TEARS FOR FEARS
The Tipping Point
Concord Records
****1/2
Keďže som oddojčený na synthpope 80-tych rokov, veľmi ma potešila informácia, že Roland Orzabal a Court Smith vydávajú po viac ako 17. rokoch nový album. Cesta k „The Tipping Point“ nebola jednoduchá a trvala zopár rokov. Dielo je poznačené osobnými príbehmi, aj tragickými. Orzabalovi v roku 2017 zomrela manželka, čo určite ovplyvnilo jeho tvorbu. Takáto zlomová životná udalosť znamená pre umelca potrebu prehodnotenia osobných priorít a nutnosť verejnej výpovede. Hneď v úvode ale treba povedať, že siedmy album Tears for Fears „The Tippig Point“ je skvelé dielo, ktoré chytí za srdce nielen skalných fanúšikov.
Album otvára „No Small Thing“ a veru, nie je to žiadna maličkosť. Hudobne skvele vygradovaná a vyhraná pieseň. Akustický začiatok a Orzabalov spev decentne otvárajú príbeh vypovedajúci o vzťahu, láske, ktorá dozrieva do pokročilejšieho veku, keď sa už človek zaoberá nielen hodnotovými otázkami, ale aj novými snami a výzvami. Možno až nemožnými. Hudobne pieseň graduje do majestátneho záveru. „No Small Thing“ je bezpochyby hodná „otváraku“. Pokračuje rovnomenná skladba „The Tipping Point“, ku ktorej existuje videoklip. Aj z neho je jasne cítiť, že skladba je inšpirovaná odchodom manželky Rolanda Orzabala. Jemný začiatok pokračuje silnými osobnými vyznaniami: „Nemôžem ťa milovať viac“.
Album obsahuje 10 veľmi vyrovnaných a kompaktných skladieb (deluxe verzia až 13). Či už melodickú baladu „Long, Long, Long Time“ alebo tanečnú „Break The Man“. Osobne sa mi páči kontrast výrazných, až industriálnych zvukov a prenikavé Orzabalove vokály, ktoré dopĺňa Smith. Takými sú určite „My Demons“ a „Master Plan“. A práve „Master Plan“ je pre mňa vrcholom albumu, nielen hudobne, ale i svojim posolstvom. Orzabal má sýty hlas a naliehavosť v jeho personálnej výpovedi spôsobuje husiu kožu. Tá spoveď je veľmi uveriteľná a emotívna. A pôsobivé sú aj ostatné skladby, tanečná „End of Night“ a baladická „Stay“. Kolekcia je plná skvelých melodických piesní a má šancu byť kritikmi hodnotená naozaj veľmi dobre.
Tears for Fears je od mája na turné po USA a Veľkej Británii. Verme, že čoskoro zavítajú aj do destinácií blízkych Slovensku.
MIRO DEMÍN
ROGER TAYLOR
Outsider
EMI
***
Je ťažké presadiť sa na sólovej dráhe, ak už ste sa prebúrali, snáď do všetkých domácností na svete ako súčasť rockovej skupiny. Niet pochýb, že Queen patrí medzi tie najjagavejšie hviezdy hudobného neba. Dopomohol tomu jednoznačne aj Roger Taylor. Nielen ako hráč na bicie, ale aj ako výrazná tvorivá entita. Kto by nepoznal „Radio Ga Ga“ či „Kind of Magic“?
Sedemdesiatdva ročný Taylor na sklonku novembra 2021 vydáva svoj šiesty sólový album „Outsider“. Obsahuje 12 piesní. Úvodná skladba „Tides“ prichádza s ruchom morskej vlny. Veľmi príjemný song, navodzujúci atmosféru celej kolekcie. Ak očakávate album plný rockandorollovej virtuozity, zrejme zostanete sklamaní. Nájdete ale množstvo pohody, príjemných rytmov i vokálov, i keď Taylor nie je zrovna majiteľom sýteho a výrazného hlasu ako mal Mercury alebo Bowie. A práve spomienky na Bowieho dielo sa mi vynárali v podvedomí pri počúvaní albumu „Outsider“. Nechcem tvrdiť, že Taylorovi chýba invencia, to v žiadnom prípade nie, no ako fanúšik Bowieho sa istej podobnosti neviem pri jeho prezentácii na niektorých miestach ubrániť. Jedna z dvoch skladieb s klasickým rockovým drajvom je „More Kicks“, v ktorej je okrem bicích a gitary naaranžovaný saxofón a klavír. Naozaj, skvelá vec aj na parket, ak sa chcete vyblázniť. Veľmi príjemná je aj ďalšia pomalá skladba „Absolutely Anything“ s veľmi chytľavou melódiou. Osobne ju radím medzi tri – štyri najlepšie veci na albume. „Gangsters Are Running This World“ má opäť jemný, baladický nápev, ale pozor, na albume je aj v rockovejšej verzii. A keď som v úvode uviedol, že Queen nečakajte, toto sú možno dve miesta, kde sa queenovskej tvorbe, síce na míle vzdialene, ale trocha album približuje. Pomalá verzia má nádych balád z albumu „Innuendo“ (These Are Days Of Our Lives, Bijou), rockovejšia verzia mi pripomína „Invisible man“ z albumu „The Miracle“. Spomeniem ešte tri skladby, ktoré na mňa urobili dojem. Prvou z nich je „Outsider“, podľa ktorej je pomenovaný album. Je to príjemný, rytmický song, v ktorom Taylor spieva o tom, že je čas, zastaviť sa, pozrieť sa na svet zvonka a poraziť všetko zlo. Možno aj preto je na obale CD muž stojaci nad priepasťou. Balada „Foreign Sand“ bola vydaná už na sólovom albume „Happines?“ v roku 1994. Tu je prerobená. Jej pôvodná verzia mala klávesový podklad s bohatými aranžmánmi. Tentoraz je prezentovaná ako gitarová vec, ale znie dobre. Má ambíciu byť Taylorovou „Tears in Heaven“. Záverečnú „Journey´s End“ si môžete zamilovať pre jej meditatívnu atmosféru i harmóniu. Taylor album končí tak, ako začína. Veľmi pohodovo.
„Outsider“ má svoje slabé i silné miesta. Ako som načrtol v úvode, Taylorova sólová tvorba bude navždy trpieť, aj keby bola dokonalá. Roger Tylor bude vždy v tieni Queen a ako súčasť Queen bude navždy superstar.
MIRO DEMÍN
EDDIE VEDER
Earthling
Seatle Surf co., Universal
****
Sólové albumy frontmanov megaskupín, či to je Mick Jagger, Steven Taylor či Keith Richards, sa poväčšine nestretli s veľkým úspechom ani u fanúšikov, ani u kritiky. Dokonca priniesli rozkol v materských kapelách a viedli aj k prerušeniu ich činnosti. Eddie Vedder so svojou sólovkou, druhou po 11. rokoch, bude trochu iný prípad. Trinásť skladieb, ktoré na ňu vyskladal, je rôznou zmesou amerického rocku a popu, ktorú by síce jeho materskí Pearl Jam zahrali, ale nebolo by to ono. Možno až na dve-tri výnimky.
Vedder dal do kopy zaujímavú kapelu zloženú z dvoch členov Red Hot Chili Peppers - Chad Smith - bicie, Josh Klinghoffer - gitary, piano, basa, a z hviezdneho producenta (Ozzy Osbourne, Justin Bieber) Andrewa Watta, ktorý okrem basgitary platňu aj produkoval. Títo chlapíci sa postarali, že zvuk aj sound je parádny. Gitary sú skvelé a k tomu samozrejme barytón Veddera… Svojou troškou prispeli aj Steve Wonder, hca v „Try“, Elton John, klavír a spev v „Picture“ a Ringo na bicích v „Mrs,. Mills“.
Kapela hrá bravúrne. Album otvára štadiónovka „Invincible“. Skladba sa pomaly rozbieha, ale neskôr chytí dych a naznačí nám, že to bude asi celkom fajn s týmto sólovým počinom. A refrén „Sme nepremožiteľný, keď milujeme“ je celkom jednoznačný. Hneď v nasledujúcej „Power Of Right“ sú krásne ostré gitary v štýle domovských PJ. „Long Way“ mohol kľudne zložiť a naspievať môj obľúbený Tom Petty. Nakoniec na nahrávke sa podieľal aj Pettyho dlhoročný kamoš a spoluhráč, Benmont Tench na Hammond organe. „Long Way“ začína peknou basovou linkou ku ktorej sa pridá punkovo naliehavá gitara. Text je veľmi emotívny a Vedder spomína na Chrisa Cornella, ktorý patril k ikonickým hlasom grungeovej éry. Pred viac ako 30. rokmi spolu naspievali song „Hunger Strike", nejúspěšnější singel kapely Temple of the Dog
„Mal som brata, ale teraz je môj brat preč. Oh, hľadám na oblohe pohľad jeho modrých očí“,
Spieva Vedder v úvode tejto skvelej skladby, ktorú zakončuje „Fuck you, fuck you, fuck you“. Je to veľká frustrácia nad stratou priateľa, ktorú v sebe dlho nosil.
Nasledujúca skladba pokračuje v tom najlepšom americkom štýle. Svieža rocková „The Dark“ by sa nestratila v Bossovom repertoári. Osobitý spevákov barytón asi najkomplexnejšie vyznie v skladbe „The Haves“. Základ tvorí klavír, gitary a v aranžmáne sa objavuje aj sláčikové kvarteto. Kontrastom k tejto je odpichovka v štýle PJ, „Good And Evil“, nasledovaná podobnou „Rose Of Jericho“.
Nebyť ústnej harmoniky S. Wondera v „Try“, prešiel by som ju vcelku bez komentára. Ale toto prazvláštne spojenie hudobníkov štartuje blok troch skladieb s hviezdnymi hosťami. Celkom bizarné na prvý pohľad, ale skladby sú to príjemné, všetky v štýle toho ktorého. Najviac mi rezonuje tá s Ringom, „Mrs. Mills“, čo je prezývka piana v štúdiu Abbey Road, na ktorom tu nahrávala Gladys Millsová svoje šlágre v 60. rokoch a piano venovala štúdiu. Ringo si tento Steinway určite bude pamätať, pretože na ňom vznikali piesne Beatles. Skladba má ich ducha, čo je veľmi milé.
Do záverečnej „On My Way“ nasamploval Vedder hlas svojho biologického otca Edwarda Sewersona, barového speváka z Chicaga. Eddie sa dostal náhodou ku krabici s jeho nahrávkami a teraz jeho hlas použil v tejto skladbe.
Album „Earthling“ je vlastne o spomínaní. Rozhodne stojí za to si aj naň často spomenúť.
JÁN GRAUS
THE LUMINEERS
Brightside
Dualtone Records/Decca/Universal
***1/2
Folk-rocková americká skupina pochádzajúca z New Jersey vydáva svoj štvrtý album. Keď sa formácia, ktorej produkcia je založená na relatívne striedmych a vzdušných aranžmánoch prevažne s akustickými nástrojmi, drží na scéne už vyše dekády, je to znamením, že ich trojminútové pesničky musia oplývať melodickými nápadmi, zaujímavými textami a spevnými refrénmi. Tieto vlastnosti si vypilovali v počiatkoch kariéry, keď sa presťahovali do Colorada a boli odchovaní na tamojšej open-mic scéne. Vďaka tomu ich ostrieľaný prejav svojou suverenitou v ničom nezaostáva napríklad za írskymi buskingovými telesami. A to aj napriek tomu, že kapela má v podstate iba dvoch stálych členov – speváka a gitaristu Wesleyho Schultza s výrazným hlasom s ľahkosťou prechádzajúcim medzi plným hlasom a falzetom a bubeníka a klaviristu Jeremiaha Fraitesa. Ostatní muzikanti majú väčšinou status koncertných alebo štúdiových hostí.
Obaja členovia sú aj autormi všetkých desiatich pesničiek. Pol hodina piesní na albume sa zdá byť relatívne málo, napriek tomu sa im pár piesňami podarilo nadviazať na úspešné skladby z predchádzajúcich albumov (Ho Hey, Ophelia, Cleopatra, Gloria, Stubborn Love...). Hlavne úvodná titulná pieseň „Brightside“ s pre nich netypickým rockovo znejúcim gitarovým podkladom (na ktorú tematicky nadväzuje záverečná „Reprise“), spevná „Where We Are“, či balada „Big Shot“dokazujú ich potenciál napísať silné a presvedčivo znejúce melódie.
Ich dlhoročný boj o zákaz mobilných telefónov na koncertoch dokazuje, že snaha o poctivú muziku a silné pesničky, ktorých sila a interakcia spočívajú a prejavujú sa v aktuálnom momente, či už na koncerte alebo v štúdiu, nemusí byť márna ani v dnešnej pretechnizovanej a uponáhľanej dobe.
PETER CAGÁŇ