou muzikantov par excellence, ktorých si autor k nahrávaniu pozval: Ondřej Škoch: gitara, basgitara, spev, Štěpán Škoch: soprán saxofón, flauty, perkusie, Darek Král: klavír, hammond, syntiak, Petr Tichý: kontrabas, Jan Linhart: bicie. Tí tvoria stabilné (kmeňové jadro) kapely. Mimo nich na CD hosťujú: Zuzana Homolová: spev, Tomáš Reindl: tabla, udu, praklarinet, perkusie, Tokhi: cajon, Mařenka Tichá: cello. Obsah CD nakŕmi tých, čo preferujú zmyselnú poéziu s hĺbkou hľadanou v prostote, s úspornou obraznosťou prepletenú s hudbou, ktorá je zrozumiteľná, no neprivedie ich do nudy. Prosto všetkých tých, čo vedia (a chcú) počúvať a čítať i sem tam medzi riadkami. Práve to im totiž ponúka piaty (skrytý) rozmer, ktorý je ukrytý pod povrchom každej z piesní. Zuzka Homolová, ktorá sem tam „vykúka“ spoza vokálu Ondřeja je predĺženou „rukou“ ženského sveta, ktorého optiku prezentuje, ako zvyčajne skvele. Predpokladám, že svojich poslucháčov si CD nájde viac medzi ženami. Tie totiž nebudú musieť lúštiť v „zašifrovanom“ písme autoriek. Bude im ihneď mnohé jasné. Album Prší na habry by som pripodobnil k nevtieravému hosťovi, pri ktorom Vám bude fajn, či bude aktuálne vo Vašej mysli slnečno, či pod mrakom. V jeho spoločnosti sa Váš svet po chvíli bezpečne vyváži. A kto by takouto návštevou s pridanou hodnotou psycho-očisty pohrdol? Hi-hi...
Ivo (Had) Weiss
TEEBS
ESTARA
Wegart / Ninja Tune
***
Album Estara amerického producenta elektronickej hudby Mtendere Mandowau, známeho ako Teebs, má ambíciu byť príjemnou presvetlenou elektronickou hudbou so sviežim chill out charakterom. Pracuje so snivými éterickými harmóniami a optimistickými zvukmi s prvkami ambientu. Pripomenúc si slová Jeana Michela Jarreho o vhodnosti jeho hudby do výťahov a supermarketov, aj tento elektronický produkt sa ako zvukové pozadie hodí takmer všade. Znesie ho aj akákoľvek kultivovaná chill out zóna či dizajnový obchodný priestor. V úvode zaujmú efektne namiešané elektronické basy, škoda, že sa po chvíli stanú príliš dominujúcimi (závisí na čom sa počúva). Nahrávka je plná jednoduchých melódií. Sú nevtieravo tvarované ambientnými elektronickými efektmi, samplami aj akustickými nástrojmi: spätne pustený zvuk, rozličné elektronické hrkálky a chrastítka, efekty vynárania hlavy z vody do plného zvuku, šteboty a žblnkoty, loopy, praskanie, emulované šumy či lupance ako pri odpojení či zapojení signálového kábla do nabudeného vstupu zosilňovača. Všetko je však decentne a inteligentne namiešané v prospech celkového „slnečno snivého“ vyznenia. V skladbe Holiday hosťuje zaujímavý a talentovaný multi-hudobník Jonti. V úplnom závere nahrávky sa vynorí príjemný basový klarinet s akustickou gitarou (oboje Lars Horntveth) v opakujúcej sa éterickej téme. Zdá sa však, že tento druhý Teebsov album nie je prijímaný tak dobre ako jeho debut Ardour, ktorý bol viac hip hopový. Tento typ ľahko prchavej hudby má dnes svoj existenčný priestor pevne vykolíkovaný. Stal sa autonómnou vetvou na hudobnom strome. Rastie si slobodne vlastným elektronickým smerom. Veď priestor pre kreativitu a fúzovanie má obrovský, je schopný zužitkovať prakticky všetko. Ale rovnako ako keď jazz nasával rock a ďalšie vplyvy, vždy zostal dominujúcou substanciou, tak aj tu ňou ostáva elektronika, jej kompozičné, technické a emočne konštrukčné limity.
Rado Tihlárik
FRANZ HAUTZINGER / JULO FUJAK / ZSOLT SÖRÉS
LIVE IN BRUSSELS
Hevhetia / HevHet Tune
*****
Wow, tak toto je Totálny Konceptuálny Úlet! Principiálna, na dreň idúca zvukovo-hudobná improvizácia, naživo, z pódia. Ako ju popísať? Pojem ambient je tu úboho nevýstižný. Možno spôsob, akým maľoval Jakson Pollock svoje abstrakcie, by mohol byť lepšou paralelou. Na rozdiel od individualistu Pollocka je toto však dielo troch nezávislých, vzájomne interagujúcich myslí. A ide o zvuk. Ak s ním zostanete sami, napríklad večer vo vašom byte, môžete sledovať, ako si začne žiť vlastným, napínavo vtipným životom a existovať si celkom nezávisle. Keby to nebola čistá improvizácia, možno by som ešte hľadal paralelu s Johnom Cageom a jeho návodmi, ako preparovať klavír. Ale tá tiež nie je vhodná. K tomuto bodu kráčali napríklad Jiří Stivín s Pierrom Favreom s ich improvizáciami na LP Výlety. Ale sem ani zďaleka nezašli. Táto spontánna intuitívna zvukotvorba je jednoducho fascinujúca svojou čírosťou. Akýsi do človečiny transponovaný, prekvapivo veselý hlas metafyzična s pôvodom mimo nášho súcna. Sám by som neveril, že sa mi bude žiadať púšťať si ho ako estetický background. Ale je to tak. Nahrávku príležitostne zrealizovali v bruselskom štúdiu Odeon 120 traja intelektuáli a vyhranení zvukoví experimentátori: nitrančan Julo Fujak, skladateľ experimentálnej hudby a hudobník, hudobný estetik, docent na Katedre kulturológie FF UKF a vedec v oblasti hudobnej semiotiky (semi-preparovaný klavír, preparovaná basgitara, zvukový procesor, hračky), Franz Hautzinger, zaujímavý rakúsky trubkár, improvizátor a vysokoškolský učiteľ vo Viedni (štvrťtónová trúbka) a Zsolt Sörés, rovnako veľmi zaujímavý performer a „noise musician“, konceptuálny umelec v oblasti zvuku, hudobnej improvizácie a elektroakustiky (viola, živá elektronika, zvukové objekty). Pozor však na moje chvály, nahrávka môže byť pre nepripraveného poslucháča nestráviteľným sústom, hľadať si k nej cestu nemusí byť ľahké.
Rado Tihlárik
VOXEL
ALL BOOM
Warner Music
**1/2
Český spevák, ktorý si hovorí Voxel sa debutovo predstavuje albumom, na ktorom nájdeme tucet sviežich pesničiek moderného strihu s ľahkou patinou pivnej estetiky našich západných susedov. V textoch Pokáča a Ondřeja Ládka sa pertraktujú mediálno – bulvárne aktuality (televízne seriály, reality show, spevácke súťaže, Agáta Hanychová a „kdo ji zbouchl“...) Skrátka – krásna prítomnosť. Voxelovi svedčia svižné odpaľovačky rovnako ako pomalšie balady. Okrem klasickej rytmiky sa v aranžmánoch mihne klavír aj sláčiky. Obzvlášť pekne vyznievajú v pecke SuperHero. Voxel sa však nevyhol povinnej jazde, akú v našom éteri predstavuje hexácky popevok o tom, ako si v piatok zresetujú hlavy. Za disco odrhovačku Party Time by sa nemusel hanbiť ani Michal David, ale aby som nebola zlá – text má vtip a sebairóniu. Albumová dvojka Hitmaker s bicími vynárajúcimi sa z filtračného (Máchova) jazera dáva návod na úspech v komerčných rádiách. Odrážková gitarovka Trip je potom takým vzorovým rádiovým singlom. Neskrývane xenofóbna skladba Miguel si požičala niečo z balkánskej dychovky. Voxelovo snaženie vnímam ako pokus zviezť sa na Klusovej vlne. En bloc je toto dielko dobre počúvateľné a v mojom aute ma bude ešte kus leta sprevádzať na kúpaliská v okolí.
Dorota Zervanová