ANDREJ ŠEBAN
Rock and Roll z Rači
Slnko records
****1/2
Andrej Šeban patrí k tým slovenským hudobníkom, pri ktorých je každé vydanie albumu spojené s očakávaním, kam sa posunie a čím prekvapí. Andrej sa nezvykne opakovať a nevydáva za sebou albumy z rovnakého štýlového súdka. Po rozsiahlom a ťažko žánrovo zaraditeľnom trojalbume „Triplet“ prichádza tentokrát s kolekciou, ktorú tvoria pesničky. Chcel som napísať, že spievané, no Šebanove slová nie sú vždy zhmotnené do tradičnej melódie. Už prvý pohľad na biely obal s kresbou by mohol evokovať voľné pokračovanie Andrejovho prvého pesničkového albumu „Bezvetrie“ v trochu ursinyovskom duchu spred dvadsiatich rokov, ktorý sa za ten čas stal kultovým. Niečo pravdy na tom bude, pár tém sa recykluje – napríklad „Sľuby večnosti“ z „Bezvetria“ akoby dostali voľné pokračovanie v dvoch dieloch piesne „Život je krátky“. Taktiež sa tu – podobne ako na „Bezvetrí“ - objavujú autobiografické výpovede („Princ“, či čiastočne aj titulná skladba). Album „Rock and Roll z Rači“ je však zrkadlom Šebanovej tvorby z dlhšieho časového obdobia a odráža viacero tvorivých období aj žánrových odbočiek. Tu a tam nájdeme fragmenty pripomínajúce SpaceBoys – „PolyMusic“, nájdeme aj niečo z „Časozberu“, či „Tripletu“, no predovšetkým nájdeme Šebanov zmysel s nadhľadom sa pohybovať mimo tradičných žánrových hraníc, či preskakovať medzi nimi bez toho, aby stratil niť spájajúcu jednotlivé komponenty. Možno dve skladby sa z celku trochu vymykajú a pre ortodoxných poslucháčov sa už môžu zdať za hranicou – „Plastický chlapec“ a „Slávna vianočná pieseň vhodná ako výplň medzi dva reklamné bloky kamkoľvek“ sú tak trochu zappovsky provokačné kritiky na súčasnú bezduchú pop music a komercionalizáciu Vianoc. Niektoré piesne („Vodomer“, „V poho“) sú založené na expermientovaní so slovenčinou a slovami, občas sa v piesňach nevyhne ani vulgárnym slovám, no tie nepôsobia samoúčelne. Tradične sa v textoch vracia ku kritike tých, čo pohŕdajú vlastným jazykom a kultúrou. Z hľadiska nástrojov je album „Rock and Roll z Rači“ taktiež zmenou, ktorá zrejme vyplynula aj nútených karanténnych obmedzení a vznikol bez pomoci doprovodných hudobníkov. Gitara ustupuje do úzadia a skôr podfarbuje atmosféru, prípadne z nej využíva skôr zvukové efekty, ktorými dopĺňa skladby zaranžované hlavne za pomoci syntetizátorových a rytmických slučiek.
„Rock and Roll z Rači“ je albumom, ktorým Andrej Šeban potvrdil status umelca, ktorý nezostáva stáť na mieste a nechýba mu schopnosť experimentovať a prekvapovať. Na nedávnom krátkom online turné, ktoré bohužiaľ muselo byť bez divákov, ukázal, že materiálu a nápadov má ešte dosť aj na budúce projekty a príbehy, tak sa nechajme prekvapiť, kam nás v nich zavedie.
Peter Cagáň
JANA A JA
Lesokruhy
La Plata Production
****
Jana a ja - projekt pesničkárky, lyric-popovej speváčky Jany Krčmárovej. Pod pesničkárstvom si zvykneme predstaviť folkáčsku gitaru, no silné vyjadrenia pocitov a nálad prichádzajú tiež spoza kláves či syntetizátorov. Dobré speváčky sa vždy vedia obklopiť dobrými muzikantmi natoľko, aby sa na koncerte úplne odovzdali spevu. Janu Krčmárovú sme mohli vídať naživo buď sólovo s klávesami alebo v komornej zostave s flautou či klarinetom.
Debutový album Jany a hudobníkov točiacich sa okolo jej piesní si vzal pod krídla Ľubo Šrámek (klavír, synth, aranžmán, produkcia, post produkcia). Na výsledný charakter celku Jana postupne upozorňovala zverejnením videí, čím poodkrývala polovicu desaťskladbovej nahrávky. V dobe streamingu, uploadu a downloadu vyznejú jednotlivé skladby ako príjemné experimenty okolo poetickej speváčky. V komplexe je však album prepestrý, prehustený, prevrstvený. Spev s výpoveďou miestami tvoria závoj pekných sprievodov na pomedzí džezu, swingu, filmovej až scénickej hudby. V prúde počúvaných piesní sa vám kratučká inštrumentálka úplne zleje s celkom. Pokým si jednotlivé skladbičky nepovyberáte starostlivým počúvaním, preletíte pohodovou atmosférou v jednej línii.
Až šestnásť hudobníkov prispelo do Janiných skladieb. Základnú zostavu popri Šrámkovi tvorí Juraj Griglák (basgitara), Pavol Bereza (gitara), Marián Ševčík (bicie). Ďalší hudobníci sú uvedení ako rovnocenná súčasť projektu a celkového soundu – sláčiková sekcia v podaní Mucha Quartet a dychová sekcia (flauty, trúbka, lesný roh). Až na inštrumentálnu „Po lete“, kde sa gitara s klávesmi predvádzajú vo flamenco-jazzových variáciách, nástroje na celom albume hrajú pokojne, civilne s nostalgickou zasnenou atmosférou. Džezové aranžmány nie sú až tak technicky zviazané ako na Vlčích makoch (projekt Jany Kozákovej). Taktiež nie sú prekombinované a improvizačne nespútané v rozsiahlych častiach ako u Ľudových mladistiev. Oproti iným speváčkam sprevádzaných klávesami však chýba razantná zmena v obsadení skupiny, alebo ponechanie priestoru pre komornejšiu atmosféru. Ak sú aj náznaky nástupu len synth + flauta, po chvíľke sa hlási o slovo rytmika. Zoskupenie ponorí poslucháča do hudby a speváčku zanechá bez výraznejšieho sólového priestoru. Pritom by na rozčerenie atmosféry celku stačila len jedna úplne komorná skladbička.
Celý ten atmosferický až scénický sound projektu však k poetickým voľnoveršovým obrazom Jany, autorky hudby aj textov, patrí. Jej debut je i zaujímavou prehliadkou muzikantov a možno ho nazvať projektom zoskupenia. Ako pri každom vydarenom debute aj v tomto prípade želáme všetko dobré a dobrý pocit z vypočutej tvorby čím skôr obhájiť ďalšou nahrávkou.
Juraj Gonšor
DAVID KOLLAR
10 Poems For Ronroco
Crime On The Bunny
2CD, Hevhetia
****1/2
David je mimoriadne aktívny a zásobuje nás novinkami aj niekoľkokrát do roka. Pokiaľ to bude vyzerať tak, ako teraz, vôbec sa neurazím pretože mi jeho produkcia nijako nevadí a ani ma neotravuje, ba práve naopak.
Kollar sa ocitol v izolácii, tak ako my všetci, a domáce väzenie si spríjemňoval experimentovaním, ktoré zaznamenával. Teraz na ronroco. Je to strunový hudobný nástroj vychádzajúci z tradičného nástroja pochádzajúceho z juhoamerického Altiplana, ktorý sa volá charango. Ronroco má 5 zdvojených strún a základné ladenie je GCEAE, ale môže sa ladiť rôzne. Je o niečo väčšie ako charango a je basovejšie. Skrátka znie nádherne. David nám v desiatich impresiách predkladá akýsi akustický minimalizmus. V krátkych skladbičkách - reflexiách, reaguje na verše rusínskeho básnika Valerija Kupku (1962). Jeho verše sú intímne, reflektujúce osobný smútok, stretnutie s Bohom, spomienky na blízkych a rodný kraj a ťažký život v ňom. Pri počúvaní tejto hudby a čítaní veršov, ktoré sú prílohou CD, sa mi chtiac-nechtiac vyjavujú obrazy z knihy „Pomaľované vtáča“ od Kosinského. David Kollar je famózny skladateľ filmovej hudby, má nesmierny cit pre obraz, a tu nás presviedča, že aj pre slovo. Vystačí si sám, len poslednú skladbu pošle Erikovi Truffazovi, ktorý z nej spraví dôstojnú bodku. Číra nádhera!
CD2, „Crime on The Bunny“ je presným opakom. Agresívna kvílivá až fyzicky neúnosná hudba, umocňovaná jeho mentorom a častým spoluhráčom na bicie, Patom Mastelottom. David tu siahol aj po druhom jeho spolupracujúcom trubkárovi, Arve Henriksenovi. Toto CD je dôkazom toho, prečo je David Kollar akceptovaným hudobníkom aj mimo náš región a nahráva s niekým, ako je Steven Wilson! Po tejto smršti, ktorá je až akýmsi výkrikom a apelom na dianie okolo nás, nastane očista. Totálna. 52 minút 36 sekúnd znie zvuk prírody ktorou je obkolesené jeho „koronové“ väzenie. Dokonalé.
Ján Graus
RICHARD MÜLLER / PETER ULIČNÝ
Hodina medzi psom a vlkom
Universal
****
Müller je bard slovenského šansónu s bohatou diskografiou. Ostatnú dekádu sa pripomínal albumami, ktorých názvy evokovali skôr obzeranie sa späť, bilanciu („Už“, „Ešte“, „Hlasy“, „Hlasy 2“), no česká platňa „Sociálna síť“ (2015) dodala do jeho tvorby akoby čerstvý prievan a „55“ (2016) nechcela byť len symbolickou radovkou s pekným číslom symbolizujúci vek, tak ako albumy „33“ a „44“. Názov aktuálneho albumu je sympatickým vytrhnutím z názvovej letargie. „Hodina medzi psom a vlkom“ je metaforou na magický časopriestor medzi treťou a štvrtou hodinou rannou.
Hudba / text na albume je výsledkom dvojice Müller / Uličný. Výnimkou je záverečný kúsok - májový singel „Anomália“ z dielne Laca Rychtárika. Krátko po singli avizoval Müller prácu na novom albume, ktorý vo výsledku nepôsobí ako šitý rýchlou ihlou. Nahrávka drží pohromade, vychádza z nej príjemný pesničkový pocit, žiadna skepsa, depresie či bezvýchodiskové situácie.
Müller sa vedel vždy obklopiť dobrými muzikantmi a aj preto sú jeho nahrávky či koncerty peknou hudobnou exkurziou pomedzi rozprávací šansón. Nahrávke dominuje gitara Mariána Kachúta od akustických polôh až po drsný drajv, basgitaru drží mladá Laura Jašková a klávesové nástroje s programovaním má na starosti Peter Graus. Müllerovu diskografiu má v uchu množstvo muzikantov na Slovensku a tejto trojici sa podarilo vytvoriť dôstojného pokračovateľa ak nie rovno impulzívny reštart. Pri nástrojovej elektronike v druhej polovici albumu dokonca počuť odkaz na éru Banketu, digitálne podfarbený hlas zas pripomína oldschoolového Müllera („V ateliéri u Jana S.“).
Clivý fíling, atmosféru, sólové spríjemnenie, nie však divoké predvádzanie sa dodáva albumu saxofón Michala Žáčka („Mária Televízia“) a trombón Ashley Slater („Zlodeji pamäti“). Za zmienku stojí obohatenie piesní o ženský vokál v podaní Janky Daňovej.
Melódiám a textom však chýba personálna rozmanitosť. Časy Filipa, Táslera, Krausza premiešané s Müllerom, Uličným a ďalšími odvial vietor, čo vôbec koniec-koncov nie je nostalgický pohľad. Spojenie Uličný / Müller v aktuálnej desiatke skladieb funguje, obaja si môžu dovoliť spolu odkomunikovať piesne bez toho, aby sme im museli niečo prepáčiť. Špecifický textový jazyk Petra Uličného síce vyčnieva uchopením civilných tém panelákového sveta, no vyhýba sa kostrbatosti starých pánov. Hudobne Müller priniesol priamočiare piesne v spodných polohách, žiaden agresívny štekot z dôb LSD či PPF, ale ani silený optimizmus.
Zoskupeniu okolo Müllera sa v krátkom čase podaril čarovný počin, pod ktorým nie je podpísaný len ako interpret. Müller sa novým albumom poctivo nadýchol, neuzatvára, nekončí, neláme palicu. Jeho spevavé konštatovania stoja za slovnú aj hudobnú pozornosť.
Juraj Gonšor
OLIVER NOSACZYNSKI BOHOVIČ
Ode To The Sea
Oliver Nosaczynski Bohovič, mladý slovenský hudobný skladateľ, multiinštrumentalista a spevák, dosiahol výrazné úspechy v zahraničí: napríklad v rokoch 2015 a 2016 sa prebojoval až do finále v inštrumentálnej kategórii súťaže UK Songwriting Contest a môže sa popýšiť i 1. miestom pre krajinu Slovensko v medzinárodnej skladateľskej súťaži „Maurice Ravel“ v talianskom Bergame v roku 2015. V roku 2016 vyšiel jeho EP album, obsahujúci sedem kompozícií rôznych žánrov. Na domácej hudobnej scéne sa tento hudobník zviditeľnil hlavne v roku 2017. Vtedy vydal svoj sólový debutový album „Ballerina“ s vlastnými klavírnymi kompozíciami. Album sa nesie v romantickej, nežnej a zasnívanej nálade, jeho pôsobivo melodické skladby prinášajú pokoj a stíšenie. Zdá sa, že tomuto charakteru hudby autor ostáva verný.
V súčasnosti Oliver Nosaczynski Bohovič vydáva svoj nový sólový akustický gitarový album „Ode To The Sea“.Ten má, podľa počtu skladieb a minutáže, skôr charakter EP. Je inštrumentálny a obsahuje štyri originálne skladby a jeden bonus - predĺženú verziu titulnej skladby, bohatšiu aj o úplne nové motívy. Autorom aj interpretom všetkých skladieb na albume je Oliver Nosaczynski Bohovič a spája ich rovnaká téma, ktorou je, ako napovedá názov, more. Album bol nahraný v štúdiu ARS v Bratislave. Jeho mix a mastering mal na starosti zvukový majster Dušan Ratica. Každá skladba bola nahrávaná naraz, overdubby sa robili len ako prifarbenie melódie.
Skladby na albume majú komorný a meditatívny charakter, nenájdeme tu žiadne ohromujúce hráčske exhibície. Technika hry je podriadená nálade nahrávky.
Už prvou skladbou „Ode To The Sea“ sa tiahne melódia, opakujúca sa ako nárazy malých hravých morských vlniek o breh. Skladba „Beyond The Horizon“ mi evokuje snívanie o diaľkach za obrovskou vodnou plochou, ktoré lákajú a vzbudzujú zvedavosť. Zo skladby „Sea Lullaby“ cítim mocnú energiu a súčasne zmierenie. Táto uspávanka ma skôr preberá ako uspáva, no vôbec mi to neprekáža. Navodzuje mi predstavu súžitia s morom už od útleho detstva. V skladbe „Undersea“ znejú tóny ako kvapky dažďa padajúce na hladinu, a potom v predstavách klesám do hĺbok, pomedzi riasy. Pozorujem vírenie podmorského života. Po vynorení, po chvíľke ticha, vnímam hladinu s odrazom hviezd. Záverečná bonusová skladba „Ode To The Sea – Extended version“ ešte farbistejšie vyjadruje charakter mora, bdejúceho vo dne i v noci.
Oliver Nosaczynski Bohovič nás pozýva na imaginárne stretnutie s ohromným vševediacim morom, ktoré je stále rovnaké, a pritom podliehajúce ustavičným zmenám. Z každého tónu je tu cítiť veľký obdiv a rešpekt pred mocným vodným živlom. Je to emotívna hudba, silno pôsobiaca na city poslucháčov.
Ružena Šípková
ŽIVÉ KVETY
Cesty, ktoré nevedú nikam
Slnko records
****1/2
Živé kvety sú etablovaným pojmom s hustou diskografiou protestsongov v šate melancholického neopanku. Na Slovensku singlový trh takmer nepoznáme a niečo ako bé strana singlu fungovalo skôr pred tridsiatimi rokmi na trhu s malými platňami.
„Cesty, ktoré nevedú nikam“ sú teda výberom z rarít, zo samostatne vydaných piesní a tiež aj zberom z kompilácií. Dosť pestrá paleta na tucet skladieb, na poctivý album, ktorý pokojne plynie od prvej po poslednú skladbu. Napočudovanie v skladbách je menej melanchólie, menej tlačenia na ostrú a „sršivú“ kritiku v textoch a viac drsnejšieho gitarového, ba až priamočiareho podkladu. Nečudo, veď každý z dvanástich kúskov má svoj vlastný príbeh s časovým odstupom. Kým predošlé albumy obsahovali aj analýzy prítomnosti a proroctvá budúcnosti, „Cesty“ obsahujú skladby odležané. Atmosféra, ktorú spolu vytvárajú, je veľmi úprimná, uveriteľná, odľahčená s istou dávkou životnej pokory. Nešokuje, ale ani neupadá do depresívnych či skľučujúcich, opúšťajúcich sa konštatovaní.
„Salutuj“, prvú skladba na albume, nahrali ŽK doma a v skúšobni, a zmixovali v Lososound v máji po prvej vlne opatrení. S bratislavským prízvukom záverečné vypointovanie salutuj vyznie skutočne ako spisovné: „sa ľutuj“. Využitie frazeologizmov (hej ty tam, ráno múdrejšie večera) zhutnilo adresnosť textov nie len úvodnej skladby. Slnečnosť a nádej do celkového obrazu nahrávky vnáša cover od Deža Ursinyho „Ranné správy“. Básnický jazyk Ivana Štrpku v ústach Lucie Piussi viac zmutoval do sociálnych metafor. Vďaka coveru sa dojem z celej kompilácie pri prvom počúvaní pozdvihol na vyššiu úroveň.
Dojem istej hitovosti charakteristickej pre ŽK na nahrávke pokračuje a to azda aj pre objavujúce sa melodické a harmonické déja vu. Piesne z albumu totiž fungujú na krátkych a azda aj najkratších textových sloganoch a jednoduchých melodikách, čo je veľmi blízke prvej lige komerčnej tvorby. Áno, obe bubliny hudby fungujú nezávislé od seba a sú si veľmi vzdialené. Najvýraznejšia melodická asociácia vzniká pri „Babylove“ v prorovnaní s hitom od Boney M „Painter Man“ (čo určite nebolo zámerom).
Aj preto chytia a nepustia skandovačky v piesňach „Náhodou“ a „Dunaj“. Veľmi silná je najstaršia a najdlhšia skladba „Hranice“ vytvorená pre sériu dokumentov „Příbehy pro Natálku“. Neodkryjem však všetky zákutia vydarenej albumovej kompilácie. Verím totiž, že pozbieraním skladieb na samostatný album, sa piesňam dostane zaslúženej pozornosti. Živokvetových ciest mimo vlastný albumový prúd bolo totiž dosť a pozbierať ich stálo za to.
Juraj Gonšor
AMPHISION
Cypress
Exluna Music/Ivan Raichan (LP)
****
Podobných albumov na Slovensku nevzniká veľa. 27 ročný absolvent odboru Populárna hudba na Canterbury Christ Church University v Anglicku, Ivan Rajčan, doma ani nenašiel (sám tak hovorí) adekvátnych partnerov, preto tento album s piatimi kompozíciami nahral sám. Rajčan po štúdiu, ktoré absolvoval v roku 2016 dva roky pôsobil v Bratislave ako bubeník v polo-profesionálnej kapele Elegant Emigrant. Tu už začal uvažovať o vlastnej kapele, ale to bolo ešte ďaleko. Nasledujúce dva roky pôsobil v Los Angeles kde hrával ako session hudobník v tribute kapelách (bicie, gitara) a taktiež bol bubeníkom progresívno-metalovej kapely Mind Meld. Projekt „Amphision“ - skomolenina slova „fision“/nukleárna fúzia a predpony „am“/všetko, všetkého z filmu „Prometheus“ 2012 -, je jeho posledným počinom a má ambíciu tento štýl hudby prezentovať aj koncertne, čomu sa osobne veľmi teším.
Rajčan je zasiahnutý kapelami zo 70. rokov a svoju nahrávku realizoval v tomto duchu s trochou progmetalových floskúl. Z jeho piatich rozsiahlejších kompozícii sála duch Pink Floyd, ELP či Oldfielda. Úvodná „Love“ je z tých floydovských s klavírnym úvodom a výraznou basou a v druhej polke spevavým gitarovým sólom. Spev Ezekiela Kaplana mi ale celkom nesedí. Chýba mi v ňom isté napätie, ktoré v skladbe je, a aj intonačne si nie je celkom istý. Super by tam sadol taký Greg Lake (sic). „The Second Renaisance“ je nádherná gitarovka. Rajčan vrství na seba niekoľko stôp, ktoré nahrával rôzne v domácich podmienkach. Bicie sa na celý album nahrávali v štúdiu a veľmi sa mi páčia. Sú hutné a pestré, vidno dlhoročnú prax v kapelovom hraní. Prvú stranu LP zakončuje varhanový „Jupiter (Bringer of Dreams)“. Je treba povedať, že všetky zvuky vintage nástrojov ako Fender Rhodes, Minimoog, Mellotron, Hammond B3 alebo aj píšťalový organ v tejto skladbe sú, samozrejme, digitálne. Rajčan ich zvláda bravúrne, tak, ako aj všetky ostatné nástroje, okrem klavírneho sóla v „Jupiter (Bringer of Music)“, ktoré nahral jeho americký priateľ Alex Aval.
Druhú stranu otvára opäť floydovská vec „Silver Line“ a celý album uzatvára inštrumentálna „Jupiter (Bringer of Music)“ so sólom na bicie a peknou gitarou v štýle Mika Oldfielda.
Album „Cypress“ vychádza ako vinyl v krásnom obale doplnenom textami skladieb. Trochu ma mrzí, že keď si už Rajčan dal s nahrávkou toľkú námahu, spev Ezekiela Kaplana nie je celkom trefa do čierneho.
Ján Graus