DAVID KOLLAR
Sculpting In Time
Hevhetia
*****
David Kollar už svojim predchádzajúcimi opusmi naznačil, kade a ako sa bude ďalej uberať v svojej tvorbe. Preto tento album, venovaný jeho obľúbenému Ruskému režisérovi Andrejovi Tarkovskému, možno až tak neprekvapil. Mnohých ale isto ohúri. Ohúri svojím poňatím hudby ako takej. Kollar hudbu zhmotnil, dá sa v nej načierať, kúpať, ponárať či loziť po ľadovcoch. Toto všetko tam nájdete. Zároveň jemný závan záclony vo vánku či prechádzku v rannej rose. Je to vskutku nádherná hudba, ktorá evokuje tieto filmové predstavy. Kollar je veľký obdivovateľ filmu a zložil už mnoho filmovej muziky, tak niet divu, že aj jeho voľná tvorba sa často uberá týmto smerom.
Tarkovskij sa Vo svojej knihe „Sculpting in Time“ vyjadril, že hlavným faktorom filmového obrazu je rytmus. Tu niekde treba hľadať aj paralelu medzi medzi poňatím hudby Davida Kollara a vznikom filmového diela, v tomto prípade „Stalker“ a „Zrkadlo“.
David vytvoril na ploche 53 minút 14 väčších či menších sôch-skladieb. Tieto sú ale veľkými piliermi v ambientnej, jazzovej, experimentálnej (vyberte si) hudbe. Dnešné moderné technológie nahrávania umožňujú hudobníkom byť každému na inom konci sveta a predsa sa stretnúť na nahrávke, ktorá pôsobí veľmi kompaktne. Toto sa v tomto prípade podarilo. Súzvuk gitár a trúbky sa zrejme nezapáčil len mne, ale hlavne Kollarovi. Erik Truffaz, švajčiarsko-francúzsky trubkár s ktorým najskôr náhodne improvizoval, či vlastne odohral koncert na Hevhetfeste v roku 2018 je prítomný v štyroch skladbách. Truffaz prirodzene tiahne k melodickejšiemu poňatiu, preto aj tieto skladby na CD sú také. Nádherne sa tu stretáva ostrý tón Truffaza s poväčšine akustickými gitarami a exotickými strunovými nástrojmi ronroco a guitalele. Tie vytvárajú úžasný základ, hmlu s rosou či cinkanie pod tým. Nór Arve Henriksen, je častejšie v tých ambientnejších kúskoch (3 skladby), kde jeho trubka s dusítkom akosi ešte viac zjemňuje už tak jemné šumenia a šelesty vytvárané na gitarách. Je zaujímavé porovnať rozdielny prístup trubky v podstate k rovnakému materiálu. David má v talóne ešte jedného majstra na tento nástroj, Paola Raineriho. Bolo by zaujímavé počuť aj jeho príspevok k tomuto materiálu. Snáď na budúce. Rakúsky experimentátor Christian Fennesz na gitarovom synťáku dotvára túto akusticko-elektronickú masu v jednej skladbe.
Kollar využil aj svojho ďalšieho hviezdneho hosťa a kamaráta, Pata Mastelotta, tentokrát nie ako bubeníka, ale ako hlas recitujúci Pasternakovu báseň, ktorá znie ako osudový odkaz z vesmíru. Symbolicky táto vec „Prisoner of Time“ nakoniec vyústi do Frippovského gitarového hluku á la King Crimson.
CD otvoril a aj končí duet s trúbky a ronroco, Kollar a Truffaz v prekrásnej balade pre Jozefa. 14 sôch sa podarilo vymodelovať ozaj skvostne. Sú pevné ale zároveň ľahučké až priesvitné. Ako Moore a Giacometti v jednom. Esencia umenia.
Ján Graus
BURANOWSKI
Lúč
P+C / Universal Music
***1/2
Cesta Tomáša Buranovského do hlavného prúdu popmusic je vytrvalá. Účastník tretej Superstar (2007), víťaz autorskej súťaže Košický zlatý poklad (2010), účastník Česko Slovensko má talent (2011), internetové úspechy vzhliadnutí, live účasti v komerčných TV aj v rádiách. Oficiálny debut, pomenovaný podľa hitu „Lúč“ (2017), je na svete. Album je síce zbierkou už známych hitov („Lúč“, „.com“, „Žena“, „Súboj“, „Chceme viac“), no všetky skladby majú na nahrávke rovnocenné postavenie, žiadna nie je výraznou slabinou. Napriek veľkému časovému rozpätiu nahrávka neznie nesúrodo ale v rámci sladkého žánru tanečne pestro. Baby majú ďalšieho hrdinu krehkých vyznaní a chalani obletujúci kočky kompromisné CD do auta na rande.
Grigorov, Opatovský, Ďurica ale aj Tásler – to je základná vzorka domácich sólových spevákov cinkajúcich na vyznanie lásky vo vysokých hlasových polohách. Popri téme lásky príde na albume k množstvu pokorných priznaní chlapskej achilovej päty. BuranoWski sa nehrá na hudobného tvrďasa, žiadne skreslené gitary a pátos. Hitovkám panuje r´n´b, tanečné rytmy a leto, no žiadna prílišná presladenosť či romantická podlízavosť. Grigorov mal svoje regge, Opatovský akustickú gitaru, Ďurica mandolínu a Tásler rockpopovú kapelu. BuranoWsky, imidžovo spätý s gitarou, gitare v piesňach nedal veľa priestoru – dve rozcítené brnkačky či svižný rytmus viac v pozadí ako v popredí. Dominujú kilá synťáku, precítené klavírne party, elektronika, rytmika. Vzdychom, ujúkaniu, precítenému frázovaniu sa nevyhol ani Tomáš a zo všetkých spomenutých azda najmenej afektovane.
Chybičky krásy poptextov neobišli ani BuranoWského. Adresátom, alebo skôr adresátkam nevadia časté neurčité či ukazovacie zámená – tie úhlavné nepriateľky dobrého textu panujúce desaťročia v rádiách. Dvojzmyslom je brána otvorená aj na BuranoWského debute. Spievať v nástupe refrénu ľúbostnej piesne: „viem, občas to príšerne bolí” dvíha priam obočie. Pritom by sa mnohí z popu mohli Tomášových trinástich autorských textov poučiť. Nechýbajú typické dlhé áčka (sám, kráľ, láska, nevyznám, tvár), ale zas bolí sa nerýmuje so soli ako býva u nás zvykom. BuranoWski vie komu a čo chce zaspievať, aj podanie je presvedčivé, tanečná náladička fajn, inštrumentálne zázraky sa nekonajú. Veľká popová bublina je bohatšia o celkom pohodový album.
Juraj Gonšor
KATARZIA
Celibát
Slnko Records
****
Katarzia začínala ako babenka s akustickou melancholickou výpoveďou („Generácia Y“, 2013), ale už na druhom albume („Agnostika“, 2016) sa výrazne priklonila k elektronike. Elektrosound jej tvorbe veľmi pristane, hoci naživo, okrem „techno“ verzie s Pjonim, hráva aj s kapelou, prípadne sólo, ba príležitostne (Viva Musica! festival) aj s orchestrom za chrbtom.
Drzosť, otvorenosť a ženská dávka cynizmu. Katarzia za tie roky nezmenila svoju poetiku, ktorá je na pomedzí standup rozprávača vyťahujúceho spoločensky pichľavé témy. Možno aj preto ju nepočuť v komerčných rádiách, no jej prejav, vyjadrovanie a frázovanie sa dá považovať za istý fenomén. Aj na aktuálnom CD pokračuje v duchu predchádzajúcich albumov nominovaných v kategóriách RHA. Typografia na obale si pýta priam dešifrovacie schopnosti hľadať v jemných kontúrach jasnú tému. Aj to je kľúč k počúvaniu textov pod plášťom digitálnych podkladov.
Prečo vyskakuje pri počúvaní až heretická asociácia s Marikou Gombitovou a jej albumom „No 5“? Však Katarzia nemá ani toľký hlasový rozsah a ani slnečný prejav, skôr naopak. Azda kvôli najexperimentálnejšiemu albumu našej speváckej legendy. Podobne sa totiž na „Celibáte“ prelína digitál so živými nástrojmi. Katarzia na nahrávke o čosi pritvrdila, ak sa to v elektronike tak dá nazvať. Pokojnejšie tempo spomalilo aj výpoveď, hoci už nie sme zmoknutí od rozprávačského dažďa ako na „Agnostike“. Efektami na hlase nechce Katarzia prekryť hlasový minimalizmus, ale sebavedome a zaujímavo, no nie agresívne a silene upozorniť na textový obsah. Pri prvom vypočutí potešilo pohrávanie sa s českým jazykom, druhá polovica albumu už nehrá len na dvojjazyčnú strunu, prichádzajú samostatné skladby v angličtine, češtine. Primixovanie češtiny znie sympaticky, hovorovo, slangovo. Spev v angličtine je krok do inej rieky ktorú Katarzia nie celkom výslovnostne ustála. Rybou vo vode je Katarzia stále v slovenčine.
Ak vieme, že od Katarzie možno očakávať nadrzo vyšteknutie tabuizovaných a citlivých tém, efekt šoku pri prvom počúvaní je minimálny. Akceptujeme a prijímame jej otvorenosť výpovede, vnútri možno polemizujeme, možno nesúhlasíme, možno si myslíme svoje. Taká Máliková vystúpila z debutového sveta worldmusic do vnútornejšej osobnej výpovede tiež obklopená digitálnymi gombíkmi, no Katarzia ostáva roky verná provokatívnej nálade. Témy však viac osameli a na povrch vyplávala citová a vzťahová prázdnota. Výsledok pokojne plynie zájdený pod nechtami.
Juraj Gonšor
NIGHTLINES
Obyčajný človek
vydavateľstvo
***1/2
Dominika Kopcsaya (*1994), aka Nightlines, som so záujmom po prvý raz zaregistroval v roku 2017 na významnom festivale súčasnej vážnej hudby Melos-Étos, kde uviedli jeho skladbu „Kataptromantia Hecticus“, ktorú napísal ako 21-ročný. Svoje dielo popisuje nasledovne: „Skladba je drsnou výpoveďou o fyzickej bolesti človeka, ktorá odzrkadľuje (či už ako príčina alebo dôsledok) aj jeho duševný stav. .... Záblesky svetla aj hlbokej podstaty sa striedajú s ťažkým plynutím v utrpení. Rozjasňovanie a zjednocovanie v protiklade so zatemňovaním a rozpadaním sa. ...svetlo sa strieda s temnotou a prichádza prísľub novej energie. ” (zborník Melos-Étos)
Čo za wertherovský zápas to Dominik súbežne zvádza v tak kontrastných hudobných svetoch: v modernej klasike, ktorá vyžaduje intelektuálnu zrelosť a kompozičné majstrovstvo, v pesničkárstve s krásne farebnou skladbičkou „Dievča“ s Elou Tolstovou (album „Protisvit“, 2017) a v tomto záhadnom techno albume? Neviem, či dokážem vytušiť všetko, čo je v jeho pozadí zašifrované. Tu je môj pokus:
Prvý album „Protisvit“ mi pripadá farebnejší, uvoľnenejší. Tento druhý album je vážny, monochromatický, viac pri zemi. Mechanické repetitívne techno štruktúry, beaty ako z presubwooferovaného auta, ktoré podskakujúc prefičí okolo, nad nimi melodický dej, elektronika, gitara a klavír v tom istom odtieni. Dominikov spev tečie opancierovaný rovnakým robotickým módom ako elektronika pod ním. Emotívnosť chytľavých melodických liniek je zamrazená freudovsky analytickou elektronickou prezentáciou. Cool electronic, slovenský New Kraftwerk 2020? Nielen autorove emócie, ale aj zvuk je maskovaný analytickým ambientným pancierom. Je neľahké potešiť sa jeho kvalitou, akoby bola úmyselne nedostupná. Ako krása ženy zahalenej v šedej burke od hlavy po päty, ktorú je možné len tušiť. Čo je to? Tajuplná exhibícia introverta? Generačná reflexia našej doby? Alebo len môj márny pokus objaviť v pustine poklad, lebo cítim, že tam je?
Dominik neuchopuje elektroniku s objaviteľskou živelnosťou naturálnych elektronikov. Počuť tu nadhľad a precíznosť vzdelaného skladateľa (hudobná kompozícia VŠMU), ktorý vie, ako to robil Beethoven aj Schönberg. Všetko perfektne šľape. Žeby nádejná posila známeho gangu hudobných aristokratov v elektronickom ambiente okolo Kladiva, Burlasa a Zagara? Dostatočne vážnym človekom na to Dominik, zdá sa, je. Potvrdzujú to aj názvy skladieb „Duša“, „Nebo“, „Bod“, „Singularita“, „Ľudia čistoty“. Spieva sa v nich: „Tak hypnotický, tak omámený, tak chladný je tento vek nový…”, ale aj: „Život je nekonečne pestrý…“. Všetko sa však môže vyvrbiť inak. Na burlasovský vtip a nadhľad nad vlastným smútkom a depresiou tu nenarazíte.
Cítiť, že album ako celok je kompaktným produktom vypadnutým priamo z introvertnej mysle autora. Jediná výpomoc je klavír jeho priateľky Evi Tunovej, s ktorou aj koncertuje. Mix a mastering urobil Tom Lobb v LVGNC Studios a skvostný obrázok s motívom biblického raja na brehu Petržalky na obal dodal Robert Bielik.
Resumé: Silné melódie, skladateľská aj DJ-ská zručnosť a moja nádejeplná zvedavosť na dozrievanie talentu „mladého Werthera“ Nightlines, ktorý má toho ešte veľa pred sebou. Chcel som dať štyri hviezdičky, ale nakoniec som pol hviezdičky strhol za priveľmi stereotypné frázovanie spevu a monochromatický zahmlený zvuk albumu. Či už to bol úmysel, alebo len menej pedantný mastering, celkovému soundu albumu to podľa mňa neprospelo.
Rado Tihlárik
RANDOM CHOICES
Zrkadlová zem
vlastný náklad
***1/2
Zišli sa vraj celkom náhodne. Chceli hrať v kapele, rock, funky a čo ja viem čo ešte. Tak si založili kapelku s príhodným názvom a pustili sa do toho. Štyria chlapci (Marek Hrdlička - gitara, spev, klávesy, ukulele; Šimon Oravec - basová gitara, vokály; Matúš Kocinec - doprovodná gitara; Dominik Krasuľa – bicie) si vydali už druhé CD. Nájdeme na ňom desať rockových pesničiek a jednu inštrumentálku. Pesničky sú to celkom svieže, zväčša založené na melodickej basovej linke a rytmických gitarách, občas popretkávaných úspornými, ale pekne vystavanými sólami, či vsuvkami saxofónu, trúbky či sláčikovej sekcie.
Chlapci tvrdia, že sú multižánrová kapela a snažia sa to dokázať aj na tomto CD. Začujeme rock – „Zrkadlová zem“, „Chcem vypadnúť z tohto mesta“; blues – „Kaviarenská“; náznak funky v „Searchin for Inspiration“, ale ja by som to zhrnul do jednej škatuľky - rocková pesnička. Veľmi sa mi páči basová gitara, ktorá nesie melódiu aj s rytmickou gitarou a pripomínajú mi RHCHP. Akurát im chýba aspoň jedna výrazne chytľavá vec. Istý potenciál hitovosti sa dá počuť v skladbách „Les“ či „Random Memory“, mimochodom vec spievaná slovensko-anglicky. A propos texty; sú slovenské s dvomi výnimkami. Výhradným autorom je Marek Hrdlička. Píše a spieva ako mu „zobák narost“. Sú zo života, o rozchodoch, náladách, frustrácii - to dosť často. „Musím ísť do sveta, čo sa mi zhnusil“, či „Chcem z tohto mesta vypadnúť a zabudnúť, dokiaľ sa to dá“. Z Hrdličku nebude žiadna spevácka hviezda a nie som si istý, či by som ho rozoznal podľa spevu. Vcelku nespevné texty spieva ale celkom dobre až na jedno „nenájdeeeeeeeee", čo mi dosť drása uši. Ale v kontexte slovenskej rockovej textárčiny je to to lepšie, čo sa dá počuť. Album uzatvára akýsi pokus o progrock – „Requiem“. Podľa mňa dosť pompézne a zbytočné.
Zrkadlová zem je ale veľmi príjemný album sympatickej a zručnej štvorice chalanov z Trenčína, ktorí si hrajú pre radosť svoje pesničky. Čo viac treba?
Ján Graus