JURAJ GRIGLÁK
Time To Fly
Real Music House
****
Hrávali sme spolu vo funkovej kapele Tamis a stretli sa aj pri niekoľkých štúdiových projektoch. JG je bez debaty náš najvšestrannejší basista a podľa toho vyzerá aj jeho vyťaženosť. Až by sa zdalo, že práve preto mu toľko trvalo, než sa dostal k nahratiu svojej druhej sólovej dosky. Ale konečne je tu a je výborná. Z mnohých spoluprác inšpirovaný a patrične vyhratý muzikant par exellence zhromaždil časozberným spôsobom jedenástku nápadov, ktoré pretavil do kompozícií s basou v hlavnej úlohe. Dvojicu kratučkých bonusových trekov tvoria Bass Message a Bass Ring do mobilných telefónov milovníkov tohto nástroja. Medzi zahraničnými hosťami albumu sa blysnú ťažkotonážny bubnový groover Poogie Bell, trubkár Michael Patches Stewart a Janko Fabrický, ktorý síce pochádza z Blavy, ale roky už žije na striedačku vo Švajci a USA. Zvyšných sidemanov predstavujú tradiční spoluhráči JG z miestneho jazzového košiara, medzi ktorými sa mihnú menej opočúvaní klávesák Adam Kuruc a speváčka Jana Vargová. Úvodná Slepovica vás neomylne nasmeruje do pálenice, kde sa destiluje palcom z ingrediencií slovenského (hlave goralského) folklóru. Sláčikové sólo na kontrabase má grády. Eponymná Time To Fly s úvodným breakom Poogieho Bella má umiernenú melódiu a peknú náladu. Skladba Inside s trúbkou Juraja Bartoša a perkusiami Ajdžiho Saba je príjemne meditatívna a na analógovom štrajchovom tepychu sa rozvíjajú ornamentálne farbičky basových vzorov. Na bezpražci sa JG hrdo hlási k Jacovi, hoci nezaprie ani iné inšpirácie (napr. Alain Caron). Pre mňa osobne najmenej invenčná vec Mica s ostinátnou kvákadlovou figúrou hostí na škopkoch Martina Valihoru. Zaťažený trilobit marcusmillerovského strihu napreduje s odhodlaním druhohornej fosílie. Waltz For Gina stojí na trojštvrťových rozkladoch starej griglákovej Fendery Jazz Bass, nad ktorými sa klenie pradivo vyšívané bezpražcovkou. Miniatúra mi pripomenula Evansov Waltz For Debby. Lazy - kopanice, či lenivo? Azda oboje. Asi najsmoothovejšia vec albumu. First Moment s delayovým introm vo vysokej polohe je dialógom s kolegom basistom z kontrabasovej sekcie Slovenskej filharmónie Robom Vizvárim – tentoraz si pokecali na basgitarách. Fretless Interlude je jamovačka s Janom Fabrickým a melodickou témou v predeloch. Evening je asi najkrivšou vecou albumu. Trocha modálnej melodiky nezaškodí. Outro Time To Fly uzatvára tento v mnohých ohľadoch (osluchoch) pozoruhodný album. Som na JG hrdý a teší ma, že kráča správnym smerom.
Andrej Turok
KATARÍNA KOŠČOVÁ
Oknom
Slnko records
****
Najnovší album niekdajšej víťazky SHS, ktorá prešla riadny kus cesty od pasívnej interpretky v rukách dravcov z produkčných domov až po vyprofilovanú speváčku nadžezlých šansónov, pozostáva z trinástich pesničiek. Väčšina vznikla v tvorivom iskrení medzi Katkou a klaviristom Danom Špinerom. Textami prispeli aj bard českého šansónu Michal Horáček a Silvia Kaščáková, o zvyšok sa postarala samotná protagonistka. Po jednej pesničke dodali Ján Knapík a Martin Husovský z Komajoty. Album sa nesie v pokľudnej nálade a to ho predurčuje na počúvanie v posteli s čajíkom na nočnom stolíku. Vkusné aranžmány s akustickým klavírom, drevitým kontrabasom, ambientne odsnímanými bicími, harmonikou a naturálnym spevom, ktorému nie je problém uveriť, robia piesne prudko počúvateľnými aj pre náročnejšieho poslucháča, ktorý spravidla riadne podráždený vypína z cintorína rádiového éteru exhumované zombie-haberovky, keď ich interpreta vrátilo medzi živých práve porotcovanie v súťažiach, čo paradoxne stvorili aj Katku. Tempá sú ležérne, Koščová spieva polodychom, texty sú melancholicko – nostalgické... Mne sa veľmi zapáčila Magdalénka s klavírom ako z gondoly s tancujúcou porcelánovou bábikou. Čeština Horáčkových textov je foneticky cizelovaná koncertovaním s kapelou Neřež a obsahovo krasoduchom niekdajšieho bookmakera a dnešného miliardára, ale svet napokon nikdy nepatril niekomu, kto nebol hráč. Fakt pekná doska.
Dorota Zervanová
ĽUDMILA ŠTEFÁNIKOVÁ
ElectriCITY
Hudobný fond
***1/2
Musím priznať hneď v úvode, že Ľudmilu Štefánikovú považujem za zjav vzácny, umeleckej ochrany a podpory hodný. Kde sa vzala tu sa vzala, akási jazzová „katarzia“ s plnou kapsou tajomnej sily tvorivosti. Jej famózne debutové CD zásadne prežiarilo svojsky zakonzervovanú slovenskú jazzovú scénu. Všetko nasvedčovalo tomu, že máme dočinenia s výnimočným muzikantským fenoménom. S netrpezlivým záujmom som preto očakával, čo bude ďalej. Aké je teda jej druhé CD? Chvalabohu, dobré. No čaro novosti a eufórie debutu vyprchalo. Hrniec už nie je taký preplnený vriacou kreativitou Ľudmiliných spolužiakov z Berkley College of Music. Mieša sa tu menej štedro. No i tak, nahrávka má svoj charakter, moderný zvuk, je svieža vo svojich melódiách a optimistická obsahom. Prirodzene nadväzuje na fúziu jazzu, rocku a iných vplyvov. Ľudmila ju nahrala s čisto ženským bandom. Štyria muži, z toho dvaja ostrieľaní starí bardi, náš Peter Lipa a slávny Greg Hopkins - profesor kompozície z Berkley College of Music, sú len prizvaní „featuring“ hostia. Kmeňovú zostavu bandu tvoria mladé ženy v Ľudmilinom veku - Amanda Andrews na gitare, Christine Moad na basovej gitare a Jazz Robertson na bicích. Samotná Ľudmila hrá na malletKATe, inšpiratívnom elektronickom nástroji, na ktorom sa hrá paličkami, podobne ako na vibrafóne. Hneď v krátkom intre dominuje majstrovská vokálna improvizácia Petra Lipu v duu s Ľudmiliným malletKATom. Nevedieť o jeho účasti, možno by som ho v tom emotívnom černošsko-marockom kvílení ani hneď nespoznal. Mimochodom, téma je inšpirovaná slovenskou hymnou. V druhej, celému albumu dominujúcej skladbe, sa to ďalej vokálne stupňuje. Peter spolu s Ľudmilou tu improvizujú ponad hutný zvuk dievčenského bandu s výrazne pulzujúcou basou a bicími. V tretej pokojnejšej skladbe nahradí Lipov hlas trubka Grega Hopkinsa. Škoda len, že dievčatá popri jeho akademicky jasnej hre pôsobia muzikantsky akosi mdlo. Podobný dojem vyvolávajú aj vo zvyšných, v pozvoľnej dramaturgii plynúcich skladbách. Jednako, je to zaujímavá zostava. Dvaja hosťujúci ostrieľaní jazzoví mágovia plus zostava štyroch mladých žien s krehkým civilným vizuálom, predvedenými výkonmi zvláštne kontrastujú. No, a nemožno vynechať primiešané korenie - do predposlednej skladby svojím Zappovským sólom prispel mladý Rakúšan Alex Pinter a do poslednej bonusovej intímnej chuťovky Pavol Bereza svojou akustickou gitarou v duu s Ľudmilou. Autorom všetkých kompozícií a aranžmánov je Ľudmila Štefániková. Nahrávka vznikla v Bostone, Peter Lipa nahral svoj part v Bratislave, Alex Pinter vo Viedni. Bonus - duo s Pavlom Berezom - vznikol v Bratislave.
Rado Tihlárik
TOM PETTY & THE HEARTBREAKERS
Hypnotic Eye
Reprise
****1/2
Keď sa Tom Petty v lete objavil na obálke prestížneho amerického hudobného časopisu, bolo jasné, že album Hypnotic Eye zaujal. Tento spevák, skladateľ, gitarista a kapelník sa radí k takým stáliciam americkej hudobnej kultúry ako Bob Dylan, Neil Young či Dave Matthews. Heartbreakers majú svoj nezameniteľný zvuk ako Crazy Horses, či The Band. Tomov zľahka nosový spevácky prejav sa snáď natrvalo vryl do pamäti fanúšikov vďaka projektu Traveling Wilburys z roku 1986. Petty a Heartbreakers nakoniec celý rok 1985 sprevádzali Dylana na spoločnom turné v Austrálii, Novom Zélande, Japonsku a USA. Keď predchádzajúce albumy boli trochu rozpačité a ani zďaleka nepripomínali divokých Lámačov sŕdc, o tomto sa to povedať nedá. Album prináša jedenásť, poväčšine krátkych rockových pesničiek so zapamätateľnými gitarovými riffmi. Na rad prichádza aj blues rocková poloha, v ktorej je Petty viac ako doma. Aj tam ale drsná gitara Mika Campbella nedá zabudnúť, ktorý že to album počúvate. Je to skrátka vyzretá hudba dobrej značky. Texty sú o odchádzajúcom americkom sne – American Dream Plan B, rekapitulujúce prežité roky „som opotrebovaný a zranený, ale stále rovnaký“ (Sins Of My Youth), či „vezmi si čo môžeš a nechaj minulosť za sebou“ (All You Can Carry). Je to album o človeku, ktorému sa v živote všetko nepodarilo ako chcel, ale napriek tomu je na pár vecí hrdý. Ale je aj o pocite prázdnoty „mám pocit, že som človek na 4 písmená“ v typickej pettyovke Forgett Man. CD v prehrávači dohralo šmahom a ja som si ho musel pustiť znova a znova. Prvý krát sa Pettyho album vyšplhal na vrchol amerického rebríčka hneď po vydaní, čo svedčí aj o vzrastajúcom záujme o priamočiare rockové pesničky. Že by svitalo na dobré časy? Vidieť Pettyho s Heartbreakers naživo musí byť zážitok (viď niektoré dostupné DVD, ktorých ostatne tiež nie je veľa). Žiaľ umelec sa v Európe, podobne ako Dave Mathews Band, objavuje veľmi zriedka (naposledy po rokoch v r. 2012 na 11 koncertoch), o to viac by sme si to znovu priali.
Ján Graus
CRIS CAB
Where I Belong
Island
*** 1/2
Tak som si pomyslela, že toto letné CD patrí do mechaniky môjho prehrávača v aute a jeho protagonista s jamajskými koreňmi z Miami do košiarika oddaných vyznávačov odkazu Boba Marleyho, pravda v patrične upgradovanom modernom šate diskotékových klubov a rádií, ktoré otvárajú svoj éter na heslo „Pharell Williams“. Práve tento pán totiž produkoval album mladého talentovaného Miamčana. Ten už stihol dobyť hitparády popevkom Liar, Liar, v ktorom s Pharellom umne namiešali omamný koktail z ingrediencií reggae, popu a hip hopu. Tucet skladieb má zväčša nákazlivý tanečný rytmus, ľahko zapamätateľné melódie a aktuálne agresívny sound. Sem tam sa do ich štruktúry vkradne aj rap. Mne sa napríklad náramne zapáčila vecička s názvom Goodbye. Hrá sa tam aj na ukulele a Cabov spev znie relaxovane, ba priam až salámisticky. Tento album je en bloc kusom dobre urobenej komercie, ktorá neurazí, ale ani sa nehrá na ktovieaké umenie. Mne sa už na prvé počutie popačoval a s každou ďalšou reprízou je to čoraz lepšie. Keď som sama doma, tak dokonca aj tancujem. Umiernene.
Dorota Zervanová
BEN WATT
Hendra
Unmade Road
****
Postbeatlesovské pesničky niekdajšieho protagonistu kapely Everything But The Girl Bena Watta žiaria ako stowattová žiarovka v tme dnešnej mizérie rádiového éteru, ktorý šíri len hity a pseudohity. Desiatka osviežujúcich popevkov vám okamžite spomalí tep a dá vášmu dňu potrebný pokoj. Úvodná Hendra, ktorá dala názov celému albumu, je paradoxne pomalou baladou, avšak po nej nasledujúci titul Forget už akceleruje do stredného tempa, zachovávajúc si zo svojej predchodkyne iba náladu. Spôsob, akým je vystavaná melodická linka nasledujúcej veci Spring, je priam mccartneyovský, čo podtrhuje aj kúpeľňový dozvuk na speve a vokály ako od kolegov Lennona, Starra a Harrisona. Takto akosi si predstavujem folkrock 21. storočia poučený elektronikou. Album sa nahrával v Londýne a Berlíne za hviezdnej asistencie exgitaristu Suede Bernarda Butlera. V skladbe Levels sa so svojou gitarou dokonca objaví David Gilmour z legendárnych Pink Floyd. Dramaturgia albumu je dobre postavená, pesničky náladami na seba nadväzujú a platňa ako celok pôsobí nielen mimoriadne súdržne, ale aj veľmi príjemne.
Andrej Turok
ELÁN
Živých nás nedostanú
Warner Music
**1/2
„Živých nás nedostanú!“ chrabria sa elánisti hneď v prvej skladbe. Naplno rozospievanému základnému jadru skupiny (Ráž, Patejdl, Baláž) v poctivom rockovom podklade rozumieť až po ďalších vypočutiach. Príliš veľa nôt a hustý text, ktorý stojí a padá na tituloch starej elánovskej éry. Akokoľvek sa dá názov albumu a pilotného singlu vypointovať, Elán je Elán. Prepáčime. V časoch prvého výstupu na vrchol popularity boli takmer chlapmi. S vtedajšou cieľovou skupinou, ktorá vekovo rástla pomaly alebo nerástla vôbec, ich spájali texty. Donekonečna sa o stužkovej a štvrtej bé nedá spievať. Aj preto z ostatnej tvorby našli miesto v rádiách kúsky, ktoré hovoria zo srdca starším pánom (Cigary idú do neba, Zanedbaný sex). Dá sa čakať od Elánu iné ako rock´n´roll, táborákové slaďáky, dojímavé sóla, synťákové fanfáry, klavírny a gitarový kolovrátok? Spievali by Elánisti niečo iné ako Filana, Jursu, Zemana, Peteraja alebo niekoho s podobným rukopisom? Chvalabohu, nie. Hudobným dinosaurom akéhokoľvek pôvodu a vyznania experiment málokedy pomohol. Nahrávať ako na bežiacom páse sa už nedá, repertoár je bohatý a preto niet divu, že registrujeme viac megakoncerty, koncerty a komornejšie „anplagdy“ ako novú tvorbu. Album plynie, niekedy príliš nadupaný, niekedy uspáva. Najchytľavejšie piesne sú umiestnené na začiatku a na konci, rádiový potenciál majú dve, čo úplne stačí. Hudobnej pestrosti dopomáha dychová sekcia (saxofón, trombón, trúbka), hoci akoby bola vystrihnutá z Vašovho staršieho albumu. Prekvapením je duet s Lenkou Hrúzovou, víťazkou Hlasu Česko Slovenska. Potenciál stať sa federálnym hitom má, však Elán je Elán. Úspech Elánu je opretý o texty, čo je prípad každej z trinástich skladieb. Najslabším kúskom je práve filanovka Belmondo, nepodarený veršový epigón slávneho Fera. Skladby o cigare, whisky sa v rámci kontextu kapely počúvajú nerušivo. Úsmevne vyznie, keď páni po šesťdesiatke spievajú o šiltovke, o kráse žien, alebo o tom, že kto nemal ryšavú, nevie, čo je láska. Rádiový jazyk je dnes oveľa priamočiarejší, nepresýtený obrazmi. Elánovky sú ako ľudové rozprávky. Tradujú sa z generácie na generáciu. Ak po nich siahnuť, tak po osvedčenej hitovej klasike. Ich radové albumy vždy obsahovali pár chytľavých vecí, na ktorých odrastala, odrastá a bude odrastať ešte nejedna generácia. Elánovská novinka má o niečo menšie predpoklady.
Jurai Gonšor
ROYAL BLOOD
Royal Blood
Warner
****
Keď moderátor v rádiu predstavoval kapelu Royal Blood v zložení spevák/basák a bubeník, spomenul okrem iného, že sa stali číslo 1 v Britskej hitparáde. Automaticky mi napadlo, že je to retro rubrika, lebo v roku 2014 sa niečo také nemôže stať. Mýlil som sa, Royal Blood je aj napriek názvu z ktorého cítiť skôr tradíciu „fresh blood“. Vznikla minulý rok 24 hodín po tom, ako bubeník Ben Thatcher vyzdvihol basáka/speváka Mike Kerra na letisku po jeho výlete do Austrálie. Vďaka podpore od Arctic Monkey sa veľmi rýchlo dostali do pozornosti fanúšikov. Netradičná zostava vyvoláva asociácie s The White Stripes, zvuk Royal Blood je ale plnší vďaka hybridnému zapojeniu Kerrovej basy. Signál ide totižto naraz do basového a gitarového aparátu kde je modulovaný pomocou pitch-shifteru. Neznalý poslucháč si pri prvom počutí predstaví klasickú štvorčlennú zostavu. Album otvára nával tvrdých riffov skladby Out of The Black, ktorá predstavuje klasický úvodný nárez. Skvelé a ľahko zapamätateľné riffy sú práve to, čím by som charakterizoval celý album. Kerr ich sofistikovane rozvíja a skladby výborne gradujú, napriek limitujúcej zostave je zvuk veľmi pestrý a skladby sa nezlievajú. Aj keď majú riffy metalový základ, nepostrádajú groove. Royal Blood presne vedia, kedy udrieť a kedy treba stíchnuť. Občas pripomenú Muse (v časoch, keď som sa nemusel hanbiť za to že ich mám rád), Them Crooked Vultures (Ten Tone Skeleton), niektoré riffy Rage Against the Machine (kapela ktorá dokázala vyprodukovať neskutočne veľa nákazlivých riffov) a samozrejme - aj The White Stripes (hlavne keď Royal Blood spomalia a stíchnu). Kerrov hlas sa pohybuje niekde medzi Jackom Whiteom a Joshom Holmom, výsledok je ale originálny, strhujúci a plný mladej energie, naštvanosti a surovosti. Texty sa väčšinou zaoberajú temnou stránkou vzťahov a ich surovosť korešponduje s garážovým zvukom kapely. Prvý singel so zeppelinovským riffom Figure It Out si viem predstaviť na ktoromkoľvek mainstreamovom rádiu, Loose Change zaujme funkovým groovom a vygradovaným záverom, Careless vedie asi najviac k porovnávaniu s The White Stripes. Little Monster je postavený na tvrdom riffe a Thatcher tu dostáva najviac priestoru. Jeho hra je „ani málo ani priveľa“. Obaja presne vedia, kde je miera a album neobsahuje žiadnu vatu, niekomu dokonca môže celkový čas 32 minút pripadať príliš krátky. Royal Blood asi rockovú hudbu nespasia, ale je potešujúce, že dvaja mladí muzikanti dokázali rozčeriť hladinu polomŕtvej rockovej scény.
Filip Jánoš
DANIEL GOYONE
Goyone Blues
Hevhetia
****
Vydavateľstvo Hevhetia rozťahuje krídla. Tentokrát sa mu podarilo pod svojou značku stiahnuť legendu francúzskeho jazzu, Daniela Goyone. Tento šesťdesiatnik nahral 19 krátkych, vlastne nedžezových skladieb. Sú to skôr klavírne impresie, odkazy na kolegov, ktorých obdivuje – Monka, Davisa, ale aj skladba pre experimentátora Mortona Feldmana. Zaznejú aj Herbie Hancock, Bill Evans a dokonca aj Gershwin. To vlastne vystihuje celý album. Je pestrý, od minimalistických skladbičiek, naznačených tém a melódii, zdanlivo len akýchsi prstových cvičení, až po moderný jazz v podaní jeho spoluhráčov Nguyena Lé na gitaru, Ibrahima Maaloufa na trubku, Thierryho Bonneauxa na perkusie a speváka Davida Linxa. Goyone sa tu ukázal aj ako textár, sám napísal texty k dvom skladbám. Napriek zdanlivej nesúrodosti, súdiac podľa mnohých odkazov a vzorov, album je vcelku svieži a drží pokope. Je to hudobník, ktorý vie spájať štýly a doby, ale sám je jedinečný ako tento album. Jeho predošlých osem je možno nástrojovo pestrejších (na štyroch z nich bol súčasťou kapely aj Trilok Gurtu, svetoznámy hráč na perkusie), žánrovo jednoznačnejších. Tento ale dokonale zapadá do koncepcie košického vydavateľstva a to prinášať hudbu na pomedzí žánrov, modernú, súčasnú. To sa im podarilo.
Ján Graus
HANKA GREGUŠOVÁ
Essence
Hevhetia
***
Jazzová speváčka Hanka Gregušová prichádza s albumom nenásilne fúzujúcim jazz s folklórom. Doska štartuje adaptáciou podpolianskej pesničky Sľúbil sa mi milý s pekným sólom klavíristu Ondreja Krajňáka. Sýty alt speváčky efektne vyznieva okrem iného aj v atmosferizujúcom scate. Hneď nasledujúci kus s introm v nepravidelnom metre je starý známy Macek z Mauacek s balkanizujúcou altkou Rdovana Tarišku. V nasledujúcej veci speváčku sprevádza cimbalovka Ivana Heráka s famóznym Josefom Fečom na doskovom inštrumente s neprehľadným množstvom zdvojených strún. Gemerská ľudovka Jaj he milý s týmže telesom v backgrounde má insitne čardášový charakter a Hanka sa v nej odpútava z jazzovej maniery. Vďaka Zore Kolínskej notoricky známe Červené jabĺčko začína meditatívnym klavírnym úvodom. Potom basa nasadí energickú walking-figúru, aby sa vzá5tí pridala swingujúca kapela a zvyšok sa už vyvíja celkom predpokladateľne v pomerne nenápaditom aranžmáne. Červené jabĺčko padá do Zelenej trávičky (a nie na hlavu Isaaca Newtona), cimbalovka je s5, ťahavé halgato zviera srdce a mne sa vidí, že je to umelkyni trocha hlboko a transpozícia by nebola od veci. Vôbec – táto skladba ju usvedčuje z mierneho zápolenia s intonáciou. Perkusie Štefana Bugalu zahusťujú textúru skladieb s jazzovým kombom. Tariška tasí ešte raz ságo – tentoraz sopránku a je patrične rozgurážený. Jedenásť skladieb plynie ako voda a vy budete pravdepodobne – podobne ako ja – očakávať nejaké pereje vzrušenia či prekvapivé výhľady za meandrami, ale všetko tečie akosi nevzrušene. Nechýba tomu remeslo, nechýba tomu nápad, chýba však akosi vášeň, zápal, iskra... Nuž čo už, nie vždy sú Vianoce.
Andrej Turok
IVO CICVÁREK
Velký svět
Vlastný náklad
***
Ivo Cicvárek (1975) je pesničkár z Brna. V bližšej charakteristike mu prináležia prívlastky ako textár, pianista a televízny dramaturg. Roku 1996 sa stal víťazom autorskej súťaže Porta, hrával so skupinou Oko, v súčasnosti vystupuje sólovo, alebo vo voľnej, presonálne premennej formácii spoluhráčov. Nahral dva albumy, predvlani spolu s Ladou Šimáčkovou to bol Hotel v tiché ulici a roku 2013 vydal svoj Velký svět. Cicvárkov osobný pohľad z okna rýchlika zvaného život prináša štrnásť piesní. Tie svojho autora predstavujú ako zručného textára, ktorý vie narábať so slovom, ale obsahom textov oslovuje skôr spriaznené osoby alebo klubové publikum zvyknuté na vzájomnú komunikáciu medzi hľadiskom a javiskom. Album má akustický charakter. Pianistu a civilného speváka Cicvárka svojimi nástrojmi podporili viacerí muzikanti, z ktorých treba menovať v danom kontexte veľmi funkčne pôsobiaceho gitaristu Honzu Žambocha. Hudobná zložka sa zaobíde bez exhibícií a slúži textu. Občasné exotické ilustrácie v konečnom dôsledku iba zdôraznia české korene čerpajúce, okrem iného, aj z kabaretnej irónie. Cicvárek nie je osobnosť, ktorú by sme postavili medzi tých pár vyvolených na vrchole pyramídy českého pesničkárstva, patrí však do armády poctivých vojakov spievaného slova, bez ktorých by pestrá klubová scéna našich západných susedov bola chudobnejšia.
Martin Chrobák
IVAN HLAS
Vítr ve vlasech
* * * *1/2
O Ivanovi Hlasovi by sa dalo povedať, že celý život skladá jednu pieseň. Nie je to však myslené s dešpektom – skôr naopak. Toto konštatovanie charakterizuje obdivuhodnú kontinuitu tvorby osobitého pesničkára s nezameniteľným speváckym aj textárským rukopisom. Na Slovensku nepatrí k veľkým hviezdam, tento nenápadný hitmaker má však za sebou viaceré už bezmála zľudovené „hity“, ale aj úspešnú hudbu k retro-muzikálu Šakalí léta. Ivan Hlas nie je spevák , ktorý by fascinoval silou výrazu alebo nezvyčajnou farbou hlasu, ale naopak skôr komorný rozprávač mišíkovského druhu. Na albume Vítr ve vlasech čiastočne vychádza z modelu predchádzajúcej platne Láska jako oliva a pri jej nahrávaní sa znovu oprel predovšetkým o tandem Norbi Kovács - Olin Nejezchleba, s ktorým je posledné roky nerozlučiteľne spätý a zohraný nielen muzikantsky. Výsledkom je jeden z najlepších albumov Hlasovej pesničkárskej kariéry. Na rozdiel od predchádzajúcej, komorne akustickej platne tentoraz prináša šťavnatý folkrock, vyšperkovaný santanovsko-reovskými vyhrávkami. Osvedčený tandem Kováds-Nejezchleba, doplnený ďalšími prizvanými hudobníkmi dokázal vytvoriť intímny, pritom však neuveriteľne farebný a svižný podklad, na ktorom Ivan Hlas miestami spieva, inde skôr rozpráva príbehy zo svojho sveta pražskej Hanspaulky, milostných vzťahov, Indiánov a vlastne všetkého, čo ho formovalo.
Miloš Janoušek
HVIEZDA
Tu v Bratislave
Slnko records
****
Je dobré, keď majú poeti svoje kapely. Už len preto, že určitému druhu poetiky, viac než retro priestory okresných knižníc, pasuje rockový klub. Tomáš Ďurovka kapelu má, volá sa aktuálne Hviezda a práve vydala svoj štúdiový debut. Tí, čo majú koncertnú nahrávku Hviezdy U Očka, už poznajú polovicu skladieb. Tu v Bratislave by sme mohli chápať ako koncepčný album, ak by tým konceptom bola cesta časom tam a späť, so všetkými nádejami a túžbami, ktoré ju lemujú. Ako sa spieva v Ostredkoch: „... časovou slučkou/rýchlosťou svetla/povoziť sa pre radosť/na obežnej dráhe/stretnúť všetko sebe drahé/v spomienkach na budúcnosť...“Kapela hudobne túto ideu dobre nesie, či už v gitarových rifoch, alebo občasnom saxofóne, ktorý pripomenie sladké osemdesiatky. Silné refrény dávajú tomuto rozjímaniu ďalší rozmer a striedme aranžmány pomáhajú nahrávke udržať si alt rockovú, zdanlivú neučesanosť. Mojimi favoritmi sú Šarkany, Sny farebné či Láska je <> vol. 2., ale je ich tu pre každého dosť.
Števo Šanta