BLUES AMPLIFIED
Space Shuffle
Indies Happy Trails
***1/2
Pre milovníkov hard rocku a blues brnenské vydavateľstvo IHT vydalo album zoskupeniu Blues Amplifield. Skupinu v roku 2016 založili basgitarista, hráč na klávesové nástroje a spevák Jan Holeček (Energit, Blues Bandu Luboše Andršta) a gitarista Jindřich Musil (Freeway Jam, The Ambassadors). Na bicie na tejto nahrávke počujeme Dana Hubáčka (o.i. Jana Koubková, Steve Harison). V súčasnej dobe s kapelou vystupuje ďalšia bubenícka legenda Josef Havlíček (Blue Effect, Jiří Schellinger). Páni hrajú muziku na ktorej v 70. rokoch vyrastali. Je tu veľký odkaz Allman Brothers, Bad Company, Deep Purple, ale ja tam najviac počujem súčasnú kapelu Black Country Communion.
Holeček skvelo a čisto spieva, drží štýl. K tomu jeho pulzujúca basa ako od Rogera Glovera a organ. To mám rád! Radosť počúvať aj vďaka vyváženej a dobre zmiešanej nahrávke. Album začína mohutným zvukom naštartovaného choppera. Celkom štýlové, každý vie, že čo bude nasledovať. Kapela sa predstaví rock ’n‘ rollom „All Night Long“, kde zaznie všetko o čom som hovoril. Autorské duo Musil/Holeček majú nahraté toľko, že skvelé skladby súkajú jednu za druhou. Na albume je ich osem, z toho dve prevzaté. Ja som si tých 40:59 minút užil. Veľmi podarený album!
JÁN GRAUS
SISA MICHALIDESOVÁ
Colours of Solitude
LP Studio 2018
*****
Sisa Michalidesová si už zvykla na svojich nahrávkach hostiť rôznych zahraničných kolegov. Tí však poväčšine prišli za ňou na Slovensko. Tentokrát sa známa divadelníčka, spisovateľka, flautistka a jedna z najúspešnejších jazzových skladateliek vybrala do kolísky jazzu, do New Yorku. Tam v štúdiu Big Orange Sheep Recording Studio vznikol tento eklektický album.
Osvedčený Benito Gonzales na piano vie dať Sisiným kompozíciám správny feeling, sú už zohratá dvojica. Na nahrávke sa ďalej podieľa skvelá rytmika, Mark Whiteld Jr. - bicie, Ameen Saleem a Alex Ayala - kontrabas, basová gitara a výborný gitarista McLaughlinovského typu, Andrew Renfroe. Sú to hudobníci, ktorí spolupracovali so zvučnými menami (Roy Hargrove, Joe Lovano, Steve Davis, spomenúc len pár). Samozrejme týmto americkým jazzmanom skvelo sekundujú Milo Suchomel na saxíkoch a Peter Preložník - klávesy, ktorý album už tradične výborne zmixoval doma v Garáži vo Viničnom.
Sisa priniesla do Ameriky päť rozsiahlejších kompozícii, v ktorých sa striedajú nálady, rytmy, štýly. Najčastejšie ale z nahrávok počuť plnokrvný jazzrock, úmerne rozdelený na poloakustickú a elektrickú kapelu v štýle Chick Corea Electric alebo Acoustic Band. Gonzalesove sóla sú famózne, ale v ničom nezaostáva ani Suchomel a samozrejme Renfroe! Americkí chlapci Sisine témy riadne obohatili a vypustili z fľaše džina jazzrocku v tom najlepšom zmysle. Zvlášť „Earbrush“ a „Twiglight“ ma dvíha z kresla a pripomína mi najlepšie chvíle Pat Metheny Group! Istú melanchóliu z predošlých albumov tu nahradila živelnosť a radosť z hrania, aj keď základné témy skladieb zostávajú v nezmenenej nálade, ako nasvedčuje aj názov albumu. Keďže prvé dva albumy Michalidesovej som ocenil plným počtom hviezdičiek, toto by si zaslúžilo ešte o jednu viac, pretože podľa mňa zašlo najďalej v sounde, témach a inštrumentácii.
Je škoda, že hudbu z tohoto albumu si zrejme nebudeme môcť vychutnať na živom koncerte v tejto zostave… Alebo, žeby predsa?
JÁN GRAUS
KORBEN DALLAS
Bazén
Slnko Records
****1/2
Korben Dallas, to sú pesničky. Gitara, basa, bicie, táborák pre intelektuálov s charizmatickým a hlbokým hlasom Juraja Benetina (spev, gitary). K zostave patrí Lukáš Fila (basgitara), Igor Ozo Gutteler (bicie, perkusie) a dotvára ju aktuálne štvrtý člen - gitarista Ľuboslav Petruška. Album Bazén neotvára ťažké gitarové kilo ani vybrnkávačka akustiky či elektriky. Úvod patrí elektronickej „kompozícii“ Eddieho Stevensa, ktorý na Bazéne vystupuje ako nepísaný piaty člen kapely.
Stevens poznačil v dobrom ďalší slovenský album. Produkcia, mix, aranžmán, klávesy, mašinky, programovanie. Pokojne mohla diskografia KD pokračovať pesničkárstvom album po albume. Boli by spokojní fanúšikovia, kritika by sa mierne kývala okolo plusov a mínusov, no šlo by sa za vlastné hranice? Akýsi nepísaný zákon dobrých kapiel volá po zmene a experimente. Ak vietor fúka od Britských ostrovov, spomeňme transformáciu britpopu ako Radiohead (Kid A), Blur (13), či nedávny počin Noela Gallaghera. Spomenutí nie sú inšpiráciou, zdrojom, ale spoločným menovateľom, začiatkom dlhého zoznamu interpretov, ktorým paktovanie s odlišným žánrom nebolo cudzie a vyšlo.
Bazén znie ambientne, neruší a vychutnáva si rozsiahlejšie aranžmány. Nestrháva pozornosť dravým zvukom, vlastnou pravdou v textoch, podliezavým refrénom či filozofickými strofami. Desať piesní tentoraz vôbec nie je málo. Každá z nich je poctivo rozpracovaná a neobmedzuje sa minutážou. Čerešňou na torte jednotlivých skladieb je ženské vokálne trio (Bieliková, Mojžišová, Šabová), ktoré vypĺňa, dopĺňa ale aj sprevádza priestor veršov a refrénov. Práve vokály, miestami až zbory dostali silný priestor. Výsledok miestami pripomína ženskú verziu Sketov z Kirschnerkinej „Moruši“, no v nekomplikovanejšom prevedení.
Elektronická zástera, ale nie prikrývka, motivuje hľadať a nachádzať pôvodný korbenovský rukopis piesní. Je v nich. Naďalej sú to piesne s mumlavým rozprávačstvom a posolstvom chápavých pánov. Azda preto „Bazén“ vytvára pokojnú atmosféru akú priniesol Šeban na „Bezvetrí“, či Ursiny pri prespeve Štrpkových básní. Pod hudbou piesní je podpísaný Benetin, textovo popri Guttelerovi a Filovi sa objavil aj text Moniky Kompaníkovej.
Miestami album hraničí s pózou, ktorá sa KB nemusí podariť udržať na ďalších nahrávkach. Počúvanie je to zaručené. Ak sa vám páčia spomínaní interpeti, „Bázen“ je pre vás.
JURAJ GONŠOR
MARINGOTKA
Poza bučky
Pavian Records
***
Desať rokov po vzniku a skoro rok po nahrávaní vychádza debutový album kapely Maringotka, ktorá sa, asi ako jediná na Slovensku, venuje celý čas gypsy jazzu a interpretovaniu skladieb Djanga Reinhardta a Stéphana Grappeliho. Stihli toho za desať rokov pomerne dosť, hoci po zdarnom účinkovaní na Bratislavských jazzových dňoch v rokoch 2013, kedy vyhrali Pódium mladých talentov a následnom prezentovaní sa na úvod festivalu na hlavnom pódiu v roku 2014, som o nich veľa nepočul.
Za ten čas hrali poredšie, študovali, prešli personálnymi zmenami, a tvorili. Album chceli nahrať už dávno, ale interpretácia prevzatých skladieb, akokoľvek dobrá, ich až tak nenapĺňala. Urobili dobre. Album „Poza bučky“ je výlučne autorský, čo v tomto žánri isto nie je jednoduché, pretože sa môže zdať, že všetko ste už niekde počuli. Autorská dvojica Róbert Schranz a Juraj Havlík - obaja gitaristi, si rozdelili skladby 9:4. Musím konštatovať, že sa im podarilo nahrať jedno svieže dielko, ktoré nenudí, je vtipné, virtuózne a v štýle. Originalitou je jemné absorbovanie slovenskej ľudovej melodiky do svojich skladieb, v čom vidím najväčší prínos (najviac „Haluz“, „Poza bučky“, či „Swing 16“).
Trinásť, vcelku kratučkých skladieb, je dobre dramaturgicky vystavaných. Zaznejú samozrejme aj pekné sóla, ale vcelku umiernené a samozrejme vtipné a svieže melódie. Dvojicu Schranz/Havlík dopĺňa Pavol Matej na husle a Robert Ragan jr. na kontrabas. V jednej skladbe zaznie aj soprán saxofón spriaznenej duše Michaely Turcerovej (ktorá v súčasnej zostave nahradila huslistu Mateja).
V čistom peknom obale digipacku Eleny Čániovej sa nám tak dostáva do rúk album, ktorý spôsobí radosť mnohým vyznavačom swingu a spríjemní tak horúce letné nedeľné popoludnie.
JÁN GRAUS
MILAN ANDRÉ
Who Am I?
Slnko Records
****
Kanaďan s afro-americkými koreňmi sa po putovaní svetom vrátil na Slovensko, odkiaľ pochádza jeho mama a v spriaznenom vydavateľstve Slnko Records našiel prístav pre svoju hudobnú loď. Dvanásťpesničkový (resp. skôr dvanásťtrackový, keďže niektoré z nich sú skôr fragmenty spájajúce príbeh) album sa netradične začína „Outrom“ a končí „Introm“, čo akoby symbolizovalo koniec a začiatok jeho životných etáp. Hoci v booklete píše „A áno, hovorím slovensky :)“, všetky piesne spieva v angličtine. Jeho zamatový hlas dodáva skladbám oscilujúcim medzi folkom, soulom, popom, melanchóliou, či blues maximálne uveriteľný a v mnohom aj intímny nádych. Aj keď nepoznám všetky jeho životné cesty, v piesni „Further“ o nie práve ideálnom vzťahu s otcom mu verím každé slovo a každú notu, podobne ako v melancholickej titulnej piesni „Who Am I?“. Pri počúvaní textov takmer všetkých piesní nadobudneme pocit spomínanej uveriteľnosti a Milan André v nich odhaľuje svoj život a svoju dušu. O text jednej skladby (Last The Night) sa podelil s Kristínou Uhlíkovou a práve túto a spomínané piesne (Further, Who Am I?) pokladám spolu s titulmi „Vancouver“ a „Throne“ za najzaujímavejšie. Aranžmány sú väčšinou vzdušné, iba s akustickou gitarou, no vďaka tomu, že Milan často využíva aj perkusívnu techniku a flažolety, nie sú monotónne. Výsledkom je príjemné osvieženie na domácej scéne a sám som zvedavý, či sa na nej Milan André udomácni a či sa od neho dočkáme aj ďalších hudobných spovedí a výpovedí.
PEZER CAGÁŇ
MOFOKILLER
Kult (EP)
Vlastný náklad
****
Skupina Mofokiller v roku 2018 informovala, že sa chystá nový album. Predchádza mu ochutnávka v podobe EP s názvom KULT. Epéčko obsahuje intro a štyri skladby. Hlavným ťahačom “epéčka“ je rovnomenná skladba KULT, avšak, ja mám celkom iného favorita. Mofokiller poznám už roky a ak mám niečo oceniť na tomto projekte, tak je to vývoj a zároveň zachovanie autenticity. O tejto partii nepíšem prvýkrát a to z dôvodu, že je o čom. Spevák Miro Beka vtedy iba spieval a teraz hrá aj basu. Do skupiny sa pridal ďalší gitarista Miro Bitomský a bicie hrá tiež nový člen – Anton Samokhvalov. Znie vám to zahranične? To dáva zmysel, Anton je totiž z Ruska. Ale späť k EP. Je to našľapané, je to s názorom, je to ozajstný odkaz svetu, že aj na Slovensku sú kapely, ktoré možno zaradiť medzi moderný rock. Aspoň tak by som to videl ja. Cením, že skladby sú v slovenčine, čo dodáva autenticitu a dokazuje to, že byť poetický a drsný je možné aj v našej reči. Skladby Útek, Zviera v túžbe, či Kult sú skvelé, no moja top skladba je Satanove ruky. Chcel by som vám to vysvetliť, no nejde to, je to ten typ skladby, ktorej forma ju zakazuje pauznúť, resp. prepnúť na ďalšiu. Rock nezomiera, resp. ak zomrel, tak sa neustále reinkarnuje s novými prvkami. Mofo to robia dobre, neboja sa elektroniky, vedia to vybudiť a to, čo je teraz kult, môže byť o niekoľko rokov kultové. Za mňa 8 z 10.
TOMÁŠ ILEČKO
IGOR CVACHO & 3DRIVE
Znaky doby
vlastný náklad
* * *
Napísať, že výtvarník a pesničkár Igor Cvacho rozdeľuje svoje aktivity medzi rôzne oblasti umenia by bolo asi klišé, pretože v skutočnosti sa nejedná o rozdeľovanie, ale naopak skôr o spájanie, prelínanie foriem umeleckého vyjadrenia. Aj na najnovšom, v poradí už štvrtom albume „Znaky doby“ sa Cvacho predstavuje ako textár, skladateľ a interpret, ktorý svojimi obrazmi sprevádza vlastnú hudbu.
CD začína odšľapovou pesničkou „Naplno žiť“ v sprievode Cvachovej kapely 3Drive, potom však akoby sa piesne odvíjali v dvoch, pravidelne sa striedajúcich líniách. Tou prvou je klasická folková, teda len spevák s gitarou, a ak si na obale prečítame, že album je venovaný Karlovi Krylovi, je zrazu zrejmé aj to, prečo tu Cvacho kladie taký dôraz na takúto tradičnú formu folkového pesničkárstva. V súvislosti so spomínaným venovaním sa to dá chápať aj ako prihlásenie sa k odkazu českej legendy. Táto pätica „folkových“ pesničiek je viac postavená na texte, ktoré sú akoby priamočiarejšie a lapidárnejšie (Slizoň, Škodná, Rúbaň lesná).
Zaujímavejšie a aj podstatne invenčnejšie na mňa pôsobí druhá línia, ktorou sú kapelové skladby. Je samozrejmé, že nástrojové obsadenie štvorčlennej skupiny už apriori poskytuje väčšie aranžérske možnosti. Okrem toho však Cvacho naozaj vie zložiť chytľavú pieseň a navyše ju ešte dokáže spestriť aj drobnými aranžérskymi fintmi, takže výsledkom je mimoriadne príjemné folkrockové muzicírovanie, v ktorom všetko má svoje miesto –melodicky funkčné gitarové podhrávky aj ústna harmonika, viachlasy aj pískanie. Najlepšie v tejto folkrockovej líniii vyznieva direstraistovská „Mrazom spálená“, hravá „Raz to na mňa príde“, ale aj bluesovo ladený „Vyvolený“, či na koncertoch osvedčený trhák „Orión“.
MILOŠ JANOUŠEK
CHARLIE SLAVIK REVUE
Ain´t But One, Live!
Indies Happy Trails
**1/2
Byl sem velice zvědavý, jak výborný český harmonikář naložil se svým hudebním materiálem. Je mi doslova líto psát toto hodnocení, ale když budu milostivý, napíšu jen další naprosto zbytečná deska. Charlie Slavik rozhodně nezní jako suverénní lídr. Deska je jen odzpívaná a bohužel je znát, že angličtina není prostě perfektní. Harmoniková sóla jsou odehraná a nijak nepřekvapí, hudba z let dávno minulých není nikam dál zajímavě posunutá. Bohužel. Tak v době mého mládí by to nevadilo, ale dnes… Kapela nemá potřebný drive, hudebníci si odehrají své a to je vše. Zpívající křoví to moc nevylepšuje. Děvčata by svoje zpívání měla víc prožívat a vložit více sexu a nadšení do svého projevu. Jediná výjimka je závěrečná píseň „You make feel like“ v podání Terezy Nálevkové. Kdyby taková byla celá deska. Hostující Jan Kořínek to jen podporuje. Takže závěrem, hudba na mejdan pro sedmdesátníky a vyznavače retro stylů bez velkých hudebních nároků. Možná by to jako studiovka dopadlo lépe, ale...
ALEŠ ŘEZÁČ