MARIÁN VARGA & tEóRia OtraSu
Hudobné happeningy
Hevhetia
****
Samozrejmosť prírodnej energie, s akou to celé plynie, bol prvý pocit, ktorý som si uvedomil. Ako mraky po oblohe. A sem tam z ničoho nič spŕchne drsné kakofonické fortissimo. Ako prskanie ohňa v pahrebe, od ktorého sa nedajú odtrhnúť oči, ani neviete prečo. Prírodný jav. Varga s Fujakovcami čoby nástroje, na ktorých hrá samotná príroda. Teší ma púšťať si to stále dookola a teší ma zisťovať, prečo. Kratučký fascinujúci motív Žltej ľalie sa tu točí až do úplného nasýtenia, ktoré mi vždy chýbalo. No pri všetkej úcte k Mariánovi a jeho dielu, neradím sa k jeho vyznávačom. Niečo ma na jeho vykresávaní oslnivých fragmetov, Bachovsky finálnych, a snahe spájať ich do celkov, vždy rušilo. Mám ich v ušiach, ale nevraciam sa k nim. No spojenie Vargovského fenoménu s Fujakovským a jeho očistný účinok na moje vnímanie Mariána, ma príjemne prekvapil. Tieto fenomény sa ukázali byť prekvapujúco rovnocenné a komplementárne. Ich spojenie je synergické, jedna plus jedna je viac než dva. Prvý raz si uvedomujem, že Marián dokázal byť muzikantsky pokorný a že vnímam jeho blízkosť. Počúvam a je mi jasné, že títo dvaja sa museli nájsť. Spája ich vášeň pre uvoľňovanie kreatívneho pretlaku cez riadenú improvizáciu. Sú ako sochár, ktorého tvorivosť najviac vybudí možnosť postaviť sa pred publikom ku guči hliny a začať modelovať. A to Marián s hudbou robil často. Boli z toho nakoniec vždy Vargovštiny, ale vznikali od piky na pódiu. A ak sa spojí v spontánnej interakcii nad spoločnou gučou hliny s podobne vášnivými performermi, výsledok môže nadobudnúť nevídaný rozmer. Je to krehký proces, bez záruky úspechu. No tu to zafungovalo.
CD je zostavené z archívnych nahrávok dvoch spoločných koncertov Mariána Vargu s kapelou Júliusa Fujaka tEóRia OtraSu v Banskej Bystrici v novembri 2002 a v Nitre v máji 2001. Skúška časom potvrdila nadčasovú sviežosť nahrávky. Ide o typicky Fujakovsky experimentálnu komprovizačnú záležitosť (kom-pozícia a im-provizácia) koketujúcu s konceptuálnym performerstvom. Za tEóRiu OtraSu sa koncertov zúčastnili Július Fujak (bicie, klavír, sláčiková basgitara), Jan Kavan (violončelo), DJFERO (gramofón), Davis Šubík (trombón, kastanety), Peter „Varso“ Varsík (pozemná elektrická gitara). V ich spoločne na pódiu kreovaných abstraktných skulptúrach sa vynárajú Vargovské hudobné fragmenty v neobyčajnom kontexte Fujakovsky komprovizačného „pazvukovania“. Je to fakt dobré. Hĺbka intimity, do ktorej sa aktéri dokázali počas hrania ponoriť, je prekvapujúca. Aj na Mariána.
RADO TIHLÁRIK
SCHIAPARELLI ORCHESTRA
Márne kúsky
Slnko Records
* * * *
Netuším, ktorý z plejády slávnych nositeľov mena Schiaparelli sa stal duchovným otcom či matkou názvu. Môžem sa len domnievať (aj vzhľadom na hviezdami posiaty booklet), že by snáď mohlo ísť o astronóma Giovanniho Schiaparelliho - ale to vlastne ani nie je podstatné. Veď hľadať na albume Schiaparelliho orchestra nejaké náznaky space-rocku by bolo rovnako zavádzajúce ako orientovať sa podľa marketingového odkazu na Tu v dome. Tu v dome bola jedna hudobná entita s charakteristickým prístupom a zvukom, Schiaparelliho Orchestra zas iná, s úplne inými ambíciami a smerovaním. Ak by sme však predsa len chceli nájsť určité styčné body, boli by hudobníci Laco Ďurko, Ali Kobzová a Broňa Schragge, ktorí už spolu hrali na „v_tu_domovskom“ albume Protichodné chute. A ďalšími spojivkami by boli skladby Ó bolesť a Srdce z tej istej platne.
Kým Tu v dome stavali na kontraste, na hudobných i textárskych protikladoch, Schiaparelli Orchestra naopak forsíruje kompaktnosť a ucelenosť. To, čo už naznačili spomínané skladby z posledného albumu TvD, dotiahol Schiaparelliho „ansámbel„ takmer do dokonalosti. Rozšírením nástrojového obsadenia nahrávky získali až barokový sound, na všetkých trackoch dominujú sláčiky, ktoré niektorým skladbám dávajú vivaldiovský zvuk, iným zas dramatickosť filmovej hudby. Zámerne nekonkrétne texty nestrhávajú na seba pozornosť, skôr len podčiarkujú to, čo naznačuje hudba – nepokoj, neustále plynutie, pohyb časom a priestorom. Zaujímavý album, na ktorom sa toho deje toľko, že som si ani neuvedomil, že sa nejedná o plnohodnotný, klasický formát CD, ale skôr EP. Osem trackov, z toho niekoľko miniatúr v trvaní okolo jednej minúty, však poskytuje dostatok nápaditej hudby aj na takej relatívne malej ploche. Napriek sarkastickému, bagatelizujúcemu názvu sa určite nejedná o márne kúsky.
MILOŠ JANOUŠEK
ROMAN HARVAN
What is What
Real Music House 2108
***1/2
Roman Harvan je, dalo by sa povedať, renesančný človek. Skladá hudbu, je multiinštrumentalista, spieva, maľuje, kreslí, píše básne… a samozrejme je v prvom rade violončelista a člen orchestra SND. Pôsobil a pôsobí kade-tade, ale teraz vydáva svoj debut. Nazval ho skoro “šejkspírovsky” What is What. Tak sa teda pozrime, čo je čo.
Roman sa netají tým, že má veľmi blízko k anglo-americkej hudbe 60. a 70. rokov. Hoci vyrastal na klasike a k bigbítu sa dostal neskôr, ako môžeme počuť z tejto nahrávky, zanechalo to v ňom veľkú odozvu. Pesničky, spievané v angličtine, sú skoro autentické, len v modernejšom kabáte. Natíska sa mi vyjadrenie, že keby ešte žil John Lennon, možno by jeho tvorba vyzerala podobne. Nie sú to melodické popevky, skôr psychedelické plochy z konca sedemdesiatych, nad ktorými sa vznáša modulovaný spev. Ten ma svojou monotónnosťou ku koncu albumu začal nudiť, ale zachránili to pekné hudobné nápady a aranžmány. Nie každému musí vyhovovať istá monotónnosť nahrávky, ale ja to považujem skôr za konceptuálny album. Ďalší môže byť úplne iný, preto je určite hodný povšimnutia.
Album celý nahral Harvan sám. Výdatne mu v tom určite pomohla produkcia domu Real Music House (Robert Pospiš prispel aj niektorými textami). CD má skvelý zvuk, všetky nástroje sú jasne identifikovateľné, takže milovníci high endu si prídu na svoje. Prianie recenzenta je, aby nahrávka vyšla aspoň v limitovanej sérii, aj na LP. Obal aj s bookletom je tiež dielom Haryho a musím povedať, že sa mi veľmi páči. Texty sú trochu nečitateľné, ale to je len malá chybička krásy. Zaujme aj opačná orientácia uloženia disku. Neviem, či to bol zámer, ale vtipné.
Kto má rád prvý album Pink Floyd, neskorých Beatles, ale aj Jefferson Airplane, rád sa bude k tomuto albumu vracať.
JÁN GRAUS
HRDZA
Neskrotený
vlastný náklad
****
Keď som kedysi recenzoval debutový album skupiny Hrdza Muzička (2002), napísal som, že v hudbe tejto prešovskej skupiny sa vzácne spája talent a perfekcionizmus. Dnes, pri počúvaní nového cédečka Neskrotený (2018) som rád, že na tomto tvrdení nemusím meniť ani slovo. Frontman Slavomír Gibarti a jeho kapela znovu prišli s nahrávkami, ktoré majú nielen názor a jasné smerovanie, ale aj nemalé ambície. A tie – ako sa zdá – začínajú sa konečne plniť.
Na Neskrotenom sa, podobne ako na všetkých doterajších albumoch Hrdze, strieda pôvodná tvorba s ľudovými piesňami. Ale paradoxne, i keď 14 piesňová kolekcia začína slovenskou ľudovkou Veru mi je dobre, práve folklór je tu zastúpený vo výrazne menšej miere, než by sa z celkového vyznenia albumu mohlo zdať (okrem spomínanej slovenskej ľudovky je tu ešte ukrajinská a rusínská pieseň). Tento dojem je umocnený tým, že aj pôvodné skladby sú obohatené folklórnymi motívmi a inštrumentáciou. Gibarti ako autor alebo spoluautor prevažnej väčšiny piesní sa nemusí štylizovať do pozície skladateľa novodobého folklóru, pretože súčasnosť (v jazyku aj v obrazoch) sa v jeho piesňach dostatočne výrazne prediera na povrch – niekde viac, niekde menej. Spomínaný folklórno-rockový aranžmán a inštrumentácia však dodávajú piesňam jednotiaci rámec. Okrem toho tieto pôvodné skladby sú melodicky dostatočne silné, takže folklórny aranžmán je ich pôsobivým spestrením, nie východiskom z núdze. Hranica medzi autentickými ľudovkami a novými, akoby folklórnymi piesňami, je v niektorých prípadoch veľmi zastretá, čo však nie je na škodu veci. Trochu mi to pripomína princíp, aký si zvolili Katarzyna Gärtner a Ernest Bryl pre svoj muzikál Na skle maľované. Len, samozrejme, v prípade Hrdze v oveľa rockovejšej podobe a s väčším drajvom. Z tohto konceptu sa vymyká asi len rapový Hit, ktorý by som vedel na platni oželieť.
Je už tradíciou, že pod značku Hrdze dokáže Gibarti zlákať vynikajúcich muzikantov, ktorých na nahrávkach dopĺňajú ďalší hostia. Využitie hrdelného spevu (Nachyn Choreve) v skladbe Šaman dokazuje, že Gibarti nie je folklórny purista, ale v duchu najlepších tradícií world music dokáže použiť, čo sa mu práve hodí. Hrdza mala vždy šťastie aj na výborné speváčky - v terajšom zložení je to osobitá Susanna Jara, Ukrajinka žijúca v Krakove, a najnovšia posila kapely, Lucia Gibarti. Kontrast expresívnej Susanny a dravej Lucie by mohol byť pre kapelu podobným obohatením, akým bola napríklad koexistencia Christine McVie a Stevie Nicks pre Fleetwood Mac.
Ako bolo spomenuté, album dosť netypicky otvára najpomalšia skladba albumu Veru mi je dobre, ale ďalej je už všetko inak. „Šlapajúca“ kapela so závideniahodným drajvom chrlí piesne nabité energiou a výraznými melodickými nápadmi. Skvostné sú najmä piesne z prvej polovice albumu – Špivaj, ptašku, Neskrotený, Košieľočka s odovzdane pôsobivým spevom Susanny Jara i ukrajinská ľudová Divčata. A samozrejme ďalšia, tentoraz rusínská ľudovka, Štefan. Nápadito roztancované video momentálne žne úspechy nielen na internete, kde za prvé dva mesiace malo viac ako milión zhliadnutí, ale aj v rebríčku World Music Charts webovej stránky Ethnocloud. V svetovom rebríčku tejto stránky sa pieseň Štefan v januári tohto roka umiestnila na štvrtom mieste a v hitparáde East European Influence sa dokonca usídlila až na vrchole, tesne nasledované ďalšou skladbou z tohto istého albumu, Divčata.
V Neskrotenom nahrala Hrdza asi svoj najlepší album. Štúdiové nahrávky rovnako ako aj profesionálne videá dokazujú, že nechcú nechať nič na náhodu. Zostáva len veriť, že skupina, ktorá je rovnako strhujúca na nahrávkach, ako aj „naživo“ si nájde miesto nielen na festivalových pódiách, ale (snáď) aj v médiách.
MILOŠ JANOUŠEK
SPLNÄNÝ ZÄM (BURLAS, KARVAŠ, ZAGAR)
Industria plaču a rituálneho zabúdania
Real Music House
****1/2
Hlboké syntetické akordy v úvode nahrávky pohladia ako tmavý zamat. No vzápätí si uvedomujem ich váhu. Sú podfarbené úryvkami hlasov, jeden z nich v češtine chladne tlmočí tlačovku po explózii lietadla. Lars von Trier by ich určite zužitkoval do niektorého svojho maniacko-dystopického filmu. Napríklad do finálnej scény Melanchólie, kde hlavná hrdinka zmierene sediac v tráve pozoruje koniec všetkého - apokalyptické pohltenie Zeme cudzou planétou.
Vznášajúca sa melanchólia a clivota. Ako sme fascinovane načúvali Cobainovmu ohnivo vykričanému žiaľu z nešťastného života, tak fascinovane sa dá načúvať krehkej jemnej melanchólii a smútku Martina Burlasa. Nebojte sa, nie je to ako u mizantropa von Triera, ktorý potrebuje ľuďom ubližovať a cielene na to používa svoje filmy. Burlasov smútok je láskavý, jemný a priateľský. Neprejde na vás. Môžete sa s potešením oddávať Burlasovej nežnej hudobnej psychoterapii jemným čiernym humorom a láskavo-ironickým nadhľadom nad spolužitím so Smútkom, svojím večným súpútnikom. Burlas s kamarátmi to doviedli k dokonalosti. Je to terapia. Špičkou asi bude skladba Happy Hour, ktorú som si dekódoval ako hlas skrotenej depresie v hlave.
Treba to počuť. Nahrávka je skvelá. Nájdete tu nádherné melancholické impresie, krásne zladený zvuk nástrojov, kompozičné majstrovstvo minimalizmu.
Nahrávka plynule nadväzuje a rozvíja odkaz pomerne veľkého množstva nahrávok dnes už pomerne zostarnutej novej slovenskej experimentálnej alternatívy združenej okolo J.B. Kladiva, Martina Burlasa a Petra Zagara. Títo muži celé roky produkujú natoľko unikátne a špecificky našské umenie, že by si zaň zaslúžili metál. Zo svojho alternatívneho úzadia latentne ovplyvňujú charakter nič netušiacej pop scény Slovenska.
CD vyšlo vo vydavateľstve Real Music House muzikantskej dvojice Robert Pospiš & Martin Silllay, ktorí nahrávku masterovali. Autorom všetkých skladieb, okrem poslednej, je Martin Burlas. Poslednú dodal Peter Zagar, ktorý má spolu s Martinom Karvašom na nahrávke muzikantský podiel.
RADO TIHLÁRIK
ŽAMBOŠI
Louvre
vlastný náklad
***1/2
… sakra, miláčku, jak nebýt, nebýt depresivní...
Folk je fajn. Až na ten nešťastný sklon skĺznuť občas z nehranej úprimnosti a civilnosti k poetickej banalite a „pravdiarstvu“. A z každej piesne musí zreteľne vyčnievať „mesič“! Nevyhol sa tomu ani album Louvre (2018) vsetínskeho tria Žamboši. Napríklad hojne opakovaným refrénom ústrednej piesne Louvre „Láska je Gaugééén...“ až po „... Pravda je Góóya...“ som sa cítil už po druhom náčuve tak trochu stalkovaný. Alebo: „...váhám, zda přeci nedal jsem si tu nesplnitelný úkol zjistit, jakými že to nástroji to má pravda a láska vyhrát, když kardiochirurg učí se střílet a k násilí nemá výhrad...“ (Sílu), či: „...dovoláš se klidně z pólu na pól, jenže žádný operátor nespojí tě s tím, kdo s tebou nechce mluvit...“ (Poustevníci) . Album Louvre bol nominovaný na výročnú českú hudobnú cenu Anděl v kategórii Folk, takže prísnosť je namieste.
Folkové trio Žamboši pôsobí v Česku už pár rokov a celkom neznáme nie je ani na Slovensku. Z doposiaľ vydaných troch albumov dostali vo svojej kategórii Anděla dva z nich. A Jan Žamboch, autor všetkých 13 piesní na bezmála hodinovom albume Louvre– s výnimkou piesne Verdun o manželských zákopových vojnách v kuchyni i spálni (...lásko, lásko, tak už střílej!...), ktorý napísala ako svoj debut jeho žena Stanislava – vydal i pozoruhodný sólový album Wolf Lost In The Poem. Louvre si Žamboši vydali vo vlastnom náklade. Hudobne si na ňom dali veľmi záležať. Na konečnom výsledku sa podieľalo viacero hosťujúcich skvelých muzikantov. Gitarista Petr Uvíra z opavskej kapely Ladě či Norbi Kovács, napríklad. Bicie dokonca, trochu kuriózne, úplne komplet odbúchal namiesto kmeňového svojrázneho Jiřího Nedavašku Marcel Gabriel (Mňága a Žďorp), v ktorého zlínskom Studiu V sa nahrávali základy. Nedavaška sa vyjadril, že bubnovanie v štúdiu je pre neho rovnako neosobné ako sledovanie porna.
Náladou je album Louvre nabitý vypätými emóciami, úzkosťou až zúfalstvom, naliehavosťou, skepsou i hľadaním nádeje ( „… severák v lidech se zvedá... přemoci strach a tu sílu poslat dál...“ (Sílu). Až na jedinú trochu odľahčenú, hravú pieseň Dym, zaspievanú Stanislavou Žambochovou („...někdo ve mě oheň rozdělal... někdo si ohniště vymetá básněmi...“), sú Žambochove piesne miestami doslova až smrteľne vážne (Osijek, Málem bych zapomněl). Podobnou náladou sú nasiaknuté i ďalšie albumy českých pesničkárov, ktoré som tu nedávno recenzoval. Napríklad Neboj (Indies Scope 2017) od Jakuba Čermáka alias Czermaqua či Ryby, raci (Indies Scope 2018) od Mirka Kemela. Náladou, ktorú zhrnuje Čermákov povzdych: ˇ“chtělo by se sběhnout, jenže není kam...“ Pozoruhodné. V krajine, kde miera slobody a životná úroveň sú (zatiaľ) na výške, akú posledné dve generácie nikdy nezažili. Nálada, ktorej ale slovenské publikum iste veľmi dobre porozumie. I v ňom živo rezonuje Žambochovo: „... poustevníci v moderním věku, dál ke člověku, moderně snící - poustevníci (Poustevník) či: „... naděje, nadějě, naděje, naděje, kdepak jsi?!“ (O dunách).
Ja osobne som si z Louvru najviac obľúbil baladu V šeravých pěšinách o zabitom adjunktovi, ktorý chodil horárovi za ženou a má nad Vsetínom pamätníček.
Na obale cédečka Louvre je, už tradične, akvarel od kolegu speváka Františka Segrada.
GACO NOVOMESSKÝ
PROGRES 2
Tulák po hvězdách
Indies Scope
****
Tulák po hvězdách vyšiel nečakane na jeseň 2018, kapela totiž dlho hibernovala a koncertovala iba málo a nový materiál nepripravili už 30 rokov (jediná výnimka bola asi Planeta Hieronyma Bosche 2. s pôvodným textom, ktorú nahrali v roku 1999). Kapela nový album nahrala v zostave asi najslávnejších muzikantov, ktorí v nej hrali, ide o „hybrid“ zostavy z obdobia Dialogu s vesmírem a Třetí knihy džunglí (Pavel Váně – gitara, spev; Miloš Morávek – gitara; Pavel Pelc – basgitara; Roman Dragoun – klávesy, spev; Zdeněk Kluka – bicie, spev). Tulák po hvězdách je tradične konceptuálny album, tentokrát na motívy románu rovnomenného románu Jacka Londona, ktorý textársky spracovali Martin Kudlička a Ivan Petlan, o hudbu sa postarali členovia Progres 2 osobitne. Album sa nahrával v lete 2018 v štúdiu Davida Kollera, zvuk rešpektuje najslávnejšie nahrávky kapely, ale rovnako viac rešpektuje prirodzený zvuk nástrojov (hlavne bicie a dychy, ktoré neznejú zamatovo ako na nahrávkach zo 70tych rokov), zvlášť Morávková gitara je o niečo sýtejšia a zvukovo farebnejšia a výnimočne hrajúci Pelcov Jazz bass je aj v tomto zvuku ako doma. Napriek tomu, že kapela sa vyhýba „líbivým“ melódiám, úplne sa tomu nevyhli, sú nadaní skladatelia a melodici. Skladby na seba naväzujú, tvoria jeden celok, možno ešte viac ako na legendárnom Dialogu s vesmírem. To však neznamená, že skladby sú si podobné, práve naopak, ide o pestrú zmes skladieb a nápadov, Kluka nápadito využíva aj ľahšie tanečnejšie rytmy, ktorými zvuk občas odľahčí. Z albumu zvlášť „trčí“ Dragounova skladba „Poznám tě“, nedá sa však povedať že by bola najlepšia, skôr má ako jediná „hitový“ potenciál a vie byť vytrhnutá z kontextu. Kapela na jeseň absolvovala turné k 50. výročiu kapely, zároveň k 40. výročiu Dialogu s Vesmírem a 30. výročiu ostatného štúdiového albumu, na ktorom dokázala, že aj naživo ešte má čo povedať.
JAKUB LORENZ
POSPIŠ/SILLAY/NIKITIN
Spev tebe
Real Music House
***3/4
K nedožitým tohtoročným dvojstým májovým narodeninám amerického básnika Walta Whitmana pripravilo hudobné vydavateľstvo Real Music House, s podporou Fondu na podporu umenia, na slovenské pomery nevídane-neslýchane luxusný darček – album Spev tebe s radom pridaných vychytávok. Najprv producent, spevák a textár Robert Popiš strávil sedem mesiacov sklonený nad Whitmanovým dielom. Zasiahnutý ním pocítil, že básne amerického autora by mohli byť „bránou k silným piesňam.“ Vyše dvadsať básnických fragmentov teda zadal na nový preklad skúsenému prekladateľovi a básnikovi Martinovi Solotrukovi a rozhodol sa vzdať Whitmanovi hudobnú poctu na slovensko-americký spôsob. Spolu s kolegami muzikantmi Sillayom a Nikitinom začali „hľadať spoločnú cestu, spoločnú slovensko-americkú dušu, ktorú zhmotnili do piesní“ na motívy Whitmanových básní. Hľadanie ich zaviedlo až do New Yorku - „chceli sme zachytiť vzduch, ktorý dýchal aj Walt Whitman.“ Najviac sa ho nadýchali v nahrávacom štúdiu The Samurai Hotel Recording Studio, kde sa k nim pridali traja skúsení americkí muzikanti – basgitarista Stanley Banks, klavirista a organista John Peters, bubeník Taru Alexander a rovnako výborná slovenská speváčka Hana Gregušová, umeleckým menom Hana G. Dokument o newyorskom nahrávaní nakrúcal režisér Peter Javor a zábery použil aj do klipu piesne Amerika spieva. Už len zo spomenutého vidieť, že malovernosťou a falošnou slovenskou skromnosťou projekt netrpel. A to som sa nezmienil napríklad o komiksovom klipe a obale cédečka, ktorý urobil svetovo známy komiksový autor, nemecký výtvarník Reinhard Kleist, či o pridanej knihe Whitmanových básní.
Ja mám zhudobňovanie poézie rád (až na prípad Ľuba Beláka, ktorý ma kedysi dávno zaskočil v pražskej Lucerne spievanou verziou Sládkovičovej Maríny s gitarou – ale to som možno len ešte nebol pripravený). Skvelé projekty Štrpka-Ursiny, menej známe, bohužiaľ, ale nemenej skvelé spojenie poetka Kaššovičová- bluesmen Turtev na triptychu jej šamorínskych piesní či žensky energické Vlčie balady dvojice Eva Luka - Ika Kraicová... V týchto všetkých sa verše spojili s hudbou kongeniálne a boli ňou takpovediac povýšené.
Album Spev tebe, muzikantsky zamýšľaný ako pocta zaoceánskej hudbe, je naozaj akustickou ozvenou, slovenskou nápodobou a syntézou mnohého, čím nás táto hudba ovplyvňovala tu v Európe - a od istého času aj na Slovensku - celých sto rokov, od Whitmanovej smrti. Džez, rock, blues, soul, rythm and blues, country, folk.... Muzikantom niet čo vytknúť, ani spevákom, i keď mňa osobne miestami jemne irituje Pospišova trochu afektovaná výslovnostná maniera. Poslovenčenému Whitmanovi to na albume viac pristane v pomalších piesňach – Mesto spí, napríklad.
Spev tebe na mňa osobne nepôsobí tak mocne a strhujúco ako vyššie spomenuté zhudobňujúco-básnické počiny, ale celkovo je tento projekt na poctu Whitmana a zaoceánskej hudby sympatický a za vypracovanosť a dotiahnutie všetkých zložiek do najmenších detailov si zaslúži pochvalu.
GACO NOVOMESSKÝ
PETER LIPA
Slovenské evergreeny
East – West Promotion
****
Od Petra Lipu (1945) sa ani nedá očakávať iná ako dobrá nahrávka. Po albume Návšteva po rokoch (2013) a špeciálnej výberovke Podobnosť čisto náhodná (2018), prichádza s ďalším albumom coververzií. Sú to však ešte coververzie, keď z pôvodných melódií a harmónií neostáva takmer kameň na kameni?
Inšpiratívny, razantný a svojský prístup džezmenov k originálom nie je ničím neobvyklým. Na rozširovanie možností notového originálu sú fúzie s džezom ako stvorené. Lipa sa tak pohral už s hitmi The Beatles na albume Beatles in blue (2002).
K dedičstvu šelakových platní, v ktorých je zapísaný prvopočiatok slovenskej populárnej hudby, sa dodnes pristupovalo pietne, s úctou k originálu, alebo šlágrovitým popom odrastenej generácie. Aktuálne, šťavnato a zároveň distingvovane sa evergreenov uchopujú Slovak Tango, s archaickou noblesou Bratislava Hot Serenaders. Lipa preosial večne mladé melódie cez lipovskodžezový fíling. Dekódovať originály desiatich skladieb tak nie je vždy jednoduché. Až natoľko, že máte pocit, že pôvodné neostali ani texty. Faktom je, že Lipa použil napríklad v piesni Dnes mám prvé randevú menej známu časť textu. Vznikli tak akési alternatívne verzie skladieb, ktoré keby nahrala nejaká neznáma kapela, tak by žili svojím subžánrovým životom.
Lipove frázovanie vás dostáva do pochýb nad poslucháčskou znalosťou originálov, ktoré priam zhrdzaveli vo svojej melodickej podobe. Mať vo veku Lipu dobre zachovalý hlas patrí k tajomstvu pánov džezmenom. Z nahrávky necítiť únavu, preťaženosť, ale živé hranie a sympatickosť. Lipa azda príliš pustil na uzdu improvizáciu v snahe vyplniť prázdne miesta, kde znie kapela alebo sólo klavír Gaba Jonáša. Časť nahrávky sprevádza Peter Lipa Band (Tariška - saxofóny, Šimko - basa, Fedor - bicie, Lipa mladší – klávesy). Nahrávka tvorená niekoľkými obsadeniami znie plynule, ucelene, je dramaturgicky vystavaná od sólo sprievodov až po kapelnú zostavu. K sviežemu vánku patria dva ženské hlasy, čiže dve duetá – Zuzka Mikulcová a Svetlana Rymarenko. Ak dnes chceme hovoriť o zvukovo a obsahovo pestrých albumoch, Slovenské evergreeny Petra Lipu nemožno obísť. Zvlášť pochvalu si zaslúži fílingové saxofónové sólo (Dve oči neverné) a gitarové party (Lengyel, Zajko, Bereza).
Je až priam šokom počúvať v záverečnom trojminútovom medley postupne úryvky originálov desiatich coververzií. Hoci má výpovednú hodnotu, mohlo byť lepšie zostrihané.
Napriek tomu, že Lipa je pojem, otázkou je naozaj koncový poslucháč a adresát. Sám priznáva, že tvoriť coververzie má svoje úskalia. Výber piesní vychádza z rokov 1939 – 1963. Ak sa dnes ako bard slovenského džezu vracia k evergreenom, na ktoré sa v mladosti neupínal, otázkou je, pre koho? Masu milovníkov nestarnúcich melódií celkom nepoteší. Album je totiž vo výsledku zaujímavo zostavou nových piesní, ktoré s úctou odkazujú na originály. Ibaže by chytil (mladých) poslucháčov objaviteľský duch nestarnúcich popmelódií. V tom prípade odporúčam.
JURAJ GONŠOR
TROJKA ZUZANY HOMOLOVEJ
Keď vojačik narukoval
Slnko Records
* * * *
Len máloktorému umelcovi sa podarí, že jeho meno sa stane bezmála synonymom žánru. Keď na Slovensku alebo v Čechách vyslovíte pojem „ľudová balada“, väčšine ľudí napadne meno Zuzana Homolová. A aj keď balada už dávno nie je jediná forma piesne, akú má Zuzana v repertoári, táto súvislosť v podvedomí neomylne pretrváva.
Šesť rokov po vydaní albumu Ňet vekšeho rozkošu prichádza Homolová a jej spoluhráči Samo Smetana a Miloš Železňák (teda Trojka Zuzany Homolovej) s novým projektom piesní, tentoraz s vojenskou tematikou. Balady v tej podobe, ako ich v spojení so Z. Homolovou poznáme – teda ako spievaný epický príbeh obvykle s krvavým koncom – sú na cédečku zastúpené len minimálne, ak vôbec... Oproti občas až rozmarnému predchádzajúcemu albumu je „Vojačik“ podstatne temnejší, oveľa introvertnejší, čo však vzhľadom na tému asi nie je nič prekvapivé. Vojna bola vždy predovšetkým mužskou témou, a preto je pochopiteľnejší aj väčší spevácky priestor, ktorý na albume dostáva Samo Smetana. Sám sólovo spieva v dvoch piesňach (Ferenc Jožka a Pod Belehradom), v ďalších šiestich sa delí o spevácky part s Homolovou. Aj z tohto pohľadu poskytujú spevácke dialógy civilného Samovho a dobrom slova zmysle rafinovaného Zuzaninho spevu výborný kontrast.
Treba poznamenať, že Zuzana spieva v životnej forme – aj vďaka výbornej štúdiovej práci sa môže pohrávať s farbou hlasu, so speváckym výrazom, s dynamikou, s napätím. Napríklad piesne Medzi dvoma vrchy alebo V kalinovom lese, ale nielen ony, sú priam čítankovým príkladom, ako sa dá za využitia minima hudobných prostriedkov pracovať s napätím a atmosférou.
Samostatnou kapitolou celého projektu sú hudobné party Miloša Železňáka. Obklopený batériou strunných i nestrunných nástrojov a perkusií vytvára rozsiahle hudobné plochy, ktoré harmonicky kopírujú melódiu piesne len občas. Naopak veľmi často sa rozvíjajú nezávisle alebo dokonca idú aj proti nej, pulzujú a žijú vlastným životom a vytvárajú tak napätie, ktoré sa tiahne celým albumom. Zaradenie inštrumentálky Na sekulskom poli (II) je dramaturgické prekvapenie a zároveň aj Železňákova spanilá jazda, vizitka samorastlého hudobníka.
Kým na albume Ňet vekšeho rozkošu si Trojka vystačila celkom sama, k Vojačikovi si privolala zaujímavých hostí - hráča na píšťalky a gajdy Lukáša Lacka, perkusionistu Jána Oriška a speváčku Ivu Bittovú. Bittová sa objaví v dvoch piesňach, ale skvostný je najmä jej spevácky duet s Homolovou v piesni Tak písali ženy.
Celé hudobné dobrodružstvo v znamení vojenských piesní na cédečku končí prekvapivo, keď ako poslednú Zuzana Homolová zaspieva jednu z najstarších piesní svojho repertoáru, titulnú Keď vojačik narukoval. Pieseň zaznie v najjednoduchšej, folkovo najautentickejšej podobe; presne tak, ako sme Zuzanu Homolovú kedysi poznali – len sama s akustickou gitarou. Akoby sa kruh uzavrel a pesničkárka sa po všetkých experimentoch vrátila na úplný začiatok svojej folkovej cesty. A ako keby dokazovala, že bez ohľadu na spôsob spracovania dôležitá je vždy samotná pesnička.
MILOŠ JANOUŠEK
PETRA BÖRNEROVÁ TRIO & FEDOR FREŠO
Live 2018
vlastný náklad
Česká folk-bluesová speváčka Petra Börnerová prichádza s novým albumom LIVE 2018. Od roku 2005, keď debutovala albumom Live at Stará Pekárna s medzinárodnou zostavou je to jej šiesty CD projekt. Petra prešla rôznymi hudobnými metamorfózami od plne elektrického bluesového výrazu po súčastné akustické folk-blues. Pamätám si jej vystúpenia s maďarským gitaristom Zsoltom Benkő a saxofonistom a spevákom Istvánom Táncosom ktorí jej nastavili temperamentnú bluesrockovú detonáciu. Petra to zvládla bravúrne ale už vtedy bolo cítiť, že jej hudobná cesta sa pohybuje v iných energetických vodách. Tie našla v rodinnom duu a neskôr v triu so svojim manželom – predtým bubeníkom - Tomášom „Bobekom“ Bobrovniczkým a synom Tomáškom. Medzipriestorom v hľadaní jej speváckeho výrazu bol i projekt Petra Börnerová Band (r.2008), kde sa v kapele blysol slovenský gitarista Miloš Železňák.
CD album Petra Börnerová trio & Fedor Frešo vznikol ako živá koncertná nahrávka v hudobnom klube Stará Pekárna v Brne. Ano, je to ten Fedor Frešo - basgitarista, spisovateľ a producent, ktorý bol päť dekád nestorom slovenského a československého bigbítu. Ako došlo ku spolupráci a čo ňou vzniklo sa manifestuje na tomto albume šestnástimi piesňami. Nahrávky vznikli v apríli 2018. Bezprostredne po koncerte mi Fedor Frešo povedal, že si nie istý, či je nahrávka zrelá von. Fedorov komentár po jej vypočutí hovorí za všetko: „No. Nicméně. Ten chlapec hrá na bicie blues presvedčivejšie ako mnohí bubeníci, ktorých radšej nebudem menovať!“ Sedemdesiatnik Fedor Frešo a osem a pol ročný Tomáš Bobovniczký jr. tak vytvorili jedinečný rytmický tandem.
Výber piesní sa niesol v podobnej réžii ako na minulých CD. Zmes prebratých a vlastných skladieb. Nechýbajú skladby bluesmanov Keb' Mo'a, Ericha Bibba a spolu s piesňami Hound Dog, Walk On či Chase a Face, Lednový blues a ďalších sa objavili už na jej minulých CD. Kombinácia Frešo & Bobrovniczký jn. dali veciam zdravý ťah na bránu a nevadí, že sa skladby opakovane objavujú. Je to proste koncert. Presvedčivý gitarový a čiatočne spevácky post bubeníka Bobeka Bobrovniczkého je dobre zvládnutý, zvukovo (akustická i rezofonická gitara) i inštrumentálne. Bubenícky návyk je cítiť v presnom loopovaní svojich gitarových harmónií (v skladbách č.4 a 6). V blues i neblues ide celkový dojem von cez spevácky part. Pohodová radosť a ukotvenosť vo vnútornom kľude a prejave je to čo Petra Börnerová z kapely von vysiela. Jej vzory, bluesmani tmavej pleti - Bibb alebo Keb'Mo - sú pre ňu skôr inšpirátormi, ako tými ktoré treba napodobňovať. Jej vlastné kompozície Cožpak se vám to nelíbí, Moje město, Nevím či Splín sú hitovky až rádiovky, v ktorých cítiť jej pesničkársky potenciál. Hoci Petriným speváckym tútorom je džezmanka Jana Koubková, tak v Börnerovej nepočuť Koubkovú. Pokoj, nájdenie seba samej - v tom cítiť Horký dech pani Jany. Album má dve tváre. Radostnú a smutnú. Radostné je celé dielo všetkých učinkujúcich a tradične skvelá práca zvukového majstra Broněka Šmída (Studio Indies). Smutnou je náhly odchod Fedora Freša v júni 2018. Smútok v radosti je vyjadrený výtvarníkom Pavlom Kremlom, ktorého obal diela je zázrakom. Radosťou bola každá prítomnosť s Fedorom Frešom a preto je dielo venované jeho pamiatke. O to viac treba oceniť vydavateľský počin pána Pavla Hrušku a jeho vydavateľstva SOZAT.
V zime 2015, predtým, ako sme začali pravidelne s Fedorom hrať, priznal sa mi: „Už by som si konečne zahral aj blues.“. Stihol to.
JURAJ TURTEV
LUKE MIZMOR
Z tieňov šeolu
vlastný náklad
***1/2
Piešťanský pesničkár Luke Mizmor je súčasťou slovenskej gospelovej scény alebo z nej aspoň vychádza, aj keď sám sa takému škatuľkovaniu bráni. Od samotného Lukovho nicku („mizmor“ znamená v hebrejčine „pieseň“) a názvu albumu až po podobenstvá či priamo námety piesní je však dosť toho, čo smeruje album skôr duchovným smerom. To len tak mimochodom. Tiež je však pravda, že u nás sú hranice medzi svetským folkom a gospelom vymedzené dosť striktne; sú to dva svety, ktoré spolu veľmi nekomunikujú, takže to chtiac-nechtiac zvádza k nálepkovaniu a vymedzovaniu sa.
Na druhej strane niektoré texty – a to sa už týka tohto cédečka - sú písané tak, že by som si vedel predstaviť aj oveľa svetskejší výklad a menej duchovne zameraného adresáta. Každopádne je fajn konštatovať, že dvaja hudobníci – spevák a gitarista Luke a jeho spoluhráč Peter Šíma (elektrická a akustická gitara, spev, programovanie) dokážu nahrať komorný, pritom však dostatočne farebný album. Majú na to v rukách dosť trumfov. Luke Mizmor sa môže oprieť o svoj výrazný hlas, vďaka ktorému sa dokáže suverénne preplietať nejednoduchými, neprvoplánovými textami; vždy v pravej chvíli sa pieseň rozsvieti výrazným refrénom; decentné, ale pritom nápadité aranžérske vstupy (zdvojené vokály, gitarové vyhrávky, zvuk violončela) – ak k tomu ešte pridáme výborne a plasticky znejúcu štúdiovú nahrávku, to všetko napomáha tomu, že prvá polovica albumu plynie ako čerstvá voda v horskom potoku.
Album trochu stratí na ťahu v druhej polovici trojicou skladieb Lazar, Puškin a Amfora - v nich chýba to, čo zdobilo predchádzajúce piesne – výraznejší aranžérsky či hudobný nápad, moment prekvapenia, takže zostáva predovšetkým klasické folkové spievanie košatého textu za sprievodu gitary. Záverečná Klaudia však všetko vynahradí.. „Si mojou rakovinou duše / ukradla si mi spánok aj sny... Neviem, či žiješ pre mňa / či žiješ proti mne...“ Vrúcne a zároveň dramatické vyznanie, akých je dnes málo. A je úplne nepodstatné, že v podstate ide o biblický námet.
MILOŠ JANOUŠEK
SKYVA
Zrkadlo
Hevhetia
****
O mladé a podmanivo úprimné speváčky nebude nikdy núdza. Rok 2018 bol bohatý na albumy a debuty interpretiek s vlastným autorským pohľadom na svet a okolie. Skyva je špecifická čarovným, miestami melancholicky hlbším ale priezračným hlasom.
Výpoveď spoza klávesov je iná ako spoza gitary. Gitara ťahá k folku, táboráku, blues a šansónu. Klávesy dávajú priestor na vnútornú spoveď v spleti štvorhlasnej hry. Nie je to pravidlo, ale funguje to.
Hlas Skyvy v éteri nie je novinkou. Vyhrala súťaž Debut 2017, organizovanú vydavateľstvom Hevhetia. Súťaž sa konala v rámci 15. výročia založenia vydavateľstva, ktoré zahŕňa široký záber pesničkárskych žánrov, ale zároveň sa vymykajú komerčnému a mainstreamovému hudobnému prostrediu. Hevhetia taktiež zastrešuje výnimočné projekty jazzu, klasickej a súčasnej hudby. Skyva chce svoje výpovede sprevádzané klavírom alebo kapelou, ponúkať v umeleckejšej podobe. Silným základom jej tvorby je slovo. Vydala básnickú zbierku Piatok a iné vyznania (2009) a poetickosť, metaforickosť, jazyková hra sú súčasťou jej piesňových textov.
Skyva, vlastným menom Zuzana Eperjéšiová začína svoj debut piesňou Lastovičky. Jediná pieseň z dema, ktoré vzniklo pred desiatimi rokmi. Album je tak prierezom desaťročnej tvorby, z ktorej ostalo v šuplíku množstvo materiálu. Nové piesne stále vznikajú preto môže byť debut Zrkadlo celkom dobrou predzvesťou na poetickejšie výpovede spoza klávesových partov. Dôležitou kapitolou v jej tvorbe je spolupráca na albumoch tvorivej skupiny Poetica Musica. Jej hlas, klávesy sa stali poznávacím znamením tvorivého zoskupenia, ktoré výrazne posunulo a formovalo gospelovú scénu túto dekádu. Od koncertných a štúdiových skúseností a spolupráce so stabilnou zostavou nie je ďaleko vrátiť sa k myšlienke autorského albumu.
Skyva sa v štrnástich skladbách nebojí ostať čo najviac sama. Jej piesne podfarbuje džezovo znejúce zoskupenie či sláčiková zostava (Malomocná, Postoj dievča, Zapadá slnko) ale základ tvorí klavír a hlas (Lastovičky, Stôl). Nie je to prvý ale ani posledný prípad, kedy gospel dal slovenskému popu výrazného interpreta. Príkladom je Sima Martausová, ktorá sa čas od času ku gospelovej komunite vracia koncertom aj tvorbou. Kým Martausová s gitarou je bezstarostnou pesničkárkou, poetické obrazy Skyvy podfarbujú melancholické klávesové kilá s atmosférickým efektom, prechádzajúce do jemných sólo vyhrávok. Aj preto bolo neobvyklé v slovenskej gospelovej hudbe počuť niečo magické až rituálne, blízke éterickému zvuku etnopesničkárov. Skyva pokračuje vlastnou cestou, s vlastnými piesňami a obrazmi blízkymi duchovnému a spirituálnemu jazyku.
JURAJ GONŠOR