MARTIN BURLAS
Angststiftung Trauma
Real Music House
****1/2
„Why Should I Stop When I’m Dying?“ To je názov poslednej skladby. Čo k tomu dodať? Stav úzkosti a smútku ako životný údel a jeho duchaplná ironizácia cez slzy, to sú tradičné zdroje aj týchto nových, číro minimalistických, elektronických ambientných skvostov Martina Burlasa. Intimita najtajnejších zákutí jeho trinástej komnaty. Chvejivá krehkosť. Estetika plavby v Cháronovej bárke, doznievanie vlnenia všetkého. Finále. Hudobná auto-psychoterapia, ktorej výsledkom je mimoriadne jemná éterická krása. Estetickú čistotu tejto nostalgie však vždy niečo živo narúša, napríklad jemné elektronické ruchy podobné pukotu zaprášenej vinylovej platne, alebo zježený škripot živej depresie (v prvej skladbe).
Citát zo stránky vydavateľa CD Real Music House: „Všetky vaše traumy z minulosti a obavy do budúcnosti – nový album Martina Burlasa pod názvom ‚angststiftung – trauma‘ prináša obraz rozkladu všetkého okolo nás sprevádzaného poslednými lúčmi slnka a unavenými pohľadmi na zanikajúci svet.“ Neľakajte sa však. Je to ďalšia nádherná meditatívna nahrávka mimoriadne talentovaného a senzitívneho skladateľa, muzikanta, človeka. Nielenže je krásna a sebaironizujúco smutno-vtipná, ale iste aj liečivá. Akási burlasovská „Music for Reiki“, povzbudí myseľ smutných aj veselých. Martin Burlas nahral všetko sám za prispenia Rádio_FM-áka Daniela Baláža hosťujúceho so syntetizátormi na troch skladbách. Ďalší mimoriadny vydavateľský počin si pripisujú páni Pospiš a Sillay z vydavateľa Real Music House.
RADO TIHLÁRIK
BRANISLAV DUGOVIČ
10 Simple Melodies
Real Music House
*****
Vydavateľ tohto časopisu mi dal do rúk štyri CD z vydavateľstva Real Music House s komentárom, že som jediný, komu môže skúsiť dať takéto úlety na recenziu. (Pozn. red: Myslené na dve zo štyroch, Rado.) Opatrne si púšťam prvé z nich. A tu hľa! Veď to je číry skvost! Wow! Som pohltený už prvými zvukmi. Vnímavé duše recenzentské, kde ste? Som fakt jediný? To sa mi nechce veriť.
Predstavujem si, ako by táto radostne meditatívna a zároveň veľmi intímna nahrávka podfarbila atmosféru tichého, knihami voňajúceho, priestoru Artfóra na Kozej. Alebo keby ju počul taký Jacques Tati, určite by neváhal použiť ju do svojich uletených filmových kultoviek o Monsieur Hulotovi. A možno by neváhali ani Havetta či Uher. Čistá srdcovka. Intenzívne obrazotvorná. Obrazy môžu začať napríklad príjemným dovolenkovým ránom v posteli niekde na chate v lese. Vonku začne niečo zaujímavo klepať a trúbiť ako zaoceánsky parník. Žeby ešte sen? Otvoríte oči a zbadáte, ako cez okno preniká ranné slnko a v jeho lúčoch vidno prežiarený trblietajúci sa vzduch. Uvedomíte si, že počujete čvirikať vtáky. Slastne sa pretiahnete. A potom sa obraz začne meniť. Ešte v prvej skladbe vás famózna, pod kožu idúca melodická linka akordeónu s klarinetom, posunie do ďalšieho obsahového levelu (dal som si ju trikrát po sebe). Začnete rozpoznávať rôzne blízke gény, ktorým rozumiete. Základom je naša rodná tisícročná zmes a potom kompatibilné prímesi: závany rómskeho a balkánskeho temperamentu, jazzového synkopovania, či šarmantného akordeónovo/bandoneónovo francúzskeho mussete a Bachovských liniek violončela. A to všetko decentne dofarbené elektroakustikou.
Po prvých troch skladbách sa už výhľad veľmi nemení, ale to vôbec nevadí. Je tu dobré všetko a všetko dobre vyšlo. Vynikajúci zvuk vás umiestni do bezprostrednej blízkosti nástrojov. Brilantné aranžmány v minimalistickom duchu dávajú vyniknúť snovej atmosfére, témam a krásnemu zvuku akustických nástrojov decentne „podmaznutých“ elektronikou, loopmi a samplami reálií. Dominujú Dugovičove klarinety. Silné melódie ježia chĺpky.
Účinkujú tu brilantní muzikanti až mágovia: Eddie Stevens - elektronika, Boris Lenko - bandoneón a akordeón, Jozef Lupták - violončelo (a pripísaný má aj beatbox), Nikolaj Nikitin - saxofón, Robert Szegény - drum loops, sú počuť hlasy ich detí. A samozrejme Branislav Dugovič - klarinety, gitary, basa, piano, drum loops a sample.
Väčšinu skladieb zložil a zaranžoval Branislav Dugovič. Dve dodal Nikolaj Nikitin. K trom, ktoré sú remakami skladieb Daniela Mateja, Gyiu Kancheliho a Mariana Lejavu, prispeli Boris Lenko a Eddie Stevens. Nahrávka je mojím jednoznačným kandidátom na tohtoročné Radio Head Awards. Ako svoj ďalší mimoriadny počin si ju pripísalo progresívne vydavateľstvo Real Music House pánov Pospiša a Sillaya. Bravo, páni! A vďaka.
RADO TIHLÁRIK
J.A.R.
Homo fonkianz
Sony Music 2019 (1999)
****1/2
Akési voľné združenie špičkových českých muzikantov pod názvom J.A.R. sa dalo do kopy v zložení Roman Holý, klávesák a skladateľ, Otak Klempíř, textár, básnik, raper a Michal Viktořík, DJ, hudobník a raper, práve 17. novembra 1989. Dnes, po tridsiatich rokoch, táto už legenda funky, slávi teda výročie. Za to obdobie sa kapela rozrástla na desať členov: Roman Holý, Dan Bárta, Oto Klempíř, Michael Viktořík, Filip Jelínek, Miroslav Chyška, Robert Balzar, František Kop, Pavel Zbořil a Radek Kašpar. Samí špičkoví muzikanti pôsobiaci v rôznych formáciách sa minimálne raz za rok stretnú v tejto zábavnej kapelke a absolvujú turné. Sem-tam nahrajú aj platňu, ktorá sa poväčšine stane hitom.
Tým prvým ozajstným funky hitom sa stal v roku 1999 aj tento album, „Homo fonkianz“, v poradí štvrtý album J.A.R. Predstavil sa na ňom už tento veľký band. Dnes vychádza remastrovaný v reedícii po dvadsiatich rokoch a pôsobí nesmierne aktuálne a sviežo. Vtipné texty Otu Klempíře dokonale frázuje hlavný spevák Dan Bárta. Niekde mu výdatne pomáhajú obaja rapperi a vtedy je to „mazec“. Texty sú niekedy aj nezmyselne pospájané slová, ale v podaní tejto trojice je to úžasné.
Na albume sa nachádza jeden z najväčších hitov kapely, „Bulháři“, kde počuť aj Helenku Vondráčkovú, ktorá v skladbe dokonale stepuje. Voči textu sa vraj ohradil aj vtedajší bulharský veľvyslanec. Je ťažké komentovať, alebo vypichnúť jednotlivé výkony, pretože nad hviezdnou rytmikou Zbořil - Balzar, pláva dokonale funky gitara M. Chyšku, ktorý občas aj rockovo zasóluje („B - bus“), nápadité klávesy kapelníka Holého a brass sekcia Jelínek-Kašpar-Kopp. Z nahrávky, ale nie len tejto, počuť, ako dokonale je kapela zohratá, ako sa baví, a keď začne jazzovo frázovať, je to pohladenie duše.
J.A.R. majú radi slovné hračky a prešmyčky, a tak súčasné výročné turné pomenovali „30 případů majora Romana“. Škoda, že zatiaľ obsiahnu len české zeme. Zato teraz vychádza kompletná diskografia kapely na CD a po prvý krát aj na LP. Tak hor sa na weby a do shopov!
JÁN GRAUS
JURAJ GRIGLÁK
From The Bottom
Real Music House
*****
Ďurko Griglák sa predstavil slovenskej jazzovej verejnosti už dávno pred tým, ako si na BJD zajamoval so S. Clarkom. Odvtedy si zahral na Slovensku hádam s každým a ako sideman účinkoval na desiatkach albumov. Nahrávok pod svojou hlavičkou má však poskromne. Skladby uňho musia dlho dozrievať aby usúdil, že sú hodné záznamu. A robí dobre, pretože je takmer pravidlom, že svoje nahrávky premení v žiadaný tovar ovenčený cenami.
„From The Bottom“ je preto len štvrtým samostatným projektom, tretím štúdiovým. Na 55 minútach a 11 sekundách nám v 9 skladbách predvedie hudbu, ktorú má rád. Je plná výbušnosti, funky ale aj odkazov na folklór, plná groovov aj melanchólie a nádherných melódii. Griglák má šťastie na spoluhráčov. Na svoje nahrávky si vyberie vždy najlepších, ktorí sú momentálne voľní, alebo sa potulujú po Európe. Takto si už zahral Patchesom Stewartom, Chrisom Hemingwayom, Bobby Sparksom, Ronom Affifom či Poogie Bellom. Toho posledného počujeme aj na tomto albume v skladbe „Get Into It“. Tentokrát siahol najďalej k západným susedom, ale skvostne. Trubka Miroslava Hloucala v skladbe „Vibe“ je nádherná! Klávesy obsluhuje Jurajov dlhoročný kamarát a spoluhráč Eugen Vizváry. Jeho sólo v „Easy“ je ako od Jimmyho Smitha. Téma na bezpražcovej base v „Dreaming“, je asi najkrajšia, akú som za posledný rok počul. Samozrejme bicie, tie vždy musia byť tip top. Či už je to Valihora, Bell alebo v tomto prípade David Hodek.
Na albume sa striedajú rôzne formácie, kvarteto, či klasické jazzové trio. Jedna skladba, „Meggie“ je aranžovaná dokonca pre sláčikové kvarteto. Všetky formácie sú presne také, ako majú byť. Trio je melancholické aj výbušné, kvartet väčšinou obsadený trúbkou je tiež skvostný. Ak bude nejaké koncertné prevedenie, poprosil by som teda aj s Hloucalom! Na albume sa v prvých dvoch skladbách, výbušnej a asi najviac funky, „Get Into It“, a nasledujúcej „Funk Interlude“, tu dokonca so spevom Anity Soul, mihne gitara Machala Bugalu, možno trochu nenápadná, ale tu úplne na mieste.
A samozrejme basgitary a kontrabas Juraja Grigláka. Ak si chcete vychutnať celé spektrum, pustite si „Up To Speed“. Ak krásne flažolety, odporúčam „Meggie“. Krása albumu však netkvie len v interpretačnej virtuozite, ale v nemenej rovnakej miere je aj prínos Grigláka ako komponistu, a to je asi najpozitívnejšie zistenie z celej nahrávky! Ale najlepšie bude, keď si pustíte album na jeden šup. Ručím za to, že sa nebudete nudiť ani sekundu. Juraj Griglák to opäť vzal od podlahy!
P.S. Jediným mínusom celého projektu je, že asi nevyjde na LP.
JÁN GRAUS
KARPATSKÍ PASTIERI
Karpatskí pastieri
Artforum
***
História Karpatských pastierov siaha až do roku 2001. Je odvážne po značnom časovom odstupe od vzniku kapely prísť s prvou oficiálnou nahrávkou. Vtedajšie koncertovanie na veľkých aj malých festivaloch na Slovensku, v Čechách či v Poľsku zanechalo svoju stopu nielen v podobe fanúšikovskej základne. Pôsobenie na slovenskej alternatívnej scéne ukončili v roku 2008. Odohrali koncerty na Pohode, Hodokvase, Revišiti v rodnom Pezinku, účinkovali v divadelnom predstavení „Deus ex machina“, nahrali jednu demonahrávku. Koncom roka 2017 odohrali krátky set, ktorý ich naštartoval a aktuálne prichádzajú so štúdiovým debutom.
Karpatskí pastieri sa vrátili ku starým skladbám, dali im aktuálnu tvár. Jediná zmena v obsadení prišla na poste bubeníka. Pastierov tvorí naoko klasická gitarová zostava (Biznár - gitara, spev; Lančarič - klávesy, sample; Molnár – basgitara; Frátrik – bicie), ktorú na nahrávke dopĺňajú hostia (perkusie, hovorené slovo, husle, vokály a výkriky). Práve sample, klávesy, hovorené slovo, ale aj vokálno-hovorový prejav posúva bežné gitarové do roviny artového a alternatívneho. Behu času sa ťažko ubrániť a na piesňach počuť, že ide generačne o iný hudobný vesmír. Echo efekt na nástrojoch, jednoduché riffy, ťažké kilá akordov, atmosférický sound v kombinácii s názvami ako „Večer, keď nespím“, „Zem“, „Cirkus Európa“, „Matrix“, „Včera som zomrel“ vytvárajú mozaiku artrocku a psychadelickej muziky. Ono zvukovo-éterické akoby zastieralo celkovú hudobnú podobu s nápadmi a núti vnárať sa do koláže zahmlených spevavých výpovedí. Možno by pomohlo zmeniť mierne dramaturgiu albumu, pretože jednotlivé piesne Pastierov chcú medzi sebou komunikovať, vytvárať niečo koncepčného. Od druhej polovice album zázračne zafunguje, zapôsobí, drží pokope, obzrie sa po orientálnej stupnici, graduje v harmonických linkách nástrojov,
Náznaky artrocku nechávajú poslucháča v očakávaní, že príde inštrumentálne predvádzanie sa. Napriek kozmologickosti textov a zvuku, sú Pastieri hudobne veľmi pri zemi, neprekvapia rýchlymi tónmi, behaním po hmatníkoch, ostávajú verní gradovaniu v jednoduchých až spevavých melodických linkách. Inštrumentálne prekvapia až v svižných posledných minútach albumu.
Je veľmi dôležité, aby Karpatskí pastier nenechali čakať dlho na svoju ďalšiu nahrávku.
JURAJ GONŠOR
KATARÍNA KOŠČOVÁ, DANIEL ŠPINER
Hranica dažďa
Slnko records
****
Katarína Koščová má, spolu s Danielom Špinerom – dvorným klávesákom, neskutočný talent na vycítenie atmosféry ročného obdobia. „Hranica dažďa“ prichádza päť rokov po kvalitnej štúdiovke „Oknom“ (2014) a aranžmánmi pozerá na najkvalitnejší vianočný album za ostatné desaťročie „Štedrý večer“ (2012). Časový odstup v precítení nových nápadov je to, čo dokonale funguje pre Katkinu tvorbu. Krásny, krehký melancholicko-šansónový album vyšiel v správnom čase. Dážď nie je synonymum len pre jeseň, ale aj pre jar, leto. Dážď, ako metafora štýlu a žánru, ktorý tvorí dvojica Špiner a Koščová. Preto bude určite zaujímavé vychutnávať si, ako nahrávka zafunguje v akomkoľvek ročnom období či vnútornom rozpoložení, ktoré sa podobá dažďu.
Katka už neraz prekvapila, ako sa od šansónu spoza harmoniky, synthu a klavíra dokáže presunúť k pesničkárstvu gitary. K pesničkárstvu strednej generácie. Škoda, že tých gitarových polôh neprišlo viac a sú zakódované v sláčikových aranžmánoch. Preto výrazne prekvapia kúsky ako „Čo zostane“ a „Málo“, ktoré sa blížia k akejsi spoločenskej reflexii. Dávne koncertovanie s Neřezom („Vlakem na Kolín“, 2012) a nedávne s Gaišbergovcami („Naživo“, 2017) sa chcene – nechcene pretavilo aj do jazyku piesní na albume v skutku pozitívnom slova zmysle. Chytľavé refrény a úder na strunu sa prejaví v každom z textov albumu, ktorých, okrem jednej, je Katka autorkou. Zaznie aj autorský český text. Katka prejde tak cez atmosféru českej hospody a variétneho kabaretu, aby sa znova vrátila k uhladenej, učesanej a pokojnej pani víle. Jej hudobná, koncertná a aj osobná pokora má na to, aby dokázala osloviť generáciu kde spoza klávesov spieva Skyva či Máliková.
Daniel Špiner je podpísaný pod spoluautorstvom hudby všetkých piesní a vyzdvihovať len Katkin kus so spoločného koláča s názvom „Hranica dažďa“ by nebolo fér. Čo vskutku dobrými textami a precíteným fázovaním vyjadruje Katka, v tom pokračujú dialogické klávesové party.
Okrem dua Koščová, Špiner album dopĺňa desiatka hostí (klarinet, silná sláčiková sekcia) vo vyváženom pomere, na doplnenie a posilnenie nálady. Čo albumu vytknúť? Po dlhom čase nahrávka, ktorá plynie a v rámci svojho žánru, obsadenia, zamerania a povahy spĺňa do bodky to, čo poslucháč očakáva. Po „Modrej planéte“ Martina Geišberga ďalší silný album.
JURAJ GONŠOR
MARIÁN ČEKOVSKÝ
Best on
Univesal Music
****1/2
Svet obletela nevídaná správa: Marián Čekovský, bez ktorého si na Slovensku nik nevie prestaviť ozajstnú zábavu, doteraz nevydal vlastný album. Ešte pred troma rokmi tvrdil, že nechce Zem zaplavovať plastovými CD-čkami a hľa, dnes tu máme „Best on“. Už pri prvom nahliadnutí na album sa vyrojilo niekoľko „prečo?“. Prečo Best on? Aha, lebo o polroka vychádza Čekovského inštrumentálny album „Best of“. Prečo „Myslím, že môže byť“ spieva Adam Ďurica a Michal Hudák? Aha, Čekovský považuje Hudáka za dobrého speváka. Prečo má na sólovom albume toľko hostí, že to skôr vyzerá ako Best of Slovakia? Aha, Čekovský si myslí, že počúvať iba jeho by nikoho nebavilo. Prečo je pieseň „Tvár v zrkadle“ (Pavel Daněk/Ján Štrasser; pozn. red.) autorsky priznaná Dežovi „Ursínymu“? Na to nemám odpoveď.
Best on určite zahŕňa to, čím je Marián Čekovský: profesionálne prevedenie, nadhľad, zmysel pre humor, priateľstvo, genialitu. Na albume si zahral, či zaspieval asi každý, kto na našej hudobnej scéne niečo znamená. Sestry Nízlové tam preto nenájdete. Zato si môžeme vypočuť vlastnú pieseň Nataše Džunkovej, dokonca vo francúzštine, ale Nataša porodila Čekymu syna Alexa, takže chápeme. Ak pretrpíte úvodné „Myslím, že môže byť“ s mandolínou, tak vás čaká príjemné prekvapenie s nádherným textom – „Som z toho dňa“. Čekovský tu dáva lekciu z tvorby textu a na jeho chválu, nie je jediná. Nasleduje „Po polnoci“ s textom Milana Lasicu v rockovom prevedení. Nevedno prečo sa v nej predviedol Robert Roth. Darinka Rolincová si oprášila slovenčinu v piesni „Love song“ a veru, až je nám ľúto, že Čekovský pre ňu nenapísal viac piesní. Nasleduje „Ave Maria“. Taká netypická, neortodoxná, ale o to úprimnejšia a hlavne chytľavá. Skladbu Mohla by byť z toho aj láska poslucháči poznajú z iných výberoviek, preto trochu zaskočí Mariánov spev v nižšom registri a len čakáme, kedy to vypeckuje do výšok – a nič. Mojou najobľúbenejšou piesňou je jednoznačne „Keď plánky“. Text je dokonalý, melódia úžasná a zo spevu dua Čekovský – Tásler priam srší radosť, s akou to nahrávali. Verš: „Vtedy sám za Boha si neviem spomenúť, ako sa vlastne modlí za Boha.“ je perla na pohľadanie. Trochu rapu sa dočkáme v „Hop čip“. Treba si vypočuť, ak potrebujete zlepšiť náladu. Nachádza sa tu ďalšia perla, tentoraz z pera Ivana Vereša: „lieč láskou rakovinu.“ Až v deviatej skladbe si konečne môžeme vychutnať Mariana Čekovského presne tak, ako sme si to predstavovali, spievajúc svoju pieseň. Nasleduje predohra „Zrkadlo“ k dielu „Tvár v zrkadle“. Siahať na repertoár Deža Ursinyho sa považuje za svätokrádež, preto som nečakala nič dobré. Ale prišlo veľmi milé prekvapenie. Čekovský dokázal, že je v ňom kus génia a už k dobrej piesni pridal ďalší level. Trochu sa uzemníme pri spomínanej Džunkovej skladbe „Le Monde“ a Čeky sa s nami rozlúči skladbou „To si nedám vziať“. Áno, ešte je tam „Falling in love“ (Jonathan Butler), ale tú spievajú Fragile, takže...
Album „Best on“ je presne taký, aký sme od hudobníka formátu Mariána Čekovského očakávali. Ide o kvalitné dielo, vyhotovené kvalitnými ľuďmi a počúva sa neskutočne dobre. Dúfame, že podobných CD sa od neho dočkáme viac.
ZUZANA KNEZOVIČOVÁ
VLADIMÍR MIŠÍK
Jednou tě potkám
100PROmotion
****1/2
Vydavatelství 100PROmotion vydalo v říjnu letošního roku sólové album „Jednou tě potkám“ Vladimíru Mišíkovi, přednímu českému rockerovi. Mišík prý měl asi pět nových písní pro domovskou kapelu Etc… a to bylo na album málo. Spiritus agens Petr Ostrouchov, známý ze Sto zvířat, mu nejprve nově zaranžoval „Variaci na renesanční téma“ a pak nabídl spolupráci na sólovce, na níž se podílela kapela Blue Shadows s okruhem šikovných muzikantů.
Od roku 1993, kdy u Bontonu vyšlo album „Jen se směj“ (Mišík spolu s Etc…) jsem neměl takové potěšení z poslechu Mišíkova alba. Ta skladatelská pestrost, pěvecká jistota, přesvědčivost ve výrazu a radost v Mišíkově projevu, prostupuje celým albem obsahujícím čtrnáct písní.
Zhudebněné básně Ortena, Reynka, Gellnera, Skácela či Hraběte se střídají s autorskými písněmi Vladimíra Mišíka. Jako celek to narámně drží pohromadě hlavně díky tomu, že Ostrouchovovy nápadité aranže znějí světově a naprosto netuctově.
Tak např. hned úvodní chytlavá píseň „Něco ve mně chrčí“ (autor V. Mišík) s dominantní elektrickou kytarou Josefa Štěpánka a s hrou Petra Ostrouchova na kytaru rezofonickou, zní hodně americky. Text jde Mišíkovi krásně „do pusy“, kapela šlape, prostě „svěženka“ jedna radost.
Také druhá skladba, „Zarmoucen v klidu“ (Ostrouchov/Orten), s rozsáhlou dechovou sekcí, má šmrncovní groove a voní světovou produkcí.
Ostrouchovem zhudebněná báseň Václava Hraběte „Jednou“ patří k dalším vrcholům alba. Ostře vibrující zvuk elektrické kytary dodává textu písně jakousi romantickou tajemnost a hezky se snoubí s rozloženými akordy kytary akustické.
Kromě básníků a vlastních textů Mišíka vypomáhají na albu s texty např. Tomáš Belko, v písni „Věštkyně“ na Ostrouchovu melodii. Belko na albu podobně jako Ostrouchov působí coby multiinstrumentalista (zde hraje např. na baskytaru, klávesy či elektrickou kytaru). Také Mišíkova manželka Eva přispěla skvělým textem v písni „Pět hospod, jedna ulice“ (hudba Mišík) s pěkným kytarovým sólem J. Štěpánka a hutnou dechovou sekcí jak od firmy Stax.
Příjemným osvěžením se jeví pohodové country-reggae „Jo, jo, jo, jo!“ s pražskou atmosférou, ale s americkým bluegrassovým houslistou Casey Driessenem.
Nápad na téma objevu rozvětveného amerického příbuzenstva je unikátní, česko-anglický duet Mišíka s Irem Paulem Bradym však trochu nudí a až pestrý instrumentální závěr dodá písni šťávu.
Drobným úletem by se dal nazvat „Devizový příslib“ svou popisností v textu. Je však velmi důležité pro mladou generaci, aby věděla, jak to kdysi bývalo s (ne)cestováním do zahraničí. Dramatický doprovod zde navozuje temnou atmosféru skutečného příběhu z husákovského Československa.
Vypravěčský styl Vladimíra Mišíka v souznění hudebních nápadů pod vedením producenta, skladatele, hudebníka a muže mnoha talentů, Petra Ostrouchova s kapelou Blue Shadows, toť hudební bonbónek a tip na Desku roku.
MILAN POLÁČEK
LIAM GALLAGHER
Why Me? Why Not.
Warner
***1/2
Z hviezdnej dvojice frontmanov Oasis, bratov Gallagherovcov (Noel 1967; Liam 1972), bol Liam vždy ten väčší rebel. Legendárne sú jeho excesy počas koncertov, opilecké záťahy s jeho kamošom pri poháriku Alanom Whiteom (bubeníkom Oasis), či velikášskymi a urážlivými vyhláseniami na účet Robbieho Williamsa. To ale nič nemení na tom, že jeho hlas je nezameniteľný a jeho majiteľ, vyznávač Beatles, Johna Lennona a Stone Roses, sa zapísal veľkými písmenami do histórie rocku a populárnej hudby 21. storočia. Keď ho počujete, hneď je identifikovateľný - tak, ako hlasy jeho idolov.
História materskej kapely skončila po tom, ako Liam pred koncertom rozbil Noelovu obľúbenú gitaru, čo viedlo Noela k odchodu z kapely a rozpadu Oasis. Liam so zbytkom kapely ďalej pokračoval pod menom Beady Eye. V roku 2011 vydali album „Different Gear, Still Speeding", absolvovali úspešné svetové turné, účinkovali na záverečnom ceremoniáli Olympijských hier v Londýne, pripravovali druhú platňu ktorá nikdy nevyšla a potom sa v roku 2014 rozpadli. Liam oddychoval, venoval sa svojej módnej značke a skladal. Je známe, že všetky hity Oasis zložil Noel a Liam nie je taký hitmaker. Jeho debut „As You Were“ vyšiel v roku 2017 a zaznamenal celkom slušný ohlas. Liam sa preto ešte s väčšou vervou pustil do skladania a tak teraz môžeme držať v rukách album „Whay me? Whay not.“, ktorý nazval podľa dvoch obrazov svojho obľúbenca Johna Lennona.
Na ploche 39:30 sa zmestilo klasických 11 skladieb. Liam, uvedomiac si, že nie je až taký skvelý skladateľ, si prizval k spolupráci dvoch hviezdnych muzikantov a producentov. Prvý, Andrew Waytt pomáhal Liamovi hlavne pri skladaní, druhý Greg Kurstin (produkoval o.i. Grammy ovenčený album Adele „25“, či posledný album P. McCarneyho, „Egypt Station“) sa postaral skoro o všetky nástroje a výsledný zvuk albumu. Pomohlo to! Cítiť tu posun smerom k výrazu Oasis, čo nie je ale chybou. Album otvára gitarovým riffom svižná singlovka „Shockwawe“. Ten sa stal hneď najpredávanejším vinylovým singlom roku 2019. Ale aj ostatných desať skladieb je veľmi príjemných s chytľavými melódiami. Nemôžem si pomôcť, ale poznajúc posledné opusy McCartneyho, asi takto by možno ozaj hrali dnešní Beatles. Keď si pustíte „Once“, tretiu skladbu albumu, či „Hallo“, piatu, pochopíte, čo hovorím. Akustická gitara, či klavír, spev, aranžmány, melodika… Na albume sa strieda úderný rock, psychedélia, balada. Sú to samozrejme gitarovky zabalené do súčasného soundu, evokujúceho prvú polovicu sedemdesiatych. Texty sú o vzťahoch ale aj o politike. Ten zo skladby „The River“ by sa dal aplikovať aj u nás:
Neverte celebritám,
poslancom ktorí nasávajú peniaze.
Musíte kričať a kričať!
Keď to vyriešite
Nastane zmena a voda opadne.
Tento manchesterský rodák nás tohoto roku prekvapil už druhý krát. Po koncerte na poslednej Pohode, teraz veľmi príjemným albumom.
jÁN GRAUS