Netuším, ktorý z plejády slávnych nositeľov mena Schiaparelli sa stal duchovným otcom či matkou názvu. Môžem sa len domnievať (aj vzhľadom na hviezdami posiaty booklet), že by snáď mohlo ísť o astronóma Giovanniho Schiaparelliho - ale to vlastne ani nie je podstatné. Veď hľadať na albume Schiaparelliho orchestra nejaké náznaky space-rocku by bolo rovnako zavádzajúce ako orientovať sa podľa marketingového odkazu na Tu v dome. Tu v dome bola jedna hudobná entita s charakteristickým prístupom a zvukom, Schiaparelliho Orchestra zas iná, s úplne inými ambíciami a smerovaním. Ak by sme však predsa len chceli nájsť určité styčné body, boli by hudobníci Laco Ďurko, Ali Kobzová a Broňa Schragge, ktorí už spolu hrali na „v_tu_domovskom“ albume Protichodné chute. A ďalšími spojivkami by boli skladby Ó bolesť a Srdce z tej istej platne.
Kým Tu v dome stavali na kontraste, na hudobných i textárskych protikladoch, Schiaparelli Orchestra naopak forsíruje kompaktnosť a ucelenosť. To, čo už naznačili spomínané skladby z posledného albumu TvD, dotiahol Schiaparelliho „ansámbel„ takmer do dokonalosti. Rozšírením nástrojového obsadenia nahrávky získali až barokový sound, na všetkých trackoch dominujú sláčiky, ktoré niektorým skladbám dávajú vivaldiovský zvuk, iným zas dramatickosť filmovej hudby. Zámerne nekonkrétne texty nestrhávajú na seba pozornosť, skôr len podčiarkujú to, čo naznačuje hudba – nepokoj, neustále plynutie, pohyb časom a priestorom. Zaujímavý album, na ktorom sa toho deje toľko, že som si ani neuvedomil, že sa nejedná o plnohodnotný, klasický formát CD, ale skôr EP. Osem trackov, z toho niekoľko miniatúr v trvaní okolo jednej minúty, však poskytuje dostatok nápaditej hudby aj na takej relatívne malej ploche. Napriek sarkastickému, bagatelizujúcemu názvu sa určite nejedná o márne kúsky.
* * * *
MILOŠ JANOUŠEK