Vidieť toho chlapca na pódiu keď hrá, sledovať jeho rýchlosť a zručnosť, to priam naháňa hrôzu (Jimi Hendrix). Tak sa jedného dňa vyjadril čierny mág elektrickej gitary na adresu sympatického írskeho mladíka, ktorý sa zakrátko mal zaradiť do galérie tých najväčších.
Začiatky
Vezmime to ale poporiadku. Druhého marca roku 1948 sa v írskom Ballyshannone v oblasti Donegal narodil manželom Gallagherovcom chlapec Rory. Za rok na to uzrel svetlo sveta Dónal a bola tu nerozlučná, po dobu štyridsiatich siedmych rokov skvelo fungujúca, bratská dvojica. Rory sa zaujímal o jazz a blues. Od svojich šiestich rokov túto muziku priam nasával z amerických rozhlasových staníc, ktoré vtedy vysielali pre amerických námorníkov a vojakov v Európe. Írska ľudová tvorba Roryho príliš nezajímala, ale keď v deviatich rokoch dostal svoju prvú lacnú španielku, bol nadšený. Chopil sa jej veľmi cielene, o čom svedčia jeho nákresy z doby, keď sa učil spoznávať jednotlivé polohy a tóny na hmatníku. Gallagher senior bol amatérsky muzikant, pani Monica zase veľmi pekne spievala a tak mal ich syn doma pre svoje snahy pochopenie. Od roku 1956 bývali Gallagherovci v Corku a pre Roryho sa otvorili prvé možnosti verejných vystúpení, o ktoré sa snažil už od desiatich rokov. Rory našiel svoje prvé publikum v krčme, ktorú vlastnili jeho prarodičia.
K prvej elektrickej gitare sa dostal v dvanástich rokoch a zvíťazil s ňou v súťaži talentov v Cork City Hall. V pätnástich získal nástroj, ktorý ho potom sprevádzal po celý život. Bol to onen slávny Fender Stratocaster 1961, ktorý sa v tej dobe dostal do Írska vlastne náhodou. Už tu prvý krát na scénu prichádza Roryho brat Dónal. Práve on presvedčil ich matku, aby išla do tamojšieho Crowleys Music Shopu a pre svojho, vtedy neplnoletého syna, celú obchodnú transakciu dojednala.
V šesnástich rokoch Rory zostavil svoju prvú skupinu s názvom Fontana, neskôr The Impact. Pritom stále chodil do školy a údajne sa učil veľmi dobre. Tento band sa už dostal za hranice Írska, do klubov v Británii, Nemecku a Španielsku. Súbor sa síce rozpadá, ale o rok neskôr už Rory prichádza s novým zoskupením Taste. Nastáva obdobie pre Roryho veľmi dôležité. Taste koncertujú v Írsku, Anglii i v Nemecku a v roku 1969 sa im podarí razantný prelom. Vydávajú sa do USA a Kanady ako hostia vtedajšej superskupiny Blind Faith a absolvujú s nimi kompletné turné. To už má mladá írská skupina zmluvu s firmou Polydor a vychádzajú platne Taste a On The Boards. A je tu i pamätné vystúpenie na festivale Isle Of The Wight, (zvukový záznam neskôr vydaný pod názvom Taste Live at Isle Of Wight). Práve tu videl Roryho v akcii Jimi Hendrix a prejavil mu vrelé uznanie.
Rory Gallagher sa ako dvasaťročný dostáva medzi gitarové celebrity a nič už nebráni tomu, aby sa vydal na úspešnú sólovú dráhu. Pri tom samozrejme nechýba verný brat Dónal, ktorý, hoci sám hudobník, odovzdáva svoje organizačné schopnosti do služieb Roryho. Veľké šťastie bratov Gallagherovcov stretlo v osobe legendárneho managera Led Zeppelin, Petera Granta. Ten veľmi rýchlo rozpoznal, že Rory je výnimočná osobnosť, skromný, komunikatívny človek s obrovským hudobným zaujatím, vôľou, vytrvalosťou a hlavne talentom. Grant vtedy pomohol rozbehnúť a nasmerovať Roryho sólovú kariéru. Brat Dónal mal vtedy pre manažérsku prácu jedného z najlepších učiteľov.
Udalosti sa dávajú rýchlo do pohybu. K Rorymu sa pridávajú bubeník Wilgar Campbell a basgitarista Gerry McAvoy. Ten, už predtým Gallagherov veľký priaznivec, sa stane na ďalších dvadsať rokov kmeňovým členom Roryho kapely. Dostavujú sa čoraz výraznejšie úspechy a z príjemného, pre muziku zapáleného írskeho chlapca, sa stáva hviezda svetového formátu. V hudobných periodikách sa Rory umiestňuje na prvých miestach v bodovaní o najlepšieho rockového či bluesového gitaristu, rovnako hlasmi odborníkov i samotného publika. V československom časopise Melodie sa čitatelia dozvedajú, že po smrti Jimiho Hendrixa sa Rory Gallagher stáva enfant terrible gitarovej scény a necháva za sebou i také hviezdy, akými sú Clapton alebo Page.
Diskografia a zlatá éra '70s
Vychádza prvý sólový album Rory Gallagher a krátko nato Deuce. Na pultoch sa po nich len zaprášilo, Rory vyráža na turné po Európe a USA. Je vybraný do all stars bandu, kde nahráva s legendárnym Muddy Watersom The London Sessions. Okrem toho vystupuje v televíznom pprograme Bring It All Back Home.
Rok 1972 prináša nové úspechy v podobe ďalšieho amerického a európskeho turné. Britský časopis Melody Maker vyhodnotil Roryho ako hudobnú osobnosť roka. Do kapely prichádza nový bubeník aristokratického pôvodu Rod De´Ath. A celkový zvuk je obohatený klávesmi, za ktoré zasadol výborný hráč na piano i hammondy Lou Martin. Koncerty Roryho Gallaghera a jeho skupiny tak nadobúdajú párplovské dimenzie a rozmery nebezpečnej smršti.
Ďalším rokom vznikajú albumy Blueprint a Tattoo. Rory znovu vyráža do USA i Kanady a v Európe si zopakuje koncertnú šnúru dokonca dvakrát. Pri tom všetkom stíha ešte hosťovať na novom štúdiovom albume rokenrolovej hviezdy Jerryho Lee Lewisa.
V tejto činnosti Rory pokračuje i nasledujúci rok, a to s Chrisom Barberom a opäť i s Muddy Watersom. Okrem ďalších zájazdov po Kanade, USA a Európe sa exportuje írske blues aj do Japonska. Vrcholom roku 1974 sú však koncerty v rodnej krajine, okrem iného i v Corku, Dubline a Belfaste. Tony Palmer nakrúca celovečerný dokument z týchto vystúpení a vychádza aj slávny živý album Irish Tour 1974. Koho baví táto muzika, nech si zoženie Palmerov film na DVD. Iste neoľutuje.
Rory se stal tak uznávaným hudobníkom, že dostáva aj ponuku od samotného Micka Jaggera, aby sa stal členom Rolling Stones namiesto odcházejúceho Micka Taylora. Počas krátkeho stretnutia v Rotterdame rokuje s Jaggerom i Richardsom, s celou kapelou jamuje a skusmo nahráva. Nakoniec sa ale túto veľkolepú ponuku odmieta.
Odlieta na ďalšie turné do Japonska, potom na Nový Zéland a do Austrálie. Koncertné arény sú pri jeho produkciách všade vypredané. USA či Kanada sú pre Roryho druhým domovom, lebo tieto, pre dobrú muziku požehnané krajiny, sú v jeho koncertnom kalendári hojne zastúpené každým rokom až do konca života.
Po podpise zmluvy so spoločnosťou Chrysalis je tu ďalší Roryho album Against The Grain a po ňom fanúšikovia dostávajú ešte lahôdku v podobe LP Calling Card. Platňu produkuje člen Deep Purple, v tej dobe už aj uznávaný producent Roger Glover, a je to počuť.
Rory sa pri svojich cestách roku 1976 zastavil i v Poľsku – pozrimeže, akí boli naši severní susedia pokrokoví a my u nás sme o tom vtedy asi ani nechyrovali.
Rory vystupuje spoločne s famóznym bluesmanom Albertom Kingom a hosťuje i na Rockpalaste, nemeckom, televíziou prenášanom hudobnom festivale, ktorý vtedy sledovalo 50 miliónov divákov. Následne odlieta do USA, kde v San Franciscu vzniká prvý pokusný materiál na album Photo Finish. LP sa nakoniec nahráva v Nemecku a vychádza v roku 1978.
Pracovné tempo bolo tak vysoké, že dvaja hudobníci, Lou Martin a Rod De´Ath, ho už nevydržali a skupinu opúšťajú. Paličiek sa chopí nový bubeník Ted McKenna a Roryho band pokračuje znova v triu.
V roku 1979 vychádza album Top Priority s hitom Follow Me. Turné nasleduje turné, hosťovanie sa strieda s nahrávacím štúdiom, Rory neodpočíva asi ani na Vianoce. Tým všetkým s ním prechádza i jeho brat Dónald, ktorý pevne drží v rukách manažérske opraty. Dekáda Roryho úspešnej kariéry je korunovaná strhujúcim živým albumom Stage Struck.
Ted McKenna za bicími dlho nezostal, vystriedal ho Brendan O´Neil, a na pulty sa roku 1982 dostáva ďalší Roryho album Jinx.
Roky osemdesiate - svet sa mení, Rory zostáva
Dalo by sa povedať, že osemdesiate roky bluesrockovej hudbe nebudú naklonené, prišiel punk, new wave a s nimi i nová generácia poslucháčov. Znovuzrodenie Deep Purple však bolo veľavravnou odpoveďou na rozpaky tých, ktorí už začali pochybovať o životaschopnosti klasického rocku. Bola tak odštartovaná vlna heavymetalu, ktorého mladé publikum náhle objavilo nadčasovú kvalitu rockbluesovej muziky. To, samozrejme, hralo Rorymu do kariet a on sa vrhá do ďalšieho koncertovania a nahrávania.
Po nabitých sedemdesiatych rokoch, keď šli Roryho platne a na dračku po miliónoch a keď on sám zažil popularitu porovnateľnú s tými najslávnejšími kapelami rockovej histórie, by možno sám leader mohol trochu spomaliť tempo a začať sa šetriť. To však nebola cesta pre Roryho. Do jeho skupiny prichádza skvelý hráč na harmoniku Mark Feltham a vyrážajú na turné po Írsku a USA, ale aj na jednotlivé vystúpenia do krajín Beneluxu či Škandinávie. V roku 1985 koncertujú i v Juhoslávii a Maďarsku a potom nasleduje ďalšie turné po USA a Kanade.
Okrem série hosťovaní s rôznymi umelcami vychádza ďalší Roryho album Defender. Píše sa rok 1987 a Rory stále pracuje na plné obrátky. Ak nie je na turné, hrá na festivaloch doma i v zahraničí. Dalo by sa povedať, že je vytrvalý a neústupný, napína sily do maxima, nechce sa stať komerčnou hviezdou v televíznych programoch, odmieta nakrúcanie playbackovaných videoklipov, čo v dobe, keď sa mediálny priemysel rozbehol už na plné obrátky, je obdivuhodný postoj nezávislého umelca. Určite vie, že z komerčného hľadiska robí chybu, ale takýto spôsob presadzovania hudby, ktorá je mu vlastná a je s ňou v úplnom súzvuku, mu pripadá lacný až urážlivý. A tak si ide svojou vlastnou cestou. Je ako toreador v aréne - buď padne býk alebo on sám.
Svoje štyridsiatiny oslavuje ďalším náporom práce. Podniká turné po Írsku i Anglicku a vystupuje na festivaloch v Európe, predovšetkým v Nemecku, kde si publikum Roryho veľmi obľúbilo.
Pomaly končí ďalšia dekáda, padá železná opona a oči verejnosti sa upierajú k zásadným politickým zmenám, ku ktorým reťazovite dochádza v celom východnom bloku. Zdalo by sa, že záujem o hudbu v tieni týchto udalostí trochu opadá. Rory by teda mal konečne čas odpočívať a zišlo by sa mu to. Mnohoročné pracovné nasadenie si pozvoľna začalo vyberať svoju daň. Fyzické zdravie nie je už tak pevné, dostavujú sa i depresie a Rory sa uchyľuje k liekom. On sám bol veľmi citlivá a skrz-naskrz ľudská bytosť, absolútne odovzdaná svojej hudbe. Obrovské vypätie, ktoré práca na tak vysokej úrovni prinášala, sa muselo na jeho celkovom zdravotnom stave nejakým spôsobom prejaviť. Málokto napríklad vedel, že Rory mal strach z lietania a pritom práve lietadlo bolo jediný dopravný prostriedok, s ktorého pomocou sa dali zvládnuť všetky umelcove pracovné záväzky. Raz, kdesi nad Škandináviou zažili Rory a Dónal v lietadle veľmi nepríjemnú situáciu, možno na hranici života a smrti. Od tej doby musel Rory užívať medikamenty, aby vôbec mohol lietadlom i naďalej cestovať. A že tých ciest bolo požehnane! Írsko, Anglicko, Nemecko, Benelux, Škandinávia, USA, Kanada, mestá, štáty a niekedy i svetadiely boli pre Roryho pri jeho pracovnom tempe ako autobusové zastávky pre niekoho, kto jazdí denne za prácou napríklad z Prešova do Košíc.
V roku 1990 vychádza výborný album Fresh Evidence, Rory a jeho band absolvujú turné po Veľkej Británii a Nemecku, kde ich koncerty natáča televízia. Ďalší rok je v znamení turné po Japonsku, Austrálii a USA, všetko vrcholí koncertom v New Yorku. Vtedy, po dvadsiatich rokoch plodnej spolupráce, opúšťa Roryho basgitarista Gerry McAvoy a s ním odchádza i bubeník Brendan O´Neill. Vzniká však nová skupina, kde na bicie nástroje hrá Richard Newman, na basgitaru David Levy, Jim Leverton rozšíril zostavu znovu o klávesové nástroje. Jediný kto zotrval bol verný Roryho priateľ, hráč na harmoniku, Mark Feltham. S touto zostavou Rory vyráža na ďalšie turné po Spojenom kráľovstve a ďalej po celej západnej Európe. Následne Rory opäť hosťuje na novej platni Chrisa Barbera, vystupuje na prvom jazzovom festivale v Corku a podniká samostatné výjazdy na koncerty po Európe.
Stáva sa hosťom televízneho programu Rock The North, kde poskytuje rozsiahle interview a potom exceluje pred 50 tisícmi divákov na festivale The First Templebar Blues usporiadanom v Dubline. Následne Rory s kapelou opäť vyráža na turné do Európy. Kruh sa však pomaly uzatvára a Roryho zdravie už je skutočne podlomené. Priberá na váhe, trpí vysokým krvným tlakom, nespavosťou a z toho i stále častejšími depresiami. Ignoruje rady lekárov, len si na všetko necháva predpisovať lieky. Rory sa síce vyhol tvrdým drogám, ktoré sa stali osudné mnohým špičkovým hudobníkom, ale aj tak je na tom veľmi zle. Nikdy nebol alkoholik, ale ako skoro každý Ír, pitiu sa nevyhýbal. A to, v kombinácii s liekmi, hoci na lekársky predpis, a nadmerným vyčerpaním organizmu, urobilo svoje. U Roryho sa prejavili závažné problémy s pečeňou. Nakoniec na tom bol tak zle, že koncertné turné po Holandsku na prelome rokov 1994 a 1995 muselo byť predčasne ukončené.
Na konci cesty
Zanedlho na to necháva Dónal Gallagher, i navzdory Roryho protestom, svojho brata odviezť do nemocnice a vybavuje pre neho transplantáciu pečene, ktorá jediná mu ešte mohla zachrániť život. Operácia sa podarila a všetci dúfali, ale osud bol nakoniec nemilosrdný a vybral si svoju daň. Roryho vyčerpaný organizmus s imunitou oslabenou po lekárskom zásahu nedokázal vzdorovať náhlej pľúcnej infekcii. Vo veku štyridsať sedem rokov Rory Gallagher umiera. Stalo sa tak dňa 14. júna 1995 o 10:44 hod. v londýnskej nemocnici King´s College Hospital.
Ballincollig neďaleko rodného Corku
Roryho pohreb prenášala v priamom prenose Írska televízia a na poslednej ceste ho prišlo odprevadiť tisíce ľudí. Boli medzi nimi i aj priatelia hudobníci Gary Moore a The Edge zo skupiny U2. Ten deň cestoval s Rorym jeho slávny Stratocaster 61 naposledy. Jeho verný a oddaný brat Dónal Roryho nástroj symbolicky priniesol až k hrobu.
Rory sa odmietal prispôsobiť meniacim sa komerčným podmienkam v hudobnom priemysle, nikdy nemal sklon k povrchnostiam, nikdy na seba neupozorňoval žiadnymi škandálmi, jediné, čím sa skutočne preslávil, bola, a vždy bude, jeho skvelá hudba. V súkromí to bol príjemný a skromný človek, ktorý síce rád posedel s kamarátmi, ale mediálnemu dianiu sa radšej vyhýbal. Pochybnými praktikami komerčne zdeformovaného hudobného trhu opovrhoval a chcel vždy zostať nezávislým. Je skutočne jedným z mála, kto si tieto zásady uchoval až do konca svojich dní.
Memoáre
Keby ste sa spýtali niekoho, kto osobne Roryho poznal, určite by vám moje slova potvrdil. A je jedno, či je to anonymný občan z mesta Cork, alebo nejaká významná osobnosť z hudobného diania. Keď už sme pri nich, nielen írski umelci si Roryho náležite vážia. S úctou o ňom hovoria aj patriotickí Angličania ako Eric Clapton, Jimmy Page, Roger Glover či Ritchie Blackmore. Za svojho života sa o Rorym veľmi pochvalne vyjadroval i John Lennon.
Tohto roku by sa Rory Gallagher dožil šesťdesiat rokov a jeho narodeniny sa, vo svete kde poctivé rockblues stále žije, patrične oslavovali. Ako každoročne, a tohto roku zvlášť, sa usporiadajú hudobné festivaly na rôznych miestach Európy, predovšetkým v samotnom Írsku. Pozoruhodnou akciou bola napríklad séria koncertov v Nemecku, pojatých ako turné s názvom Rorymania. A nemožno vynechať pravidelný jazzový festival v Corku, či niekoľkodenné hudobné sviatky Rory Gallagher International Tribute Festival v írskom Ballyshannonu. Takýchto akcií sa zúčastňuje mnoho bluesových a rockblueosvých skupín z rôznych končín sveta, vrátane množstva coverbandov, ktoré sa prezentujú hlavne interpretáciou skladieb z Roryho repertoáru. Na tom všetkom má veľkú zásluhu Dónal Gallagher, ktorý pamiatku svojho bratra ctí, opatruje a nedovolí, aby sa na Roryho zabudlo. Vďaka nemu sa k nám dostanú aj rôzne kompilácie a nové, zatiaľ nepublikované, záznamy živých vystúpení.
Už zopár rokov môžete v rôznych európskych krajinách nachádzať miesta zasvätené Rorymu. Najviac ich bude v Írsku, čo dokresľuje, že si tamojší ľudia dokážu svoje veľké osobnosti patrične vážiť. V hlavnom meste Dubline dôjdete na nárožie Roryho Gallaghera, kde je na stene umiestnený bronzový odliatok Roryho Stratocastra. V Corku môžete postáť na námestí, ktoré nesie Roryho meno alebo navštíviť po ňom pomenované divadlo, prípadne zájsť do Národnej knižnice, kde je tomuto výnimočnému umelcovi venované celé jedno oddelenie. Írska štátna pošta dokonca vydala špeciálnu emisiu známok, na ktorých je Rory Gallagher vyobrazený aj so svojou gitarou. V Ballyshannonu nájdete pri tunajšej nemocnici pamätnú dosku, pripomínajúcu, že práve tu sa Rory narodil, alebo po ceste stretnete novú bronzovú Roryho sochu, ktorú domáci nechali na tomto mieste postaviť práve tohto roku, pri príležitosti okrúhleho jubilea. Keď vám náhodou pri pobyte v Corku zvýši čas, nechajte sa autobusom doviezť do dedinky Ballincollig. Tam na malom pokojnom cintoríne St. Oliver ľahko nájdete miesto, kde Rory Gallagher spí svoj večný spánok. Možno tu stretnete nejakého muzikanta, ktorý sa prišiel pokloniť pamiatke jedinečného umelca alebo niekoho, kto sem prišiel len tak si zaspomínať. Ale keď tu napríklad len zapálite sviečku, niečo vo vnútri vás sa pohne a otvoria sa pomyselné vrátka. To k vám totiž hovorí sám Rory a vy ste sa ho práve na tomto mieste mohli priamo dotknúť. Keď si potom doma pustíte niektorý z jeho albumov a dáte si k tomu napríklad dobre vychladený írsky Guinness, je takmer isté, že začnete túto skvelú a nadčasovú muziku vnímať viac do hĺbky.
Roryho bájny Stratocaster 61
Rory Gallagher mal desiatky nástrojov, ale rozhodne najznámejším z nich bol onen otlčený Fender Stratocaster, ročník 1961. Samotný nástroj sa vlastne dostal do Írska náhodou. Jedného dňa si istý nadšenec objednal v Corku, v obchode s hudobnými nástrojmi u pána Crowleyho gitaru Fender Stratocaster. Vtedy boli v móde Shadows a mnoho gitaristov chcelo hrať ako ich leader Hank Marvin. A chceli mať aj rovnaký inštrument. Gitara prišla, ale stala sa chyba, namiesto červeného Stratocastra so svetlým hmatníkom to bol model sunburst, teda s trojfarebným povrchom a tmavým, palisandrovým hmatníkom. Záujemca gitaru zakrátko vrátil, lebo sa mu akosi nezdala. A to bola pre Roryho príležitosť. Michael Crowley ponúkol gitaru znova, tentoraz už ako second hand. Cena bola 100 libier, teda z dnešného hľadiska veľmi prijateľná čiastka. Lenže počiatkom šesťdesiatych rokov to boli úplne iné peniaze, a tak, po dlhom prehováraní Roryho bratom Dónalom, pani Gallagherová zašla za pánom Crowleym a gitaru zakúpila na splátky. Sami chlapci to urobiť nemohli, pretože jednak na to nemali prostriedky a neboli ani plnoletí, takže žiadne obchody uzatvárať nemohli. Sám Rory sa pritom svojej mame musel zaviazať, že nástroj riadne splatí a tiež že prestane hrať v krčme u starého otca. Do akej miery Rory splnil tú druhú podmienku sa nevie, ale dodnes existuje splátkový kalendár, kde sú zaznamenané jednotlivé čiastky, ktorými Rory zo svojich skromných príjmov vytúžený nástroj zaplatil.
Tohto bájneho Stratocastra som zblízka videl na výstave elektrických gitár v Dubline, kam Dónal Gallagher zapožičal i Roryho nástroje. Je to vlastne sériová gitara, ktorú v tej dobe firma Fender vyrábala. Telo z jelšového dreva, javorový krk, hmatník z palisandra, lak na tele, kedysi trojfarebný sunburst, dnes už prakticky viditeľný len na pár miestach. Zvyšok bol neustálym používaním zbrúsený, vie sa však, že staré nitrolaky mali síce dobré rezonančné vlastnosti, ale boli aj dosť nepevné. So zreteľom na zvuk je to asi dobre, ale z estetického hľadiska by to človek pomerov neznalý možno zavrhol. Tieto modely začala firma Fender produkovať už v roku 1960, kedy chcela konkurovať značke Gibson a odstúpila na čas od jednofarebných a dvojfarebných modelov s javorovými hmatníkmi. Tento postup sa prejavil nielen
na vzhľade, ale aj na zvuku Stratocastrov. Roryho gitara je z výborného ľahkého dreva, dobre postavená a aj snímače ktosi navinul veľmi poctivo. Zvuk prenášaný z nástroja je dosť silný, ale zase nie tak, aby potieral charakter a farbu tónu. Rory nepoužíval tremolo, aj keď ten systém na jeho gitare zabudovaný samozrejme je. Bluesoví muzikanti hrajú hlavne prstami a vlastný tón z nich robí práve tých neopakovateľných a originálnych hráčov. A práve to bola aj Roryho doména. Z jeho živých nahrávok máme často dojem, ako keby sme počuli perkusívny štekot, charakteristický pre živý zvuk Gibsona Les Paula, na ktorý hral Jimmy Page v Led Zeppelin. Pritom Rory, aj keď Gibsony mal tiež, hrával hlavne na svojho Stratocastra. Ale to je práve to kúzlo, že keď je nástroj taký dobrý, dá sa z neho dostať aj nečakané. (Podľa šťastných majiteľov reedície Roryho gitary majú aj dnešné repliky z Custom Shopu charakteristický perkusívny zvuk, posilnený výstup a vybudenejšie frekvenčné pásma v oblasti stredov. Nechýba im ale ani otvorenosť na výškach, perfektný výber materiálu a kvalitné spracovanie. Do detailov je okopírovaný aj ošarpaný vzhľad nástroja. pozn. red.) Je nutné dodať, že okrem zodratého laku a celkového opotrebovania povrchu, čo sú beztak veci, ktoré dávajú nástroju tú správnu patinu, je i dnes Roryho Stratocaster v bezchybnom stave. To znamená telo, krk, hmatník, hlavica, vrátane perfektnej elektroniky i celkového hardvéru, t.j. kobylka so struníkom, pružiny tremola, pražce (tie už možno boli neraz menené, ale profesionálne) a napokon aj ladiace mechaniky. Tam je zvláštne, že e1 až A5 sú pôvodné strojčeky, ale na E6 Rory nechal nainštalovať jeden ladiaci segment značky Gotoh. Výrobné číslo nástroja je 64351, teda päťmiestne, bez akéhokoľvek ďalšieho označenia.
Nástroj je to skvelý a Rory to určite rozpoznal. Preto naň aj hrával po celý svoj život. Vďaka Dónalovi Gallagherovi, Roryho nástroje neskončili v nejakej dražobnej sieni, ako to dnes býva zvykom. Bude to asi tým, že bratia Gallagherovci boli predsa len od ostatnej populácie trochu odlišní.
Autor: Martin Koube
