Rozhovory pre médiá poskytuje pomerne zriedkavo. Aký musí mať dôvod, aby toto „pravidlo“ porušil? Jednoduchý. Stačia mu dobré otázky. Vie sa podeliť o to, čo si myslí o nejakej téme, ale nie je typ, čo by sa rád osobne exhiboval cez médiá. Bavia ho viac rozhovory, v ktorých sa vie k niečomu konkrétnemu vyjadriť, ale môže pri tom podľa možností vynechať seba. Skrátka „bulvár nie je tak celkom moja parketa“, hovorí Robo Grigorov – jedna z postáv úspešnej kapitoly slovenskej popmusic 80. rokov. Ako sa zdá, táto postava ešte nepovedala svoje posledné slovo.
Napriek tomu, alebo práve preto, že Vaše verejné vystúpenia sú zriedkavé a váš posledný radový album Dych - navyše v limitovanej edícii vyšiel pred tromi rokmi, záujem fanúšikov o vaše piesne neklesá. Prezradíte, čo nové pre nich pripravujete?
Je to vzájomné. Ani môj záujem o nich neklesá. Naopak, každý koncert beriem „vážne ako infarkt“ a pripravujem sa rovnako, ako keď som mal sedemnásť. V poslednej dobe ma baví nahrávať. Kým mám spolupracovníkov, s ktorými mi to funguje, chcem to využiť a pracovať s nimi na nových skladbách, koľko sa len dá.
K TECHNOLÓGIÁM NEVIEM MAŤ VZŤAH AKO KU FRAJERKE
V marci ste na svojej fan stránke na Facebooku predstavili novú pieseň Milujem Ťa o pol ôsmej. Môžeme ju považovať za prvú lastovičku nového albumu?
Možno áno. Zatiaľ to neviem ešte povedať úplne na sto percent. Album sa bude vyberať z mnohých skladieb. Budem vedieť presnejšie až keď si ich vypočujem všetky. Isté je, že to bude prvá zo série, o ktorých som hovoril.
Prezradíte niečo viac o novom albume?
Texty písali viacerí textári. Samozrejme Ľuboš Zeman a Kamil Peteraj, Vlado Kraus, Marián Brezáni spoločne s Mirom Jurikom a nakoniec Juraj Žák. Nástroje som väčšinou nahrával ja, ale tiež aj ľudia z JAR, Ruska, Česka a iných krajín. Mám v hlave aj duet, alebo ak chcete, spoločnú skladbu, ale s kým to bude, to si zatiaľ nechám pre seba. Nechcem sa hrať na tajnostkára, ale veci by sa nemali vytrubovať do sveta, ak chceme, aby sa splnili.
Ako sme sa dozvedeli pri premiére pesničky Milujem Ťa o pol ôsmej, na nových skladbách sa budú podieľať ľudia z rôznych krajín. Ako sa zrodila takáto medzinárodná spolupráca?
Začalo sa to najprv ako z núdze cnosť. Na Slovensku som nepoznal žiadneho zvukára, ktorému by sa chcelo prerábať so mnou pri práci do nekonečna každý detail. Hľadal som dosť dlho, ale nemal som veľmi šťastie. Vyzeralo to už ako neriešiteľná situácia. V „zúfalke“ som si povedal, že sa asi budem musieť aspoň virtuálne obrátiť niekam inam. Keďže som už vtedy počúval kvantá boerskejhudby, pritiahlo ma to samé k ľuďom, ktorí boli okolo nich. Zvukár, s ktorým v JAR pracujem, je veľmi skúsený a má za sebou už veľký počet úspešných albumov. Ešte sme sa ani nepoznali a ja som už mal v aute aspoň 5 jeho CD. Zvukový inžinier z Tel Avivu je trocha iný prípad. Dali sme sa dokopy len nedávno. Je to mladý chalan a priniesol do práce čerstvú energiu. Má chuť tvoriť a je vždy správne „nabudený“. Rád s ním pracujem, je to veľký profesionál. Čiže nakoniec ma tá „zúfalka“ aspoň niekam posunula. Našiel som dvoch ľudí, ktorých baví, čo robíme. To je v mojom prípade šťastie.
Texty piesní hrali vo vašej tvorbe zásadnú rolu. Vašimi najbližšími textármi vždy boli Ľuboš Zeman a Kamil Peteraj. Toho druhého ste dokonca označili za svojho „duchovného otca“. Podieľajú sa tieto textárske osobnosti aj na pesničkách pripravovaného albumu?
Píšu mi, samozrejme, ale vy asi mierite inde. Podieľajú sa od prípadu k prípadu. Napríklad, keď mám viac verzií mixu a neviem, ktorý finálne vybrať, Kamil ich počúva v aute a povie mi svoj názor. Ľuboš je zas dobrý v tom, že presne vie, ako chce, aby znel hlas. Nie je síce zvukár a tak nevie, ako sa to technicky dosahuje, ale keď je niekde chyba, nájde ju a pomenuje. Sadne si tiež do auta, naštartuje motor, pustí si skladbu a naloží mi. Najviac ho naštve, keď nerozumieť textu. Na to si musím dávať v jeho skladbách extra pozor. Takže v takomto zmysle sa podieľajú.
Svoju doteraz poslednú novinku ste predstavili na jednej z najnavštevovanejších sociálnych sietí a vaše nové piesne vznikajú vďaka elektronickej komunikácii na diaľku o. i. aj v štúdiu v Juhoafrickej republike. Znamená to, že máte k novým technológiám kladný vzťah?
Neviem, či sa to dá nazvať vzťahom v pravom zmysle slova. Skôr som sa iba naučil používať to, čo potrebujem. Vzťah mám skôr priamo k zvukárom, s ktorými spolupracujem. Technológie sú geniálna vec, ale sú iba prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Neviem k nim mať vzťah ako ku frajerke. Okrem toho, nerobím všetko sám. Napríklad náš oficiálny FB obhospodáruje môj kamarát Majo. Začal to robiť ešte v časoch, keď žil a pracoval v Londýne. Bez neho by som to nikdy nedokázal.
ŠTÁT NIE JE SÚKROMNÁ FIRMA NIEKOĽKÝCH ĽUDÍ
Po skladbe Milujem Ťa o pol ôsmejďalším singlom z pripravovaného albumu bolo aj Mesto nemých. Už po prvom prečítaní jeho textu je jasné, že ide o silnú osobnú výpoveď, ktorá reflektuje váš postoj k súčasnej situácii v našej spoločnosti, alebo sa mýlim?
Asi sa veľmi nemýlite. Má to niečo spoločné aj s tým, čo vidím okolo seba. Nechcem to rozmieňať na drobné, ale systém, ktorý v tomto štáte po revolúcii 89 vznikol, je v mnohých ohľadoch akoby postavený na hlavu. Ľudia sa nemajú ako brániť, keď sa na nich pácha nespravodlivosť. V spoločnosti je zavedený strach a sú nútení mlčať pod hrozbou straty zamestnania a ďalších vecí. Krajina sa rozdelila na mocných s vplyvom a nepodstatnú masu, ktorá musí „držať hubu a krok“. Psychicky je to pomerne represívne, lebo musíte byť ticho, aby ste prežili bez straty. Skrátka štát si privlastnilo zopár ľudí a riadia ho, akoby to bola ich súkromná firma. Nemám teraz na mysli len vraždy a únosy novinárov, alebo rozkrádanie eurofondov. To je iba vrchol ľadovca. Na rozdiel od ostatných si dokonca ani nemyslím, že na vine je Fico, Mečiar alebo Dzurinda. Na vine sme my všetci, ktorí sme sa vykašľali na kontrolu ľudí, ktorí nam mali slúžiť, a preto sa postupne zo sluhov stali páni, ktorým slúžime my. Mlčať nie je vždy zlato.
Tak, ako v začiatkoch vašej kariéry, ani v súčasnosti nemáte problém otvorene sa vyjadriť k veciam verejným, hoci sa váš názor nemusí stotožňovať s oficiálnym či prevládajúcim názorom. Znamená to, že rebel z mladosti vo vás stále žije?
Stále nemám jasno, čo je vlastne definícia rebela. V reality show raz nazvali rebelom človeka preto, že mal extravagantný účes. Podľa toho potom asi rebel nie som. Ok, kašlime na to slovo. Ja iba nie som ten, čo rád „fičí“ na sebaklame. Mimochodom, čo je oficiálny názor? Ten z televízie, alebo ten z námestí s tisíckami ľudí?
V čase, kedy sa Vaša kariéra rozbehla kozmickou rýchlosťou, prišlo rozhodnutie emigrovať z vtedajšieho Československa. Ako sa s odstupom času pozeráte na tento životný krok?
To nebolo len rozhodnutie z rozmaru. Hrozilo, že skončím vo väzení. Slučka sa krok po kroku uzatvárala. ŠTB ma permanentne sledovala, dennodenne bolo ich auto už aj pred mojím domom. Nemohol som čakať, kým si pre mňa prídu. Ľuboš Zeman mi vtedy pomohol narýchlo utiecť cez Francúzsko. Myslím, že to malo negatívny aj pozitívny dopad. Negatívny v tom, že mi vlastne komunisti zničili rozbehnutý, dobre fungujúci „podnik“ s MIDI a obrali ma o majetok. Pozitívny v tom, že som si na západe uvedomil, že by som v socializme aj tak tvoriť hudbu dlhodobo nedokázal. Nedá sa tvoriť s vedomím, čo všetko v pesničke smie byť a čo nie. Za socializmu bolo aj veľa dobrého, ale sloboda v kultúre to nebola.
Režim do roku 1989 znervózňovalo nielen vaše správanie na koncertoch, ale aj texty piesní. Ako sa podľa vás odvtedy zmenila situácia?
Myslím, že správanie na koncertoch s tým v skutočnosti veľa nemalo a bolo len zámienkou na „buzeráciu“. Texty asi skôr, ale tiež neboli jediným dôvodom. Skúsme na to ísť z iného konca. Metóda režimu pred 89 ako sa vysporiadať s nepohodlnou pravdou bol verejný zákaz buď jednotlivej skladby, alebo priamo speváka, ktorý ju spieval. Metódami režimu po roku 1989 sa stali ignorácia a pomalé vymazanie z verejného života. Je to ako keď vás pomaly opúšťa frajerka. Je s vami stále v menších intervaloch, až raz už nepríde vôbec. Zrazu sa ocitnete „out“ a ani ste si nevšimli, ako sa to stalo. Čiže v podstate to isté, iba sofistikovanejšie. Myslím, že problémom boli vždy najmä názory jednotlivej, verejne činnej osoby na spoločnosť, ak sa nezlučovali s oficiálnou doktrínou. Preto sa viac než texty už vtedy kontrolovali napríklad telefónne hovory známych ľudí, alebo ich pošta a preto na nich aj ŠTB občas nasadila agenta, ktorý mal zistiť ich postoje. Zažil som to párkrát dokonca aj ja. Hovoríme tu o nejakej hranici pred rokom 89 a po. Rád by som sa mýlil, ale to je podľa mňa čiastočne ilúzia. Máme tu síce už billboardy aj striptíz, ale vo vnútri západ doteraz nie sme, lebo jednotlivý človek stále nemá hodnotu. Odpoveď na vašu otázku by sa dala zhrnúť takto: Správanie na koncertoch a texty síce na povrch problémom boli, ale v hĺbke šlo o to, že cítili, že ich nemusíte. Pýtate sa, či sa to zmenilo. To na povrchu áno, ale to v hĺbke neviem. Zmenilo?
MÔJ JAZYK ZNAMENÁ VIAC NEŽ ČÍSLA
V súčasnosti je stále aktuálna téma podielu pôvodnej slovenskej tvorby vo vysielaní domácich rádií. Aký je váš názor na túto otázku, ktorá mnohých rozdeľuje?
Ok. V prvom rade, samotné percentá podielu domácej tvorby v médiách sú už zlý znak. Treba sa asi zamyslieť nad tým, prečo to zašlo až tak ďaleko. Ak niekto začal riesiť percentá, muselo sa stať, že médiá v tejto krajine začali ignorovať hudbu krajiny, v ktorej pôsobia. Nikto netvrdí, že sa má hrať iba slovenská hudba a zahraničná nie. Ale mať knihy, filmy, divadlo a hudbu vo vlastnom jazyku je dosť dôležité. Nie sme predsa kolónia, ale samostatný národ s vlastnou kultúrou. Dôležité je ale aj vedieť vybrať dobré knihy, divadelné hry, alebo skladby a nie rozmýšľať iba v percentách. Len kvalitná kultúra prinesie časom národu sebavedomie. Nebudem hovoriť teda k percentám, ako nejaký podnikateľ, ale skúsim to inak. Predstavte si, že sedíte v kaviarni v Paríži. Je tam prirodzené, že keď budú mať zapnuté rádio, bude z neho znieť prevažne francúzština. V Londýne zas angličtina, v Tokiu japončina a tak ďalej. Pre vás to bude obohacujúce, lebo spoznávate ich kultúru a pre nich zas praktické, lebo nestrácajú svoju identitu. Sú samozrejme aj krajiny, kde to je inak. Napríklad Tibet. Z rádia vám tam bude hrať pravdepodobne čínska hudba, keďže od okupácie v roku 1950 Čína určuje pravidlá. Ok a teraz späť domov. Turista z Tokia sedí v kaviarni v Bratislave a z rádia mu hrá prevažne anglická hudba. A zrazu je po spoznávaní aj po identite.Párkrát som v televízii videl boje medzi jednotlivými stranami tohto sporu. Niektorí až zúrivo bojovali, aby slovenčina nemusela znieť v médiách. Nič proti názoru, ale potom kde má podľa nich znieť? Na Islande? Ja osobne neviem ten spor vnímať len cez percentá a financie. Môj jazyk predsa znamená viac než len čisla.
SLÁVA IZOLUJE
Na scéne pôsobíte už štyri desaťročia. To už je zvyčajne argument pre zaradenie hudobníka k legendám. Koho vy považujete za legendu ?
Za legendu v hudbe považujem viac ľudí. Všetkých menovať by bolo na dve A4, ale napríklad Marián Varga, Bok Van Blerk, Salif Keita, Bob Dylan, Sting atď. Legenda je každý, kto ma roky sprevádza životom a koho pesničky mi začne hrať CD player v momente, keď štartujem auto. Legenda musí mať ale aj niečo viac, než len hlas. Musí prinášať ešte aj niečo iné a hlbšie, mimo hudby.
Začiatok 80. rokov bol obdobím, kedy ste sa spolu s vlastnou skupinou MIDI presadili v prvej lige našej hudobnej scény, často označovaným ako zlatá éra slovenskej pop music. Ako ste prežívali toto euforické obdobie?
V tomto prípade je to so mnou podobné ako pri téme rozhovory. Že boli napríklad Edo, alebo Espresso Orientznáme som vnímal naplno a užíval som si to. Čo sa ale týka mojej osobnej slávy, cítil som ju možno iba podvedome a aj to iba počas koncertu. Keď sme zašli do šatne, sláva už nebola podstatná. Prežívali sme síce vtedy eufóriu, ale iného typu. Keď sme nehrali koncert, boli súvislé party rôzne po bytoch, ktoré niekedy trvali aj týždeň. Bratislava vtedy žila ako žiadne iné mesto. Kto by riešil slávu? Sláva izoluje a ak sa chcete zabávať, nedá sa byť izolovaný. Okrem toho v tých časoch, užívať si slávu, bolo brané ako trápnosť. Ja to tak vnímam doteraz.
Nenapadla vám myšlienka, že by ste pripravili spomienkový koncert, prípadne celú šnúru, s členmi bývalej skupiny MIDI? Určite by ste tým potešili nemálo svojich priaznivcov...
Aj napadla, ale zatiaľ ešte nie je ten správny čas. Na spomienky príde, ak sa dožijem a budem mať 64 rokov. Zatiaľ mám v pláne veľa nového a tak trocha strach, či to všetko stihnem.
UMENIE JE TO, ČO VYTVORÍTE A NIE KOHO DOKÁŽETE NAPODOBNIŤ
Majú to, podľa vás, začínajúcihudobníci dnes, v časoch, kedy si pomaly každý môže nahrať svoju pieseň doma, ľahšie?
V niečom určite ľahšie, ale v niečom aj ťažšie. Ľahšie v tom, že môžu nahrať čo chcú a ako chcú a nikto ich necenzuruje. To dáva krídla. Ťažšie v tom, že to nahrávajú v tak zlých štúdiách a za tak mizerných podmienok, aké sme si kedysi ani nevedeli predstaviť. My sme začínali nahrávať naše albumy v luxusnom štúdiu SSL, čo je Rolls Royce medzi štúdiami. Dnes mladí nahrávajú len v obyčajnom počítači za pár euro a SSL si môžu kúpiť tak maximálne ako plugin, ktorý ho napodobňuje. Je síce relatívna sloboda tvorby, ale prišla až v časoch, keď mladí už nemajú revolučné ambície a za rebéliu sa považuje, keď sa niekto potetuje. Načo je sliepke sloboda, keď nevie lietať?
Myslíte si, že talentové súťaže môžu výraznejšie ovplyvniť prílev novej kvality do domácej hudby?
Tie dnešné, až tak nemyslím. Vznikajú v nich najmä produkty. Všimnite si, niekto príde na Superstar a spieva napríklad skladbu od Roda Stewarta. Zdá sa vám, že je zaujímavý. Potom súťaž skončí a on zrazu nemá čo povedať, pretože vlastné skladby už nemá v takej kvalite, ako Rod Stewart. V hudbe totiž podľa mňa vôbec nie je podstatné ako spievate, ale aké myšlienky prinášate. Ak by to bolo inak, Bob Dylan, Little Steven alebo The Rolling Stones by nemohli existovať. Posunúť veci dopredu by mohli iba také súťaže, kde by sa ľudia prezentovali vlastnou tvorbou. To by bolo iné.Umenie je to, čo vytvoríte a nie koho dokážete napodobniť.
101 VINYLOV
Hoci sú Vaše sólové vystúpenia pomerne vzácne, z času na čas potešíte fanúšikov spoločnými projektmi s inými hudobnými kolegami, napríklad s Kristínou, skupinou Polemic, naživo s Parou, v singli s kapelou Hex, či naposledy vystúpeniami na valentínskych koncertoch s Cigánskymi Diablami. Môžeme sa tešiť na nejaké nové spoločné projekty?
Milujem spoločné projekty, keďže sa v nich mieša viac energií. S ľuďmi, ktorých ste menovali, ešte určite niekde a niekedy spoločne hrať budeme. Aspoň dúfam.
Čo vás presvedčí, aby ste začali na nejakom projekte spolupracovať?
Musia sa vytvoriť prijateľné podmienky a tiež musím byť presvedčený o tom, že do toho pôjdeme všetci na sto percent. Veľkú rolu hrá aj dobrý vzťah s týmito ľuďmi. Slovo „presvedčí“ asi nie je úplne presné. Lepšie by v mojom veku sedelo „vybudí“.
Bude nový album dostupný aj na vinyle?
Zatiaľ neviem. Stále viac sa vydávajú albumy už len virtuálne na webe. Nápad by to bol ale dobrý. Čo sa týka mňa, prijal by som to s radosťou. Stále mám doma nejakých sto LP. Potešilo by ma, keby ich bolo 101.
IVAN STRAKA